Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť si ťa nájde - 1. kapitola

28.01.2014 (16:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2320×

(dobre sa mi písalo pri tejto pesničke, preto ju pridávam.)

Minulosť:

Deň, keď sa môj život zmenil, sa začal ako ktorýkoľvek iný. V roku 1864 panovalo také dusno, že už ani muchy nekrúžili okolo. Vzduch sa ani nepohol, akoby zadržiaval dych pred dlho očakávanou búrkou. Do vaku som si pribalil knihu a chystal som sa na svoj malý únik. Takto som to robieval takmer každý deň. Mal som iba sedemnásť rokov a v mojej duši koloval nepokoj. Túžil som sa pridať k bratovi a bojovať vo vojne, ale môj otec bol proti. Nechcel, aby obaja jeho milovaní synovia padli vo vojne. Chcel mať doma aspoň jedného z nás. Samozrejme, bol som mladší, a tak som to musel byť ja, ktorý tu ostane. Každý deň som počúval otcove prednášky o správe nášho panstva a každé popoludnie som sa hnal do lesa, aby som bol sám.

Dúfal som, že v samote zistím, kto som a kým sa chcem stať. Úspešne som ukončil štúdium na chlapčenskej akadémii a otec mi prikázal, aby som s nástupom na univerzitu počkal. Ostal som, akoby vo vzduchoprázdne. Už som nebol malý chlapec, no ešte som nedospel na muža. Nevedel som si rady sám so sebou. Najhoršie na tom bolo, že som sa nemal s kým porozprávať. Môj brat bojoval s armádou, väčšina mojich priateľov z chlapčenských rokov sa buď chystala na zasnúbenie, alebo ich osud zahnal na vzdialené bojiská. Otec takmer nevychádzal zo svojej pracovne.

Zúfalo som túžil stretnúť niekoho, kto by mi porozumel, s kým by som mohol debatovať o závažných témach, ako sú knihy a život, nie iba o počasí. Kráčal som nevedno kam, dúfal som, že dvojmíľová prechádzka mi pomôže vyvetrať si hlavu. Čím ďalej som šiel, tým viac vo vzduchu visela ťažká vôňa kvitnúceho zemolezu a jazmínu. Vystúpil som do kopca a predo mnou sa otvoril výhľad na nás veľkostatok. Cestu ku vchodovým dverám lemovali kvitnúce ľalie a veľké antické urny. Biele stĺpy verandy žiarili oranžovým leskom, hladina ozdobného jazierka sa ako zrkadlo jagala v diaľke a odrazu som začul vzdialený krik detí – hrali sa pri krídle pre služobníctvo. Toto bol môj domov. Miloval som ho.

Tesne pred odbočkou na cestu k domu som prudko zastal. Čakal tam neznámy koč. Zvedavo som ho pozoroval, pretože sme zriedkakedy mávali hostí. Bielovlasý kočiš zoskočil na zem a otvoril dvere. Z koča vystúpila krásna bledá žena s celým vodopádom mahagónových kučier. Na sebe mala voľne povievajúce biele šaty, na úzkom páse ovinuté marhuľovou stuhou. Na hlave mala klobúčik rovnakej marhuľovej farby a jeho strieška mi nedovoľovala uzrieť jej oči. Možno vycítila, že na ňu hľadím, pretože sa obrátila. Neovládol som sa a zalapal som po dychu. Nebola len krásna, bola nadpozemská. Aj z dvadsiatich krokov som rozoznal, ako jej tmavé oči zaiskrili a ružové pery sa zvlnili v miernom úsmeve. Úzke prsty siahli na modrú kameu, ktorú mala navlečenú na stužke a ja som to gesto nevedomky zopakoval. V tej chvíli sa mi mihla hlavou myšlienka, aké by to bolo, keby ma jej rúčka pohladila. Dievčina sa zvrtla a z koča vyšla žena, ktorá bola nepochybne jej slúžka. Začala panej upravovať sukňu.

„Zdravím!“ zavolala.

„Aj ja...“ zachrípnuto som odpovedal. Nadýchol som sa a zacítil som omamnú vôňu, kombináciu zázvoru a citróna.

„Ja som Elizabeth Swan a vy ste...“ hravo pokračovala. Akoby tušila, že mi jej krása zväzuje jazyk. Nebol som si istý, či ma jej iniciatíva teší alebo desí.

„Elizabeth,“ zopakoval som pomaly. Spomenul som si, že otec rozprávala o jednom známom svojho priateľa, ktorý zahynuli a ich dom ľahol popolom. Pohromu prežila len šestnásťročná dievčina, ktorá zostala na svete sama, bez príbuzných. Otec jej ponúkol, že jej poskytne strechu nad hlavou. Miloval, keď sa mohol hrať na záchrancu úbohej siroty.

„Áno,“ povedala a oči sa jej veselo zablysli. „A ty si...“ oslovila ma dôvernejšie.

„Anthony!“ zvolal som. „Anthony Masen. Môjmu otcovi patrí tento dom. Je mi strašne ľúto, čo sa stalo tvojej rodine.“ Nabral som odvahu na dlhší rozhovor.

„Ďakujem,“ šepla a oči jej stemneli a zvážneli. „Som vďačná tebe a tvojmu otcovi, že ma prichýlite a že so mnou môže bývať aj moja slúžka. Neviem, čo by sme bez vás robili.“

„Ach, to je maličkosť,“ vyhlásil som. Zrazu som bol aj ja hrdý, že ju môžem chrániť. „Budete bývať v bývalej kočiarni,“ povedal som. Otec ju prerobil na menší dom, kde bolo všetko potrebné. „Mám vás tam zaviesť?“

„Nájdeme ten dom sami. Ďakujeme ti, Anthony Masen,“ povedala Elizabeth a kráčala za kočišom, ktorý už niesol veľký kufor k hosťovskému domu za hlavným sídlom. Ešte raz sa obrátila a zadívala sa na mňa. „Alebo ťa mám nazvať Záchranca?“ žmurkla a zvrtla sa na opätku. Díval som sa, ako vstupuje do žiary zapadajúceho slnka, slúžka kráča za ňou a v tom okamihu mi bolo jasné, že môj život sa nenávratne zmenil.

Celú noc som ležal v posteli a nedokázal na ňu prestať myslieť. Stále som si opakoval v mysli jej meno, pretože na hlas som ho vysloviť nemohol. Nebol som hoden vysloviť to anjelské meno, Elizabeth. To meno bolo hodné jej krásy. Bolo rovnako úchvatné ako jej spanilá majiteľka. Teraz som sa tiež nedokázal sústrediť na knihu v rukách, pretože Elizabeth opäť okupovala moje myšlienky. Povzdychol som si a zodvihol zrak od Shakespeara. Kniha mi skĺzla z lona a s rachotom spadla na zem, keď som pri dverách uvidel stáť ženu, ktorá si pre seba ukradla všetky moje myšlienky.

Elizabeth mala na sebe jednoduché, biele hodvábne šaty, ktoré zvýrazňovali každú krivku jej tela. Iné ženy by sa zahaľovalo viac, čo prislúchalo našej dobe, ale Elizabeth nie. Nevadilo jej, že svoje biele ramená ukazuje svetu. Ladným krokom vošla dnu a posadila sa na operadlo stoličky.

„Čo to čítaš?“ spýtala sa a ukázala na otvorenú knihu, ktorú som si ani neviem kedy zodvihol a položil na kolená.

„Shakespeara, poznáš?“ Otázku som jej vrátil a po celý čas som sa vpíjal do jej tváre. Ak by som uhol, čo i len jednu malú stotinu, bol by to hriech.

„Mám ťa prirovnať k letnému dňu?“ Pozrel som sa na ňu prekvapene, nečakal som, že bude sčítaná. „Si hoden toho prirovnania?“ spýtala sa s úsmevom. Chcel som povedať niečo vtipné, ale v tomto bol zbehlejší môj brat a nie ja. Ja som bol iba neskúsený chlapec, ktorý nevie urobiť dojem na žiadnu ženu. Nie som si istý, ako dlho som mlčal a premýšľal nad jej otázkou. Elizabeth prešla ku knihovni a jej štíhle ruky vytiahli nejakú knihu z police. Obzerala si ju a položila ju na zlé miesto. Postavil som sa a prešiel k nej. Vzal som knihu a položil ju na správne miesto.

„Tu,“ povedal som a pokračoval. „Otec je háklivý, ak jeho knihy nie sú na správnom mieste.“ Keď som dohovoril, na malý okamih som pocítil závrat, ktorý spôsobovala jej osobitá vôňa. Obrátila sa ku mne, naše pery boli iba pár nepatrných centimetrov od seba a zrazu sa jej vôňa stala neznesiteľnou. Aj keď moja hlava vedela, že to nie je správne, moje srdce kričalo, že ak ju nepobozkám, nebudem úplný. Elizabeth privrela oči a oprela svoje pery o moje. Na okamih som mal pocit, ako celý svet zastal. Mal som pocit, že s Elizabeth ležíme na lúke posiatej pestrofarebnými kvetmi a sme tu len my.

„Ospravedlňujem sa!“ šepol som, keď som sa spamätal. „Ja som... už musím ísť,“ vyhŕkol som a odišiel. Bez ohliadnutia na Elizabeth a jej ohromený výraz, ktorý bol určite na jej tvári, som utiekol z knižnice.

„Anthony, konečne,“ zvolal na mňa môj otec, keď ma uvidel. Spomalil som a šiel k nemu, nemalo cenu mu vzdorovať, keď pri ňom stál generál Cartwright. Obaja držali v rukách whisky a usmievali sa, akoby práve uzatvorili nejaký skvelý obchod. Cartwrighta som poznal, s jeho dcérou Annou som sa hrával, keď sme boli deti. Lepšie povedané, boli sme nútení sa spolu hrať, každú nedeľu na omši nás posadili vedľa seba. Keď sme vyrástli a každý išiel svojou cestou, našli sme si nových priateľov, takých, o ktorých sme skutočne stáli. „Tu s generálom sme práve hovorili o jeho nádhernej dcére. Vieš o tom, že Anna je súca na vydaj?“ spýtal sa ma otec, ale ja som vedel, že to nie je obyčajná otázka. Niečo tým sledoval. „Bolo by úžasné, keby ste uzatvorili sviatosť manželskú a naše rodiny sa spojili.“ Na čele mi vyskočil pot a mal som čo robiť, aby som od prvotného šoku nevychovane nepootvoril ústa dokorán. To nemôže myslieť vážne, nechcem si vziať nikoho, koho nemilujem. Chcel som sa opýtať, čo na plánovaný sňatok hovorí Anna, ale vyrušil nás jeden zo služobníctva. Vtrhol k nám s krikom.

„Generál, generál, poďte so mnou. Stalo sa hrozné nešťastie,“ kričal na raty a my sme sa za ním rozbehli. Nebolo času na otázky, vedeli sme, že je to vážne. Dobehli sme za otcove panstvo, kde sa začínal rozprestierať les. Paholok zastal a rukou ukázal smerom k starému dubu. Generál s mojim otcom išli dopredu a ja som ich pomaly nasledoval. Na tráve bolo niečo červené, vyzeralo to ako krv. Zastal som, vystrašilo ma to.

„Nieee,“ ozval sa zúfalý krik generála Cartwrighta. „Anna,“ vzlykol a sklonil sa k nehybnému telu svojej dcéry. Naskytol sa mi pohľad na mladú dievčinu s roztrhaným hrdlom a pootvorenými očami. Všade bola krv. Na jej šatách i na jej krku. Zviera, určite to urobilo zviera, ktoré nám v poslednej dobe kántrilo dobytok. To bolo prvé, čo ma napadlo, ale môj otec mal na to iný názor.

„Vrátili sa,“ vydýchol a potom sa pozrel na mňa. „Nikomu o tom nesmieš povedať, rozumel si?!“ skríkol a zatriasol so mnou. Iba som stál a s vystrašenými očami som hľadel na tú hrôzu. Nebol som schopný pohybu, nedokázal som vydať ani hláska. Je ťažké opísať okamihy, ktoré nasledovali.

Spomínam si, generál a paholok sa modlili nad mŕtvym telom Anny. Spomínam si na to, ako som kľačal pri nej a držal jej chladnú ruku. Tiež si spomínam na doktora Janesona, ktorý obhliadal telo a očami komunikoval s mojim otcom a generálom. Všetci traja pozreli na mňa s otázkou, či som v poriadku. Nie, nebol som v poriadku. Obviňoval som sa. Ak by som nebol v knižnici, nebozkával sa s Elizabeth, možno by som bol s Annou a mohol ju zachrániť. Na jazyku ma pálila otázka, či trpela, ale odpoveď bola jasná. Pri pohľade na jej zohavený krk mi to bolo jasné. Trpela, trpela ako zviera.

„Anthony, mali by sme sa pozhovárať. Viem, nie je vhodná doba, ale nemôžem odignorovať, čo sa stalo. Musíš vedieť, proste, musím ťa zasvätiť do určitých vecí. Si už dospelý mladý muž a my ťa budeme potrebovať. Ak by sa mi niekedy niečo stalo, budeš v rade, v tajnej rade, ktorá tu je už niekoľko rokov.“ Vôbec som nevedel, o čom môj otec hovorí, ale chcel som ho vypočuť. Posadil som sa do kresla, otec mi podal pohár whisky, aby som sa trochu upokojil a ja som ju vďačne prijal.

„Annu nezabilo zviera, je to tak?“ spýtal som sa, keď som si odchlipol z pohára. Neviem, mal som divný pocit, že ak by to bolo zviera, bola by roztrhaná na márne kúsky. Ona však mala poranený iba krk.

„Nie, ľudia si myslia, že sa po okolí túla nejaké zviera, iní tvrdia, že je to kojot. Nie je to tak, synak, Annu zabilo niečo nadprirodzené. Niečo, čo by malo existovať iba v knihách. Zabil ju upír,“ vydýchol a ja som celý obsah pohára kopol do seba. Môj otec sa načisto pomiatol. „Upíri medzi nami boli od nepamäti, ale nik o tom nechce hovoriť. Je to však pravda, nie sú to iba reči, ktoré si rozprávajú ženy. Nie sú to iba hrôzostrašné príbehy, ktoré majú zastrašiť malé deti. Pamätaj na moje slová. Upíri sú medzi nami. Vyzerajú ako my, môžu žiť medzi nami, ale nie sú ako my. Pijú krv, ľudskú krv. To je ich elixír života. Nemajú dušu a nikdy nemôžu zomrieť. Oni sú nesmrteľné tvory.“ Slovo nesmrteľný sa mi prehrávalo v hlave dookola.

„Veríš mi, synu?“ spýtal sa a ja som prikývol. Nebol som si istý, čo si mám o tom myslieť, ale vedel som, že otec by v tomto nikdy neklamal. „Dobre, musíme byť opatrní, zdá sa, že pretrvávajúca vojna ich prebudila. Všade vládne smrť a cítiť krv.“ Slovo krv rezonovalo v mojich ušiach.

„Ale ak sú nesmrteľní, ako ich zabiť?“ Dajú sa vôbec zabiť? Čo ak nie, ako sa pred nimi máme chrániť?

„Existujú metódy, počul som o nich. Existujú bylinky, ktoré ich dokážu oslabiť, tá rastlina sa volá železník. Neviem, aké má účinky, ale treba to skúsiť. Možno, ak by ich to oslabilo, dalo by sa ich zneškodniť. Oheň zničí všetko, možno, ak by sme ich skúsili oslabiť a upáliť, bol by problém vyriešený. No nevieme, či je tu v okolí jeden alebo viacej upírov. Rada, v ktorej som, príde s plánom a ja ťa s ním potom oboznámim. Bude potrebná každá ruka, synu.“ Otec na plecia položil obrovskú ťarchu zodpovednosti. Možno preto ma nepustil do vojny, chcel, aby som po jeho boku bojoval proti nadprirodzenému zlu. Stretol som sa s otcovým pohľadom a prehovoril.

„Urobím, čo chceš, čokoľvek.“

„Vedel som to. Anthony, si pravý Masen,“ povedal hrdo a potľapkal ma po ramene.

Šiel som do svojej izby a ľahol si na posteľ. Prehrával som si spoločný rozhovor s otcom. Nevedel som vysloviť slovo upír. Hnevalo by ma, ak by Annu zabil kojot, chytil by som ho a zabil, bez mihnutia oka. Ju zabil upír a ja som úplne bezbranný. Ako zabiť démona. Hlavu som si zložil do dlaní, pretože som bol zúfalý. Zrazu sa ozvalo zaklopanie na dvere, ktoré ma vyrušilo z mojich myšlienok.

„Dnes nebudem večerať,“ zvolal som. Myslel som si, že je to niekto zo služobníctva a naozaj som nemal chuť na jedlo. Kto by dnes aj niečo jedol, stále som mal pred očami Annu a krv, ktorá bola všade naokolo.

„Nepriniesla som večeru,“ ozval sa hlas spoza dverí. Elizabeth. Okamžite som vyskočil na nohy a išiel jej otvoriť dvere. Usmiala sa na mňa a odhalila svoje rovné, biele zuby. Nevedel som, čo ju priviedlo až k dverám mojej komnaty.

„Ako sa cítiš?“ spýtala sa a svoju drobnú rúčku položila na moje rameno. „Je mi veľmi ľúto, čo sa stalo,“ šepla a ja som jej uvoľnil cestu do mojej izby. Vošla dnu a ja som jej opäť mlčky iba naznačil, aby sa posadila. Chcel som jej povedať pravdu, že to, čo sa stalo, nemá na svedomí kojot, ale upír. Chcel som ju varovať, ale nemohol som. Musel som to držať v tajnosti, zavládla by tu panika, ktorú by bolo ťažké upokojiť.

„Anthony, nemôžeš sa trápiť. Anna by určite nechcela, aby si tu sedel a smútil. Ľudia umierajú, je to súčasť života. Viem, že to teraz veľmi bolí, ale ono sa poddá. Daj tomu čas,“ rozprávala a ja som vedel, že v jej slovách je pravda. Sama predsa stratila rodinu, je to sirota, ktorá si týmto prešla. Postavila sa z kresla a posadila sa vedľa mňa. „Chcem ti pomôcť, ale musíš ma nechať.“ Elizabeth položila ruku na moju tvár. Cítil som nával tepla a ľadu zároveň. Dych sa mi zatajil, mať ju v tesnej blízkosti mi spôsobovalo problém. „Miloval si ju?“ spýtala sa a hlavu naklonila na stranu. Pokrútil som hlavou. Annu som nemiloval, ale poznal ju, jej strata ma pochopiteľne zasiahla. A k tomu nás chceli zasnúbiť, je logické, že sa trápim. Stal som sa vdovcom oveľa skôr, ako som si ju stihol vziať.

Elizabeth si hrýzla do pery ako malé dievčatko. Mal som pocit, že ju moju tichá odpoveď nepresvedčila. Anna bola síce mŕtva, ale Elizabeth nie. Vedel som, že jedine ona mi pomôže sa cez túto bolesť preniesť. Vedel som, že Elizabeth mi nie je ľahostajná. Musím začať veriť sám sebe, vo svoje presvedčenia a túžby.

„Neveríte mi,“ konštatoval som nahlas a pritiahol ju bližšie k sebe. Zasmiala sa, jej smiech bol nádherný, dych sladký a opojný. Všetko na čom teraz záležalo, som mal tu pri sebe. Elizabethina ruka sa prepracovala z mojich ramien a zastavila sa na lopatke. Cítil som, že mi dáva dole sako a nebránil som sa. Pobozkala ma, zastonal som túžbou. Naše bozky boli jemné, opatrné, akoby som si dával novomanželský bozk, potom sa bozky stali naliehavejšie. Moje pery cestovali z jej pier na krk, potom na jej snehovo biele prsia. Chytila ma za bradu a pritiahla si moju tvár k svojej, tvrdo ma pobozkala. Opätoval som jej to. Bolo to, akoby som bol hladný, potreboval som jej viac. Zavrel som oči a nahliadal do našej spoločnej budúcnosti. Prebrala ma až ostrá bolesť na krku, ako keď vás niekto bodne. Volal som, ale Elizabeth ma stále bozkávala. Nie, nebozkávala, hrýzla ma, sala krv z môjho krku. Moje oči sa prudko otvorili a stretli sa s očami Elizabeth. Jej oči boli divoké a podliate krvou, jej tvár bola ešte bledšia ako obvykle. Nemohol som kričať, nemohol som bojovať, cítil som iba, že krv opúšťa moje telo. Ak je toto smrť, čo práve cítim, potom po nej túžim.

Prítomnosť:

Sedel som na studenej zemi a chrbtom som sa opieral o kamenné múry. Čakal som na milosrdnú smrť, ktorá by prišla a vyslobodila ma z toho neživota. No ona, akoby sa mi chcela vysmiať, pretože ma obchádzala veľkým oblúkom a dokonca som si musel pripustiť, že na mňa hádam i zabudla. Vyškrtla si ma zo svojho zoznamu už pred mnohými desiatkami rokov a teraz, keď by som ju doslova uvítal, nemala už o mne ani potuchy a pravdepodobne ani záujem.

Dni sa mi striedali s nocou, slnko s mesiacom. Čo to vlastne hovorím, ja už ani neviem, ako vyzerá slnko a mesiac. Pamätám si ich vôbec? Toto väzenie ma otupilo natoľko, že som prestal vnímať všetko okolo seba a mal som pocit, že spím a snívam. Možno by bolo lepšie, ak by moje telo bolo rozdelené na pár kúskov. Ak by hlava bola oddelená od trupu. Bolesť v krku som prestal dávno vnímať, vysychal som. Bol som ako po mumifikácii. Naozaj mi to tak pripadalo, iba s tým rozdielom, že moje telo nebolo balzamované. Pocit smädu bol veľký, doslova ma otupil a ja som mal pocit, že sa rozpadám. Dúfal som, že sa zmením na prach, a potom príde ľahký vánok, ktorý ma odnesie ďaleko preč. Pekná predstava. V duchu som sa pousmial, pretože som ani tohto ľahkého pohybu nebol schopný.

Je zaujímavé, ako moje telo z nedostatku krvi nie je schopné poriadne sa pohnúť a vysiluje ho pomaly i dýchanie, a pritom moja myseľ dokáže dokonale fungovať a vnímať všetko okolo seba. Vône. Zvuky. To všetko som cítil a vnímal, ale nemohol som ich skutočne zazrieť. Premýšľal som o tom, ako dlho toto všetko bude trvať. Je možné, že sa to raz skončí? Že raz upadnem do takého nevedomia, že sa moja myseľ oslobodí od môjho tela a ja prestanem vnímať všetko? Pochybujem! Môže to trvať storočia a ja stále hoci smädný a vysilený budem tohto všetkého schopný.

Z môjho rozjímania ma vyrušil zvuk, ktorý sem ani náhodou nepatril a ktorý som už dávno nepočul. Tlkot srdca a nie jeden. Bolo ich viac, dve možno tri. Všetky boli mierne zrýchlené. Musím šalieť, kde by sa tu vzali bijúce srdcia. Premýšľal som, akým zatúlaným tvorom môžu patriť. Zver ma cíti, tá by sa ku mne dobrovoľne nepriblížila. Jej pud sebazáchovy je veľmi silný. Je možné, aby to boli skutočne ľudia? Ale kde sa tu vzali?

Je možné, aby si moje telo vytváralo ilúziu? Alebo je to jeho obrana? Prečo ma musia mučiť vlastné myšlienky a moje podvedomie. Dostal som sa do pekla, do svojho osobného pekla, ktoré ma má pohltiť. Sám diabol ku mne poslal moju ďalšiu obeť, lenže to nedopustím. Nemôžem podľahnúť! Nemôžem zabiť! To radšej naozaj zhnijem a rozpadnem sa! Bol som netvorom, ale už to viac nesmiem dopustiť. Som však dosť silný?

„Takže, aby vám bolo obom jasné,“ ozval sa hlas, ktorý ma vytrhol z mojich myšlienok. „Sú tu dva vchody v tejto hrobke. Každá pôjde inou cestou. Ak prežijete noc tu, budete patriť do nášho spolku. Stačí iba prežiť. Rozumiete?“ spýtalo sa nejaké dievča. Prečo by sem išli, načo by podstupovali niečo takéto. Ničomu som nerozumel. „A pozor, neviete, čo tu dole môže byť.“ Zákerne sa rozosmialo a potom bolo počuť iba kroky, ktoré sa vzďaľovali.

„Sarah, si si istá, že to chceš podstúpiť? Poďme preč, nestojí to zato,“ prosilo ďalšie dievča. Prikyvoval som si, malo pravdu. Musia odísť, nesmú ísť ďalej. Nesmú ma nájsť. Vlastne, bol by som rád, ak by ma tu niekto našiel a dostal odtiaľto, ale čo ak by som im ublížil. Nechcem nikomu ublížiť, ale neviem, moje sebaovládanie už nie je také ako kedysi.

„Bella, chcem do toho spolku. Vieš, čo by to znamenalo? Bola by som populárna, nebola by sme už outsider. Uznávali by ma, vieš, že po tomto túžim. Teba si pod krídla vzala Alice a jej rodina, ale po mne ani pes neštekne. Ak sa ti to nepáči, môžeš odísť, ale naše priateľstvo končí,“ povedalo rozhodne ďalšie dievča.

„Sarah, dobre vieš, že som tu iba kvôli tebe. Chcela som ťa v tomto podporiť, ale pozri sa na toto miesto. Je to tu strašidelné, nevieme, čo tu je. Čo ak nás tu nečaká nič dobré?“ strachovala sa a právom. Nevedeli, že som tu ja, najnebezpečnejší predátor. „Určite odišli, pôjdeme domov a ráno im povieme, že sme tu prečkali noc. Čo povieš? Nemajú nám ako dokázať, že sme tu ostali.“ Dievča sa nevzdávalo a ja som sa teraz modlil k Bohu, aby ju to druhé dievča počúvlo.

„Nie, Bella, povedala som, beriem si baterku a idem sa tu porozhliadnuť. Kto by tu už len mohol byť, nebuď smiešna. Je to tu dávno opustené, nik sem nechodí. Rozhodni sa, ako chceš, odchádzam,“ povedala rozhodne a ja som počul, ktorým smerom sa vybrala. Jej kroky boli opatrné, srdce jej bilo splašene, a to vôbec netušila, že si vybrala zlú cestu. Vybrala sa rovno ku mne, cítil som jej pot, ktorý jej stekal po tele. Cítil som jej strach. Chcel som zavrčať, aby som ju donútil k úteku, ale z môjho hrdla sa nevydrala ani hláska.

„Sakra,“ zastonala.

„Sarah, si v poriadku?“ vykríklo vystrašene dievča, ktoré ostalo stáť na svojom mieste a doteraz sa nepohlo.

„Som, len som si oškrela ruku, páli to. Neboj sa, neumieram, je to len pár kvapiek krvi,“ zasmiala sa a mne sa v krku vytvorila hrča. Krv, to slovo mi hučalo v ušiach. Keby len v ušiach, každým krokom som tú krv cítil viac. Monštrum vo mne sa zobudilo. Driemalo dosť dlho, aby sa dokázalo udržať na reťaziach, ktoré mi zväzovali nohy. Oslepila ma žiara baterky a ja som automaticky prižmúril oči a jednu ruku dal pred seba.

„Preboha, kto vám to urobil? Pomôžem vám? Určite je za tým Caroline a jej banda,“ mlela stále svoje, ale ja som ju nepočúval. To dievča si myslelo, že som súčasťou ich detinskej hry. „Nehýbte sa, pomôžem vám.“

„Tomu ver, dievčatko,“ zachrapčal som a z posledných som si jej hlavu pritiahol k ústam. Nestihla pípnuť, moje tesáky boli rýchlejšie. Zahryzol som sa, všetky predsudky zmizli. Hlad ma ovládol. Neexistovalo nič, čo by ma teraz zastavilo.

Plakala. Stonala. Kričala. Prosila.

Bolo to zbytočné, nik ju okrem jej kamarátky nemohol počuť. Nikto ju nemohol zachrániť ani ona. Nemala najmenšiu šancu. Vlastne... Bola už prakticky mŕtva. Bála sa ma. Pach strachu a smrti sa vznášal všade okolo nej. Užíval som si to. Pozorne som načúval tempu jej srdca, ktoré bilo ako o závod. Miloval som ten zvuk a skoro som zabudol, aký je úžasný. Natisol som sa na ňu tesnejšie, aby som ju ešte viac potrápil. Triasla sa a jej zorničky rozšírené zdesením ma žiadali o zľutovanie. Vysmial som sa jej. Domáhala sa niečoho, čo som jej nebol schopný dať.

Bránila sa, z posledných síl sa zúfalo pokúšala oslobodiť z môjho oceľového zovretia, ale svojou márnou snahou o útek ubližovala skôr sebe ako mne. Zahalila ma červená hmla. Celý svet prestal existovať, bol som tu len ja a ona. Cítil som, že moje telo sa plní silou. Opäť som mal silu, trhol som jednou nohou a okovy povolili, skúsil som aj druhou nohou trhnúť. Bol som voľný. Konečne voľný. V ústach sa mi tvoril jed. Zviera vo mne túžobne zarevalo a hruď sa mi rozvibrovala.

„Sarah, kde si? Si v poriadku?“ kričalo zúfalo druhé dievča. Pustil som, už menovanú Sarah, jej telo bezvládne padlo na zem. Druhé dievča sa blížilo ku mne a moja myseľ hovorila jediné. Zabi ju. Nečakal som kým ku mne príde sama, rozbehol som sa jej oproti. „Kto si?“ spýtala sa roztraseným hlasom. Mlčal som, iba som sa pousmial a chytil ju pod krkom. Narazil som jej krehké telo o kamenné múry a jej šiltovka, ktorú mala na hlave, spadla. Naskytol sa mi pohľad do jej tváre a ja som skamenel.

„To nie je možné,“ vydýchol som a krútil hlavou sprava doľava. „Meno, povedz mi svoje meno,“ kričal som po nej. Privoniaval k nej ako nejaký feťák, musel som si byť istý, že to nie je ona. Bola človek, nemohla to byť ona.

„Bella,“ vydýchla a zakuckala sa.

„Okamžite odtiaľ to odídeš! Nikdy si tu nebola, nevidela si ma. Prídeš domov a na všetko zabudneš. Beeež,“ zreval som a povolil svoje zovretie. Dievča sa rozbehlo, ako najrýchlejšie vedelo a ja som sa zosunul k zemi. Nemohla to byť ona. 

Komu sa podarilo prehrýzť cez 4191 slov, ktoré sa mi podarilo napísať hneď pri prvej kapitole, gratulujem. Určite ste si nejedna všimla, že Edwardova minulosť má podobnosť s Upírskymi denníkmi. Je to tak, nebudem hovoriť, že nie. Všetci čerpáme niekde svoje nápady a u mňa to teraz nebolo inak. Chcela som trochu pozmeniť Edwardovu premenu v upíra. Dopriala som mu iný osud ako umierať na španielsku chrípku. 

Pozmenila som aj pár vecí, ktoré v Twilighte neboli. Upír tu môže pokojne jesť a piť, ale žiaden účinok to na neho nemá. Chcela som, aby lepšie zapadli do nášho sveta. Samozrejme, že na slnko ísť nemôžu, rovnako sa totižto ligocú. To som nechala nezmenené. Upír je tu, samozrejme, ťažko premožiteľný, ale železník ho môže oslabiť. Toto som si požila z Upírskych denníkov. Prečo by naši upíri mali byť stále taký odolní? :) Doprajme im trošku bolesti, keď to bude nutné. 

Tiež by som rada vysvetlila fakt, že krv upíra dokáže vyliečiť ľudskú bytosť. Nechcem vám tu dávať všetky informácie naraz, aby som vás úplne nepoplietla. Všetko sa budete dozvedať postupne. Prosím vás, nebuďte na mňa príliš zlé, že som sa pohrala so zmenami, ale chcela som niečo iné. Na jedno však chcem upozorniť hneď na začiatku. Twilight nikdy nezmením na Upírske denníky. Pár spojitostí tam možno bude, ale určite sem nebudem na silu tlačiť prvky, ktoré tu nemajú čo robiť. 

Na záver ešte poďakujem za kritiku, ale i milé komentáre (ak sa tu teda objavia).

Ďakujem a dúfam, že sa tu stretneme pri pokračovaní. :)

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť si ťa nájde - 1. kapitola: