Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 37. kapitola

13.11.2012 (08:00) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2417×

Pohľad Anthony

Za poslednú hodinu som prešiel peklom. Najhoršie obavy sa naplnili. Vlastne nie. Najhoršie by bolo, ak by Jane pred kňazom povedala – nie. A ona len vôbec neprišla. Aspoň ma ušetrila výsmechu pred oltárom. Mal by som jej byť vďačný, ale nebol som. Miesto toho som vystriedal všetky najhoršie emočné stavy. Až príliš odrážali moju za posledné mesiace značne nalomenú psychiku.

Sklamanie sa prejavilo asi ako prvé. Ja som jej dôveroval. Veril som, že spolu môžeme byť naveky. Budoval som v sebe nádej na aspoň trochu šťastnú budúcnosť. Bol som len naivný hlupák. Veď jej nemôžem nič ponúknuť. Bola len otázka času, kedy to pochopí. A ona, bohužiaľ, pochopila. Len si vybrala najhorší možný okamžik. To na to nemohla prísť trochu skôr? Aspoň deň pred svadbou?

Hnev ma dokázal pohltiť až prirýchlo. Klamala mi. Tvrdila, že ma miluje večnou láskou. Toľko lží vypustila z úst. Možno preto so mnou nechcela ani spať. Mohla si to takto plánovať. Chcela mi len ukázať, aký som podradný druh. Ako ľahko naletím. Ale čo mám teraz robiť?

Zúfalstvo si našlo cestu do každej bunky môjho tela. Bez nej môj život nemá zmysel. Navždy ju budem milovať. Ukradla mi srdce. Vzala si ho a rozdrvila na kusy. Nedokážem ho viac poskladať. Nikto to nedokáže. Bolesť ostane navždy. Zakorenená príliš hlboko. Môj život končí. Viac nie je dôvod existovať. Bez nej nie.

Vzal som naše obrúčky, zviazal ich retiazkou a odhodil do najbližšieho potoka. Aspoň na malú chvíľu sa mi uľavilo. Aspoň tie dva zlaté krúžky budú navždy spolu, keď už my dvaja nie. Naozaj sa dokázala len pretvarovať? Predsa tie bozky a dotyky nemohla len hrať. Tak dobrá herečka nie je.

Strach sa mi zakrádal do duše. Mohlo sa jej niečo stať a teraz leží niekde zranená. Nebodaj dokonca mŕtva. Sama opustená. Vyzliekol som si sako a vliezol do vody. Musel som ich nájsť. Nájsť tie symboly nášho večného spojenia. Môžu nás sprevádzať na našej poslednej ceste. Aspoň tú absolvujeme spoločne. Ak sa jej niečo stalo, rád ju budem nasledovať. 

Nádej prišla okamžite, ako na mňa Alec zakričal. Jane mu zdvihla mobil a je na ceste. Úľavou som si vydýchol v rovnakej chvíli, ako som ich našiel. Naše obrúčky skončili v mojej dlani a z nej putovali rovno do rúk môjho svedka. Výraz v jeho tvári som radšej neskúmal. Potreboval som sa prezliecť. Našťastie ma čakalo suché oblečenie. Kto už len kupuje všetko po dvakrát?

Odpoveď bola jednoduchá. Moja Jane. Svetlo v mojej temnote. Sadol som si na lavičku pred kostolom. Počkám na ňu aj celú večnosť. Žena má pravo sem - tam meškať. Pokojne aj na svadbu. Mal som si to uvedomiť oveľa skôr. Určite jej len úprava zabrala viac času. Prehrabol som si mokré vlasy. Jedinú pripomienku môjho zúfalstva. Zúfalstva, ktoré pramenilo z nedôvery. Nie voči nej. Skôr len nedokážem veriť sám sebe. Neviem pochopiť, prečo si ma vybrala. Na mne nie je nič, čo sa dá milovať.

Prichádzajúce auto mi vyčarovalo úsmev na perách. Dlho mi nevydržal. Klamú ma snáď zmysly? Preskočilo ti, zbláznil si sa, šepkal mi otravný hlások v hlave. Radšej som párkrát zažmurkal. Preludy však nezmizli. Auto zastavilo a hneď za ním druhé.

Dvere vodiča sa otvorili a vystúpila ona. Láska môjho života. Za iných okolností by môj pohľad patril len jej, no teraz ma zaujímala úplné iná žena. Tá, s ktorou som spojený od narodenia. Sedela na zadnom sedadle a v očiach sa jej leskli slzy. Pichlo ma pri srdci. Plače kvôli mne? Tak veľmi som ju sklamal?

Jane prešla ku mne, postavila sa na špičky a vtisla mi bozk na pery. „Milujem ťa,“ pípla. Takmer som jej slová nedokázal vnímať. Neviem ani, ako sa vytratila do kostola. Bol som úplne šokovaný. Pohľad na moju rodinu mi bral dych. Spravil som krok k nim a až vtedy otvorili dvere na autách.

Vystúpili všetci štyria naraz. Túžil som čítať v ich tvárach. Poznať, či voči mne cítia hnev, či sklamanie. Jemné úsmevy nenaznačovali vôbec nič. Možno len rovnaké prekvapenie, ako som cítil ja sám. Alice chcela ku mne ísť, ale Jasper ju zadržal. „Nie si na rade,“ šepol jej pri uchu.

Sťažka som dokázal vnímať niečo iné, ako túžbu zovrieť sestru v objatí. Môžem si to vôbec dovoliť? Po tom, ako som ju opustil? Odpoveď mi dala takmer okamžite. Rozbehla sa ku mne a skončila mi v náručí. Obmotal som si ruky okolo jej pásu a pritiahol ju k sebe najpevnejšie, ako to bolo možné. Aj tak sa mi zdala stále priďaleko. Radosť vplávala do môjho srdca. Vydržal by som takto večne. Sekundy zrazu bežali prirýchlo.

„Nessie, odpusť mi,“ požiadal som. V troch slovách sa skrývali všetky moje pocity. Odtiahla sa, zaklonila hlavu a zadívala sa mi do očí.

„Dávno sa stalo,“ šepla a usmiala sa. Viac som nepotreboval. Od nej nie. Nikdy sme neviedli zbytočne dlhé dialógy. Zvyčajne sme vôbec nepotrebovali slová. Všetko vyjadrovali gestá a úsmevy. Tie jej napovedali jediné - medzi nami sa nič nezmenilo.

Ak by som nemusel čeliť ostatným členom rodiny, asi neudržím slzy šťastia. Klopkanie, ktoré spôsobovalo nervózne podupkávanie nohou mojej milovanej tety, mi nedovolilo tešiť sa priskoro. Síce nerád, ale pustil som sestru a otočil sa na Alice. Asi len na to čakala.

Ani som sa nezdal a pristála mi na líci jej dlaň. O pohladenie jednoznačne nešlo. Skôr to pekelne bolelo. „Za tvoje lži,“ vyprskla. Na sekundu som si myslel, že je to všetko, ale druhá facka ma vyviedla z omylu. „Za to, že si sem tak neuvážene išiel,“ oznámila mi už jemnejším tónom. Prvotný hnev z nej pomaly opadal. Keď zdvihla ruku, aby mi znovu strelila, musel som potlačiť nutkanie uhnúť. Na veľké prekvapenie však ruku zase spustila pozdĺž tela. „Za to, do koho si sa zamiloval, vlastne nemôžeš,“ šepla. Ostal som stáť ako obarený. Za lásku k Jane som čakal asi najväčšie výčitky.

„No šup, musím sa ešte prezliecť,“ pípla a roztvorila náruč. Trošku ostražitejšie, ako bolo nutné, som ju objal. Hneď mi začala nenápadne uhladzovať vlasy. Alice sa proste nezaprie. Výnimočne som ju nechal. Zaslúžila si omnoho viac.

„Nerob mu na hlave ešte väčšie hniezdo a pusti ma k nemu,“ požiadala Esme. Alice vzala Nessie za ruku a nasilu ju ťahala do kostola. Zamrzelo ma to. Chcel som si s ňou ešte toľko povedať. Nekonečné množstvo otázok mi vírilo v hlave.

Ani som sa nenazdal a zvierala ma Esme v objatí. Bolo to veľmi príjemné. Len trošku prisilné. „Esme, prosím, trošku jemnejšie,“ šepol som pridusene. Pustila ma a zadívala sa mi do tváre.

„Si v poriadku? Neboli na teba zlí? Ako sa cítiš? Naozaj ju máš rád?“ zahrnula ma hneď otázkami.

„Mami, na otázky budeš mať dosť času po svadbe, teraz už aj tak meškáme,“ schladil ju Jasper. Bol som mu vďačný. Potreboval som zistiť, čo im Jane povedala. Určite som nechcel, aby sa dozvedeli všetko. Spomienky treba obmedziť na tie dobré. Esme síce nie práve nadšene, ale poslúchla. Vtisla mi bozk na líce a zmizla v kostole.

Ostal som len s Jasperom, no jeho reakcie som sa bál najmenej. On jediný mal na tvári po celý čas absolútne pochopenie. Položil mi ruku na rameno. „Som rád, že si v poriadku,“ šepol a poobzeral sa po okolí. Desať metrov od nás stál Aro s Alecom a dívali sa našim smerom. „Tony, ja to nechápem,“ povzdychol si.

„Že si beriem Jane?“ spýtal som sa s obavou v hlase. Asi nastal čas výčitiek. Len som ich čakal skôr z inej strany. Od neho nie.

„Nie,“ pousmial sa, „cítim, ako ju miluješ. Viac ma zaskočila jej láska k tebe. Ale najviac ma asi prekvapuje Alec. Stretol som sa s ním niekoľkokrát. Z neho okrem lásky k sestre nebola nikdy cítiť jediná emócia. Z Jane aspoň sálala nenávisť alebo hnev. Ale on akoby ani pocity nemal. Všetko mu bolo jedno. A teraz,“ rozhodil rukami, „cítim, ako ťa má rád. Keď ti Alice strelila, bál som sa, že na ňu skočí. Ledva sa ovládal.“

„Je to môj priateľ," šepol som.

„Viem a asi ťa tu naozaj môžeme bez obáv nechať. Proti Jane a Alecovi sa nikto nepostaví,“ pousmial sa. „Len nechápem, ako si prinútil diabolské dvojčatá k pozitívnym emóciám.“ Ak by sa z kostola neozval krik, stihnem aj protestovať proti pomenovaniu, aké pre nich zvolil.

„Jasper, poď sa prezliecť,“ pišťala Alice. Jej hlas museli počuť všetci upíri a všetky netopiere v okruhu dvadsiatich kilometrov. Jasper len mykol ramenami a bežal za svojou manželkou.

Osamel som, ale po dlhej dobe som sa vôbec necítil sám. Akoby si niekto spísal moje najtajnejšie sny a takmer všetky ich splnil. Nechýbalo mi nič. Okrem rodičov. Čo na toto všetko povedia? Aj oni ma pochopia? Našťastie som nedostal veľa času na rozvíjanie pochmúrnych myšlienok.

Nessie sa zjavila vo dverách a ladným krokom prešla ku mne. Dosť pomaly na to, aby som si ju stihol obzrieť. Bordové šaty na ramienka jej siahali až po členky. Dokonale ladili s Alecovou kravatou a vestou. Len sa mi potvrdilo, čo som si myslel od prvej chvíle, ako sa tu moja rodina objavila. To ju si Jane zvolila za svedka.

„Si nádherná,“ šepol som a prešiel jej končekmi prstov po rozpustených bronzových vlasoch.

„Aj ty vyzeráš skvele,“ usmiala sa a začala mi naprávať kravatu. Ženy v našej rodine majú na upravovanie všetkého, čo je dávno v poriadku, asi nejakú úchylku.

„Čo povieš na Jane?“ spýtal som sa. Asi hlúpa otázka. Určite z nej nie je nadšená.

„Je veľmi pekná. Máš vkus,“ zasmiala sa. Potvorka, vedela, že na vzhľad sa nepýtam.

„Ale no tak,“ dožadoval som sa odpovede. Jej názor nemohol nič zmeniť, ale záležalo mi na ňom.

„Vybral si si dobre. Má ťa rada. Pred chvíľou spucovala Alice za tie facky. Máme ťa prísne zakázané mlátiť a páchať na tebe iné násilie,“ uškrnula sa, „ale ja sa jej nebojím,“ šepla a ľavou rukou si poklepala na biceps na svojej pravej ruke. Radšej som tých stošesdesiatpäť centimetrov a necelých päťdesiat kilo rýchlo objal. Nechcel som, aby videla ten úsmev, čo sa mi usádzal na tvári. 

„Nepobijú sa s Alice?“ chcel som sa uistiť. Tá predstava sa mi vôbec nepáčila.

„Neboj sa, Jane vybrala pekné šaty a teta je spokojná. Ale ani sa neteš. Zastrašiť sa nenechala. Hneď jej porozprávala o tom, ako ti vymieňala plienky a to len pred šestnástimi rokmi. Teda má právo na pár výchovných, kedy sa jej zachce.“ Skvelé, Alice pripomína mojej snúbenici, že nie som ani plnoletý. Nevadí, je to stále lepšie, ako keby sa nenávideli. No aj tak mi bol ten relatívny pokoj nejaký podozrivý.

„Ako ste sa vôbec stretli?“ spýtal som sa. Nessie sa nervózne pomrvila a to nebolo vôbec dobré znamenie.

Za pár minút mi zhrnula celý priebeh ich stretnutia. Položenie tej otázky som oľutoval už na začiatku jej rozprávania. Čo si Jane, dopekla, myslela? Najprv moju sestru vystraší listom a potom riskuje pri mojej rodine vlastný život. Takú hlúposť by som od nej nikdy nečakal. Staršia ako Čínsky múr, ale rozum žiadny. Ani som si nechcel predstaviť následky, ak by ju Alice zabila. To by sa netýkalo len mňa. O mňa tu nešlo. Môj život by bez nej stratil zmysel, ale to by bolo to najmenej. Horšia by bola pomsta jej brata. Môj jediný priateľ by za tento čin vyvraždil celú moju rodinu. Otriasol som sa už len pri tej predstave.

Kostolný zvon sa rozoznel a oznamoval začiatok blížiacej sa svadby. Tej mojej. Snažil som sa zo všetkých síl potlačiť zúrivosť, ktorá mi zaplavila vnútro. Sestra ju na mne musela vidieť. Upokojujúco ma hladila po chrbte. Kiežby to aspoň pomáhalo. To mám len tak s úsmevom nakráčať pred oltár a vziať si ženu, ktorá vôbec nerešpektuje moje rozhodnutia? Ja som mal dôvod, prečo som tu rodinu nechcel. Nešlo o môj prihlúply rozmar. Bál som sa následkov. Moji rodičia by sa bez mihnutia oka pustili do volterrskej gardy. Pokiaľ išlo o ich deti, nikdy nepremýšľali nad následkami. Zvyšok rodiny bol na tom veľmi podobne.

Je len zázrak, že to dopadlo takto dobre. Stačil jeden neuvážený krok na ktorejkoľvek strane a mohli sme skončiť zle. Všetci, na ktorých mi záleží, mohli umrieť. Len kvôli mne. Už len pri tej predstave mi zovrelo srdce. Takto zle mi dávno nebolo. Potreboval som si sadnúť. Chôdzou k lavičke som sa neobťažoval. Sadol som si rovno na zem.

Špina na oblečení netrápila ani moju sestru. Kľakla si predo mňa. Položila mi prst pod bradu a jemne ju nadvihla. Musel som na ňu pozrieť. V jej očiach bolo vpísané všetko. Láska, pochopenie, súcit. Bez slov vedela, na čo myslím. Tak ako vždy. Len s ňou a s Jane mohla komunikácia prebiehať jediným pohľadom.

Pripomenula mi to najpodstatnejšie. Dôvody, ktoré Jane mala, aby tak konala. Spravila to pre mňa. Z hlbokej a čistej lásky. Chcela mi dopriať na našej svadbe rodinu. Umožniť splniť sľub, ktorý som kedysi dal sestre. Nech konala akokoľvek hlúpo, jej úmysly boli dobré.

Vyskočil som na nohy a podal Nessie ruku, aby som jej pomohol vstať. Nastal čas vziať si ženu, ktorú z celej duše milujem. Oprášiť štrk z nášho oblečenia, našťastie, nebol problém. Pred kostolom čakal Alec spolu s Esme.

„Smiem ťa odviesť pred oltár?“ spýtala sa s úsmevom na perách. Pôvodne to mala urobiť Jessy. Jediná priateľka, ktorú tu mám. Bol som jej vďačný, že túto možnosť prenechala Esme. Vždy mi bola ako matka.

„Budem rád,“ šepol som a ponúkol jej rameno. Rovnako ako Alec mojej sestre.

Prekročiť prah kostola nebolo vôbec ťažké. Mať tak blízko milovanú osobu dodávalo odhodlanie. Vošli sme prví. Alec s Nessie hneď za nami. Všetky pohľady smerovali na nás. Nemali sme veľa hostí, ale mne to úplne stačilo. Alice v krásnych modrých šatách sedela v prvej lavici vedľa svojho manžela, ktorý k nej bol dokonale zladený. Jane mala pri výbere oblečenia naozaj dobrý vkus. Marcus a Felix sedeli v prvej lavici na opačnej strane uličky. Vidieť vládcu v obleku bol pre mňa zážitok. Jessy v úzkych čiernych šatách sedela pri mojej rodine. Museli sa zoznámiť ešte pri prezliekaní.

„Veľa šťastia,“ šepla Esme, keď sme zastali pred kňazom. Vtisla mi bozk na líce a posadila sa k Alice.

Alec odviedol Nessie na jej miesto a postavil sa po mojej lavici. „Asi som stratil prstene,“ poznamenal dosť nahlas na to, aby nám zavrčala polka hostí. Ťažko rozoznať, ktorí to presne boli. Neodvážil som sa tipovať. Ich vrčanie malo úžasný efekt. Kňaz sa skoro zosypal.

Zo zamýšľania nad tým, či to Alec náhodou nemyslel vážne, ma vyrušil svadobný pochod. Všetci sa postavili a otočili, aby videli príchod nevesty. 

Na konci uličky sa objavila bohyňa. Šaty farby tekutého striebra len zvýrazňovali jej dokonalú postavu. Blond vlasy jej v jemných vlnkách padali až na ramená. Bola jedným slovom očarujúca. Jej krása vyrážala dych. V duchu som ďakoval Bohu za dokonalú pamäť. Tento obraz si uchovám naveky. Celú cestu uličkou sa na mňa usmievala. Srdce sa mi pokúšalo vyskočiť z hrude a vletieť jej rovno do náruče. Ťažko sa mu čudovať. Mal som podobnú potrebu. Aro ju doviedol až ku mne a vložil jej ruku do tej mojej. Dotyk našich dlaní mi rozochvel celé telo. 

„Dávaj na moju dcéru pozor!“ prikázal. Zmohol som sa len na prikývnutie. Nedokázal som sa na neho ani pozrieť. To by som musel odtrhnúť zrak z Jane a na to som nemal silu. Dokonale ma omámila ako už miliónkrát predtým. Našťastie mu to stačilo a bez ďalších rečí sa posadil vedľa Marcusa. Jane podala svoju kytičku z bielych tulipánov mojej sestre a ruka v ruke sme sa otočili na kňaza.

„Drahí snúbenci,“ oslovil nás a ja som musel vynaložiť neuveriteľné úsilie, aby som mu venoval pozornosť. Jane mala podobný problém, stále jej pohľad skĺzaval na mňa. „Zišli sme sa tu, aby ste pred Bohom sviatostne spečatili vašu lásku. Preto sa pýtam. Ste rozhodnutí žiť v úprimnej láske a vo vzájomnej úcte po všetky vaše dni?“

„Áno,“ odpovedali sme s Jane takmer naraz. Kňaz sa pousmial a pokračoval.

„Ak má niekto proti tomuto zväzku námietky, nech,“ si ich nechá pre seba, doplnil som si v duchu. „ich vysloví teraz, alebo mlčí naveky.“ Ticho, ktoré nastalo, sa mi veľmi páčilo. Nikto sa dnes nerozhodol zomrieť.

„Ak teda chcete uzavrieť sviatostný manželský zväzok, podajte si ruky a vyjadrite svoj manželský sľub.“ Chytil som Jane aj druhú ruku a zadíval sa jej do očí. Už pred obradom sme sa dohodli, že si sľuby vyjadríme sami a nebudeme len odpovedať na kňazove otázky. Prišlo nám to osobnejšie. Nadýchol som sa a v duchu si dodal aspoň trochu odvahy. 

„Jane, sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom a že ťa nikdy neopustím ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe, ani v bohatstve, ani v chudobe, a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho bytia,“ povedal som náš mierne upravený sľub. Pre nás bežne používané pokiaľ nás smrť nerozdelí neexistuje. Milujeme len raz za celú existenciu.

„Anthony, sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem vernou manželkou a že ťa nikdy neopustím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe, ani v bohatstve, ani v chudobe, a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho bytia.“ Po jej sľube sa mi na tvári rozlial úsmev. Topil som sa v jej slovách rovnako ako v jej očiach.

„Na znak svojho sľubu si vymeňte prstene,“ požiadal kňaz. Alec si už vtípky odpustil a podal nám obrúčky.

„Jane, prijmi tento prsteň na znak mojej lásky a vernosti.“ Navliekol som jej trasúcou sa rukou symbol našej lásky na prstenník ľavej ruky hneď vedľa snubného prsteňa.

„Anthony, prijmi tento prsteň na znak mojej lásky a vernosti,“ šepla. Obrúčka mi skĺzla na prst, akoby tam odjakživa patrila. Akoby celý môj život smeroval len k tomuto spojeniu. Viac neexistuje žiadne ja, navždy budeme len my. Pred Bohom aj celým svetom.

„Vyhlasujem vás za manželov, môžete si dať prvý manželský bozk.“ Dvakrát mi hovoriť nemusel. Pritiahol som si Jane do náručia a spojil naše pery. Ak by sa dala všetka láska, ktorú cítim, vložiť do jedného bozku, určite to urobím. Potrebu dýchať som dokázal úspešne potláčať.

„Nechajte si niečo aj na noc,“ zasmial sa ktosi za našim chrbtom. Ťažko v takom rozpoložení vnímať, kto to bol.

Síce nerád, ale odtrhol som sa od Jane, aby sme mohli prijať gratulácie. Nessie s Alecom nám popriali veľa lásky a oboch nás objali. Jessy nám želala veľa šťastia, ale obmedzila sa na stisk rúk. Nechcela v Jane vzbudzovať žiarlivosť ešte aj na svadbe. Moja rodina Jane nezabudla pripomenúť, čo ju čaká, ak mi ublíži. Jasper sľuboval roztrhanie na kusy a Alice niečo podobné len nezabudla ani na upálenie. Esme si podobné reči odpustila, hrozbu skryla len do prisilného objatia, ktoré Jane venovala. Aro, Marcus a Felix si naopak užili mňa. Felix mi sľúbil pomalú smrť, ak bude Jane nešťastná. Aro dlhé a veľmi bolestivé mučenie, ak jej skrivím čo i len vlások na hlave. Marcus mi pri podaní rúk skoro zlámal prsty. Len neviem, či to nebola skôr nehoda ako zámer.

„Pripravili sme pre vás malé občerstvenie, tak ma, prosím, nasledujte,“ požiadal Aro po poslednom blahoprianí.

„To nemyslíš vážne,“ vypískla Alice, ktorá to pochopila... no vlastne presne, ako to vyznelo.

„Šampanské, torta,“ vysvetlil som rýchlo, aby sa nestrhla zbytočná hádka. Síce nebudú jesť, ale aspoň sa stihneme porozprávať a strávime spolu nejaký čas.

Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitole a ďakujem aj za všetky, ktoré mi možno zanecháte pri tejto.

Snáď sa Vám svadba páčila napriek tomu, že som sa ju rozhodla ponechať v „klasickom“ duchu.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 37. kapitola: