Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 39. kapitola

26.11.2012 (11:30) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2051×

Pohľad Anthony

Za posledných pár minút som dospel k zaujímavému zisteniu. Nech Jane vykonáva akúkoľvek činnosť, jej zadok je na zjedenie. Ledva som sa ovládol a nedotkol sa ho. Spôsob, akým s ním sem-tam zavrtela, ma privádzal do vytrženia. Uvažoval som, ako dlho z nej budem takto namäkko. Jeden, dva či desať rokov? Odpoveďou mi bol pohľad na Jaspera. Upokojujúco hladil Alice po chrbte, a pritom jej bez hanby zízal na pozadie.

Takže asi naveky. Pri tom zistení som si sťažka povzdychol. Alice zatiaľ dokončila lúčenie so svadobnou tortou a šampanským, vyskočila na nohy a bez jediného pohľadu na nás prebehla k umývadlu. Jane ju takmer v sekunde nasledovala. Tie dve po sebe proste museli všetko opakovať. Naraz dokonca otočili kohútikom, nabrali si vodu do dlaní a vypláchli ústa.

„Dones mi z auta veci na prezlečenie!“ prikázala Jane s očami upretými do zrkadla nad umývadlom. A čarovné slovíčko? pomyslel som si. Bol som odhodlaný nevyhovieť jej, kým sa so mnou nebude baviť menej panovačným tónom, alebo aspoň nepoprosí. Lenže ona sa na mňa otočila, neskutočne rozkošne našpúlila pery a ja som okamžite zabudol, čo som to vlastne mal za problém.

„Iste,“ šepol som a ponáhľal sa splniť jej prianie.

Upokojovalo ma vedomie, že tento rozkazovací tón pri rozhovoroch so mnou používa už len naozaj výnimočne. Určite nie tak často ako na začiatku nášho vzťahu. Zmenila kvôli mne časť svojej povahy, mal by som si to vážiť a nie sa ešte sťažovať. Na tvári sa mi rozlial úsmev hneď, ako som si v mysli odôvodnil, prečo skáčem, ako moja žena píska. 

Odomkol som kufor jej Jaguaru a pohľad mi padol na dve veľké cestovné tašky. Otvoril som tú bližšie ku mne a na veľké prekvapenie som v nej našiel vlastné oblečenie. Potvorka, ona o svadobnej ceste musela vedieť dopredu, keď ma už zbalila. Využil som lákavú možnosť tiež sa prezliecť. Na obleky som nikdy nebol. Chvíľku som prehrabával obsah tašky a neveriacky obzeral visačky. Niektoré veci síce boli moje, ale väčšina bola úplne nová. Nákupná maniačka sa prejavila.

Ťažko jej to vyčítať. Nemal som so sebou veľa vecí na nosenie po vonku. Do Volterry som sa nebalil na vychádzky. Priniesol som si takmer samé tričká a tepláky.

Vybral som z tašky slabomodré rifle a pohodlné čierne tričko. Na chvíľu som zaváhal a zmenil rifle za voľné šedé nohavice. Čaká nás ešte spoločná cesta v aute. Rifle sú trošku pritesné, aby som v nich sedel po jej dotykoch. Zaujali ma aj štyri nové svetre, ktoré okupovali moju tašku. Žeby sme šli niekam do hôr?

Túto myšlienku mi vyvrátila druhá taška. Jane v nej mala samé šaty a topánky na podozrivo vysokom opätku, ale hlavne neskutočné kvantum spodnej bielizne. Vzal som do ruky jednu červenú takmer priesvitnú podprsenku. Stačilo mi, aby som si v nej predstavil jej úchvatné ňadrá a nasucho som prehltol. Potrebu prezrieť si ďalšie kúsky som radšej rýchlo potlačil. Nešlo to práve jednoducho. Najradšej by som si s posvätnou úctou prezrel všetko.

Z veľkého množstva šiat som jej nakoniec vybral dlhé modré na ramienka. Nádherne obopnú jej telo a ja sa budem môcť kochať pohľadom. S mojim úlovkom v ruke som sa vrátil k dámskym toaletám. Jasper stál pred dverami a opieral sa o stenu. Pozrel na šaty v mojich rukách a uškrnul sa. Možno som sa mal opýtať, čo to malo znamenať, ale vôbec ma to nenapadlo, tak som len zaklopal.

Jane vykukla spoza dverí, pozrela mi do očí a potom na šaty. „A topánky?“ spýtala sa. Pozrel som na jej nohy. Strieborné lodičky, ktoré mala k svadobným šatám, sa mi k modrej zdali viac než vhodné.

„Chcela si aj topánky?“ divil som sa. To už zaujalo aj Alice a objavila sa vo dverách. Spražila ma pohľadom a hneď na to aj slovami.

„Tony, koľkokrát som ti vysvetľovala, že sa k takému druhu šiat nehodia uzavreté lodičky?“ vyprskla. Povzdychol som si. Akoby som ju niekedy pri tých módnych prednáškach počúval. Akoby ju vôbec niekto z rodiny počúval.

„Alice, veď je to jedno. Jane je krásna vo všetkom,“ šepol som a ignoroval Jasperove nesúhlasné vrtenie hlavou. Ale on vedel, prečo mi naznačoval, aby som radšej mlčal.

„Jedno?“ vypískla a zatvárila sa maximálne zranene. Chvíľku sa o mňa pokúšali výčitky svedomia, ale rýchlo sa zase stiahli. Nakupovať som s ňou chodil, aby som vypadol z domu. Bola to dlho moja jediná príležitosť a ona to vedela. Nikdy som jej to netajil.

Miesto odpovede som len mykol ramenami. Alice mi vytrhla šaty z ruky a obrátila sa na Jane. „Postaráš sa, prosím, aby nechodil medzi ľudí ako bezdomovec?“ spýtala sa jej s nádejou v hlase. Jane, samozrejme, okamžite prikývla. Vlastne kyvkala hlavou až príliš intenzívne. Otočil som sa na odchod. Ešte toto mi chýbalo ku šťastiu, aby sa tie dve spolčili proti mne.

Kým som zapadol na pánske toalety, zachytil som ešte časť ich rozhovoru. „Jane, on je v tomto celá mama, nemá žiadny vkus,“ smiala sa Alice. Odpoveď mojej manželky som už, vďakabohu, nepočul.

Prezliekol som sa a ešte pár sekúnd počúval hihúňanie patriace Jane a Alice. Viditeľne našli spoločnú tému. Len som nevedel, či sa mám tešiť alebo báť. Miesto hľadania odpovede som radšej poslúchol volanie srdca a vrátil sa do salóniku.

Pri stole sedeli vedľa seba Esme a Nessie a takmer oproti nim Alec s Jessy. Vyzeralo to na rozhovory po dvojiciach. Jednu z nich som musel prerušiť. Položil som sestre ruku na rameno a ona to pochopila. Ako vždy. Postavila sa, pustila ma sadnúť na jej miesto a ani nie o sekundu už sedela na mojich kolenách. Voľných stoličiek sme mali dosť, ale ja som ju dnes potreboval blízko. Príliš dlho sme sa nevideli.

„Nemusíš to hovoriť rodičom, ak nechceš,“ šepol som. Nepáčilo sa mi, ako si to miesto mňa odnesie. Aj keď ma tešila predstava, že trošku vychladnú, kým k nim Jane dovediem.

Pomrvila sa mi na kolenách, kým sa naťahovala po koláč na stole. Miesto v jej ústach, ale skončil v mojich. „Torta neostala, máš príliš nenažranú manželku,“ zasmiala sa. Nad jej zahováraním som pretočil očami. Ona však len chcela, aby som mal zapchaté ústa a nemohol prerušiť jej monológ.

„Tony, ja ti niečo... Nie, my všetci ti niečo dlhujeme, len je pre nás príliš bolestné to priznať nahlas. Ešte sme na to nedozreli. Potrebujeme pár dní, aby sme si pripustili, ako si náš život zmenil. Už sa nemusíme báť rozdelenia našej rodiny. Môžem v noci v pokoji spať a nepremýšľať nad tým, čo sa stane o pár mesiacov.“ Dožul som a konečne jej chcel skočiť do reči, ale položila mi prst na pery.

„Zachránil si našu rodinu a ja nechcem ani pomyslieť, koľko ťa to muselo stáť síl,“ dokončila myšlienku a vtisla mi bozk na líce. Na chvíľu som na ňu hľadel s pootvorenými ústami. Nečakal som, že to vníma práve takto. Pozrel som na Esme a naivne dúfal v nejaký jej protest, ale ona len súhlasne prikyvovala hlavou.

Kým som sa nadýchol, aby som tiež niečo povedal, Esme ma predbehla. „Anthony, nikto nie je zvedavý na tvoje výhrady,“ uzemnila ma slovami aj pohľadom. Použitie celého môjho mena ma zmiatlo. Robila tak, len ak nepripúšťala odpor a mne sa naozaj nesúhlas zasekol v hrdle. Nabratý vzduch mi zas vyfučal z pľúc.

„Dobrý chlapec, vieš, kedy máš mlčať,“ zasmiala sa, pohladila ma po ruke a ja som definitívne vzdal akékoľvek protestovanie. Len som si vychutnával ich prítomnosť a hlavne lásku, s ktorou sa na mňa dívali.

Po pár minútach sa k nám pridal aj zvyšok rodiny. Jane si sadla k Alecovi a dopriala mi čas v kruhu rodiny. Ďalšiu hodinu som sa cítil ako doma. Neskutočne príjemne. Dokázali sme sa uvoľnene porozprávať o všetkom, čo sme za posledné štyri mesiace zažili. Aj keď sme všetci zámerne zatajovali nepríjemné udalosti. Moja rodina sa ani raz nezmienila o listoch, ktoré som tak neuvážene napísal. Nespomenuli ani bolesť, ktorú som im svojim odchodom spôsobil. Na niektoré pravdy ešte nedozrel čas. Vedel som to ja a vedeli to aj oni.

Tiež som im veľa vecí zatajil. Z pobytu vo Volterre som vybral len to dobré. Niektoré spomienky zostanú navždy pochované niekde v mojom vnútri. Bude to tak lepšie. V podstate som sa aj tak nemal dôvod sťažovať. Našiel som lásku a nič viac si nemožno priať. Navždy budem ľutovať len jedinú vec. Zabil som tu človeka a to nikdy nenapravím. S tým som sa aj neuvážene priznal. A vlastne to aj stačilo, aby idylka skončila. Lepšie povedané skôr to boli slová Jane, ktoré zas na nejakú chvíľu spôsobili napätú atmosféru.

„Keby si to neurobil ty, zabijem ju sama. U nás jedlo nevyhadzujeme,“ zasmiala sa. S posledným slovom si aj uvedomila, čo vlastne povedala. Prikryla si rukou ústa a poobzerala sa po všetkých pri stole.

Jessy sa radšej robila, že nič nepočula. Alec s Jane súhlasil jemným prikývnutím a naďalej sa venoval nenápadnému zízaniu do výstrihu svojej milovanej. Moja rodina sa tvárila presne podľa očakávania. Absolútne znechutene. A ja som sa zachoval maximálne zbabelo. Nepriklonil som sa ani na jednu stranu. Nešlo to. Chápal som vlastnú rodinu a ich rozhorčenie, ale nedokázal som ani odsudzovať Jane. Jej nenávisť k ľuďom bola zakorenená príliš hlboko. Ťažko ju pochopí niekto, kto nezažil to, čo ona pred premenou.

„Mäsko je zdravé. Nemalo by sa žiť len na zelenine,“ ozval sa Alec po minúte dusivého ticha. Okamžite všetku pozornosť sústredil na seba. Kým sa hádal s Alice, venoval mne aj Jane po jednom žmurknutí. Jemu na vzťahu s mojou rodinou nezáležalo tak veľmi ako Jane.

Názory si vymieňali, pokiaľ po nás neprišla limuzína. Takmer som sa nedokázal rozlúčiť. Každá minúta s mojou rodinou mi ubehla prirýchlo. Boli sme si tak blízko a zároveň strašne ďaleko. Akoby sa moje srdce už navždy rozdelilo. Neboli už jediným zmyslom môjho života. Neviditeľná sila ma príliš pútala k Jane. Možno to ma nakoniec donútilo nastúpiť do auta a odísť s ňou.

Nechali sme im aspoň kľúče od nášho domu. Alec sľúbil, že ich tam zavezie. Mohli sa ubytovať na hotely, ale takto mi to prišlo... Neviem. Asi osobnejšie. Chcel som, aby videli, kde budem žiť.

Lúčenie som musel predychávať aj po nastúpení do auta. Možno preto mi unikli signály, ktoré by som si za iných okolností všimol. Jane venovala nášmu šoférovi až príliš veľa pozornosti. Keby sa s ním rozprávala, asi mi to nevadí, ale ona sa na neho len zaujato dívala. Na začiatku našej svadobnej cesty som jej nestál ani za povšimnutie. Jej pohľad patril len nabúchanému svalovcovi na mieste vodiča. Postavou mi značne pripomínal Emmetta.

Ledva som potlačil nutkanie odkašlať si. Pohlcovala ma žiarlivosť a ja som sa jej nedokázal brániť. Medzi mnou a mojou ženou bol takmer meter a ani jeden z nás sa túto vzdialenosť nechystal skrátiť. Mne na to chýbala sila a ona by asi radšej zmenšila vzdialenosť medzi ňou a našim šoférom. Zadíval som sa na ubiehajúcu krajinu a zvažoval ďalšie kroky. Trvalo mi pár minút, kým som sa rozhodol o jej pozornosť bojovať. Otočil som k nej tvár a takmer k nej už natiahol ruku, keď spravila tú najhoršiu vec, akú vôbec mohla.

Olizla si hornú peru s pohľadom upretým do spätného zrkadielka, kde tak krásne videla jeho tvár. Miloval som túto jej podvedomú reakciu, ale len ak som ju spôsobil ja. Zaťal som zuby a ledva ovládol zúrivosť. Príliš živo som si vedel predstaviť, ako ho trhám na malé kúsky. Musel som si v duchu narátať do sto, aby som na neho naozaj neskočil. Nebolo by to fér. Nemohol za to, že si neviem udržať ženu ani v deň svadby.

Zapadol som hlbšie do sedadla a úplne rezignoval. Prišlo to tak náhle. Zovrelo mi pľúca a každý nádych zvláštne zabolel. Moje ego dostalo ďalší kopanec do zadku. Cítil som na ňom otlačok topánky. Ženskej lodičky. Vlastne sandále. Jane sa prezula. Predsa nemohla nosiť topánky, ktoré by sa jej nehodili k šatám. Prišla mi taká malicherná. Záležalo jej na tom, čo bude mať na sebe, ale na dodržaní manželského sľubu nie. Nevedomky som si odfrkol hlasnejšie, ako som pôvodne plánoval.

„Je ti niečo?“ spýtala sa bez toho, aby na mňa pozrela. Nedívala sa už do spätného zrkadielka, ale von cez okienko. V odraze skla mi neunikli jej oči. Fialovú pohlcovala temnota.

Tmavnúce oči mojej manželky ma zatlačili ešte hlbšie do sedačky. Ak to vôbec bolo možné. „Nič,“ šepol som a hral sa s obrúčkou na mojom prste. Podozrivo oťažela. Akoby zrazu vážila tonu a nie len pár gramov.

Desiatky minút bez pohybu či jediného slova. Viac som na ňu nedokázal pozrieť. Dokonale ma zabavilo hľadanie môjho strateného ega skrývajúceho sa niekde v bezodnej diere.

Z letargie ma prebralo až pohladenie po ruke. Otvoril som oči a pozrel na Jane. Jej zúfalý výraz mi zovrel hrudník, natiahla ku mne ruku a ja som si ju bez váhania pritiahol do náruče. Ignoroval som otravný hlások, ktorý mi našepkával, aby som to nerobil. Nechce teba, chce poriadneho chlapa, smial sa a so škodoradostným úsmevom mi zabodával do hrude malé tŕne pochybností. V tej chvíli mi to bolo jedno. Ak ma moja žena potrebuje, budem pri nej. Kedykoľvek a za akúkoľvek cenu.

„Milujem ťa,“ šepol som jej do vlasov a pevnejšie ju k sebe pritisol. Potreboval som to povedať. Chcel som, aby to počula, ale hlavne, aby to cítila. A možno som v nej chcel len úplne sebecky vzbudiť pocit viny. Pripomenúť jej, komu sľubovala vernosť. Pred Bohom, ale hlavne naveky.

„Aj ja teba,“ povedala mierne zastreným hlasom a preplietla naše prsty. Tak zvláštne mi jej hlas znel prvýkrát. Akoby ma k sebe niečím vábil. Iracionálne som ju túžil počuť znovu a nebol som sám. Vodičov pulz rapídne stúpol a kmitol pohľadom do spätného zrkadielka.

Lenže stalo sa aj niečo iné. Tak, ako ma k sebe priťahovala, ma zároveň aj odpudzovala. V hlave mi blikala podivná kontrolka, ktorá ma nútila utekať. Priam ma prosila, aby som sa vzdialil. Dve moje podstaty sa nevedeli dohodnúť, čo je najlepšie urobiť. A mne to všetko došlo. Konečne som pochopil.

„Zastavte, prosím, musím si odskočiť,“ požiadal som a pohladil Jane po chrbte. Vodič mal dosť inteligencie alebo profesionality na to, aby ma okamžite počúvol. Zastal na krajnici a ja som okamžite otvoril dvere. Jasne som počul, ako Jane do seba nasala čerstvý vzduch. Vystúpil som a podal jej ruku. Nasledovala ma bez otázok. Stačilo nám prejsť pár krokov, aby nás už nemohol počuť.

„Kedy si mala naposledy krv?“ spýtal som sa a ledva som ovládol úsmev, ktorý sa mi dral na pery. Bol by absolútne nevhodný, ale moje stratené ego sa zázračne našlo a príliš sa tešilo.

„Pár dní,“ šepla, nervózne sa pomrvila a zabodla pohľad do zeme. Jej odpoveď nedávala zmysel. Nie je nejaká novorodená, aby sa v prítomnosti človeka nevedela ovládať. Bez problémov zvláda aj tečúcu krv. Čo sa o mne nedá povedať. Vyskúšali sme si to pri spoločných nákupoch. Nejaký muž si rozbil nos a ja som sa ledva ovládol. Možno som odolal len vďaka Jane, ktorá ma vtedy vzala za ruku a vyviedla na čerstvý vzduch.

„Jane, tak prečo máš hlas ako pri love?“ Položil som jej dva prsty pod bradu a donútil ju na mňa pozrieť. Chcel som jej pri odpovedi vidieť do očí. Teraz už úplne čiernych.

„To sa ti musím len zdať,“ šepla a uhla pohľadom. Nedokázala mi klamať priamo do očí.

„Nič sa mi nezdá. Som napoly človek a moju ľudskú časť tvoj hlas neuveriteľne priťahuje. Ale som aj upír a moja druhá podstata ma varuje pred upírom na love,“ argumentoval som.

„La mia cantante,“ mykla ramenami, akoby šlo o niečo bežné. Kmitol som pohľadom k autu a znovu na Jane.

„Prečo ešte žije?“ spýtal som sa pridusene. Radšej som sa mal možno spýtať, ako dlho ešte bude žiť.

„Nechcem pred tebou,“ smutne sa pousmiala a ja som sa stratil v jej zúfalom pohľade. V jej nevyslovenej žiadosti o prepáčenie. Čo oko nevidí, srdce nebolí. Presné a výstižné.

„Dobre,“ jedným slovom som jej schválil vraždu nevinného človeka. Moje svedomie síce zásadne protestovalo, ale ja som ho nedokázal počúvať. Ona rešpektovala moju stravu a ja tú jej. Táto nevyslovená dohoda tu bola od začiatku nášho vzťahu. Manželským sľubom sme ju aj navždy spečatili.

Nastúpili sme do auta a pokračovali v ceste. Celý čas som Jane zvieral v pevnom objatí a do vlasov jej šepkal slová lásky. Tie jediné si z mojich úst zaslúžila. Žiadne výčitky či odhovárania. Jeden pri druhom aj v ťažkých chvíľach. O tom je predsa láska. Tú svoju mi dokazovala každou sekundou, ktorú sa ovládala. Nemusel som sa dívať, ako niekoho zabije. Ja by som sa pri mojej spievajúcej krvi asi neovládol. Vlastne určite. Neodolal by som ani sekundu a ona kvôli mne trpela.  

Okolie ma vôbec nezaujímalo. Poobzeral som sa, až keď auto zastavilo. Šofér vystúpil a otvoril Jane dvere. „Dvesto metrov budeme musieť prejsť pešo,“ oznámil nám a ponáhľal sa ku kufru vziať naše tašky.

Stáli sme na upravenej lesnej ceste. Tma zahaľovala okolie. Cez husté stromy neprenikol ani môj zrak. Šofér vytiahol baterku a osvetlil nám cestu. Vlastne hlavne sebe. My sme videli dobre aj bez nej. Kráčali sme za ním ruka v ruke.

Krása – jedno slovo, ktoré dokonale vystihovalo pohľad, ktorý sa nám naskytol. Les odhalil svoje tajomstvo. Na čistinke, pri malom jazierku sa týčila dvojposchodová vila. Akoby ju niekto vytesal z kameňa. Nepatrila sem, ale zároveň patrila.

Na dverách sa zaleskla malá strieborná tabuľka. Hilton cielo, Villa C, prečítal som si sám pre seba.

„Koľko je tu takých domov?“ spýtal som sa. Došlo mi, že sme sa práve dostali do vilového komplexu prestížneho hotela, ktorý s obľubou vyhľadávali celebrity, ak potrebovali súkromie.  

„Osem, pane, ale nebojte sa, budete mať úplný pokoj. Sú rozprestreté na pätnástich štvorcových kilometroch.“ Podal mi do ruky tlstú príručku. „Ak by ste čokoľvek potrebovali, personál vám je kedykoľvek k dispozícii,“ pousmial sa, „odnesiem vám kufre na poschodie?“ spýtal sa.

„Nie, ďakujem, už vás nebudeme potrebovať,“ povedal som a napriek zbytočnosti tohto gesta mu strčil do ruky prehnane veľké prepitné. Len škoda, že si ho neužije.

Nechal nám kľúče a pomalým krokom odišiel. Bež, túžil som zakričať, ale nedokázal som otvoriť ústa. Miesto toho som odomkol, otvoril dvere a usmial sa na Jane. Kým mi stihla úsmev oplatiť prudkým pohybom som si ju vyhupol do náručia.

„Aspoň si ťa prenesiem cez prah,“ šepol som jej do ucha. Pobozkala ma na pery a dovolila mi splniť túto novomanželskú povinnosť.   

Jeden pomalý krok a prišlo nevyhnutné. Zložil som ju na zem a vtisol jej bozk na líce. „Tak bež,“ ukázal som na dvere a ona, bohužiaľ, poslúchla.

Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Ospravedlňujem sa, že mi táto toľko trvala a nakoniec som do nej nedala všetko, čo tam byť malo, ale som chorá a nepíše sa mi ľahko. Takže v budúcej. Sľubujem.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 39. kapitola: