Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 28. kapitola

15.10.2012 (07:30) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2337×

O 3 mesiace neskôr

Pohľad Edward

Zložil som noviny, postavil sa a zamieril na druhú stranu parku. Bolo by príliš nápadné sedieť dlhšie na jednom mieste. Kráčal som pomaly, čas ma netlačil. Posledné dni sa môj život točil okolo jediného miesta. Ani na chvíľu som nespustil zrak z vchodu do malej pošty. Z miesta, odkiaľ nám podľa pečiatky každý mesiac posielal Tony jeden list.

Aj keď to skôr za neho robil niekto iný. Listy síce písal sám. O tom sme nemali pochýb, ale posielať ich nemohol. Dávno by sme ho mali. Cez nás nemal šancu prekĺznuť. Všimli by sme si ho oveľa skôr ako on nás. Naše zmysly sú podstatne vyvinutejšie.

Napriek tomu sme strážili vždy na konci mesiaca dňom aj nocou. Domov sme sa vracali, len keď list dorazil a my sme vedeli, že sme tu zas pár týždňov zbytočne. Už teraz som sa desil chvíle, keď mi zazvoní telefón a ja si vypočujem text toho ďalšieho.

Ich znenie sa stupňovalo. Prvý bol len chladný. To sa dalo zvládnuť. Druhý však priam desivo arogantný a pri treťom som musel potlačiť nutkanie na zvracanie. Ak by mi taký list poslal niekto, koho by som nepoznal, nenazvem ho inak ako netvorom. Obyčajným podlým stvorením, ktoré si neváži ľudský život.

Lenže ja odosielateľa poznám až príliš dobre. Nie je mi vôbec cudzí. Je mi až príliš blízky. Veď je to môj jediný syn. Alebo aspoň to, čo z neho ostalo. Pretože toto už dávno nie je môj syn. Nie ten, ktorého som poznal, vychoval a miloval. Ten, ktorému som vštepoval úctu k ľudskému životu. Ten, ktorý sa len pred siedmimi mesiacmi dobrovoľne vystavil neznesiteľnej bolesti, aby ochránil svoju sestru. Ten už nie je. Nahradilo ho niečo iné. Bytosť bez svedomia či štipky súcitu.

Napriek tomu verím, že v ňom ešte niečo dobré ostalo. Možno niekde hlboko, ale predsa. Nemohlo sa to úplne stratiť, rozplynúť. Býval predsa iný - citlivý, obetavý, láskavý. Takého si ho budem pamätať. Preto si nedám pokoj, kým ho nenájdem.

Nájdem ho a získam späť syna, nech to bude stáť čokoľvek. Aj keby som ho mal domov dovliecť násilím. Proti jeho vôli. Nech ma pokojne nenávidí. Mne je to jedno.

Len ako ho nájsť? Vymyslel si to dokonale. Istá moja časť bola snáď aj hrdá. Asi som zvrátený. No nie každý dokáže štyri mesiace utekať pred ôsmimi upírmi. Skrývať sa, dokonale zahladiť stopy, stratiť sa z povrchu zemského. Čiastočne má môj obdiv.

No zďaleka nie taký, ako roky predtým. Bože, ako ja som si nevážil dokonalosti vlastných detí. Možno som ich mal častejšie chváliť. Dávať viac najavo lásku. Objímať každý deň. Alebo len viac vychovávať. Ale kedy? Dospeli tak neskutočne rýchlo. A hlavne bez nášho pričinenia. Kým sme vôbec stihli niečo vytknúť, prišli s ospravedlnením. Kým sme stihli niečo zakázať, sami zistili, že to robiť nemali. Než sme sa stihli spamätať, už neboli deťmi.

Nessie sa zamilovala a väčšinu času trávila s Jacobom. Asi sme jej nemali ako malej dovoliť šteňa. Alebo sme si ho aspoň nemuseli nasťahovať do domu. Teraz sa ho už nezbavíme.

Tony bol viac po mne. Dokázal stráviť hodiny nad knihami. V podstate čítal takmer stále, kým ho Emmett alebo Jasper nenahovorili na nejakú hlúposť. A tí ich teda dokázali vymyslieť nespočetne veľa. Nemal som im to ani silu zakazovať. Veď okrem toho nemal iné možnosti na rozptýlenie.

Možno som sa mal nad jeho životom zamyslieť skôr. Urobili sme chybu. Mali sme ho viac púšťať medzi ľudí. Lepšie by si zvykol. Chceli sme ho chrániť, ale stále viac mám pocit, že sme to prehnali. Príliš dlho sme ho izolovali. Musel sa cítiť ako vo väzení. Stále pod prísnym dohľadom. Teraz sa nám to vypomstilo. Už viac s nami nechce byť. Chce si žiť svoj život. Život bez nás.

Môžeme domov, poslala mi Alice myšlienku a pomalým krokom zamierila ku mne. Povzdychol som si. Takže zase nič. Sadol som si na najbližšiu lavičku, zaprel do nej ruky. Potreboval som niečo rozdrviť.  Aspoň čiastočne si uľaviť.

„Ničíš verejný majetok,“ šepla, keď prišla a posadila sa ku mne. Popravde som sa na verejný majetok mohol... Vlastne nie, tú činnosť som už  vyše storočie nevykonával. Rýchlo som aspoň zahladil stopy. Nenápadnosť nadovšetko.

„Čo tam bolo tentokrát?“ spýtal som sa. Ani neviem, či som to naozaj chcel vedieť. Možno preto som sa nesústredil na jej myseľ.

„Neviem a ani sa nedozvieme,“ pobavene sa usmiala. Zarazila ma. Okamžite som prehodnotil vlastné rozhodnutie - nehrabať sa jej v hlave. Ukázala mi celú víziu.

„Kedy sa to stane?“ Vyskočil som na nohy pripravený bežať domov. Alice bola až príliš pokojná. Ju to snáď dokonca tešilo.

„Bude to.“ Pozrela na hodinky. „Tri, dva, jedna, teraz,“ odpočítala. Zalapal som po vzduchu. Ako to Nessie mohla urobiť? Ako mohla ten list spáliť? Z hrude sa mi vydralo zavrčanie. Nedalo sa ovládnuť.

„Edward, prestaň! Urobila dobre. Čítala ho, ak by sa niečo zmenilo, iste by nám dala vedieť. Ale ak bol len v podobnom duchu ako predchádzajúce...“ Položila mi ruku na koleno. Aspoň sa prestala tváriť tak pobavene.

„Je to môj syn, mám právo na jeho listy,“ povedal som rázne. Nepáčilo sa mi, že  s tým Alice súhlasí. A hlavne určite nebude jediná. Väčšina rodiny Nessie pochváli.

„A môj synovec,“ šepla. Mal som jej chuť odporovať. Nemohla predsa porovnávať lásku otca s tou svojou, ale stačil jeden pohľad do jej očí a vedel som, že na to nemám právo. Milovala moje deti, akoby boli jej vlastné. Tak ako všetci členovia rodiny.

„Sám v sebe sa nevyznám,“ povzdychol som si. Točilo sa vo mne priveľa protichodných pocitov. „Niekedy ho chápem...“ Aj keď to boli možno prisilné slová. Skôr som ho len nedokázal súdiť. Spravil len to, čo som pred desiatkami rokov urobil aj ja. Tiež som Carlislea a Esme opustil a živil sa ľudskou krvou. Alice ma povzbudivo potľapkala po pleci. Presne toto chcela počuť. Tak to vnímala väčšina rodiny.

„Ale inokedy by som ho najradšej prerazil,“ neodpustil som si dokončiť myšlienku. Za všetku tú bolesť, ktorú nám spôsobil. Nie mne. O mňa tu nešlo. Ale bolesť v očiach Belly a Nessie mi trhala srdce na kusy. Ony si nezaslúžili takto trpieť. Nemal ich opustiť. Odísť bez rozlúčky či vysvetlenia. Zlomiť im srdce. To mu nikdy neodpustím! Taká sebeckosť sa nedá prepáčiť, ospravedlniť a už vôbec nie zabudnúť. 

Pohľad Anthony

Ako môže chlad spôsobovať toľko tepla? Naozaj láska prekoná aj fyzikálne zákony? V mojom prípade určite áno. Presvedčil som sa o tom snáď tisícikrát. To Jane ma presvedčila. Pohladila ma po tvári, do nosa udrela jej omamná vôňa, opojne sladká. Zhlboka som sa nadýchol, chcel som si tú arómu vychutnať, nechať sa ňou úplne pohltiť. Srdce mi okamžite zrýchlilo. Aspoň tak dávalo najavo radosť z jej prítomnosti.

„Nechcela som ťa zobudiť,“ šepla. Natočil som hlavu za jej hlasom a otvoril oči. Ležala na posteli vedľa mňa otočená na bok. Jednu ruku mala pod hlavou, dlaňou druhej mi pomaly prechádzala po líci. Musel som zamrkať, aby som sa uistil, že dobre vidím. Je možné, aby bola zo dňa na deň krajšia?

„Takéto zobudenie beriem kedykoľvek,“ ubezpečil som ju. Okrem toho som vôbec nemal zaspať. Vedel som, kedy príde. Spánku však nešlo odolať. Únava ma premohla.

„Pokojne si ešte pospi, ja sa rada dívam. Si chutný, keď o sebe nevieš.“ Chytil som jej ruku, pritiahol si ju k perám a pobozkal.

„Dúfam, že chrápem a slintám,“ zasmial som sa. Venovala mi rozkošné žmurknutie, priblížila pery k mojej tvári.

„Len máš zaujímavé sny,“ šepla mi pri uchu. Ešte tak vedieť, čo sa mi snívalo. Ale určite to s ňou malo až priveľa spoločné. Krv sa mi nahrnula do tváre.  Škoda, že si moja myseľ dokáže zapamätať každý okamžik v živote, len u snov sa unúva málokedy.

„Túto farbu milujem,“ pípla a zablúdila prstami na moje líce.  

„Ja zase nenávidím,“ povzdychol som si. Však to nie je normálne, aby si moje telo robilo, čo sa mu zachce. Hlavne v jej prítomnosti. Chlap nemá vyzerať ako prezretá paradajka. 

„A ešte milujem...“ Vtisla mi letmý bozk na krk. Chcel som si ju pritiahnuť a ochutnať jej dokonalé pery, ale nedovolila mi to. Miesto toho sa mi zadívala do očí. Na bruchu som pocítil jej dotyk, ktorý sa presúval stále nižšie, keď zavadila o okraj nohavíc, skĺzla pohľadom na moje bedrá. Spôsob, akým si u toho olizla pery som takmer nerozdýchal. Zvláštne, ale doteraz som si myslel, že mám všetku krv v tvári. Viditeľne jej však ostalo dosť aj pre iné časti tela.

„Presne túto reakciu,“ šepla pobavene. Aj toto sa raz naučím ovládať, sľúbil som si. Iným klamať neviem, ale sebe môžem. Však to nie je do očí.

„Aká si vtipná, drahá. Vieš, čo milujem ja?“ Zdvihla pohľad k mojej tvári, obočie jej vyletelo nahor v nemej otázke.

„Milujem...“ Prudko som ju prevalil pod seba. Nečakala to, nestihla ani zaprotestovať. Prešiel som jej otvorenou dlaňou po vnútornej strane stehna a drzo si to zamieril rovno k jej lonu. Vlastne ani netuším, kde sa vo mne tá odvaha vzala. Ale ona si začala. Stačilo jedno pohladenie na jej najcitlivejšom mieste a vyletela z postele ako neriadená strela. Nezabudla ma u toho dosť prudko prevaliť na chrbát.

„Presne túto reakciu,“ šepol som pobavene, ruky si skrížil za hlavou a doprial ten nádherný pohľad na moju lásku snažiacu sa predýchať vzrušenie. Stála pri stole a jeho okraj drvila na prach.

„To mi už nerob,“ povzdychla si a uprela na mňa svoje stále až podozrivo tmavé oči.

„Prečo? Máš problém s ovládaním?“ Skúsil som vyčarovať nevinný úsmev, ale vyšiel mi skôr pobavený úškrn.

„Nemôžeš ma takto dráždiť. Inak sa neovládnem. Vieš, ako málo chýbalo, aby som z teba strhala šaty?“ vyprskla. Poklepal som na posteľ. Bola na môj vkus až príliš ďaleko.

„Pokojne si mohla. Šiat mám plnú skriňu.“ Síce to nebola úplne pravda. Pomaly mi dochádzali tričká. Za tri mesiace mi ich stihla roztrhať minimálne pätnásť. Prešla k posteli a posadila sa. Tentoraz som nechal jej stehná na pokoji. Ruku som si zaparkoval poslušne len na jej koleno.

„Nejde to, prepáč.“ Otočila sa na mňa a  sklopila zrak. Natiahol som k nej ruku a pohladil ju po tvári. Zbytočne sa cítila previnilo. Toto rozhodnutie predsa vždy patrilo žene. Ak sa ešte milovať nechcela, mala na to právo. 

„Neospravedlňuj sa, je to na tebe. Počkáme, ako dlho budeš chcieť.“ Síce ma to trochu zarážalo. Kým som jej nevyznal lásku, bola do milovania celá hrr, ale potom rapídne zmenila názor.

„Ty to nechápeš. Ja chcem a veľmi. Len v hrade to naozaj nejde. Počuli by nás.“ Prikývol som. V tom mala pravdu. Aj rozhovor sme viedli vždy čo najtichšie.

„Ale chodíme aj do...“ zase som začal hovoriť skôr, ako si premyslel, čo idem povedať. Nechcel som ju do ničoho tlačiť, ale vyznel to tak.

„Hádam nechceš prežiť svoje prvé milovanie v lese. Niekde na tráve,“ šepla. Zaskočila ma. To hádam ani nemyslela vážne. To jej naozaj ide o takú hlúposť?

„Mne je úprimne jedno kde. Záleží mi len na tom s kým.“ O nič viac mi nikdy nešlo. Len o to, aby to bolo z lásky. A ju milujem a navždy budem.

„Ale mne to nie je jedno. Záleží mi na tebe.“ Preplietla naše prsty. „Kým som nevedela, že sú naše city vzájomné, chcela som sa s tebou milovať a bolo mi jedno kde. Pretože šlo len o mňa. O to mať ťa pre seba aspoň raz. Naplniť tú lásku, ktorú som cítila a spaľovala ma. Ale teraz, keď viem o tvojich citoch a o tom, že budem mať to šťastie a budem tvoja prvá...“ Už som to nevydržal, pritiahol si ju do náručia a spojil naše pery.

Bolo mi jedno, že som ju prerušil. Vedel som presne ako to myslela. Nič krajšie som od nej ešte nepočul. Vyznala mi lásku viackrát, ale toto nebolo len o slovách, ale hlavne o činoch. Snažil som sa dať do tohto jediného bozku všetku tú lásku, ktorú som mal v srdci. Nemusieť sa nadýchnuť, asi ho nikdy nedokážem ukončiť. No, bohužiaľ, som sa musel odtiahnuť.

„Nezaslúžim si ťa,“ šepol som, keď sa mi konečne podarilo doplniť kyslík.

„To ja si nezaslúžim teba. Ak by som vedela, že ťa raz stretnem, určite by mi posteľou neprešlo toľko up...“ Zarazila sa v polovici slovka. Vydesene na mňa pozrela.

„Koľko?“ spýtal som sa.  

Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitolke. Pätnásť je naozaj môj rekord. Neskutočne ste ma potešili.

Pôvodne to nebol môj plán, ale rozhodla som sa dať dvojici Jane a Tony aj trochu pokoja. Takže až sa začnete nudiť len do mňa kopnite. Ja sa spamätám.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 28. kapitola: