Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 26. kapitola

06.10.2012 (22:00) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2383×

Pohľad Anthony

Celý život som prežil po boku piatich dokonalých párov. V našom dome sa ich náklonnosť takmer vznášala v ovzduší. City si prejavovali rozdielne. Len jedno mali spoločné. Ich vzájomnú lásku som cítil z každého pohľadu, gesta, či letmého dotyku, ktorý si venovali. Niekedy som im trochu závidel.

Závidieť je možno prisilné slovo. Len som to chcel tiež zažiť. Tá potreba nikdy nebola veľmi veľká. Možno to bolo mojim vekom, možno mi len stačila láska, ktorú venovali mne. Tej nebolo nikdy málo. Napriek každému sklamaniu, ktoré som im spôsobil, ma milovali a dávali mi to pocítiť. Viac, ako som si zaslúžil. Medzi mnou a sestrou nerobili rozdiely i keď mňa vždy viac obmedzovali. Nemohol som im to vyčítať. Mali na to dôvody a to dobré. Chránili ma pred vlastnou podstatou.

Tak ako oni nás milovali rovnako, ani ja by som nevedel vybrať, ktorého člena rodiny mám radšej. Za každého z nich by sa oplatilo zomrieť. A ja by som to bez váhania urobil. Nech som cit k členom rodiny považoval za akokoľvek silný, našiel sa aj jeden silnejší. Ten, ktorý som cítil k Nessie. Najsilnejšie puto, ktorému sa žiadne iné nevyrovná. Aspoň som si to myslel.

Doteraz.

Láska k žene – cit, ktorý som poznal len z kníh a ani tie nedokázali dostatočne vystihnúť silu lásky upíra. V sile citov som bol vždy len upír. Z človeka sa neprejavilo nič. Pre mňa to znamenalo jediné. Milovať jednu ženu a to naveky. Pokiaľ nás smrť nerozdelí, strácalo význam.

Bol som s tým zmierený. Tešil sa na to. Na chvíľu, keď sa zamilujem. Predstavoval som si po svojom boku nejakú milú, láskavú, ideálne brunetku s modrými očami. Ženu, ktorú by som miloval, ochraňoval, vážil si a ctil po celý život. Presne tak, život. Nie večnosť. Nevidel som po svojom boku upírku. Možno som to ani nedomyslel. Ťažko rozmýšľať nad niečím, čo ešte nemáte. Premýšľať začnete, až keď to získate.

Prišlo to nečakane. Všetky predstavy sa rozpadli na prach. Možno ani ten prach z nich nezostal. Nezostalo nič. Len v srdci pribudlo niečo nové. Asi to tam bolo už dlhšie, len som to nevnímal. Nepripúšťal. Neveril. Viac však nemám dôvod zapierať.

Milujem Jane. Postrach nášho sveta. Tisícdvestoročnú upírku, ktorú moja rodina nenazve inak ako beštiou. Ktorú som ja sám ešte pred pár týždňami nenávidel rovnako.

Milujem Jane, ktorá nemá ani jednu vlastnosť z mojich snov. Láska je nielen slepá, ale aj hlúpa.

Milujem Jane, s ktorou nemám spoločné nič. Názor na svet, spôsob zmýšľania. Dokonca ani druh.

„Môžeš mi venovať pozornosť? Začínaš ma desiť,“ šepla. Pozornosť som jej venoval celý čas, len ona to nemohla tušiť.

„Prepáč.“ Zadíval som sa do jej karmínových očí. Neviem, čo som tam hľadal. Možno som čakal, že sa moje srdce spamätá a vykríkne – apríl, mám ťa. No zbytočne. Tentokrát sklopila zrak prvá. Ja som uhnúť pohľadom nedokázal. Chcel som sa v jej očiach utopiť. Aké nechutne sentimentálne. Takýto som nebýval. Na podobných rečiach sa len zabával.

„Pôjdeme už?“ spýtala sa a vyskočila na nohy. Nemohol som jej dovoliť odísť. Teraz nie. Chytil som ju za ruku a stiahol naspäť.

Nebránila sa. Skončila na chrbte na tráve. Ak by sa bránila, asi sa spamätám, ale takto som urobil to jediné, po čom som túžil. Naklonil sa k jej tvári a spojil naše pery. V prvom bozku. Jediný letmý dotyk našich pier a neexistovala cesta späť. Pre mňa viac nie. Láska dokáže zázraky.

Odtiahol som sa, chcel som jej vidieť do tváre. Alebo len dať možnosť vyjadriť nesúhlas, aj keď na ten mohla použiť silu. Oči farby nočnej oblohy však prezrádzali len túžbu. Podobnú tej, ktorú som cítil sám. Zaplietla mi ruku do vlasov a pritiahla ma naspäť k sebe. Poslušne som sa poddal a spojil naše pery v ďalšom dokonalom bozku. Chuť jej pier by sa dala patentovať. Nevyrovnal sa jej ani najlahodnejší zákusok. Dokonale ma omámila.

Ruka mi automaticky zablúdila pod jej tričko. Pomaly som ho vyťahoval vyššie a užíval si každý nový kúsok jej odhalenej pokožky. Fascinovala ma tá hebkosť. Nadvihla sa na lakťoch a ja som mohol ten zbytočný kus látky vyzliecť. Najradšej by som ho roztrhal a odhalil si tak hneď krivky toho nádherného tela. Ale ovládol som sa a chvejúcimi rukami jej ho pretiahol cez hlavu. Jane tak zhovievavá nebola, moje tričko skončilo v tráve roztrhané na kusy.

Prešla mi otvorenou dlaňou od krku, cez hruď, až k pásu. Jej dotyk rozochvel celé moje telo. Rifle už mi boli dávno pritesné. Keď jej ruka zablúdila na môj rozkrok, mal som čo robiť, aby som z nej okamžite nestrhal šaty. Ale takto som to nechcel. Chcel som si ju vychutnať. Pre mňa milovanie vždy znamenalo oslavu lásky a nie len uspokojenie túžby. Aj keď tá láska bola len z mojej strany.

S veľkým sebazaprením som chytil jej ruku a nasmeroval ju o niečo vyššie. Nával túžby, ktorú jej dotyk spôsoboval, by som dlho nevydržal. Nesúhlasne zamrnčala, ale nebránila sa. Môj pohľad znovu upútal jej hrudník. Čierna čipka zahaľovala priveľa, no napriek tomu bola prekrásna. Nechcel som ju zničiť. Prešiel som pomaly končekmi prstov po jej leme až na chrbát. Odhodlaný nájsť zapínanie. Jane sa zatiaľ natiahla pre ďalší bozk. Rád som jej prianie splnil, aj keď moja myseľ sa viac sústredila na to márne pátranie. Toto som si mal asi nacvičiť.

„Zapínanie je vpredu,“ šepla po chvíli a pobozkala ma na ušný lalôčik. Stiahol som ruku z jej chrbta a na chvíľu sa zasekol. Cítil som sa trápne pre vlastnú neskúsenosť. Nenechala ma dlho potrápiť. Zablúdila perami na môj krk a mne ušlo slastné vzdychnutie.

„Chcem ťa,“ zapriadla vzrušene. Podprsenku si rozopla sama a mne poskytla nezabudnuteľný pohľad. Dva nádherné pahorky sa pravidelne dvíhali a klesali spolu s jej dychom. Krajšie ňadrá som nevidel. Malé, ale krásne. Pohľad, ktorý si v mysli navždy uchovám. Letmo som sa ich dotkol, akoby som sa bál, že sa mi pred očami rozplynú a ja sa zobudím z krásneho sna.

„Milujem ťa,“ vypadlo zo mňa. Nedalo sa to ovládnuť. Túžil som to povedať od prvého bozku. Povedať pravdu. Nech bude reakcia akákoľvek. Možno som naivne dúfal, že ku mne tiež niečo cíti. Nemusela to byť hneď láska, stačila by aj náklonnosť. Niečo viac, ako túžba po uspokojení. Zarazila sa. Trvalo jej sekundu, kým reagovala.

„Sviňa,“ vyštekla, vyskočila na nohy a rukami si zakryla odhalené ňadrá. Ostal som šokovane sedieť celý čas, kým hľadala svoje tričko. Nechápal som, čo sa stalo. Pochopil by som, ak by ma za ten prejav citov vysmiala. Nadala mi do naivných hlupákov, ale ako sviňa som sa necítil.

„Jane?“ oslovil som ju, keď našla tričko. Ruky sa jej triasli, ale nebolo to už vzrušením. Zúrila. Obliekla sa a zazrela na mňa.

„Odkiaľ to vieš? Kto ti to povedal?“ vyprskla. Vyskočil som na nohy a spravil k nej pár krokov.

„Kto mi povedal čo?“ Nechápal som o čom hovorí. Ustúpila o dva kroky a rukou mi naznačila, aby som sa nepribližoval.

„Nerob zo seba ešte väčšiu sviňu. To len pre to si sa chcel so mnou vyspať? Z vďačnosti? Prišiel si na to, že ťa milujem?“ V ušiach mi rezonovalo len jej posledné slovo. Ona ma miluje. To nemôže byť pravda. Nemá na to jediný dôvod. Má okolo seba kopu dokonalých upírov a vyberie si mňa? Duša sa mi zachvela blahom. Na ten pocit neexistujú slová. Na tvári sa mi rozlial úsmev. Prekonal som tú malú vzdialenosť, ktorá nás delila, napriek jej protestnému zavrčaniu. Túžil som ju objať. Nikdy viac nepustiť.

Akú som urobil chybu, som si uvedomil veľmi skoro. Nestihol som sa jej ani dotknúť a na tvári mi pristála facka. Takmer som neudržal rovnováhu. Dala do nej celú silu. A tá nebola malá. Otočil som sa jej chrbtom, aby nevidela tú bolestnú grimasu, ktorá nešla ovládnuť. Krv tečúcu z nosa som si uvedomil takmer okamžite. Zohol som sa po zdrap trička, zaklonil hlavu a pritlačil si ho k nosu. Takto som si naše prvé vyznanie lásky nepredstavoval. Vlastne som si ho z jej strany vôbec nepredstavoval. Nedúfal som.

„Krvácaš,“ šepla priškrtene a položila mi ruku na rameno. Nepočul som žiadny jej nádych. Musela zatajiť dych. Otočil som sa na ňu. Oči jej černeli už len z pohľadu na krv. 

„Neboj sa, moja krv ťa nebude lákať,“ ubezpečil som ju. To sme mali doma vyskúšané. Moja krv je príliš cítiť po jede. Upíra neláka. Zaváhala, ale nakoniec nasala do pľúc vzduch. Vydýchla si, akoby sa jej uľavilo. Oči znovu nabrali karmínový nádych.

Takmer minútu, kým krvácanie prestalo, sme neprehovorili. Nevedel som, čo jej mám povedať a ona to asi nevedela tiež. Nebola už taká zúrivá, ale ani uvoľnená. Možno som v jej očiach na chvíľu videl aj ľútosť. Ale mohlo sa mi to len zdať. Jej emócie boli premenlivé ako počasie. Zamiloval som sa do nevyspytateľnej upírky. To som si teda zavaril.

„Mali by sme sa vrátiť,“ prerušila ticho. Na tvári sa jej usadila kamenná maska.

„Nejdem nikam, kým si to nevyjasníme.“ Za normálnych okolností by som jej neodporoval. Ale toto neboli normálne okolnosti. Nemôže mi svojim spôsobom vyznať lásku, a potom mi vypáliť takú facku, že si nebudem pár dní cítiť pol tváre.

„Čo si chceš vyjasňovať? Neviem, ako si sa dozvedel o mojich citoch, ale uťahovať si si zo mňa nemusel,“ vyprskla. Prekvapením som otvoril ústa. Zaskočila ma. Pochopila to úplne nesprávne.

„Jane, tak to...“ chcel som jej to vysvetliť, ale prerušila ma.

„Alebo to vykladáš každej, kým sa s ňou vyspíš? Ja nie som žiadna husička, nepotrebujem počuť sladké rečičky.“ Pokrútil som hlavou. Úplne ma odrovnala. Dokázala jednou vetou znevážiť všetku tú lásku, čo k nej cítim.

„Tak to nie je,“ šepol som. Na viac som sa nezmohol. 

„Tak to mi prepáč, ja som asi slepá. Nerozoznám, keď niekto niečo naozaj chce alebo to len hrá. Tie tvoje opatrné dotyky, odťahovanie mojej ruky, som si podľa teba vôbec nevšimla? Spamätaj sa.“ Adrenalín sa mi vlial do žíl. Vytočila ma. Nečakal som práve, že som v intímnych veciach nejaký extrémne zbehlý. Nemal som sa to kde naučiť. Ale prskať po mne, že sa mi snáď hnusí, tiež nemusela.

„Mlč už. Tak som, dofrasa, ešte s nikým nespal! Ak by som ti nechal ruku tam, kde si ju mala, skončíme skôr, ako by sme začali. Nájdi si niekoho zbehlejšieho, ale neznevažuj, čo k tebe cítim!“ Pôvodne som po nej nechcel kričať, ale vyšlo to tak. Ťažko sa ovládnuť. V úžase pootvorila ústa, črty jej zjemneli.

„Naozaj?“ spýtala sa s nádejou v hlase.

„Nie, to vykladám každej,“ odvrkol som. Hnev ma stále neopustil. Hneval som sa na ňu, ale aj na seba. Možno som sa mal vyjadriť lepšie, no cez poníženie, ktoré som cítil, to nešlo. Milujem ju a ona mi neverí.

„Prepáč,“ šepla a spravila krok ku mne. Natiahla ruku k mojej tvári a prešla mi takmer bez dotyku po opuchnutom líci. Stačil jej letmý dotyk a znovu dokázal zázračne rozochvieť celé moje telo.

„Môžeš mi odpustiť?“ spýtala sa. Mala na tvári tak smutný výraz. Nedokázal som sa dlhšie hnevať.

„Nič sa nestalo.“ Pritiahol som si ju do náruče. Tam kam bude navždy patriť.

„Milujem ťa,“ šepla. Najkrajšie slová, aké som z jej úst počul. Slová, ktoré by som dokázal počúvať stále.

„Nebudeš ma biť, keď poviem to isté?“ zasmial som sa. Hneď som to oľutoval. Usmievanie si ešte pár dní radšej odpustím. Zamrnčala mi v náručí a natiahla sa po bozk.

„Milujem ťa,“ vydýchol som jej do pier a konečne ich spojil.

Nemáme budúcnosť. Vedel som to od začiatku. Napriek tomu som sa cítil šťastne. Každá chvíľa, ktorú s ňou strávim, budem pre mňa darom. Máme len necelé dva roky a ja sa nevzdám ani minúty, ktorú mi venuje. Aj keď takých chvíľ nebude veľa.

Všetko sme prebrali cestou k hradu. Nikto sa o nás nesmie dozvedieť. Dokonca ani Jessy a Alec. Aro by to mohol zistiť z ich mysle. Neviem, ako by zvládol náš vzťah. Pravdepodobne by bol prvý upír s infarktom. Pre mňa lákavá predstava, ale Jane mala iný názor. Pre ňu je ako otec. Zachránil ju, vychoval, staral sa o ňu a nikdy jej neublížil. Volturiovci sú jej rodina a ona ich miluje tak, ako ja milujem tú moju.

Na vlastnú rodinu som radšej ani nemyslel. Predstaviť im Jane ako moju životnú lásku, tak asi vyletia z kože. Vykopli by ma z domu cez zavreté dvere. Neprijali by ju. Ťažko sa im čudovať. Nezažili s ňou nič pekné. Pre nich je a navždy ostane len monštrum.

Ďakujem za krásne komentáre k predchádzajúcej kapitolke. To si ani nezaslúžim.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 26. kapitola: