Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť, prítomnosť budúcnosť.

24.12.2009 (11:30) • Bella666 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1013×

Prebudila som sa do normálneho dňa. Pozriem na hodinky pol šiestej, zaborila som sa do vankúša a perinou prikryla až po uši. Asi o pol hodinu mi začal pípať mobil. SMSka od môjho milovaného Rudka.

„Ahoj zlatko ako si sa mi vyspinkala?"

Úsmev sa mi roztiahol od ucha k uchu.

„Ja dobre a ty určite tiež tak sa uvidíme v škole."

Vstala som, obliekla a zišla dolu do kuchyne. Na stole boli nachystané raňajky. Mama bude už v práci, pomyslela som si. Za mnou sa prirútila moja mladšia sestra Erika.

„Ahoj Sára mama je už preč?"

„Dobre ráno, áno už. A oco ako ho poznám ešte určite spí."

Naraňajkovali sme sa rozlúčili s otcom a pobrali sa na autobus. Kráčala som cestičkou ku škole. Vyšla som po schodoch, smer trieda. Hneď ako som vošla som uvidela tvar môjho anjela. Žiarivo sa usmial a perami naznačil "Ahoj." Úsmev som mu pravdaže opätovala. Potom som zazrela moju najlepšiu kamarátku Tamaru. Vedľa nej stála Vierka a Lucy. Boli to super baby.

„Ahoj," povedali priam zborovo.

„Ahojte." odpovedala som im.

Zazvonilo na hodinu a my sme sa usadili do lavíc. Mali sme slovenčinu. Slohovú hodinu, keďže som ja a Tamara slohy milovali mali sme ho za necelých dvadsať minút napísaný. Učiteľ len pokrútil hlavou a znova sa zahľadel do svojej krížovky. Tamča mi poslala lístok v ktorom bolo napísané:

„Ako ti to ide s Rudom?"

„Dobre, prečo?"

„Celú hodinu sa na teba pozerá."

Pomaly som sa otočila a naozaj jeho hnedé oči sa stretli s mojími modrými. Zľahka mi zakýval a ja som sa usmiala. Keby nebola Tamara do mňa buchla bola by som nalepená na Patovej lavici.(Paťo je Rudov druhý najlepší kamarát, samozrejme po Romanovi.) Rýchlo som sa otočila a Tamči začalo trhať kútikmi.

„Len sa nesmej." Pošepla som jej.

Ona len vystrúhala grimasu. Prišla som domou nikto ešte nebol doma. Vzala som mobil a písala

„Ahoj už si domka?"

„Áno zlatíčko."

„Aha a ako ti dopadla slohová práca?"

„Hm no neviem dnes ti to seklo."

„Ďakujem čo by som bez teba robila veď si moja budúcnosť."

„To naozaj? Som rád že to tak berieš."

„Ale už musím ísť po sestru do školy tak papa."

Prešlo niekoľko krásnych mesiacov. Začali letné prázdniny.

Mohlo byť tak desať hodín ráno. tento krát som vzala ja mobil do ruky a začala písať. Pretože Rudo mi už moc nepísal a bol nejaký čudný.

„Dobré ránko macko ako sme sa vyspinkali?"

Spätná SMS už dlhšie nechodila. Konečne mi začal pípať mobil rýchlo som ju otvorila a čítala.

„Sára vieš ja... ťa už nemám rád tak ako pred tým."

Pomaly som klesala k zemi. Nemohla som sa z toho spamätať čože? To nemôže byť pravda určite som to zle prečítala. Nie, nie. S roztrasenými rukami som napísala:

„Čo?"

„Prepáč mi to Sára ale je koniec nehnevaj sa."

Mobil som hodila na posteľ a ja som sa schúlila do klbka. Asi pol hodiny som preplakala keď vošiel otec.

„Čo takto sa ísť prejsť?" Ale keď ma uvidel úsmev na tvári mu zamrzol.

„Sára čo sa stalo prečo plačeš?" Triasol so mnou a stále iba opakoval čo sa stalo?

Nemohla som mu nič povedať nie jemu.

„Oci, oci pokoj nič sa mi nestalo nie je mi dobre."

„Určite?"

„Áno oci neboj." Snažila som sa to hovoriť takým kľudným hlasom ale asi to nepomáhalo.

Odišiel ale hneď za ním pricupkala mama.

„Sára čo sa to s tebou stalo?" S mamou sme si hovorili o všetkom takže vedela aj o Rudovi.

„Je to kôli nemu? Sára? Rozprávaj sa so mnou!"

„Áaaaaano." Priam som na ňu zoziapala.

„Prepáč mami nechcela som."

„To nič ja chápem ako sa cítiš, dnes môžeš ostať v posteli."

„Ďakujem."

Prešiel týždeň. Mobil som od vtedy nemala zapnutý, radšej.

Rozleteli sa dvere

„Sára vylez s tej postele už si tam týždeň neprezliekla si sa, neumila, ešte šťastie že vôbec ješ!" Rozkričala sa mama.

„Veď vyzeráš ako strašidlo!"

Nastavila mi zrkadlo a naozaj mastné vlasy, tvár samá vyrážka, opuchnuté oči. Ak by teraz hľadali Loch nesskú príšeru tak vyhrám konkurz.

„No a čo. Bez neho môj život nemá zmysel."

„Fajn ako myslíš!"

Asi o dva dni prišla Lucy. Môj stav: stále rovnaký.

„Ahoj Sára, pre boha mala by si tu vyvetrať. A kedy si naposledy videla šampón? Čo sa ti minula čistiaca voda?" Stála tam a skoro jej oči vypadli.

„Nie neminula predstav si." Odpovedala som jej a utrela si nos.

„Tvoja mama mi o všetkom povedala je mi to ľúto ale nemyslela som že si na tom tak zle."

„Vážne tak som ťa asi prekvapila a ak dovolíš tak chcem byť sama!"

„OK čau."

Hneď ako odišla Lucy nabehol do izby môj otec. Nič nepovedal iba ma zabalil do periny vzal na ruky a kráčal ku dverám.

„Počkaj čo to robíš? Kam ma nesieš?"

„Sme objednaný ku doktorovi!"

„Ku akému doktorovi? Veď nie som ani oblečená."

„Ku psichiatrovy a do teraz ti nevadilo byť týždeň v pyžame hallo kitty?"

Psichiater a čo ja som nejaký cvok? To snád nie je ani pravda.

Naložil ma do auta a vyštartovali sme. Zastavili sme pred bielou budovou ktorá pripomínala sanatórium. Ale nie veď to je sanatórium.

Začala som protestovať.

„Oci to naozaj nie je potrebné."

On nič nepovedal bolo mu jedno čo so mnou bude a bola som na neho nahnevaná. Prišli sme ku dverám. Otec zaklopal a dvere sa otvorili vošli sme a on ma položil do čaluneného kresla.

„Dobrý deň, dobre sa mi tu o ňu postarajte."

„Ach dobrý nebojte sa tu jej bude dobre."

Musela som sa do toho ich stupidného rozhovoru zapojiť.

„Počkať, otec ty ma tu chceš nechať? Nie na to nemáš právo, ja nie som blázon. Otec ty ty." Oh sklonila som hlavu nemohla som sa na neho pozerať.

„Sára bude to dobré ja ťa tu nenechám..." Teraz som ho ja nenechala dohovoriť.

„Ako si mohol? Nenávidim ťa! Choď preč!" Totálne som na neho ziapala.

„Ale Sára."

„Nechcem nič počuť choď preč!"

Otec sklopil hlavu a slzy samu začali kotúľať po tvári. Ja som sa otočila a nechala som ho tak.

„Pane asi by ste mali odísť budem vás o všetkom informovať."

Prešiel mesiac dnes mám ísť domou konečne. Som rada že odtiaľto vypadnem celý čas nič nerobili len do mňa tlačili že musím byť silná žena. A teraz som silná a nenávidiaca čo túži po pomste jedného človeka a to Rudolfa. Pochopila som že otca nemôžem nenávidieť zrobil to pre moje dobro a dnes si ma po mňa prísť. Práve si balím moje pyžamo hello hitty. Pred týmto bielym domom zastavilo auto a vystúpil z neho môj otec a mama.

Rozbehla som sa po tej dlhej chodbe ťahajúc kufor za sebou. Skočil som otcovi do náruče zjavne ho to prekvapilo.

„Ocko prepáč mi to, ľúbim ťa."

„Ach Sára"

Keď ma pustil objala som mamu. Oco ešte niečo vybavoval s tým divným psichiatrom a potom sme vyrazili domou. Pred domom ma čakala Erika vyobjímali sme sa a ona mi rozprávala zážitky z prázdnin.

Prešli dva dni boli ma navštíviť moje kamošky boli prekvapené čo som zo sebou urobila posledný mesiac. Joj toľko sme si toho potrebovali povedať.

Bol utorok mama ma poslala do obchodu na múku. Po ceste späť som si predstavovala ako ho hneď prvý deň strápnim celá som žiarila šťastím.

Už pred dverami som videla že niečo nie je v poriadku. Boli otvorené. Vošla som všetko bolo porozhadzované vošla som do obývačky a tam ležali dve mŕtve telá jedno patrilo mame a druhé sestre. Nad otcovím telom sa zohýbala nejaká žena začala som kričať. Žena zdvihla hlavu a skočila po mne videla som že pred domom zastavilo čierne auto. V tom som zacítila ostrú bolesť na krku ešte som videla bežať sedem osôb a potom som upadla do tmy plnej bolesti a plameňou.

_________________________________________________________

Ďalšia

Shrnutie

Autor: Bella666 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť, prítomnosť budúcnosť.: