Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem ta ale to uz nestaci-2. kapitola

25.05.2009 (09:24) • dida • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1206×

„Issabella a Jane Volturiové." povedala som jej. A ona sa hneď začala prehrabovať v papieroch, ktoré mala položené vedľa seba. Niektoré z nich nám podala.

„Aha áno...spomínam si. Nech sa páči. Tu máte plán školy, a rozvrh hodín a papier, ktorý vám podpíšu naši učitelia a po škole mi ho donesiete. Nech sa vám darí." Zakričala za nami, keď sme už odchádzali.

Niektoré hodiny som mala s Edwardovími „súrodencami".

Na jednej hodine som stretla jednu z nich.

„Ahoj, som Alice." Predstavila sa mi. Zdála sa mi veľmi milá. Dúfam, že budeme dobré kamarátky.

„Ahoj, ja som Bella...."

„Môžem sa ťa niečo spýtať?" spýtala sa ma trochu pochybovačne.

„Jasné...ak budem vedieť odpovedať.." povedala som jej a usmiala sa na ňu.

„Prečo ti nevidím budúcnosť?? No vlastne len niekedy ti ju nevidím. A dosť ma to štve" spýtala sa a ja som sa nad tým len širšie usmiala.

„Takže ty vidíš budúcnosť?" stále sme sa rozprávali. Ale obyčajný ľudský sluch by nič nepočul. „Zaujímavé"

„Tak odpovieš mi?" teraz sa už pýtala netrpezlivo.

„No ja som niečo také ako štít...ale niekedy si nedám pozor a preklzne mi to."

„Aha..." povedala. Do konca hodiny sme už nepovedali nič, pretože na nás zazeral učiteľ.

Je veľmi milá a strašne maličká. Má čierne vlasy, ktoré ma ostríhané na krátko a vyzerá ako elf.

Dobre sme sa porozprávali. Keď skončila hodina hneď utekala k vysokému blonďákovi, ktorý ju čakal pred učebňou. Od nej som sa dozvedela, že ten chalan čo ju teraz čakal sa volá Jasper-je z nich najkradšie vegetarián- a chodí spolu s Alice. Potom tá krásna blondína sa volá Rosalie a on achodí spolu s Emmettom to je ten najväčší silák. No a ju a Edwarda už poznám. Iných mi zatiaľ nepredstavila, pretože mi sľúbila, že ma pozvú na návštevu. A potom mi ich všetkých predstaví.

Zvyšok dňa ubehol rýchlo. S Jane som mala len jednu hodinu a to bola taliančina. Mne s Jane to nerobilo žiadny problém, pretože v Taliansku sme bývali okolo desiatich rokov.

Už sme mali len obednú prestávku a potom ešte jednu hodinu. A to je biologiu.

„Jane, poď už!" Zakričala som za ňou, keď som stála pred učebňou kde mala hodinu. Videl som, že sa s niekim rozpráva, ale nevedela som s kým. Až, keď konečne vyšla zbadala som ako tam stojí Edward. Vyzeral trochu znechutený, ale keď ma uvidel ako mu kývam na tvári sa mu objavilten krásny pokrivený úsmev, ktorý som videla dnes v noci. Bol ešte krajší-ak to vôbec ide-keď sa smeje.

„Bella, poď!" Tento krát na mňa volala Jane.

Keď sme vošli do jedálne nastalo hrobové ticho a každý sa otočil našim smerom. Po tichu bol znova šum.

Zobrali sme si jedlo a išli sme si sadnúť za stôl, ktorý vybrala Jane. Samozrejme bol úplne na opačnej strany jedálne ako sedeli všetci Cullenovci a ešte nejaké tri blondínky. Jedla sme sa ako inak, vôbec nedotkli. Presne ako Cullenovci.

Nedalo mi to a musela som sa k ich stolu pozrieť. Všetci si niečo šepkaly. Keď som sa stretla s Edwardovými očami začala som sa v nich okamžite topiť. Až Jane ma vytrhla z môjho zamyslenia-bez myšlienok. Potom som si všimla, že jedáleň je skoro prázdna. Sedeli sme tu len my dve a celý stôl Cullenovcov.

Postavili sme s odchodu a keď sme prechádzali okolo ich stolu, Alice na mňa kývla aby som k nej prišla. Jane na ňu vycenila svoje biele zuby.

„Jane, prestaň!" upozornila som ju aby sa trochu ukľudnila. Ja som sa vydala k umievajúcej Alice ale niekto ma chytil za ruku. A ja som presne vedel kto-Jane. To už trochu prehnala.

Nikto okrem Ara sa ma ešte nedotkol. Buď sa bál mňa alebo Ara. Minule som takého blbca roztrhala a spálila.

Len som sa na ňu neveriaco pozrela a zavrčala: „Toto si už naozaj prehnala....Choď na dalšiu hodinu....Ja prídem neskôr." Dodala som. Jane naštvane odišla ale proti môjmu rozhodnutiu nemôže namietať. Keď som sa konečne otočila ku Cullenovcom zistila som, že sú totálne vyvedený z miery.

„Ahoj. Čo si chcela Alice? A ospravedlňujem sa za ňu."povedala som a pokynula ku dverám kde zmizla pred chvíľou Jane.

„Čau. To je v pohode...No...ja...som sa chcela spýtať či by si so mnou nešla na nákupy do Anchorage." Zo začiatku trochu koktala ale na koniec to na mňa priam vychrlila.

„Jasné, veľmi rada. Môj šatník to veľmi nutne potrebuje....a myslím si, že ty si to videla." Trochu som sa pousmiala. „No a kedy?"

„Môžeme ísť dnes večer, a môžeme ísť mojim autom. Prídem po teba okolo 17. O.K.?" spýtala sa ma.

„Dobre." usmiala som sa na ňu. „Teším sa...tak ahoj večer." Ona mi úsmev vrelo oplatila a veľmi nenápadne na mňa mrkla. Trochu som to nepochopila...ale... Potom som sa ešte pozrela na Edwarda, ktorý tam sedel a vedľa neho jedna z tých blondíniek-ktoré neboli Cullenové-sa naňho lepila. Ale netváril sa nejak nadšene. Keď sa na mňa pozrel tak sa usmial mojim pokriveným úsmevom.

Odišla som na ďalšiu hodinu.

Keď som vošla do učebne-kde som mala poslednú hodinu- uvidela som ho sedieť v jedinej voľnej lavici. Široko sa na mňa usmial . Ja som prešla k učiteľovi a podala mu papiera, ktoré mi podpísal.

„Choďte si sadnúť vedľa Edwarda Cullena" povedal mi a ja som sa len usmiala. Kam inam by som sa mala ísť sadnúť??

„Ahoj...Bella" pozdravil ma Edward, keď som si vyložila veci na lavicu.

„Ahoj" povedala som a otočila sa naňho.

„Sorry, že som sa včera nepredstavil celým menom....som Edward Cullen." Povedal mi.

„Hej...ja viem...Alice mi vravela."

„A ty si kto okrem Belly?" spýtal sa a kútiky úst mu cukaly.

„Bella...Bella Volturiová." Povedala som a čakala ako zareaguje. Na jeho tvári sa zračil najprv šok ale ten rýchlo potlačil. A jeho tvár bola prázdna maska bez akýchkoľvek emocii.

„Ja ti to vysvetlím...." povedala som a čakala, kým niečo povie, ale on nepovedal nič takže som pokračovala. „Nepatrím do Volturiovskej gardy" uistila som ho. A videla som, že mu zo srdca padol obrovský kameň. Čakala som kým mu to dopne. No a to netrvala dlho.

Skoro som počula ako sa mu v hlave všetky veci pospájali.

„Takže ty si...súčasťou rodiny Voturiových?" Spýtal sa trochu neveriaco.

„Tak nejak." Povedala som a chabo sa usmiala.

„Aha." Vyzeral veľmi zamyslene. Chvíľu bolo ešte ticho a potom som sa spýtala.

„Vadí ti to?" Posmutnela som. A asi to bolo počuť aj v mojom hlase, pretože bol  hneď pri vedomí a plne ma vnímal.

„Nie" vyhrkol až príliš rýchlo. Ja som sa nad tým len usmiala. „A aká rodina si? Akože..."Nedokončil.

„No ja som...

Autor: dida, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem ta ale to uz nestaci-2. kapitola: