Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 23. kapitola

27.09.2012 (20:45) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2447×

Pohľad Anthony

Miešalo sa vo mne neuveriteľne veľa pocitov. Dokázal som identifikovať všetky až na jeden. Ten, čo ostal po odchode Jane. Na srdci sa usadil ťažký balvan. Takto to byť nemalo. Predtým to bývalo opačne. Po jej odchode sa mi vždy zvláštne uľavilo. Tak veľa zmení jeden rozhovor? Pochopenie niekoho činov? Odpustenie? Dá sa to tak vôbec nazvať?

Toľko otázok a tak málo odpovedí. Mám jej vôbec veriť? Prečo by klamala? Nemala na to dôvod. Ani jediný. Možno len, ak by chcela hrať nejakú svoju zvrátenú hru. Ale to by neurobila. Alecovi nie. Jeho miluje. To dokazuje každé jej gesto, pohľad na neho, to, ako vyslovuje jeho meno. Spôsob, akým o ňom hovorí. On je pre ňu všetko, čo na svete má. To puto medzi nimi priveľmi dobre poznám. Puto, ktoré neohrozí nič. Neroztrhne žiadna sila. Puto krvi.

Nenamýšľam si, že by to urobila kvôli mne. Taký naivný nie som. Aj keď v jej pohľade dnes nebola nenávisť. Čo tam potom bolo? Prečo to neviem identifikovať? Je tak ťažko čitateľná. Nepredvídateľná. Iná, ako som si myslel. Vlastne som ju odsúdil, kým som ju spoznal. Stačili mi informácie z druhej ruky, aby som ju zaradil. Považoval za monštrum. I keď ona sama sa tak niekedy správala. No aká naozaj je?

To vlastne nie je podstatné. Pomohla mi a ja jej budem vďačný, nech sa v budúcnosti zachová akokoľvek. Len vďaka nej som pochopil. Odhalil vlastnú hlúposť. Len vďaka nej možno dokážem hrať Arovu hru aj naďalej. Otázka znie: ako dlho. Nie, to asi nie je najlepšia otázka. Čas mám daný. Presne stanovený. Dva roky. Lepšia otázka je, proti čomu ma Aro postaví.

Nemôže ma nechať bez krvi. To by zabitie vo Volterre nikto nepovažoval za zločin. Žiadny upír by ma zaň neodsúdil. Krv mi bude musieť ponúknuť, tak, ako doteraz. Krv, za ktorú zaplatím priveľkú daň. Krv, pre ktorú zabijem. Vyhasne ďalší ľudský život a nie jeden. No napriek tomu ju už nebudem odmietať. Iná možnosť pre mňa neexistuje. Odmietnutie si viac nesmiem dovoliť. Nech za to moje svedomie zaplatí akúkoľvek daň.

Nemôže ma ani mučiť. Aspoň nie príliš nápadne. On musí byť ten dobrý. O to mu predsa ide. Bude si musieť nájsť iný spôsob. A ja viem, že niečo vymyslí. V hraní špinavých hier sa zdokonaľoval tritisíc rokov. Ja sa mu v tom nemôžem rovnať. Vekom a už vôbec nie zmýšľaním. Túto hru nemôžem vyhrať. Môžem ju len naťahovať a dúfať. To jediné ostáva. Možno konečne raz si veriť. Aspoň to skúsiť dotiahnuť do konca. Nezradiť rodinu. Nezradiť seba.

Dva páry krokov na chodbe znamenali jediné. Odpovede na moje otázky sa dozviem čoskoro. Trvalo len pár sekúnd a do izby vpálil Aro. Alec sa vliekol za ním. Na tvári kamenná maska, no zvesené ramená napovedali jeho náladu. Bolo mi ho ľúto. No ako mu povedať, že všetko chápem. Ako to naznačiť. Pritom neprezradiť pravdu? On ju nesmie vedieť. Toto ostane len medzi mnou a Jane.

„Anthony, prečo nespíš?“ spýtal sa Aro svojím tradične presladeným hlasom. Dokonca jeho vôňa bola aj na upíra až príliš sladká. O piatej ráno som mal asi spánok aspoň predstierať. Ale to aj on mohol predstierať zdvorilosť a neliezť sem o takej dobe.

„Zlé sny,“ zaklamal som. Aspoň trošku mu nadhodil, ako sa tu mám zle. Nech má radosť. A vlastne to bola čiastočne aj pravda.

„Tebe sa u nás nepáči? Aké nemilé,“ zapriadol. Zopäl ruky v zúfalom geste. Trochu mi pripomenul Emmetta, keď sa snažil nahnevanú Rosalie dostať do postele. Len ten u toho zvyčajne aj kľačal.

Chvíľu sa prechádzal po izbe a pohmkával si. Principál v tomto zvrátenom cirkuse menom Volterra si dával záležať na divadielku, ktoré pre mňa zahrá. Toľko pozornosti som si od neho ani nezaslúžil. Keby ten vedel. Takmer som sa neubránil úsmevu.

„Alec, nemáš nápad, ako si overiť aj fyzické danosti nášho hosťa?“ spýtal sa, keď skončil s teatrálnou prechádzkou. Len nechápem, prečo do toho ťahal Aleca. Vie o našom priateľstve? Je naozaj taký zvrátený, aby mu takto ubližoval?

„Nie, pane, nemám,“ odpovedal po krátkom zaváhaní. Venoval mi jeden pohľad plný ľútosti a potom znovu pozrel na Ara.

„Ale, Alec, určite?“ pokračoval vo svojej zvrátenej hre. No teraz už nevolil taký jemný tón. Alec váhal. Bojoval sám so sebou. Nemohol som sa na to pozerať. Radšej som sa zadíval na vzor na perinách. Fascinujúce, koľko farieb sa dá dostať na kvety. Len prečo práve v takej neprirodzenej asymetrii. Príroda by niečo také nechutné nevytvorila.

„Mohli by sme skúsiť výcvik,“ šepol po chvíli. Aro zatlieskal skôr, ako to vôbec dopovedal. Tešil sa ako malé decko, ktoré dostalo novú hračku. Tak rád by som mu videl do hlavy. Jeho myseľ by iste zaskočila aj Freuda. 

„Úžasný nápad, hneď zavolám Felixa,“ radoval sa. Takmer som nezadržal smiech. Mňa chce postaviť proti Felixovi. Koľko mozgových buniek umrie za tritisíc rokov? V jeho prípade skôr zvetrá. Felix ma zabije, ani okom nemihne.

„Mal som skôr na mysli seba,“ skúsil to Alec.

„Alec, ty predsa nebojuješ.“ Zmrazil ho pohľadom.

O desať dní neskôr

Príliš pomaly, prebehlo mi mysľou, kým mi do hrude vrazili Felixove ruky. Vyrazilo mi dych. Let vzduchom som ani nevnímal. Pripravoval som sa len na náraz ako toľkokrát predtým. Náraz, a potom aspoň na pár sekúnd oslobodzujúca tma.  

„Felix, to stačí,“ skríkol melodický hlas. Trvalo mi ešte pár sekúnd, kým som ho stihol zaradiť. V hlave mi nepríjemné dunelo.

„Si v poriadku?“ Do zorného uhla mi vletela Alecova ruka. Dvíhať ma zo zeme mal už dobre nacvičené. Niekedy som uvažoval, čo do nášho priateľstva dávam ja. Nenapadlo mi totiž nič. A to ešte posledné dni musí znášať moje dosť divné nálady.

„V pohode,“ šepol som. Prijal jeho ruku a postavil sa. Prebehol som pohľadom svoje telo. Všetky končatiny v celku. To je úspech. Nepríjemne zabolel len pravý bok. Rebrá sa od minula ešte nezrástli. Divné, za tri dni mali byť dávno v poriadku.

„Môžeme pokračovať?“ spýtal sa Felix pobavene, keď k nám prišiel. Dnes si to náramne užíval. Vôbec som sa nevedel sústrediť. Niežeby to predtým bolo oveľa lepšie. Ale aspoň párkrát na jeho prekvapenie končil na zemi on.

„Povedal som, stačilo!“ vyprskol Alec. Aj keď oproti Felixovi vyzeral ako chlapček, ten hneď o dva kroky ustúpil.

„Iste, Alec, ale Aro povedal...“ vetu nedokončil, akoby skamenel, keď na neho Alec zavrčal.

„Ja teda pôjdem,“ šepol so sklonenou hlavou a otočil sa na odchod. Počkal som aspoň, kým zájde za roh a položil ruku na Alecove rameno.

„Alec, ten zvuk je desný,“ narážal som na jeho vrčanie, ktoré sa mu stále dralo z hrude.

„Som nervózny, to prejde samo,“ šepol. Hrdelný zvuk vychádzajúci z jeho hrude sa pomaly zjemňoval.

„Teraz mrnčíš ako starý kocúr,“ skúsil som ho rozveseliť, až keď som to dopovedal, všimol som si dvoch upírov vchádzajúcich do telocvične. Vypúlili oči, otočili sa a mazali preč.

„Vieš čo si o tebe myslí väčšina upírov?“ spýtal sa ma medzi smiech, ktorý mu spôsobil útek mne neznámych upírov. Pokrčil som ramenami.

„No uvažujú, či si retardovaný alebo bláznivý.“ Teraz som sa zasmial ja. Milé vedieť, aké o mne kolujú chýry.

„Má to aj nejaký dôvod?“ spýtal som sa. Aj keď som dôvody tušil. Všetci okrem mňa sa k Alecovi a Jane správali, akoby boli malomocní. S rešpektom - to áno, ale bočili od nich.

„Len si nevedia vysvetliť, prečo sme ťa ja alebo Jane ešte nezabili,“ šepol.

„Za to s Jane nemôžem, bol som mimo,“ vyprskol som. Keby som bol pri zmysloch, určite na ňu nekričím, aby mi ukázala spodnú bielizeň. To by som si k žene nedovolil. Ale otras mozgu dokáže zázraky.

„Mimo bola z teba polka osadenstva hradu a Jane...“ mávol rukou. Zahanbil som sa. Odvtedy sa vlastne ešte neukázala, aby som sa jej mohol ospravedlniť. A to už to budú tri dni.

„Alec, mňa to vážne mrzí. Správal som sa ako hulvát. Je veľmi nahnevaná?“ spýtal som sa.

„Nie, len asi obmieňa šatník,“ uškrnul sa.

„Modré tangá by jej...“ Priložil som si ruku k ústam. Čo to, preboha, trepem! Alec len podvihol obočie, no našťastie to nekomentoval. 

Cesta do izby nám zabrala takmer desať minút. Tento hrad je bludisko. Tu by sa snáď dokázal stratiť aj upír. Len by sa im tu zišla upratovačka. Ja by som sa pokojne ponúkol. Upratovanie ma vždy bavilo. U nás doma väčšinou nebolo čo. Esme nenechala nikde ani zrniečko prachu.

„Tie pavučiny sú kvôli efektu alebo by som mohol vyfasovať jednu prachovku?“ spýtal som sa, keď sme vošli do izby. Alec na mňa prekvapene pozrel. Priložil mi ruku na čelo.

„Teplotu nemáš,“ šepol a ruku stiahol. Pretočil som očami a prešiel ku skrini, aby som si vzal veci na prezlečenie. Vytiahol som čisté tričko a pohodlnejšie gate.

So sprchou som sa poponáhľal. Točila sa mi hlava. Potreboval som si ľahnúť. V zrkadle ma ale zaujala modrina, ktorá sa rysovala na pravom boku od bedier až po hruď. Vyšiel som z kúpeľne bez trička.

„Alec, nepripomína ti to Texas?“ spýtal som sa cez smiech. Okamžite ku mne priskočil.

„Dýchni na mňa,“ vyprskol. Vyvalil som oči. Čo ho to napadá.

„Šibe ti?“ Fakt som nemal v pláne na neho dýchať. Mykol ramenami. Bol tak blízko, že stačilo niečo povedať a cítil z dychu, či som triezvy.

„Kde by som asi tak vzal alkohol?“ nedalo mi to. Jedine, ak by mi ťapky pašovala Jessy v koláči. Koláč, to by som si dal. Alec sa nadychoval, aby niečo povedal, ale predbehol som ho.

„Neupečie mi tvoja segra nejaký koláčik?“ Predstava Jane, ako pečie, ma rozosmiala, až som sa musel chytiť dverí.

„Tony, správaš sa divne, uvedomuješ si to? Už ráno som si to všimol, ale teraz...“ Dotiahol ma k posteli a donútil posadiť. Nechápavo som pokrútil hlavou. Cítil som sa dobre. Možno až príliš dobre. Prešiel mi pomaly rukou po temene hlavy.

„Au,“ sykol som, keď to zabolelo. Ruku hneď odtiahol.

„Máš tam nepeknú hrču, musíš sa vyspať,“ šepol. Dotkol som sa toho miesta. Mal pravdu. Nemal som pocit, že som sa dnes udrel až tak silno. Žeby to ešte ostalo z minula?

Ani neviem, ako som zaspal. Zobudil som sa celý dolámaný. Do izby prenikali slnečné lúče. Slnko už muselo byť poriadne vysoko. Posadil som sa. Videl som rozmazane. Párkrát som zamrkal. Obraz sa konečne vyjasnil. Alec sedel na stoličke a čítal si. Podľa obrázku na titulke knihu nie práve pre jeho vek. Ale zase, kto už dnes vydáva knihy pre tisícdvestoročných.

„Koľko som spal?“ spýtal som sa. Zdvihol ku mne pohľad a zavrel knihu.

„Štrnásť hodín,“ šepol. Zalapal som po vzduchu. Tak dlho som ešte nikdy nespal. Len prečo si nepamätám, ako som si vôbec ľahol. Zmätene som si prehrabol vlasy.

„Čítal si to niekedy? Nadčasová kniha,“ vyrušil ma zo snahy spomenúť si, ako som sa dostal do postele.

„Červená čiapočka je nadčasová kniha?“ Trochu zvláštne konštatovanie na môj vkus. Pokrčil ramenami.

„Prečo vlastne čítaš rozprávkovú knihu?“ najprv som tú otázku ani nechcel položiť, ale nedalo mi to.

„Chcel si včera pred spaním prečítať rozprávku, tak mi napadlo, že som nikdy žiadnu nečítal,“ šepol pobavene. Neveriacky som pokrútil hlavou. Šibe mi už?

„Povedz, že si mi z toho nečítal,“ snažil som sa o nenútený tón, ale vyznelo to skôr prosebne.

„Neblázni!“ Zasmial sa. Zo srdca mi padol balvan. Ten buchot museli počuť až na prízemí. 

„Tony, len sa dostávame k malému problému.“ Postavil sa a prešiel ku mne. Vyhrnul mi tričko.

„Nehojíš sa. Aspoň nie tak dobre, akoby si podľa všetkého mal. Podľa mňa máš stále ešte otras mozgu. A tie rebrá... Možno by ti pomohla krv,“ šepol. Povzdychol som si. Prišiel na to skôr, ako som dúfal.

„Ja viem.“ Nemalo zmysel klamať. Cítil som to už pár dní.

„Vieš a nič nepovieš?“ vyprskol nahnevane.

„Neviem to určite. Toľko zranení, čo tu za desať dní, som nemal predtým za celý život,“ snažil som sa obhájiť. To, že mi pomôže krv, som mohol len hádať.

„Fakt? Podľa tvojich rečí posledné dni som si myslel, že ťa doma bežne bili po hlave,“ povedal už pokojnejšie. Povzdychol som si.

„Prepáč, viem, máš to so mnou ťažké a mrzí ma to.“ Bolo mi ho skutočne ľúto. Posledné dni zo mňa neliezli práve zmysluplné vety a on to na moje prekvapenie znášal veľmi dobre.

„Tým sa netráp. Je osviežujúce mať vedľa seba niekoho, kto si pri mne nedáva pozor na každé slovo. A to nehovorím len o posledných dňoch. Dovediem ti niekoho?“ Privrel som oči. Moje podvedomie túžilo povedať Nie. Vykríknuť ho. No už dávno som sa rozhodol nepočúvať city. Ak to tu mám vydržať ešte dvadsaťtri mesiacov, musia ísť bokom.

„Jane,“ požiadal som. Až tak som si neveril. Stále som sa bál, že ma city premôžu, keď zbadám človeka. A ona nie je... proste nie je Alec. Nebude snáď rešpektovať, ak potom cúvnem.

„No z nej toho asi veľa nevysaješ,“ zasmial sa. Asi si stále myslel, že zo mňa hovorí otras mozgu.

„Chcem, aby mi niekoho priviedla Jane. Prosím ťa, nenúť ma vysvetľovať dôvody.“ Mal som chuť sa niekam prepadnúť. Najlepšie rovno do pekla. Presne tam, kam patrím. Chystám sa zabiť a ešte som taký zbabelý, že na to potrebujem niekoho pomoc.

Alec to našťastie neriešil. Neviem, či vôbec tuší, ako prebiehalo moje prvé zabitie tu vo Volterre. Naivne som si dovolil dúfať, že mu to Jane nepovedala. Nechala si to pre seba, tak ako ja som si nechal jej slová.

Pár sekúnd po jeho odchode som vlastnú žiadosť oľutoval. Nemôžem vedieť, ako sa Jane zachová. Ako sa zachovám ja sám. Niečo si predsavziať je jedna vec, ale potom sa s tým zmieriť druhá. Roky výchovy nepopriete, nezmažete, nevytesníte z mysle. Nech sa snažíte akokoľvek. Zmeniť sa v bezcitné monštrum nie je také jednoduché. 

Dnešnú snáď trošku veselšiu kapitolku (jednu z posledných veselých, ak mi zas neprepne), by som rada venovala Vám, baby, ktoré si takmer vždy nájdete trochu času na pár slov: GCullen, 9moncici9, Anna, Nel, Laura, Culinka, Domik a samozrejme aj všetkým ostatným. On aj ten smajlík poteší. Aspoň viem, koľko ľudí poviedku číta.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 23. kapitola: