Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 32. kapitola

29.10.2012 (08:15) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2202×

Pohľad Anthony

Pocítil som jemný dotyk na bruchu, do nosa mi udrela príjemná vôňa. Koľko takých romantických prebudení som už zažil? Za posledné mesiace nespočet. Pomaly som precital. Zhlboka som sa nadýchol. Srdce mi vynechalo úder. To nebola tá vôňa, ktorú som chcel cítiť. To nebol ten dotyk, na ktorý som si tak zvykol. Prudko som sa posadil. Tupá bolesť mi vtlačila do očí slzy. Okamžite som zas klesol na vankúš.

„Nehýb sa,“ ohriakol ma melodický hlas. Zmätene som sa poobzeral. Všetko bolo príliš známe - gýčovité tapety s kvetinovým vzorom, nezabudnuteľný výhľad z okna, diera v stene po poslednej hádke. Pohľad sa mi zastavil až na postave sediacej vedľa mňa na posteli.

„Prečo si mal ruku...“ zasekol som sa v polovičke vety. Môj mozog zrazu nabehol - Arova pracovňa, náš trest, neuveriteľná bolesť. Ale ako som sa dostal do izby?

„Kontroloval som opuch,“ šepol Alec a pousmial sa. Jeho slová nedávali zmysel. Pozrel som na svoj bok - fialová podliatina sa nedala prehliadnuť. Ale to nemalo logiku. Jane predsa pôsobí v mozgu. Všetko je len ilúzia.

„Nechápem,“ vypadlo zo mňa. Možno by som sa zmohol aj na viac, ak by som nemal tak príšerne vyschnuté v krku.

„Tony, nevieme presne, čo sa stalo. Tvoje srdce prečerpávalo krv príliš rýchlo. Nejaký orgán to nezvládol. Asi vnútorné krvácanie. Doktor ťa nedokázal vyšetriť.“ Zadíval sa na svoje ruky. Vyzeral nervózne. „Upadol si do bezvedomia, báli sme sa.“ Neveriacky som pokrútil hlavou. Nielen, že sa pred Jane a vládcami Volterry zachovám ako najväčší úbožiak, ale ešte to so mnou sekne.

„Prepáč, ja...“ chcel som sa aspoň ospravedlniť, no zovrelo mi hrdlo. Kráľovstvo za pohár vody. Zaprel som sa rukami o posteľ, aby som sa pomaly posadil. Nadvihol som sa len o pár centimetrov a na hrudi mi pristála Alecova ruka. Zatlačil ma nazad.  

„Čo si myslíš, že robíš?“ osopil sa na mňa. „Doktor prikázal, aby si odpočíval!“ vyprskol. Nervózne som sa pomrvil. Tak prudký tón ma zaskočil, no nemal dôvod na jemnejší. Určite nie po tom, ako som sa k nemu zachoval.

„Som smädný,“ šepol som a radšej sklopil zrak. Akoby nestačilo, že jemu a Jane spôsobujem samé problémy, ale ešte sa o mňa musí starať ako o malé neschopné decko.

„To si mal povedať hneď,“ usmial sa, postavil z postele a vbehol do kúpeľne. Naspäť bol za pár sekúnd aj s pohárom a termoskou.

„Asi nebude mať správnu teplotu,“ šepol, otvoril termosku a nalial do pohára červenú tekutinu. Chcel som pôvodne vodu, ale moje telo malo iný názor. Už len pohľad na krv mi bral dych. V mysli sa mi vynárali predstavy tej dokonalej chuti. Takmer som sa neubránil nutkaniu oliznúť si peru. Ako ja túto svoju podstatu neznášam. Nenávidím, keď túžim po ľudskej krvi a ešte viac nenávidím, ak si to dokážem sám pred sebou ospravedlniť. A to som práve dokázal - ten človek je už aj tak mŕtvy. Nič s tým nespravím. Škoda plytvať jeho krvou.

Alec počkal, kým sa nadvihnem na lakti jednej ruky a do druhej mi opatrne vložil pohár. Zhlboka som sa nadýchol a hneď znechutene nakrčil nos. To nebola ľudská krv. Jedna moja časť si smutne povzdychla, tá druhá mala chuť skákať radosťou. Krv bola určite zvieracia, ale páchla zvláštne. Nedokázal som rozoznať, z čoho je.

„Nechceš to?“ spýtal sa prekvapene. Musel si všimnúť môj výraz. Na nič som nečakal a priložil si pohár k ústam. Nemohol som odmietnuť takú možnosť. Prečo mi dáva zvieraciu krv, bude čas riešiť neskôr. Aj následky, ktoré ma za to od Ara čakajú.

Prvý hlt som ani nevnímal, ale druhý som si chcel vychutnať, no zarazila ma príšerne horká chuť na jazyku. Väčší hnus som ešte v ústach nemal. Dokonca aj Emmettov prvý a našťastie aj posledný pokus o varenie sa dal stráviť. Ale nech som sa snažil akokoľvek, toto som prehltnúť nedokázal. Vypľul som tú divnú vec naspäť do pohára. Nie práve esteticky. Pomaly som dvihol zrak k Alecovi. Držal si ruku na ústach, aby potlačil smiech.

„Čo to je?“ musel som sa spýtať. Niečo také odporné snáď ani nemohlo prúdiť v žilách nejakého zvieraťa.

„To ti Jane... ulovila sama... v chovprodukte,“ vykoktal cez smiech. Pár sekúnd sa ešte snažil niečo dodať, ale vždy, keď otvoril ústa, vyšiel mu z nich len ďalší rehot.

„Biele myšky,“ šepol, keď sa konečne upokojil. Otvoril som ústa a rýchlo ich znovu zavrel. Nemal som slov. Žartuje? To mi Jane vytlačila do termosky myši? Preboha, fuj.

„Vylejem to.“ Načiahol sa po pohár v mojej ruke. Bez váhania som mu ho podal. Nebudem piť niečo, do čoho som pľul.

„Ale tú termosku mi nechaj, ja sa prekonám,“ požiadal som. Možno, keď to vypijem na ex, tak sa nepovraciam.

„Neblázni. Mne je zle už len z toho smradu.“ Znechutene sa uškrnul. „Ja som Jane vravel, že má chytiť niečo väčšie, ale nedala si povedať,“ povzdychol si.

„Je na mňa veľmi nahnevaná?“ spýtal som sa, aj keď by stačilo konštatovať. Musí byť zo mňa neuveriteľne sklamaná. Prinajlepšom. Skôr je zhnusená. Možno si pri roztláčaní tých myší predstavovala mňa.

„Prečo?“ spýtal sa prihlúplo. Ešte sa tak aj zatváril.

„Lebo som...“ zasekol som sa. Nevedel som sa rozhodnúť, aký výraz je presnejší. Slaboch, úbožiak, chudák alebo neschopné nič.

„Si jej život,“ doplnil za mňa a kmitol pohľadom k termoske na stole, „to mal byť prejav lásky. Len to nedomyslela. Nemá skúsenosti.“ Kým som stihol protestovať, zmizol v kúpeľni. Nebol tam ani dve sekundy a vyliezol s rukami za chrbtom.

„Z ktorej?“ spýtal sa s nevinným úsmevom na perách.

„Z pravej,“ odpovedal som, aj keď som netušil o čo mu ide. Nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Tak z ľavej?“ skúsil som druhú možnosť. Žmurkol na mňa, vytiahol ruky spoza chrbta a zamával mi pred očami dvomi krvnými konzervami. Nasucho som prehltol. Chcel som mu ich okamžite vytrhnúť. Ledva som sa ovládol. Moje telo si žiadalo krv. Až prekvapivo intenzívne.

„Dám si tie myšky,“ šepol som napriek pokušeniu. Nemôžem si vziať ľudskú krv, keď mám možnosť na zvieraciu. Tým by som porušil všetko, v čo verím.

„Tony, nebuď hlúpy. Sú z krvnej banky. Sám som ti ich ukradol, ale hlavne nikto pre ne nezomrel. Nemáš dôvod odmietať.“ Nervózne som si zhrýzol dolnú peru. Predsavzatia padli prirýchlo.

„Ďakujem ti, aj keď nechápem, prečo mi takto pomáhaš. Po tom všetkom.“ Vzal som si od neho obe konzervy, spravil si do jednej malú dierku a napil sa.

Žiadne zhnusenie sa už nekonalo. Voňala lahodne a chutila priam božsky. Možno tak o stupienok teplejšia a asi sa blahom rozplyniem. Úžasný pocit sa rozlieval celým mojim telom. Našiel si cestu do každej bunky. Nič lepšie ako ľudská krv neexistuje. Privrel som oči a vychutnával si tú slasť.   

S posledným dúškom sa dostavilo aj precitnutie. Výčitky sa prekvapivo nekonali. Však ten človek za to dostal stravný lístok a možno si dal niečo podobne chutné ako ja. Otvoril som oči a pozrel do Alecovej pobavenej tváre. Asi som sa pri pití tváril až príliš blažene.

„Budeš ešte, alebo sa môžeme porozprávať?“ spýtal sa a mne prebehol mráz po chrbte. Teraz to príde. Konečne mi povie, čo si o mne a mojom správaní myslí.

„Ešte si dám.“ Otvoril som druhú konzervu a začal ju piť. Až nápadne pomaly. Chuť som si už nedokázal vychutnať. Chcel som len zbabelo oddialiť rozhovor, ktorý možno všetko zmení. Medzi ním a mnou a hlavne medzi mnou a Jane. Poslala sem brata, aby mi oznámil, ako sa za mňa hanbila? Uvidím ju ešte? Alebo už za mnou nikdy nepríde? Konečne pochopila, kto skutočne som? Obyčajný slaboch, ktorý jej nemôže nič ponúknuť.

Najradšej by som ten rozhovor odkladal donekonečna, ale bol čas postaviť sa realite. „Môžeme,“ šepol som. Alec sa pousmial a zhlboka nadýchol.

„Tony, prepáč. Nech to vyzeralo akokoľvek, nebolo mi jedno, ako trpíš. Mám ťa rád a záleží mi na tebe, ale nemohol som inak.“ Prekvapením som otvoril ústa. Čakal som výčitky. Nie ospravedlnenie.

„Ja mám prepáčiť tebe? Žartuješ? Ja som sa živil zvieracou krvou napriek slovu, ktoré som dal. Ale...“ zaváhal som. Ťažko to rozumne zdôvodniť. Aspoň jemu. V tomto sme sa nikdy nezhodli. Pre neho ľudský život nič neznamená. Nechápe môj odpor k našej prirodzenej strave. Vlastne v tom ma nechápe ani Jane. Ale ona moje rozhodnutie aspoň dokáže akceptovať.

„Pozri, netvrdím, že sa mi páči, čo si urobil. Ak si raz dal slovo, mal si ho dodržať. Ale Jane mi vysvetlila, ako trpíš, ak zabiješ. Si môj priateľ a musím tolerovať tvoje rozhodnutia.“

„Alec, si úžasný, ďakujem.“ Neubránil som sa úsmevu, ktorý ma veľmi rýchlo prešiel, hneď ako som si uvedomil, čo ma čaká. „Vlastne už so mnou v tomto nebudeš mať problémy. Budem sa živiť ako vy,“ povzdychol som si. Už len pri tej predstave mi ostávalo nevoľno. Inú možnosť však nemám. Aro si na mňa iste dá väčší pozor.

„Chceš sa živiť ako my?“ spýtal sa, v očiach mu podivne zaiskrilo. Nesúhlasne som pokrútil hlavou. Je rozdiel chcieť a musieť.

„Škoda, nevieš, čo je dobré,“ uškrnul sa. „Ale môžem ťa potešiť. Nikto sa do tvojej stravy už nebude starať. Môžeš...“

„Čože?“ prerušil som ho. To nemôže myslieť vážne. Chce riskovať ďalší Arov hnev? Jane viac nesmiem ohroziť. 

„Máš dovolenú vegetariánsku stravu,“ šepol a žmurkol na mňa. Takmer minútu som sa nezmohol ani na slovo. Len som na neho civel s pootvorenými ústami. Aj v hlave som mal podivné vzduchoprázdno. Dookola sa mi premietala len jedna otázka, ktorú som nakoniec vyslovil aj nahlas.

„Ako si to dokázal?“ spýtal som sa.

„To sa musíš spýtať niekoho iného.“ Pozrel k dverám. O sekundu neskôr som počul kroky na chodbe aj ja. Srdce sa mi okamžite rozbúchalo. Čiastočne vzrušením. Čiastočne strachom. Jej kroky by som rozoznal aj v preplnenej sále.

„Nechám vás, musíte si niektoré veci vyjasniť,“ šepol. Postavil sa, prešiel pár krokov a ešte sa na mňa otočil.

„Tony, skúste sa výnimočne nehádať, ak sa zase nepochopíte,“ požiadal a pobral sa k dverám. Otvoril ich rovno pred Jane.

Vymenili si potichu pár slov a až potom vošla. Neprešla však ku mne, ale zastavila pri dverách. Oprela sa o stenu, nevenovala mi jediný pohľad. Mal som chuť vyskočiť z postele, objať ju a pobozkať. Len jej prítomnosť so mnou robila zázraky. Omamná vôňa zaplavila celú izbu. Cítil som sa ako narkoman, keď som ju nenápadne nasával do pľúc. Pri nej sa nedalo súvisle myslieť.

Krivky jej tela lákali po dotyku. Po dotyku, ktorý som si nemohol dovoliť. Nie teraz, keď neviem, ako na tom vôbec sme. Miluje ma ešte? Je večná láska naozaj neroztrhnuteľné puto? Dokáže milovať aj niekoho, kto ju sklamal? Alebo dokázala prestať? Odpútať sa. Navždy. Predstava, že ju stratím zabolela. Vlna úzkosti zovrela moje vnútro. Celé telo sa mi zachvelo strachom. Zdvihla hlavu. Naše pohľady sa stretli.

„Pôjdem, bojíš sa ma,“ šepla. Bolesť v jej hlase sa nedala prehliadnuť. Vyskočil som na nohy. Nechcel som ju nechať odísť. Ak by sa mi nezatočila hlava, bol by som v sekunde u nej. Takto som sa však len chytil steny, neschopný ďalšieho pohybu.

„Jane, prosím, nechoď,“ požiadal som. Spravila krok ku mne a hneď zas cúvla.

„Smiem k tebe?“ spýtala sa. Sadol som si naspäť na posteľ, nechcel som riskovať, že sa tu zložím.

„Prečo by si nemohla?“ Vôbec som jej správaniu nerozumel.

„Ublížila som ti a máš zo mňa strach. Máš všetky prejavy. Zvýšený tlak, chvenie kostrového sval...“

„Milujem ťa,“ skočil som jej do reči. Okamžite bola pri mne, no na môj vkus stále priďaleko. Chytil som ju za ruku a pritiahol bližšie k sebe.

„Odpustíš mi?“ spýtala sa. Pokrútil som hlavou.

„Nemám čo.“ Musela predsa splniť Arov príkaz. Neurobila to z vlastnej vôle. 

„Takmer som ťa zabila,“ šepla. Preplietol som si ruky za jej chrbtom a pomaly si aj s ňou v náručí ľahol. Nebol to najinteligentnejší nápad. Tupá bolesť v boku sa ozvala až príliš intenzívne. Neubránil som sa tichému syknutiu. Jane sa zo mňa hneď zosunula na okraj postele. Ten jej dokonalý sluch je niekedy na nervy. Chcel som ju mať pri sebe. Cítiť dotyk jej tela.

„Blázonko, ublížiš si,“ šepla a prešla mi končekmi prstov po tvári.

„Zbalila si slabocha,“ povzdychol som si. Ako inak sa nazvať? Stiahla ruku z mojej tváre, pery zovrela do úzkej linky a na čele jej vystúpila malá vráska.

„O čom to hovoríš?“ Pozrela mi do očí. Nevydržal som to a uhol pohľadom. Dostávali sme sa k téme, ktorú som túžil oddialiť. Najlepšie navždy.

„Jane, mrzí ma... moje úbohé správanie... vieš pri čom. Musela si byť sklamaná.“ Zadíval som sa na vzor na tapetách. Lístky na kvietkoch som mal síce dávno spočítané, ale opakovanie matka múdrosti. I keď pre upíra je to smiešna fráza.

„Nechápem, ako môžeš niečo také povedať.“ Položila svoju hebkú ruku na tú moju. „Šokovalo ma, ako dlho si sa dokázal ovládať. Máš v sebe neuveriteľnú silu.“ Neveriacky som na ňu pozrel. Čakal som v jej očiach náznak pobavenia. Alebo čohokoľvek, čo by napovedalo, že len žartuje, no v jej pohľade sa zrkadlila iba čistá láska.

„Hanbím sa, neudržal som emócie,“ šepol som. Mal som sa ovládať celý čas, nie len na začiatku.

„Nebuď hlúpy, prosím, viac tak nehovor.“ Priblížila tvár k tej mojej. Prekonal som posledné centimetre, ktoré nás delili a spojil naše pery. Nestihol som si ani vychutnať chuť jej úst a odtiahla sa. Vôbec sa mi to nepáčilo. Nespokojne som zamrnčal.

„Doktor prikázal pokoj,“ povedala rázne a položila mi ruku na srdce, ktoré v zrýchlenom rytme udieralo o hrudný kôš.

„To nie je fér.“ Zatváril som sa namrzene. Aj keď som to len hral. Bol som pri nej príliš šťastný, aby som sa tak skutočne cítil. „Nemôžeš mi odopierať svoje pery.“

„Ak budeš dobrý a vydržíš aspoň dva dni v pokoji,“ uškrnula sa a skĺzla pohľadom na moje bedrá. „Tak ti ukážem, čo všetko s perami dokážem.“ Ak ma tou vetou zamýšľala upokojiť, tak sa jej podaril presný opak. Krvný tlak mi stúpol minimálne na dvojnásobok.

„Ako veľmi dobrý musím byť, aby som dostal aj o niečo viac?“ spýtal som sa. No čo? Ona si začala. Štyri mesiace jej dotykov, objatí a bozkov sa na mne podpísali. Hormóny mi značne udierali na mozog a iné časti tela. Prevažne jednu konkrétnu.

„V podstate...“ zarazila sa a zhlboka nadýchla. „Aro má pár podmienok, až ti bude lepšie, mal by si ich s ním prebrať.“ Takmer mi zabehlo. Len neviem čo. Nič som nejedol ani nepil. Mohol mi zabehnúť vzduch, ktorý som vdychoval?

„To má podmienky ohľadne...“ Koniec vety som nechal na jej domyslenie. Do niektorých vecí by sa ani vládca Volterry nemal starať.

„Nie, len ohľadne nás všeobecne a obávam sa, že sa ti nebudú páčiť,“ povzdychla si. Pohladil som ju po líci.

„Povieš mi o nich a o tom prečo sa môžem živiť zvieracou krvou?“ požiadal som.

Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Dnešná kapitola bola dosť nudná a uvedomujem si to. Ale, bohužiaľ, ešte dve budú vo veľmi podobnom duchu. Snáď mi to odpustíte.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 32. kapitola: