Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 47. kapitola

07.01.2013 (12:30) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 2355×

Pohľad Jane

Vždy som milovala misie. Predstavovali pre mňa príjemné spestrenie večnosti, ale hlavne som na nich mohla neobmedzene používať svoj dar. Proste božská zábava. Vo Volterre mám na mučenie totiž malé obmedzenia. Aro si myslí, že prílišné týranie gardistov, nie je vhodné, a preto sme sa dohodli na krutom limite – môžem sa hrať maximálne dvakrát denne a na narodeniny päťkrát.

Výnimku mám, samozrejme, na väzňov. Len tí sa u nás nikdy dlho nezdržia a keď sa konečne jeden zdržať mal, tak som si ho radšej vzala za manžela. Veď prečo nie? Poloupír a vegetarián – partner úplne pre mňa. Kto by to bol povedal?

„Pani, vládca nariadil popravu dvoch väzňov,“ oznámil mi Drane, jeden z gardistov. Mimochodom - fakt hrozný v posteli. Toho by mali vykastrovať, aby sa zbytočne netrápil.

„A čo?“ vyštekla som. Snáď to nemám ísť urobiť ja.

„Ja som len myslel...“ šepol a celý sa strachom rozklepal. Zbabelec. „Aro vravel, že sa možno budeš chcieť zabaviť,“ vykoktal.

Áno, chcem, pomyslela som si. „Nie, nemám čas,“ odvrkla som miesto toho. Sakra, ja ani neviem prečo. Milujem týranie, ale ešte viac milujem pohľad do smaragdových očí jedného fakt sexi muža.

A to je môj problém. Tony neznáša, keď sa niekomu bezdôvodne ubližuje. Celý život prežil v rodine slabomyseľných Cullenovcov. Vtĺkali mu do hlavy samé sračky o chránení slabších a on im to všetko, samozrejme, uveril. Teraz mám za manžela jeden sladký cukrík, ktorý by si dal radšej do kolena vŕtať, akoby niekomu vedome uškodil.

To som teda dopadla... Ale nie preto, že by odo mňa snáď požadoval, aby som sa vzdala záľub. Všetko prišlo nejako samo. Bože, mne z neho totálne preskočilo. Veď ja už nedokážem robiť nič, čo sa mu nejakým spôsobom prieči a to ani, keď to nevidí. Proste hrôza. Úplne som zmäkla. Za chvíľu sa snáď naučím variť a prihlásim sa do školy, aby mal manžel radosť. Žienka domáca. Celá ja.

Podráždene som si odfrkla. Misie kvôli nemu stratili pre mňa čaro. Za toto mi zaplatí! Túto moju kompletnú zmenu osobnosti si s ním ešte vydiskutujem. Pekne v posteli. Dúfam, že teraz odpočíva, lebo pri mne toho veľa nenaspí. Po mojom návrate z neho strhám šaty, kým ma vôbec stihne pozdraviť. Na rečičky bude času dosť aj neskôr. Ústa sa dajú použiť aj zaujímavejším spôsobom a môj cukrík je veľmi učenlivý. A veľmi pekný.

V pamäti mám navždy vrytý každý centimeter jeho tela, každý jeho dokonalý sval. Mala som na obkukovanie dosť času vždy, keď spal. Je to zvláštne, ale jeho ľudské potreby mi vôbec neprekážajú. Dokážem sa na neho bez hnutia dívať celé hodiny. On je neuveriteľne fascinujúci. Mňam.

„Jane,“ oslovil ma Aro a mne sa hneď z tváre vymazal ten uslintaný výraz. Dobrá predstavivosť je mrcha. „Môžeš mi vysvetliť, čo sa to s tebou deje?“ spýtal sa a prisadol si ku mne na zem. Odtrhla som si steblo trávy a nevinne som sa usmiala. Pozrieť som na neho však nemohla. Vegetariánstvo pre mňa znamená aj zákaz očného kontaktu s vládcom.

„Som v poriadku,“ šepla som. Veď mne vlastne nikdy nebolo lepšie. Láska je vážne zázrak.

Aro vyskočil na nohy a spravil pár krokov do lesa. Na chvíľku som naivne dúfala, že náš rozhovor skončil, no rýchlo ma vyviedol z omylu. „Jane, nasleduj ma,“ prikázal hlasom bez známok emócie.

„Iste,“ prikývla som, no ledva som udržala pokojný tón. Sklonila som hlavu a bez otázok som ho nasledovala. Nebolo mi všetko jedno. Ara poznám celý život a na zdvorilostné rozhovory ma nezvykne ťahať ďalej od gardy. Súkromie vyžaduje len na výčitky. Čo mu slúži ku cti. Neponížil by ma pred ostatnými.

Po pár krokoch prešiel do behu a ja som sa prispôsobila jeho tempu. Nenechal ma dlho vydusiť vo vlastných myšlienkach. Ledva po kilometri zastavil a otočil sa na mňa. „Pozri mi do očí,“ požiadal. Nasucho som prehltla. Myslela som, že chce hovoriť o mojej podivnej neochote týrať väzňov. Moja diéta ma nenapadla.

„Nemám ti to najprv vysvetliť?“ spýtala som sa. Sakra, kde sa mi vzal ten knedlík v krku.

„Povedal som, aby si na mňa pozrela,“ vyprskol podráždene. Vyčarovala som si na tvári ten najzúboženejší výraz a aby to nebolo málo, ešte som aj potiahla nosom. Neznáša ženskú slabosť. Vždy ho obmäkčí.

„Budeš sa hnevať,“ pípla som a zdvihla k nemu zrak. Priblížil tvár na pár centimetrov od tej mojej a nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Vyber si to z očí a prestaň tu na mňa hrať divadielko,“ zhúkol po mne. Podvedome som o krok ustúpila. Aro, keď sa vytočí, vie byť skutočne zlý. Aj keď na vlastnej koži som jeho hnev pocítila len raz a ani vtedy neublížil priamo mne. No o to viac ma to bolelo.

„Prepáč,“ šepla som a vytiahla si z očí kontaktné šošovky. I tak už mierne neplnili účel. Síce zakryli zlaté žilky, ale nedodali dúhovkám súmerný odtieň. Človek by si to nevšimol, no upír...

„Ako si mohla,“ zavrčal a zaťal ruky v päsť. Nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som v hlave sformulovať normálnu odpoveď.

„Z lásky,“ vypadlo zo mňa po pár sekundách dusivého ticha. Aro moje slová odmenil ďalším zúrivým zavrčaním. „Prosím, skús ma pochopiť, ja len chcem, aby bol šťastný,“ snažila som sa o prijateľnejšie vysvetlenie. Mohla som mu klamať a tvrdiť, že mi zvieratká chutia, no takou lžou by som neponížila seba a ani jeho. Za žiadnych okolností. Príliš mu dlhujem.

„Tvoj brat to vie?“ spýtal sa šokovane. Hnev mu z tváre prekvapivo vyprchal. Na chvíľu som zaváhala a potom som prikývla. Zbytočné zapierať. Alec vie o mne všetko. „A nič s tým neurobil?“ zmätene pokrútil hlavou. Veľmi rýchlo som jeho pohyb napodobnila. Akosi mi jeho otázka vôbec nedávala zmysel. Položil mi ruku na rameno a pousmial sa. „Neboj sa, ja to vybavím,“ sľúbil.

V tej chvíli som pochopila, ako sa cíti vyoraná myš. Tiež ničomu nerozumie. „Neviem, ako to myslíš,“ priznala som úprimne. Aro ma prudkým pohybom pritiahol k sebe a pevne ma objal.

„Mrzí ma, čo sa ti stalo,“ šepol mi do ucha a začal sa so mnou hojdať ako s malým deckom. Síce mi nebolo jasné, čo sa mi to akože stalo, ale utešovanie je lepšie ako krik, tak som len mlčala a vychutnávala si jeho objatie. Sem-tam je otcovská láska fajn.

„Ďakujem, že sa nehneváš,“ pípla som po chvíli. Pustil ma a zadíval sa mi do očí.

„Jane, hnevám sa, ale nie na teba. Si zamilovaná a to ti uberá na slobodnej vôli. Chceš manželovi vyjsť v ústrety za každých okolností.“ Pohladil ma po líci a asi si nevšimol, ako mi klesla sánka, lebo bez zmeny výrazu pokračoval. „Nedovolím, aby zneužíval, čo k nemu cítiš. Pozhováram sa s ním. Uvidíš, že viac od teba nebude nič chcieť,“ uškrnul sa, „rozhovor so mnou si zapamätá.“

Dofrasa, prebehlo mi mysľou. Pochopil to úplne nesprávne. I keď niečo na jeho slovách dávalo zmysel. Ak by Tony po mne niečo skutočne chcel, asi mu spravím po vôli. Vlastne určite. Veď jemu sa nedá odolať. Stačí jeden pohľad do jeho očí a som úplne mimo. Ovláda ma a nie som si úplne istá, či o tom vôbec vie. Jedno však viem určite. Nedokázal by moju lásku zneužiť. Niečo také nemá v povahe.

„On ma k tomu neprinútil,“ šepla som a na dôkaz mojich slov som k Arovi natiahla ruku. Nie práve nadšene. Niektoré moje spomienky sú príliš osobné. Hlavne tie intímne. Stále je však lepšie, aby videl naše manželské radovánky, akoby mal absolvovať rozhovor s Tonym. Ten si radšej ani nechcem predstaviť. Môjmu manželovi nesmie nikto ublížiť!

Uchopil moju ruku medzi svoje dlane a potešene privrel oči. Trvalo to len pár sekúnd, no mne to pripadalo ako večnosť.

„Fascinujúce,“ zapriadol, pustil moju ruku a na tvári sa mu rozlial široký úsmev. „Páči sa mi, ako sa k tebe správa,“ šepol a na chvíľu sa zamyslel. „Jane, ale nemôžem dovoliť, aby si sa živila zvieratami. Je to nechutné a sama to vieš. Veď ti to ani nechutí,“ povzdychol si.

„Nenúť ma porušiť slovo,“ pípla som. Nemôžem prísť domov s červenými očami. Už len tá predstava je desivá. Cukrík by ma ešte utešoval, ako ho poznám a ja by som sa od hanby prepadla.

„Nedala si slovo,“ odporoval mi. Ťažko sa hádať s niekým, kto práve vsiakol všetky vaše myšlienky, no chcela som to aspoň skúsiť.

„Ale..“

„Žiadne ale,“ prerušil ma a chytil ma za ruku. „Pôjdeš so mnou pekne do dediny. Ja si zavolám do hradu a ty si nájdeš nejaký dezert. Nebudeš mi pobehovať medzi gardistami so zlatými očami,“ povedal hlasom, ktorý nepripúšťal odpor a prešiel pár krokov cez les.

Najprv som ho nasledovala mlčky a potom som mu skúsila zahrať na city. Neúspešne. Už ma má absolútne prečítanú a to je na hovno. Aby som si nabudúce, keď budem niečo chcieť, vymyslela inú taktiku. Hrané slzičky na neho prestali platiť.

Dedina bola už na prvý pohľad úplný skvost. Chýbal len nápis: Vitajte naspäť v dvadsiatom storočí. Asi sem raz vezmem Aleca. Jemu sa to obdobie obzvlášť páčilo. Doteraz nechápem prečo. Možno to malo niečo s postupným skracovaním sukní.

Vytiahla som z vrecka mobil a s nádejou pozrela na ukazovateľ signálu. Neviem, čo som čakala. Asi zázrak. Ten sa však nekonal. Aro sa na mne pobavene zasmial a zamieril na poštu. Znechutene som si odfrkla a poobzerala sa po okolí.

Ľudia sa trúsili okolo mňa ako hmyz. Ženy, muži, mladí aj starí. Toľko možností na ľahký dezert, no mňa nikto nezaujal. Už len predstava, že sa do niekoho zahryznem, mi spôsobovala nepríjemné zimomriavky. Nie je ľahké vzdať sa predsavzatí. Hlavne tých z lásky.

Nestihla som ani vymyslieť riešenie môjho problému a Aro sa vrátil. Prihnal sa ku mne ako tornádo. Dokonca sa o nenápadnosť ani nesnažil. Len šťastie, že si ho nikto nevšimol. Inak by sme tu museli trochu upratať. Schmatol ma za ruku a ťahal ma ako handrovú bábiku naspäť do lesa.

„Nejedla som,“ pípla som. Popravde som to ani nemala v pláne, ale nechcela som sa s ním vrátiť. Dúfala som, že sa ho nenápadne zbavím a tiež si zavolám.

„Inokedy,“ vyprskol a pokračoval v rýchlej chôdzi. V lese sa z chôdze stal beh. Ledva som s ním udržala tempo.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa. Aro je síce známy svojimi zmenami nálad, ale takého nepríčetného som ho nevidela už pár storočí.

Zastavil tak prudko, že som do neho takmer narazila. „Vraciame sa domov,“ šepol bez toho, aby sa na mňa otočil. „Žiadne otázky,“ dodal, kým som sa stihla spýtať na dôvody.

Čo sa, sakra, deje? Veď v hrade je Caius a ten všetky problémy hravo vyrieši. Pozrela som na hodinky. Každopádne sa odpovede dozviem veľmi skoro. Večer o siedmej sme vo Volterre a najneskôr o ôsmej som doma pri mojej láske. Dúfam.

Pohľad Anthony

Ak by mi posledné hodiny nerobilo požívanie mimických svalov také problémy, asi sa spokojne usmejem. Rozhovor na chodbe bol síce tichý, ale mne neušiel. Cody sa vyparil a s ním aj Jessy. Chudáčik Caius to nevzal vôbec dobre. Podobne jeho city ranila aj iná drobnosť. Prepásol dnešný Arov telefonát. Ostalo mi len dúfať, že s ním hovoril práve Cody.

To by pre mňa totiž znamenalo relatívne rýchle vykúpenie. Nakoniec sa so mnou vládca nebude môcť hrať tak dlho, ako pôvodne plánoval. Bože, ďakujem.

Zhlboka som sa nadýchol a prinútil som svoje telo k pohybu. Otočiť sa na bok bol priam heroický výkon, no ja som potreboval zmeniť polohu. Nakoniec to nebol dobrý nápad. Zlomené rebrá nepríjemne zaboleli. Zvláštne, ale doteraz som ich ani necítil. Príliš veľa bolesti spôsobuje podivnú otupenosť.

Pretočil som sa naspäť na chrbát a doprial som si jedno hlasné syknutie. Pred Caiusom by som niečo také neurobil. Takú radosť si nezaslúži. Kým to bude aspoň trochu možné, prejavov bolesti sa odo mňa nedočká. Aspoň nie z mojich úst. Slzy v očiach ovplyvniť nedokážem.

Zahľadel som sa na svetlo prenikajúce otvorenými dverami a na chvíľu som privrel oči. Dovolil som si na okamih snívať. Veď by bolo také krásne postaviť sa a jednoducho utiecť. V dohľadne žiadna stráž. Nádhera.

Caius je však kadečo, ale nie je zábudlivý hlupák. Dvere nezatvára z jediného prostého dôvodu. Chce ma mučiť aj psychicky. Ukazuje mi možnosti a pritom vie, že nemôžem utiecť. To si poistil ako prvé. So zlomenými členkami sa nemôžem ani postaviť, chôdza je úplne nemysliteľná. Nie žeby som to neskúsil. Musel som pre pokoj vlastnej duše.

Vládca sa nakoniec vrátil rýchlejšie, ako som dúfal. „Hádaj, čo som našiel,“ zasmial sa a zapálil svetlo. Jedna osamotená žiarovka zúrivo zablikala a zaplavila miestnosť prehnane jasným svetlom. Odvrátil som pohľad od dverí a snažil som sa ovládnuť triašku, ktorú mi spôsoboval už len jeho hlas. O prítomnosti škoda reči. Strach dokáže s psychikou zázraky. Moje vnútro už dávno ovládala len ničím neriedená panika.

„Teba to nezaujíma?“ spýtal sa naoko smutným hlasom a prešiel ku mne. Jeho kroky sa od kamenný stien odrážali ako nezastaviteľná predzvesť niečoho zlého. Zaťal som zuby a čakal úder, ale prišlo niečo omnoho horšie. Zašuchotali papiere a začal čítať.

Nessie,

strašne dávno som ti sľúbil, že ťa nikdy neopustím. Dal som slovo a nedodržím ho. Odpusť a skús to pochopiť. Vtedy sme boli len deti. Nechápali sme svet, nechápali sme život. Všetko bolo podivne jednoduché. Od tej doby sa nezmenilo len jedno, a to náš vzťah. Mám pocit, že som nikdy nebol len ja. Vždy sme boli my. Už od nášho narodenia. Stála si za mnou v každom okamihu a mňa mrzí, že ti to už nebudem môcť oplatiť.

„Och, aké dojímavé,“ zapriadol, položil ruku na moje líce a donútil ma na neho pozrieť. „Ty plačeš,“ zasmial sa a znovu pozrel na list. „Počkaj, ešte to pokračuje:“

Nevieš si predstaviť, akú mám za to na seba zlosť. Nezaslúžim si sestru ako si ty a napriek tomu mám k tebe jednu prosbu. Skús sa netrápiť. Ty si bola vždy tá silná a ja viem, že to zvládneš. Musíš. Kvôli mne, kvôli rodičom. Splň si svoje sny a na nič nečkaj. Vydaj sa za toho, koho miluješ a nikdy sa neprestaň usmievať. Nepremárni jediný okamih svojho života spomienkami. Minulosť za to nestojí. Žiť sa má pre budúcnosť. Tá tvoja je po boku Jacoba a bezo mňa.

Tony

Dočítal, vytiahol z vrecka zápalky a moju poslednú rozlúčku so sestrou nechal zhorieť na popol. Ak by som tušil, že tie listy nájde on, nikdy by som ich nenapísal. Kde som mal rozum...

Caius otvoril druhý list a prebehol ho pohľadom. „Tento je ešte lepší,“ uškrnul sa a začal čítať nahlas, aby sa pobavil na najskrytejších myšlienkach mojej duše.

Láska,

mám pocit, akoby som ťa zradil. Keď si mi navliekala na prst obrúčku, bol som najšťastnejším mužom na tejto planéte. Ďakoval som Bohu, že upír miluje len raz. Nadchlo ma, že budeš navždy moja a len moja. A teraz sa za to preklínam. Ako ma to mohlo tešiť? Prečo som nemyslel na následky?

Nemáš šancu na novú lásku a to vôbec nie je fér. Veď je v tebe toľko citu, toľko dobrého. Ľutujem každý deň, ktorý som ti to nepovedal. Mrzí ma každá naša zbytočná a malicherná hádka. Mal som si chvíle s tebou oveľa viac vážiť. Mal som ťa držať a nikdy nepustiť. Odpusť, že som to neurobil. Odpusť, že si ma spoznala. Radšej by som nikdy nezažil lásku, ako ti takto ublížil. Milujem ťa. Viac než sa dá slovami vyjadriť.

Tony

„To je nechutné, budem zvracať,“ povedal, postavil sa a párkrát sa otočil okolo vlastnej osi. Netušil som, čo si dokáže obzerať na holých kamenných stenách. „S Jane sme tu prežili toľko nádherných chvíľ. Nikto si nedokáže vychutnať mučenie lepšie než ona. Ty ju ani nepoznáš a máš tú drzosť si na ňu nárokovať?“ osopil sa na mňa. Na zápästí som pocítil prudkú bolesť. Pristúpil mi ho a párkrát nohou zatlačil. Kosť to nevydržala ani sekundu. Odvrátil som tvár a snažil som sa tú bolesť predýchať. Prebral ma až tlak na ukazováku ľavej ruky.

Nestihol som ani zareagovať a obrúčka z môjho prstu zmizla. Poťažkal ju v ruke a so žiarivým úsmevom na perách zastrčil do vrecka. „Vráť mi ju,“ šepol som.

„Ale, ty vieš aj hovoriť?“ spýtal sa a potľapkal si po vrecku na nohaviciach. „Myslím, že už je moja.“ Neuveriteľné, ale jeho gesto mi spôsobilo viac bolesti ako všetky zlomeniny.

Zhlboka som sa nadýchol a pomaly vydýchol. Potreboval som nabrať silu na ďalšie slová. Samého ma prekvapilo, aké je pre mňa náročné už aj hovoriť. „Prečo to robíš?“ spýtal som sa.

Odpoveďou mi bol len smiech. Šuchot papiera mi naznačil, že sme ešte neskončili a ja si v jeho podaní vypočujem aj tretí list. Nečakal som vôbec dlho. S pobaveným úsmevom začal čítať aj moje ďalšie slová. Tie určené rodičom.

Mama, otec,

našu rodinu vždy najlepšie vystihovali nedeľné večere. Dokonalé jedlo, dokonalá hudba, dokonalé stolovanie a za stolom päť dokonalých párov. Pamätáte, ako som stále meškal? Zvyčajne ste už dávno sedeli, keď som sa konečne došuchtal do kuchyne. Často ste sa pýtali, či mi nemáte kúpiť nové hodinky. Niekedy ste si ma doberali, že to robím snáď naschvál. No ja som nerobil. Len som do tej vašej dokonalosti nikdy dostatočne nezapadol. Bol som navyše. Jediný nedokonalý článok kaziaci bezchybné usporiadanie.

Ja som sa skutočne snažil byť lepší, ale proste som to nedokázal. Boli chvíle, keď som veril, že už mi veľa nechýba a vtedy sa stalo niečo, čo ma zrazilo naspäť na samé dno. Napriek tomu ste ma neprestali milovať. Tvárili ste sa, že je všetko v poriadku. Dokonca ste moje chyby ochotne prehliadali. Nechápem, ako ste to dokázali, keď ja sám som na to nemal síl. Držali ste ma nad vodou celý môj život. Dávali ste mi toľko lásky, koľko som si určite nezaslúžil. Nevyčítali ste mi moje zlyhania.

Volterra pre mňa znamenala šancu všetko vám oplatiť. Ja som to musel urobiť. Ani teraz by som sa nerozhodol inak. Napriek všetkému sa môj cieľ naplnil. Od Ara už vám nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Rodina sa nerozdelí. Ostanete navždy spolu a ja som za to neskutočne vďačný. Viac som si nemohol priať. Aspoň takto som získal pocit, že som k vám možno aj patril.

Mrzí ma len jedna vec. Naivne som si myslel, že ma možno dokážete nenávidieť, že na mňa dokážete zabudnúť. Ja som bol taký hlupák. Ľutujem, ako som sa k vám správal, ako som vám klamal. Nechcel som, aby to takto dopadlo. Nechcel som vám ublížiť. To mi musíte veriť. Snáď mi raz dokážete odpustiť. Prosím, aspoň to skúste. Veľa by to pre mňa znamenalo. Milujem vás.

Anthony

„Prečo si tento list podpísal celým menom a tie ostatné skratkou?“ spýtal sa a zabodol do mňa svoje karmínové oči.

Nechcel som mu odpovedať, ale nakoniec mi prišlo, že už je to vlastne jedno. „Mama má rada meno, aké mi dala. Nikdy sa jej nepáčili skratky,“ šepol som.

„Tak ty si chcel spraviť mamičke radosť?“ zasmial sa. S prikývnutím som sa neobťažoval. „Ja mám skvelý nápad. Viem, ako tvoju mamičku potešíme,“ povedal a zmizol za dverami do druhej miestnosti. Podľa zvukov tam niečo hľadal. Radšej som si nepredstavoval, čo to bude.

Vrátil sa po pár sekundách. Rýchlo som oľutoval, že som na neho vôbec pozrel. V jednej ruku držal kameru a v druhej riedidlo. Zasekol som sa v polovici nádychu. Preboha, to snáď neurobí.

„Si veľmi horľavý?“ spýtal sa, položil kameru na zem a naklonil sa nad mňa. „Ktorú časť tela máš najmenej rád? položil ďalšiu stupídnu otázku a chvíľu sa vyžíval v mojom šokovanom výraze.

Otočil uzáverom a otvoril fľašu. Do vzduchu sa vzniesla vôňa chemikálií. Riedidlo si poťažkal v rukách ako najvzácnejší poklad. „Asi viem, kde začneme,“ zasmial sa, naklonil fľašu nad mojim bruchom a pokropil ho čírou tekutinou.

Kmitol som pohľadom medzi fľašou a kamerou. „Nenatáčaj to, prosím,“ vydralo sa mi z pier. Toto moja mama nesmie vidieť. Veď ju to zabije.

„Ale no tak. Taká zábava sa musí zvečniť,“ zapriadol a škrtol zápalkou. Voľný pád malého horiaceho telieska nikdy netrval tak dlho a pritom to nezabralo ani jeden splašený úder môjho srdca.

Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitole. I keď ma trošku zanedbávate. Napriek tomu dúfam, že ste sa u tejto kapitolky nenudili a zanecháte mi nejaký ten komentár. Budem sa tešiť.

Snáď sa vám pohľad Jane aspoň trochu páčil, pretože nabudúce vás čaká ďalší. Jej návrat do Volterry. Druhý pohľad ešte neviem koho bude. Ale vyzerá to na Bellu.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 47. kapitola: