Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť si ťa nájde - 3. kapitola

17.02.2014 (07:30) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1953×

Bella:

Mám ísť doľava? Doprava? Sakra, vôbec si nepamätám cestu a k tomu to tu vyzerá všetko rovnako. Moja orientácia k večeru je mizerná. Asi to bolo doľava, za pokus nič nedám. Odbočila som teda do úzkej uličky a rýchlo som pochopila, že tadiaľ som asi nešla. Ako dlho už vlastne blúdim? Môže to byť aj niečo vyše hodiny a ja sprostá som sa nikoho neopýtala na cestu. Ani Alice nemôžem zavolať, pretože sa mi ako na potvoru vybila baterka. A to som si myslela, že tento deň bude skvelý.

„Hej, cica,“ hvízdol po mne niekto, kto bol za mojim chrbtom, až mnou prešla husia koža. Neotočila som sa, radšej som pridala do kroku, i keď som netušila, kam sa tou uličkou dostanem. „Hej, hovorím s tebou,“ dožadoval sa pozornosti ten otravný hlas. Robila som sa, že nepočujem a odmietala som zastaviť, ale kroky toho muža sa ku mne rýchlo približovali. Pridala som ešte viac do kroku a on urobil to isté, nakoniec som sa rozbehla a za sebou som počula dupot pánskych topánok, ktorý nasvedčoval to, že je už nebezpečne blízko pri mne.

„Kamže, kam?! Veď sme ešte ani nezačali.“ Začula som jeho chrapľavý hlas tesne pri mojom uchu, keď ma schmatol za rameno a stiahol k sebe. Zhíkla som, keď mi rameno stlačil svojou veľkou studenou rukou. Všetko sa zomlelo veľmi rýchlo ani neviem kedy a moje telo útočník prirazil na protiľahlú kamennú stenu budovy. Chcela som vykríknuť, ale bol rýchlejší, svoju smradľavú ruku priložil na moje ústa. Jeho ruka páchla po alkohole a močovke. Do tváre som mu poriadne nevidela, ale tipovala by som mu okolo tridsiatky. Na jeho kozej briadke som videla nejaké zvyšky, ktoré pripomínali zvratky. Naplo ma z toho. Napadlo ma, že ak nemôžem kričať, pokúsim sa aspoň brániť.

Vytiahla som pravú ruku, ktorú som mala pozdĺž tela, do výšky jeho tváre a nechty poriadne zaryla do jeho líca. Vykríkol od bolesti a jeho líce zaliala krv. Nezaliala doslovne, ale krv sa mu pustila. Uvoľnil svoje zovretie a ja som sa chcela rozbehnúť. Nohy som mala ťažké, akoby mi ich niekto zalial betónom. Skôr, ako som stihla urobiť čo i len jeden - jediný krok. zdrapil ma a sotil o stenu po druhýkrát.

„Toto už nikdy, nikdy neskúšaj,“ zreval rovno do mojej tváre a následne priložil svoje ústa na moje. Naplo ma opäť. Cítila som jeho smradľavé telo, ktoré bolo nasiaknuté chľastom. Srdce mi búšilo a ja som sa neopísateľne bála. Mojimi malými päsťami som do neho trieskala a snažila sa ho kusnúť do jazyka vo svojich ústach, ale on ma len chytil pevnejšie. Chcel sa dostať hlbšie, až do môjho krku. Na jazyku sa mi usídlila horká chuť po žalúdočných šťavách a skazenom jedle. Z toho odporu sa mi obrátil žalúdok okolo svojej osy a ja som sa skoro pozvracala.

„No tak, malá, predsa by si sebou nehádzala? Ujo Bob sa chce iba trochu pohrať,“ chrochtal na mňa odporným hlasom. „Pozri, aj malý Bob sa chce hrať.“ Chytil ma pod krkom a pritiahol si moju ruku medzi svoje nohy. Zaúpela som a ďalej škubala, chcela som mu spôsobiť bolesť na jeho citlivom mieste, na ktorom som mala pritisnutú ruku. Bola to chabá obrana bez účinku. „No tak, dievčatko, hádam si nemyslíš, že si prvá, ktorá sa o to pokúša!“ Zavrtel hlavou a stisol mi zápästie, až v ňom zapraskalo.

Vykríkla som a on svoj stisk na mojom hrdle ešte viac zosílil. Dusil ma, až kým som nechrapčala a on sa iba smial. „Snáď si nemyslíš, že som nekrofil. Ja mám radšej živé mäsko, na zdochlinky nemám chuť,“ uisťoval ma, no ja som si v tej chvíli priala, aby ma radšej zabil. Chcela som umrieť, túžila som zavrieť oči a zobudiť sa z tohto príšerného sna. Neviem, komu som tak veľmi ublížila, že ma Boh trestá. Pred očami som mala celý svoj doterajší život. Svojho otca, priateľov a môjho Matta. Povolil svoj stisk a jednou rukou si začal rozopínať opasok na nohaviciach.

„Nie... prosím... prosím,“ vzlykala som, keď sa ku mne priblížil a opasok sa mu divoko hompáľal v ruke. Bolo to po prvý raz, čo som vydala hláska. Hlas sa mi triasol, bolo mi zle a zima. No chvenie po celom tele mi spôsoboval najmä strach. Hlavou mi prebleslo, koľko asi žien už takto znásilnil. Koľkým sa to podarilo prežiť, a prečo je ešte na slobode. Ak by som mala po ruke niečo, pokojne ho zabijem. Nemihla by som ani okom a ešte by som ho prekročila. Zápästia mi zovrel v jednej ruke a druhou mi okolo nich začal sťahovať opasok. Pomáhal si aj ústami, pretože sa mu to veľmi nedarilo.

„Prosím...“ vzlykla som. Chytil moju tvár do svojich dlaní a pritiahol si ju bližšie. „Prosím... nerobte to...“ Rozplakala som sa a on mi rozopol bundu. Následne strhol sveter a na chvíľu pustil. Bolo počuť len trhanie látky a moje vzlyky, ktoré sa o malú chvíľu začali tlmiť látkou svetra, ktorý mi potrhal. Na chvíľu sa odo mňa vzdialil a ja som využila chvíľu a kopla som ho do rozkroku. Skrivil tvár, ale miesto toho, aby sa zložil k zemi, uštedril mi poriadnu ranu. Spadla som na zem a cítila, ako mi po tvári steká okrem sĺz aj niečo iné. Krv. Z vrecka svojich nohavíc vytiahol nôž, s ktorým sa začal pohrávať pomedzi prstami. Na sucho som prehltla. Určite teraz zomriem, príde vytúžené vykúpenie. Pousmiala som sa v duchu.

„Ak sa pohneš, ublížiš si,“ zachrapčal a svoje mohutné telo zvalil na mňa. Pohodlne sa usadil, akoby som bola sedačka a nožom začal párať moje jeansy. Od lýtka šiel opatrne smerom hore, ku stehnu. Čepeľ ma zastudila a ja som pohla nohou, porezal ma. „Varoval som ťa.“ Jediné, čo povedal a pokračoval ďalej. Potom iba trhol a ja som ostala iba v nohavičkách. Necítila som už ani zimu, to bolo to najmenej, čo ma v tejto chvíli trápilo. Položil nôž vedľa mojej hlavy, pripadalo mi to ako výstraha, aby som sa nepohla. Ležala som nehybne s rukami zviazanými za hlavou. Ukázal mi pred očami svoje dva špinavé prsty a surovo do mňa nimi zašiel. Pálilo to.

„Áá... panna, aké šťastie.“ Oblizol si prsty. „Ujo Bob ťa zaučí tak, že nebudeš už chcieť iného,“ sľuboval mi. Chvatne si rozopol zips u nohavíc a naľahol medzi moje stehná. Tam dole sa rozliala obrovská bodavá, trhavá a tupá bolesť, ktorá bola horšia než lámanie kostí. Plakala som, chcela som pred tým uniknúť, ale bezvýsledne. Ten muž sa nado mnou ďalej prehýbal a hýkal. Jeho smradľavý dych mi ovieval tvár a ja som s odporom odvracala tvár.

Vybral mi z úst látku od svetra, mohla som kričať, ale nevládala som. Už som sa nevládala ani brániť a on to využil. Vrhol sa na moje mokré pery, ktoré boli zmáčané od sĺz. Jeho pery boli nechutné. Boli drsné a náruživé. Moje boli ako z kameňa, nehýbali sa. Snažil sa jazykom predrať do mojich úst. Jednou rukou sa opieral o stenu a druhou nahmatal moje stále krvácajúce stehno. Stlačil ho. Vykríkla som a tým som mu dala, čo chcel. Vo chvíli môjho výkriku prenikol svojim jazykom do mojich úst. Jeho jazyk začal okupovať celé moje ústa. Rukou, čo mi stlačil stehno prešiel po mojej tvári a zanechal tam krvavú stopu cez celé líce.

Moje pery sa nevzdávali a odmietali spolupracovať s jeho. Zrazu stiahol jazyk z mojich úst a pomaly sa odťahoval. Perami nahmatal moju spodnú peru a začal ju sať. Bolo to nanajvýš nepríjemné. Zrazu prišla ďalšia bolesť. Pohrýzol ma do pery, potom sa odtiahol a dal mi facku.

Párkrát sa vo mne ešte pohol a ja som sa pozrela hore. Nie do jeho tváre, pozrela som sa na nebo, ktoré v tejto chvíli začalo plakať so mnou. Posledné pohnutie a z jeho tváre bolo vidieť uspokojenie. Necítila som nič, bolesť ani dážď. Necítila som chlad zo zeme ani vietor, čo fúkal. Necítila som zranenia, čo mi spôsobil. Necítila som nič.

Edward:

Potreboval som sa naučiť odolávať ľudskej krvi. Rozhodol som sa prejsť nočným mestom a zvykať si. Dnes tu veľa ľudí nebolo, bolo chladnejšie a pršalo. Mne dážď nevadil, neprekážalo mi, že po mojej tvári stekajú kvapky, ktoré mi zmáčajú vlasy. Ruky som mal založená vo vreckám čiernych džínsov, ktoré som našiel pri nejakom dome. Bolo tam aj tmavomodré tričko s dlhým rukávom. Nezaváhal som ani na chvíľu a okamžite si to obliekol. Bolo mi ľúto iba toho, že som možno okradol niekoho, kto tie veci možno potreboval. Bohužiaľ som to musel urobiť.

Z môjho premýšľania ma dostal plač, ktorý som započul. Bol to ženský plač a vzlyky, netušil som, odkiaľ to ide. Zastal som a poriadne sa započúval, otáčal som hlavu sprava doľava a dúfal, že prídem na to. Šlo to z neďalekej uličky. Moje svedomie sa ozvalo a ja som chcel tej žene ísť na pomoc. Bol som prekvapený svojim odhodlaním, nebola to túžba po krvi, bola to túžba o spásu. Možno som si myslel, že ak jej pomôžem, aspoň trochu uľavím svojej boľavej duši. Veľakrát som počul, že upír nemá dušu, ale ak by to bola pravda, netrápili by ma výčitky.

Blížil som sa k tmavej uličke a započul slabé trepotanie srdca. Nebilo splašene, skôr som mal pocit, že je na pokraji posledného úderu. Pridal som do kroku, a keď som zahol do uličky, naskytol sa mi pohľad, ktorý by som najradšej vymazal z pamäti. Mladá hnedovlasá dievčina ležala v zúboženom stave. Na nej nehybne ležalo odporné mužské telo neznámeho ožrana. Na nič som nečakal a toho bastarda som z nej odhodil. Kľakol som si vedľa nej a nehľadel som ani na to, že pod mojimi kolenami bola obrovská mláka. Cítil som krv, dievča bolo zranené a ja som vedel, že ju musím odtiaľto dostať preč.

Odhrnul som jej vlasy z tváre a z hrdla sa mi vydralo zavrčanie. Bolo to dievča, ktoré sa tak veľmi podobalo na Elizabeth, dievča, ktoré som chcel spoznať. Ležala na zemi, umierala, alebo sa dostávala do bezvedomia. Nemohol som nič riskovať, musel som jej pomôcť. Zodvihol som svoje zápästie k mojim perám a ostrými tesákmi som sa zahryzol. Priložil som jej moje zápästie k perám, musela sa napiť.

„Pi, prosím, pi,“ žiadal som ju zúfalo, ale ona z posledných síl otočila hlavu.

„Nie,“ zamrmlala. Ignoroval som jej chabé protesty a zápästie jej opäť strčil k perám.

„Musíš, žiadam ťa o to,“ dohováral som a ona slabo vydýchla, ale urobila to. Svojou malou bledou rúčkou sa chytila tej mojej, aby si ju pridržala pri ústach. Podopieral som jej hlavu druhou rukou, aby sa nemusela veľmi namáhať. Vietor sa okolo nás dvíhal, ale jediné, čo ma teraz zaujímalo, bol tlkot jej srdca. Bilo silnejšie, teraz som už bol pokojnejší, bude v poriadku. Teda, fyzicky, pretože ten bastard jej ublížil aj psychicky. Chúďa malé sa mohlo brániť, nebol tu nik, kto by jej pomohol. Prišlo mi zle, hneval som sa na celý svet a aj na seba. Ak by som sem dorazil skôr, mohol som tomu zabrániť. Odtiahol som svoje zápästie od dievčaťa a pozrel na ňu.

„Kto si? Kde bývaš?“ spýtal som sa a chcel som ju odniesť domov. Nemohol som ju nechať tu v tomto stave. Mlčala, vedel som, že sama mi odpoveď nedá. „Otvor oči a pozri sa na mňa,“ požiadal som ju a ona ich opatrne otvorila.

„Povedz mi svoje meno a kde bývaš,“ zopakoval som.

„Bella, bývam vo Forks,“ šepkala omámene.

„Kde presne vo Forks?“ naliehal som.

„775 K Street,“ zamrmlala a privrela oči. Vzal som ju do náruče, oči nechala stále zatvorené. Pritisol som si ju viac k telu, i keď jej krv mi voňala, vedel som, že jej neublížil. Nedokázal by som to. Cítil som, že ju musím chrániť. Zaťal som zuby a dal sa do behu.

Máme za sebou už tretiu kapitolu a ja dúfam, že sa vám napriek nepríjemnosti, ktorá sa stala Belle, páčila. Kto sa k mojej poviedke dostal až teraz, tak opäť zdôrazňujem, že upíria krv človeka dokáže vyliečiť. Preto ju Edward nútil piť a tiež tu Edward nedokáže čítať myšlienky. 

Ďakujem za komentáre, ktoré ste mi nechali pri predchádzajúcej kapitole. Táto poviedka vás síce nezaujala, ale aj napriek tomu ju mienim dotiahnuť do konca. :) 

A ešte by som sa rada ospravedlnila za neskoršie vydanie, ale mala som pracovný úraz, ktorý mi nedovoľoval písať. Mala som zranenú ruku a písanie bolo pre mňa nemožné. 

Mám vás rada. Vaša 9moncici9 :)

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť si ťa nájde - 3. kapitola: