Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 43. kapitola

12.12.2012 (13:45) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2461×

Pohľad Jane

Let v Arovom súkromnom lietadle bol zbytočne dlhý. Také množstvo gardy pokope mi liezlo na nervy. Hlavne tie ich pohľady. Na obrúčku mi nimi skoro vypálili dieru. Neznášam upírov, ktorí sa nevedia ovládať. Čo je také nepochopiteľné na tom, že som sa vydala? Aj tak ich do toho nič nie je. Môžu byť radi, že som sedela vedľa brata a ten ma celý čas krotil. Inak by som si ich krásne podala a zmazala im tie nenápadné úškrny z tváre. So mnou sa nikto hrať nebude. Za žiadnych okolností!

Pristáli sme na malom letisku bez obsluhy. Ideálnom pre naše potreby. Nikto nesmie vedieť, že tu sme. Ešte nie. Z lietadla som vystupovala prvá. Čakali na nás pripravené autá. Naša spojka v Rumunsku všetko zariadila. Zapla som mobil a dúfala v signál. Naivne. Znechutene som ho strčila zas do vrecka. Z hrude mi vyšlo tlmené zavrčanie. Neznášam, keď niečo nie je podľa mojich predstáv. Vytáča ma to do nepríčetna.

Zrýchlené kroky za mnou ma prinútili počkať. Okolo pásu sa mi omotali dve pevné paže. Zaklonila som hlavu a oprela si ju o jeho hruď. „Nepáči sa mi to,“ šepol a pobozkal ma do vlasov. Dvaja gardisti, ktorí práve nastupovali do jedného z áut, na nás znechutene pozreli. Boli noví, nevedeli, aká som na to alergická. Niekedy im to vysvetlím. Pár minútami ukrutnej bolesti. Oni sa naučia dívať do zeme. Tomu verím. Všetci sa to naučili.

„Alec, nezačínaj, toto sme si vyjasnili.“ Otočila som sa k nemu tvárou a vtisla mu letmý bozk na pery. Povzdychol si a pustil ma. No nesúhlas mal stále vpísaný v tvári. Mrzí ma, keď sa nezhodneme, ale sú veci, aké si rozhodnem sama.

Prešla som k autu. Jeden z gardistov mi otvoril dvere na mieste vodiča a natiahol ku mne ruku s kľúčmi. Díval sa na mňa, akoby som nedala bratovi normálnu súrodeneckú pusu, ale strčila mu do krku jazyk. Našťastie sa rýchlo spamätal a pozrel do zeme. Idiot.

Nebudem si predsa kvôli ich hlúposti odopierať city k bratovi. Nech si každý myslí, čo len chce. Jeho jediného milujem čistou a nesebeckou láskou. Len jeho! Nikoho viac a to sa nezmení. Napriek tomu to nie je a nikdy nebolo tak, ako si všetci myslia. Som možno zvrátená mrcha, ale incest by bol aj na mňa trochu veľa. Ako tomu môžu veriť? Veď sme jedna krv. Znechutene som si odfrkla, vytrhla mu kľúče z ruky a nastúpila.

Naštartovala som a vyrazila za zábavou. Len ja sama. Cesta mi nezabrala ani pol hodiny. Šla som po nej už toľkokrát. Poznala som ju dokonale. Prezliekala som sa počas jazdy. Rifle, čierne tričko a plášť som vymenila za červené minišaty. Táto farba mi vždy išla. Páčila sa na mne každému chlapovi. Priznajme si úprimne. Opantať chlapa nie je vôbec ťažké. Uveria všetkému, čo si žena vymyslí. Stačí byť dobrá herečka. Ja mám dvanásť storočí praxe.

Vystúpila som z auta a zhlboka sa nadýchla. Vždy to tu voňalo úžasne. Žiadny ľudia, žiadne splodiny tovární, žiadne pachy mesta. Len čistá príroda. Príroda a nezabudnuteľná sladkastá vôňa. Jeho vôňa. Napravila som si šaty, vytiahla z kabelky zrkadielko a skontrolovala make-up. Dokonalé, pochválila som sa v duchu. Stiahla som si gumičku z vlasov a nechala ich padnúť na ramená. Viac ženskosti nemôže zaškodiť.

Spravila som krok od auta a zarazene pozrela na svoju ruku. Takmer som zabudla. Stiahla som si z prstenníka snubný prsteň a obrúčku. Skončili na dne mojej kabelky. Niektoré šperky sa na návštevu milenca nehodia. Keby ma teraz videl Tony, asi to s ním sekne. Ešte, že čo oko nevidí, srdce nebolí.

Malý domček stál na okraji lesa dvesto metrov od príjazdovej cesty. Dvere sa otvorili, kým som k nim prišla. Vítal ma ako vždy - s úsmevom na perách a bez košele. Rád vystavuje svoje dokonalé telo na obdiv. Nečudo. Za krásu sa netreba hanbiť. Hlavne, ak ju sprevádza neuveriteľná charizma. Tá jeho taká je. Vždy sa mi páčili južanské typy. Vysokí svalovci s vlasmi čiernymi ako uhoľ.

„Jane, vitaj,“ pozdravil a odstúpil od dverí, aby som mohla prejsť. Ani na malú chvíľu nedal najavo prekvapenie z mojej návštevy. Zvykol si. Nikdy som sa vopred nehlásila. Prišla som za ním, keď som na neho mala chuť. Rovnako to robieval aj on. O city medzi nami nikdy nešlo. Lákal nás len dobrý sex.

„Darin, rada ťa vidím,“ zapriadla som a pri prechádzaní okolo neho sa mu ramenom obtrela o hruď. Vzrušene zavrčal a plesol ma po zadku. Boli časy, keď mi to stačilo ako predohra. No niekedy sme si spolu najprv vypili. Krv dokáže zintenzívniť vzrušenie.

Sadla som si na posteľ, prehodila nohu cez nohu a zvodne sa usmiala. „Ponúknem ti niečo?“ spýtal sa a pohľadom blúdil po mojich stehnách. Krátke šaty ich odhaľovali takmer celé. Jeho karmínové oči okamžite nabrali tmavý nádych.

„Dám si krv a orgazmus,“ zasmiala som sa a žmurkla ne neho. Prešiel k chladničke a vybral z nej termosku s krvou. Nesklamal. Vždy mal nejaké zásoby. Na premilované noci sa hodili. Veľa ľudí v okolí nežije.

Pri prihrievaní sa aróma krvi zvírila vo vzduchu. Potešene som sa nadýchla. Ľudská krv je lahôdka. S tým zvieracím hnusom sa nedá ani porovnať. Aj jej získavanie je zábavnejšie. Nenávidím ľudí. Je to odpad. Obyčajné nič. Milujem strach v ich očiach. Výkriky a zbytočné prosby o život. Rada sa s nimi hrám. Dokáže to úžasne spestriť večnosť.  

Obom nám nalial do kryštálového pohára. Ten môj mi podal s úsmevom na perách. Červená tekutina ma krásne volala. Takmer som zavrnela vzrušením. Priložila som si pohár k ústam a vychutnala každý dúšok. Teplo sa mi pomaly rozlialo do celého tela. Každá bunka skákala nadšením. Krv je to jediné bez čoho nedokáže upír existovať. Naša droga. Záruka našej existencie.

Dopila som a podvedome si olizla peru. Robím to vždy, keď som vzrušená. Darin si túto drobnosť veľmi dobre zapamätal. Nestihla som ani položiť pohár a priskočil ku mne. Zvalil ma na posteľ, prisal sa na moje pery a jazykom mi vplával do úst.

Vždy  som ho považovala za najlepšieho zo svojich milencov. Inak by som sa neunúvala cestovávať toľké kilometre. Za dvadsať rokov, ktoré sme sa poznali, som za ním prišla päťdesiatdvakrát. Vždy za jediným účelom – premilovať s ním celú noc. Ako jeden z mála ma dokázal uspokojiť. Vedel rozochvieť moje telo.

No moja päťdesiata tretia návšteva nemá tento účel. Tá dnešná je iná. Okamžite som ho od seba odstrčila. Preletel na druhú stranu miestnosti a narazil o stenu. Nechápavý výraz v jeho tvári mi na perách vyčaroval úsmev. Možno len to mu stačilo, aby pochopil. Dal si dve a dve dohromady.

„Všetko vieš?“ vykoktal. Len som jemne prikývla, vytiahla si z kabelky vreckovku a znechutene  ňou utrela ústa. Takto ďaleko som zájsť nechcela. Nemal sa ma ani dotknúť. Toto mi manžel spočíta. Ani sa mu nebudem čudovať. Byť to opačne asi vyletím z kože.

Obraz inej ženy na jeho perách sa mi vynoril v hlave až prirýchlo. Neubránila som sa zúrivému zavrčaniu. Darin si to vzal osobne. Natlačil sa ešte viac k stene. Dobrý chlapec, vie, s kým sa nemá zahrávať. Zachoval sa ako každý, kto už na sebe pocítil môj dar. Maximálne pokorne a zbabelo. Neznášam padavky! Je mi z nich na zvracanie. Stačí trocha bolesti a zosypú sa. Možno preto moje srdce získal ten jediný, ktorý sa mi postavil. Jediný, ktorý si zachoval hrdosť. Jediný, ktorý nikdy neprosil. Nikdy nezabudnem na deň, keď som ho prvýkrát videla.

Isabellu a Edwarda Cullenovcov sme vo Volterre očakávali s napätím. Nie kvôli nim, ale kvôli ich potomkom. Deťom, ktoré vznikli spojením upíra a ľudskej ženy. Obyčajným krížencom. Nechutnosti, ktorá nemá v našom svete páru. Akoby nestačilo, že sa klan Cullenovcov živí proti našej prirodzenosti. Ešte si jeden z nich začne s potravou. Vyspí sa s ňou a dokonca spolu splodia dva hybridy.

Po ohlásení ich príchodu som zbehla na recepciu. Potrebovala som, aby sa báli. Hneď od prvej chvíle. Ale hlavne som si ich chcela obzrieť. Vidieť ten hnus na vlastné oči.  

Stáli na recepcii za svojimi rodičmi. Muž a žena. Poloupíri. Podobní otcovi a ešte viac sebe navzájom. Dvojičky. Rovnaké lícne kosti, rovnaká farba vlasov aj očí. Srdcia im bili ako na poplach. Ach, ako rada by som ich zastavila. Navždy.

Nemohla som od nich odtrhnúť pohľad. Cestou do sály a ani v nej. Nepodobali sa nášmu druhu a zároveň podobali. Na pol človek, na pol upír. Nechutné a zároveň fascinujúce.

Arovu ponuku si vypočuli bez emócií. Na rozdiel od ich rodičov. Tí sa neovládli a pokúsili sa Ara napadnúť. Dívala som sa na to s potešením. Vedela som, čo bude nasledovať.

Aro vždy vedel, aký trest je najúčinnejší. Vyriekol svoj ortieľ a pozrel na mňa. Usmiala som sa a otočila na toho opovážlivca, ktorý odporoval môjmu pánovi. Stačila stotina sekundy a jediná myšlienka a môj dar mal začať účinkovať. Nestalo sa však nič. S Edwardom to ani nepohlo.  Z hrude mi vyšlo zavrčanie. Ešte sa aj vzpierajú trestu! Bezočivci. Ďalšie slová som ledva vnímala. Pohlcovala ma zúrivosť.

 „Myslím, že tvoja bolesť vás dostatočne nepotrestá, preto si overíme, ako funguje dar Jane na tvoje dieťa, už len si vybrať na ktoré,“ povedal Aro a zamyslel sa. Až to ma upokojilo. Vedela som, že príde moja chvíľa a dokonca si užijem jedného z tých dvoch hybridov. Nádhera. A to ani nemám narodeniny.

Čakala som od nich akúkoľvek reakciu. Mali sa báť, prosiť, pokojne plaziť na kolenách. Čokoľvek. Len nemal Edwardov syn postrčiť sestru za svoj chrbát a spraviť krok k nám. Tak nemal reagovať! Je to neprirodzené. Príliš mi niečo pripomenul. Donútil ma spomínať na chvíle ľudského života. Na okamžiky, keď sa môj brat zachoval rovnako, aby ma chránil.

Otriasla som sa. On nie je ako môj brat! Nikto taký nie je. Ďalší rozhovor bol príliš nezmyselný. Nestál mi za vnímanie. Čakala som len na jasný príkaz. „Jane, prosím, začni,“ pokynul mi Aro. Neviem, kedy naposledy ma tie slová tak potešili.

Neváhala som ani sekundu. Chcela som, aby trpel. Ukrutnou bolesťou. Slastne som sa usmiala a stretla s pohľadom jeho smaragdových očí. Nebol v nich žiadny strach, žiadna obava. Len čistý odpor, ktorý patril mne. Sykol a zviezol sa v agónii k zemi. Telo sa mu chvelo bolesťou, srdce udieralo o hrudný kôš, z očí tiekli slzy, no na prosby z jeho úst som čakala márne. Rovnako ako na krik. Za celú moju existenciu bol len druhý, ktorý mi ten pôžitok nedoprial. Prvým bol jeho otec...

V ten deň som sa zaprisahala, že ho zlomím, pokorím a položím na kolená. Nakoniec zlomil on mňa. Zmenil moje srdce. Roztopil ľad v ňom. Vytiahla som z kabelky snubný prsteň a obrúčku a navliekla si ich na prstenník ľavej ruky. Konečne som sa zas cítila kompletná. Ako sa toto zo mňa stalo? Sentimentálna ženská. Ako to dokázal? Čím ma získal? Prinútil cítiť. Milovať.  

Na všetko mu stačil jediný deň. Jeho prvý vo Volterre. Deň, v ktorý mi ukázal seba. Kus svojho srdca. Svojich myšlienok. Ale hlavne svojej odvahy a lásky v duši. Vtedy som poznala, čo v ňom je.

Už pred dverami jeho izby som ju cítila. Našu recepčnú. Ženu, ktorú môj brat miluje. Ženu, ktorú nenávidím. Ženu, ktorou opovrhujem. Za to, že neopätuje jeho city. Za všetko trápenie, ktoré mu tým spôsobuje. Za každú sekundu, ktorú sa kvôli nej neusmieva.

Ona, obyčajný ľudský červ, má tú drzosť nemilovať dokonalú bytosť. Nevďačná sviňa. Ak by ho nebolo, tak už dávno skončila ako zákusok. Vonia pridobre, aby sme ju nezahrnuli do denného menu. Sama by som si dala povedať. Vysala by som ju pekne pomaly. Celý čas sa jej u toho dívala do očí. Vychutnávala si jej strach. Krásna predstava. Len maximálne nereálna. Ostáva mi ju len chrániť. Neskriviť jej ani vlások na hlave a nedovoliť to ani ostatným.

Rozrazila som dvere a ak by moje srdce dávno nebolo mŕtve, tak asi dostanem zástavu. Stála tam s ním. S Cullenom. V objatí. Mrcha. Môjho brata nechce, ale s hybridom sa tu objíma. Čo na ňom, dopekla, vidí? Dobre, uznávam, že má niečo do seba. Stoosemdesiatpäť centimetrov, atletická postava, súmerné črty tváre a hlavne ten úsmev. Úsmev, ktorý mu na tvári zamrzol hneď, ako ma zbadal.  

 „Jessy, môj brat vás požiadal, aby ste sa dohodli na zabezpečení nevyhnutných ľudských potrieb. Nemyslím, že to zahrňovalo aj poskytovanie sexuálnych služieb,“ vyštekla som a s potešením sledovala, ako sa celá roztriasla. Tak to mám najradšej – keď sa ma všetci boja.  

Radosť mi však pokazilo okamžite. Jeho zavrčanie. On na mňa normálne zavrčal. Na Jane Volturi! „Ju vynechaj,“ sykol.

 „Jessy, vypadnite,“ prikázala som a odstúpila od dverí, aby mohla prejsť. Musel tú chuderu postrčiť, aby bola vôbec schopná pohybu. Počkala som, kým vypadne a zamierila k nemu pomalým krokom. Najradšej by som ho na mieste zabila. Za všetku tú opovážlivosť. Bohužiaľ, Aro s ním má iné plány. Nevadí, aspoň sa trochu pohrám. Oľutuje, že sa vôbec narodil. 

 „Hráš sa na hrdinu?“ spýtala som sa a zabodla mu prst do hrude. Zakolísal. Slaboch jeden. Srdce mu vynechalo úder a hneď na to sa rozbehlo šialenou rýchlosťou.  

 „Ja...“ vykoktal a nasucho prehltol. Naklonila som sa k nemu a oprela si hlavu o jeho hruď.

„Milujem tú melódiu. Takto znie strach,“ šepla som pobavene. Čakala som, kedy začne prosiť o milosť. Tešila sa na tie slová. Na jeho poníženie. Miesto toho však ustúpil. Vôbec som s tým nepočítala. Takmer som neudržala rovnováhu, no on ma zachytil. Z jeho dotyku mi celým telom prebehol elektrický náboj. Čo to, dopekla, je? Prudkým pohybom som ho odstrčila.

Preletel pol izby. Skončil na zemi v jej strede. Na tvári sa mu objavila bolestná grimasa a zápästie si pritiahol k hrudi. Ten jeho trpký výraz ma potešil, no nedoprial mi ho dlho. Hneď sa zas ovládol. „Čo som ti vlastne urobil?“ položil tú najstupídnejšiu otázku. Retardáciu asi majú v rodine. Spôsobuje ju ich strava.

„Nemáš ani existovať. Si hanba pre všetkých upírov. Nie si nič. Len druh, ktorý nemal vzniknúť,“ sykla som zhnusene. Vytáčal mu už len pohľad na neho. Na odvahu v jeho očiach. Na rezignáciu na jeho tvári. Neposkytoval mi, čo som chcela. Upieral mi svoj strach.

„Tak o toto ti ide?“ spýtal sa prekvapene.  

„Nie, chcem ťa dostať na kolená,“ vyprskla som. Výnimočne som sa znížila k pravde. Zbytočné klamať. Aj tak ho zlomím. Je to len otázka času.

„To nepôjde,“ šepol a pousmial sa. Ledva som sa ovládla a neodtrhla mu hlavu. Ako si dovoľuje mi odporovať? Nevie, kto som, alebo je úplne hlúpy?

„To sa ešte uvidí, ty...“

„Mlč,“ prerušil ma. Zalapala som po vzduchu. Nikto si nikdy ku mne takéto správanie nedovolil. Najhoršie však bolo, že som sa skutočne nezmohla ani na slovo. Bolesť v jeho očiach mi v tom zabránila. Bolesť, ktorú som nespôsobila ja. „Chceš ma vidieť na kolenách? Prosím, tam už dávno som.“ Kľakol si predo mnou na kolená. „Ale ty si ma tam nedostala. To som zvládol úplne sám.“ Sklonil hlavu do dlaní. Potreba mu ublížiť pomaly vyprchávala. Nechápem.

Za pár minút mi objasnil pravé dôvody jeho príchodu do Volterry. Ukázal nesebeckosť a neskutočne hlboké city. Vzbudil vo mne záujem a niečo nepoznané. Niečo, čo som necítila tisíc rokov - ľútosť. Ledva som potlačila potrebu ho utešiť. Bolo ťažké ho tam nechať a odísť.

Nemohla som na neho prestať myslieť a hlavne som mu už nemohla ubližovať. Divné. Netušila som, čo sa to so mnou deje. Prečo ho zrazu nechcem vidieť pokoreného. Prečo chcem vidieť jeho úsmev. Ten, ktorý som videla len jedenkrát. Prečo ma prenasleduje pohľad jeho očí. Tých smaragdových studní plných lásky. Lásky patriacej jeho rodine.

Týždeň som sa mu vyhýbala a hľadala svoju stratenú rovnováhu. Alec mi to vôbec neuľahčoval. Spomenul ho minimálne desaťkrát za deň. Dokonca ma žiadal, aby som na neho nepoužívala svoj dar. A ja som mu to sľúbila. Viac než ochotne.

Na ôsmi deň som samú seba presvedčila, že už som znovu normálna. Nastal čas pozrieť sa na Cullena. S novonadobudnutým sebavedomím som mu potichu vplávala do izby. Nechcela som porušiť sľub daný bratovi. To by som nikdy neurobila. Ale prisahala som len, že ho nebudem mučiť. O poriadnom vystrašení nebola reč.

Ležal bez trička na posteli a spal. Hruď sa mu dvíhala s každým nádychom, srdce bilo nepravidelne, ruka sa mu chvela a na čele vystupoval pot. Mal zlé sny. Vyzeral tak krehko a bezbranne. A bolo to tu zas. Nelogická potreba ho chrániť. Nedovoliť, aby mu niekto ublížil. A hlavne neuveriteľná chuť sa ho dotknúť. Pohľadiť tie jemné chĺpky na jeho hrudi. Šibe mi? Veď mne sa páči úplne iný druh chlapov.

„Jane,“ vydralo sa mu z pier a ja som presne vedela, kto je zdrojom jeho nočných môr. Pichlo ma na hrudi. Na mieste, kde kedysi bilo moje srdce. No teraz tam mal byť už len kus kameňa. Navždy zamrznutý v čase.

Vybehla som z jeho izby a bežala rovno do podzemia. Tam sme si schovávali potravu na horšie časy. Je to taká naša malá špajza, ak má niekto chuť na zákusok. Prvá prišla na rad mladá žena...

Postavila som sa z postele a prešla k chladničke. Darinovi som sa ani raz neotočila chrbtom. Tá sviňa by to hneď využila. Dostala som chuť na krv. Vybrala som termosku a vypila ju až do dna. S prihrievaním som sa neobťažovala. Nechápem, že si dobrovoľne odopieram takú lahôdku. Keby mi niekto povedal pred pár mesiacmi, čoho budem pre lásku schopná, tak neuverím.

No pre šťastný úsmev na tvári môjho manžela urobím čokoľvek. Pokojne nikdy viac nezabijem. Budem taká, akú ma chce mať. On mi za to stojí. „Máš niekde ešte?“ spýtala som sa toho zradcu. Áno, budem sa živiť zvieratami, ale nie som úplne sprostá. Nenechám ľudskú krv len tak nevyužitú. Aby vyšla na zmar. Prílišné plytvanie.

„Nie,“ šepol, nervózne sa pomrvil a pozrel k oknu. Zhlboka som sa nadýchla. Asi už prichádzajú. On ich cíti, ale ja ešte nie. Preto som najprv prišla sama. Aby nič netušil. On je stopár. To je jeho dar. Ak by zacítil Ara, okamžite by zdrhol a stratil sa niekde v lesoch.

Posadila som sa naspäť na posteľ a spokojne sa usmiala. Jedna úloha za mnou. Ešte dve a pôjdem domov. Za ním. Za manželom. Nie som bez neho ani celý deň a už mi chýba. Bez jeho bozkov a objatí je svet pochmúrnejší. Chýbajú mi jeho vyznania. Zbožňujem jeho hlas. Hlavne, ak vyslovuje tie dve slová – Milujem ťa. S rovnakou nehou ako po prvýkrát. No teraz mu už verím. Nie ako vtedy.

Nie je ľahké vybrať darček pre niekoho, koho milujete. Áno, teraz to už viem. Milujem Cullena. Vegetariána a k tomu poloupíra. Muža, ktorý mi ukradol srdce. Vzal si ho bez opýtania a dovolenia. Viac ho nechce vrátiť. Ale nedokáže moje city ani opätovať. Pre neho nie som nič viac len mrcha. Tak ako pre každého. Síce posledné dni už nevidím v jeho očiach odpor, no nevidím tam ani lásku. Vždy tam má len podivné zmätenie. Uhýba pohľadom, akoby sa mi nedokázal ani dívať do očí. Akoby som sa mu hnusila.

Vždy som bola bezohľadná. Nezáležalo mi na pocitoch iných. S výnimkou Aleca. Teraz je už všetko inak. Láska ma donútila k nepochopiteľnému kroku. Vzala som ho na lov zvierat. Napriek tomu, aké to môže mať následky. Nemohla som inak. Pohľad na jeho bolesť by som viac nezniesla. Rozhodla som sa už v deň, keď som ho donútila zabiť. Vtedy som si povedala, že to bolo naposledy. Takú reakciu by som viac neprežila. Roztrhlo by mi srdce.

Zadosťučinením mi bol úsmev na jeho perách. Sedel na tráve vedľa mňa a zamyslene hľadel niekam do diaľky. Snáď ma ani nevnímal.

 „Pôjdeme už?“ spýtala som sa a vyskočila na nohy. Otočil ku mne tvár a pozrel mi do očí. Chytil ma za ruku a stiahol naspäť do trávy. Keby si takú drzosť dovolil ktokoľvek iný, už by sa zmietal v bolestnej agónii. No ja som dávno vedela jediné – on môže všetko.

Priblížil ku mne tvár a spojil naše pery. V prvom bozku. Predstavovala som si túto chvíľu snáď stokrát, ale moje sny sa skutočnosti zďaleka nepriblížili. Chuť jeho úst sa nedala k ničomu prirovnať. Ani krv nie je taká lahodná. Celé telo mi zavibrovalo vzrušením.

Odtiahol sa a pozrel mi do očí. V tých jeho sa zračila túžba. Je to vôbec možné? Môže ma skutočne chcieť? Túžiť po mne tak ako ja po ňom? Alebo to všetko robí z vďačnosti? Hlúpe otázky som rýchlo vytesnila z mysle. Veď je to jedno. Nemilujem ho tak ako brata. To by som nebola taká sebecká. Nechcela ho pre seba za každú cenu. Netúžila ho k sebe pripútať.

Dnes bude môj! Uhasí žiar v mojom srdci. Zaplietla som prsty do jeho vlasov a pritiahla si ho k sebe. Túžila som po ďalšom spojení našich pier. Po spojení našich tiel. Nevedela som sa dočkať chvíle, keď spolu konečne splynieme. Keď sa budem prvýkrát milovať z lásky. Aj keď jednostrannej.

Nadvihla som sa, aby mi mohol vyzliecť tričko. Sťahoval mi ho chvejúcimi sa rukami a hlavne neskutočne pomaly. Ja som sa s tým jeho neobťažovala. Roztrhla som ho jediným rýchlim pohybom. Prešla som mu otvorenou dlaňou od krku, cez hruď až na pás. Jeho pokožka ma fascinovala. Hebká a omamne jemná. No viac ma zaujímalo iné miesto na jeho tele. To, ktoré bude o chvíľu vo mne. Najlepšie pekne hlboko. Položila som mu ruku na rozkrok a jemne zatlačila. Ak by nemal jazyk v mojich ústach, asi sa spokojne usmejem. Výbavička viac než dobrá. A hlavne pripravená. Vzdychol mi do úst, chytil ma za zápästie a odtiahol mi ruku. Nesúhlasne som zamrnčala, ale nechala som ho. Srdce mi nedalo na výber. Nedokázala som ho nútiť. Brať si niečo nasilu.  

Prerušil náš bozk a skĺzol pohľadom na môj hrudník. Díval sa naň s pootvorenými ústami. No čo? Väčšie kozy mi nenarástli. Pohladil ma po bruchu a prešiel až k prsiam. Každý jeho dotyk mi pripomínal len dve veci. Vlastnú túžbu a jeho nechuť. Jeho ruky na mojom tele pôsobili viac než nesmelo. V jeho dotykoch chýbala vášeň. Akoby sa mu do toho nechcelo. Nedokázal mi normálne odopnúť ani podprsenku.

 „Zapínanie je vpredu,“ šepla som a pobozkala ho na ušný lalôčik. Stiahol ruku z môjho chrbta - na ktorom hľadal asi včerajší deň - a zmätene na mňa pozrel. Tvár mu zaliala červeň. On sa snáď hanbí? Žeby naozaj nevedel, kde sa odopína podprsenka? Možno si ju všetky ženy, ktoré mal, vyzliekali samé. Len aby ho rýchlo dostali do postele. Ťažko sa im čudovať. Tiež by som z neho najradšej hneď strhala šaty.

„Chcem ťa,“ zapriadla som mu do ucha a podprsenku si rozopla sama. Pozrel na moje prsia a nasucho prehltol. Obkreslil ich končekmi prstov, takmer sa ich pri tom nedotýkal.

„Milujem ťa,“ šepol s pohľadom upretým na môj hrudník. Zapôsobilo to lepšie ako studená sprcha. Zamilovala som sa do obyčajného hajzla. Vie, že ho milujem. Len preto sa chcel so mnou vyspať. Z vďačnosti.

„Sviňa,“ vyprskla som, vyskočila na nohy a rukami si zakryla prsia. Zrazu som sa cítila priveľmi nahá, ešte viac ponížená, ale hlavne maximálne zahanbená. Toto nemal vedieť. Nemal to ani tušiť. Nechcela som, aby nado mnou získal takú moc. Moc, ktorú mu zaručovala láska v mojom srdci. Teraz to môže využiť. Tak ako by to urobil každý na jeho mieste. Aspoň mi konečne ukáže, že je rovnaký ako všetci. Možno sa spamätám...

Konečne som zacítila Ara a časť gardy. Pozrela som do Darinovej sklesnutej tváre a žiarivo sa na neho usmiala. Veľmi podobne som sa usmievala aj v moment, keď som pochopila, že Tonyho vyznanie nemalo s vďačnosťou vôbec nič. Myslel tie slová vážne. Vtedy aj stokrát potom.

Jeho opatrné dotyky mali úplne iný význam. Taký, ktorý ma ani nenapadol. Vtedy bol ešte panic. Nemal skúsenosti a jeho posteľou neprešla žiadna žena. Ani jediná. S prvým milovaním pekne počkal na tú pravú. Na mňa!

Len preto som chcela počkať až do svadby. Náš vzťah vyžadoval niečo viac ako obyčajný sex. Nemalo to byť len uspokojenie potrieb tela. Zaslúžil si niečo lepšie. Milovanie so všetkým, čo k tomu patrí. Na našu svadobnú noc som sa neuveriteľne tešila. Aj keď som si kvôli jeho neskúsenosti od nej nič nesľubovala. Desiatky mužov so storočnými skúsenosťami ma nedokázali uspokojiť. Bolo by naivné čakať to od neho.

Pokojne by som mu orgazmus zahrala. Pre radosť. Vlastne som si ten herecký výkon vopred pripravila. Nechcela som mu podkopávať už aj tak nepochopiteľne nízke sebavedomie. Dobrý sex bolo to posledné, čo som od nášho vzťahu vyžadovala. Dával mi oveľa viac. Lásku, nehu a šťastie.

Ale darovanému koňovi na zuby nepozeraj. Keď sa mi z manžela vykľul aj najlepší milenec, skoro som to nerozdýchala. Najradšej by som ho v sebe ubytovala natrvalo. Mal len šťastie, že sa tváril rovnako prekvapene ako ja. Inak asi premýšľam, či niekde potajomky necvičil. A to by teda poriadne oľutoval! Ja sa nedelím a ani nebudem. Na môj majetok sa nesiaha! Ideálne ani nepozerá.

Aro vpálil do dverí aj s dvomi gardistami. „Jane, ďakujem,“ zapriadol a pozrel na Darina.

„Budem von, zavolaj ma, prosím, na popravu,“ usmiala som sa a vyšla pred dom. Zbytočné reči ma nezaujímajú, ale trhanie si pozriem rada. Za zradu sa platí. Hlavne, ak niekto všetky informácie o nás a našich daroch predá nepriateľom. Možno si ešte doprajem tak hodinku mučenia. Pre zábavu.

Alec stál pri aute aj s tromi gardistami a opieral sa o kapotu. Netváril sa vôbec nadšene. Neznáša, keď sa vystavujem riziku a úplne najviac nenávidí, ak ma nemá na misiách sústavne na očiach. Neuvedomuje si, že dnes šlo len o drobnosť. Celá táto naša cesta je len ukážka sily na potlačenie vzbury, kým sa rozvinie. Vôbec nie je nutná prítomnosť väčšiny gardy. No Aro je márnomyseľný a potrebuje sa predviesť.

„Usmej sa na mňa,“ šepla som, keď som k nemu prišla. Gardisti hneď vypratali priestor a postavili sa do úctivej vzdialenosti od nás. Vychovaní.

Vytiahol z vrecka mobil, otočil ho na mňa a spravil si snímok. „Keď nabudúce nebudeš počúvať, toto dostane tvoj manžel,“ uškrnul sa, žmurkol na mňa, vyzliekol si svoj plášť a podal mi ho.

„Poviem mu to sama,“ pípla som. Pravda je vec, ktorá sa síce preceňuje, ale nie v manželstve.

„To fakt?“ spýtal sa prekvapene. Mykla som ramenami. No čo. Som proste poslušná ženuška. „Tak ten rozhovor by som si rád pozrel,“ zasmial sa.

Len som sa veľavravne usmiala. Myslím, že nepozrel. Ja sa totiž budem ospravedlňovať po svojom. Pekne na kolenách a s plnými ústami. Nehou, ktorú som žiadnemu inému chlapovi nikdy neposkytla. Len tomu, ktorého milujem. Naveky. Láskou síce sebeckou, ale úprimnou a čistou.

Chcem vám veľmi pekne poďakovať za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Každý jeden dodal chuť písať ďalej.

Pohľad Jane bol pre vás možno trošku netradičný. Iste ste si všimli, že má trošku nekonvenčné myšlienkové pochody, ale ona nie je Tony ani Nessie, aby boli jej myšlienky len nežné a milé.

V tejto kapitole ste sa síce nedozvedeli nič nové a možno vám prišla zbytočná, ale pre mňa je Jane podstatná postava a chcela som, aby ste chápali, čo cítila a možno lepšie pochopili aj jej správanie v niektorých situáciách.

Posledné tri kapitoly som pohľady dosť skákala, ale ak som chcela zanechať časovú líniu, nedalo sa inak. Nabudúce sa vrátime do Volterry za Tonym a ak by ste chceli, môžeme sa pozrieť aj ku Cullenovcom.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 43. kapitola: