Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 22. kapitola

25.09.2012 (10:30) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1933×

Pohľad Anthony

Pol hodina v kúpeľni, to je snáď môj rekord. Normálne potrebujem maximálne desať minút. No to sa nemusím sprchovať na dvakrát ako dnes večer. Priveľa kolínskej. Neviem, čo mi to napadlo za hlúposť, naliať na seba pred spaním kolínsku. A ešte v takom množstve. V kúpeľni sa nedalo dýchať. Ostalo mi len dúfať, že už sem Jessy nepôjde. Sprchovala sa prvá.

Bolo zaujímavé počúvať, ako kvapôčky vody obkresľujú jej pokožku. Dá sa vôbec niečo také počuť? Doteraz by som tomu neveril. Ale presvedčil som sa o opaku. Zreteľne som si dokázal predstaviť krivky toho nádherného tela. Mokré.

Nikdy som nevidel krajšiu ženu. Ani jediná sa jej nemohla rovnať. Modelky z časopisov by sa pred jej postavou mali skláňať. Už ako človek prekonáva krásou takmer všetky upírky. Možno s výnimkou Rosalie. Ale ju som vnímal inak.

Rosalie bola vždy ako moja druhá mama. S naším narodením sa z ľadovej kráľovnej stala najstarostlivejšia teta. Nie tak prehnane starostlivá ako mama. Vyvažovala to dokonale. Dostala, čo jej v živote chýbalo. Ani som nechcel veriť, keď mi rozprávali, aká bývala predtým.

„Žiješ ešte?“ ozvalo sa s nesmelým zaklopaním na dvere.

„Už idem.“ Odhodlane som vyšiel z dverí. Nejanči, je to len kamarátka, dodával som si odvahu. Nebolo mi to nič platné. Jeden pohľad na jej nahé nohy a nervozita sa vrátila. Mala na sebe len moje tričko, ktoré jej siahalo ledva nad kolená.

„Nebude ti zima? Nechceš aj tepláky?“ spýtal som sa. Alebo mníšky habit, dodal som v mysli. V podstate čokoľvek, v čom nebude vyzerať takto. Pokojne aj vrece od zemiakov.

„Je teplo, som zvyknutá,“ šepla, pomrvila sa na posteli a pretiahla cez seba perinu. Snáď jej nedošlo, na čo myslím. To by bolo vážne trápne. Zhasol som svetlo a prešiel k posteli. Nanešťastie som dobre videl aj v tme. Nanešťastie, pretože ak sa v noci odkryje, nebodaj sa jej to tričko ešte vyhrnie... Nasucho som prehltol. Začal som si to príliš živo predstavovať.

„Ou, na niečo som zabudla!“ pípla, keď som zaliezol pod perinu. Ak zabudla na nohavičky, môžem si ísť dať sprchu tretíkrát.

„Niečo dôležité?" spýtal som sa. Napriek tme som jasne videl, ako sa začervenala. Rovno som sa začal dvíhať z postele. Na toto ja proste nemám. Studená voda mi padne vhod.

„Zabudla som ti doniesť večeru.“ Zastavil som sa v pohybe, rozosmial nad vlastnou hlúposťou.

„Naozaj len toto?“ Uvoľnene som si znovu ľahol.

„Načo si myslel?“ vrátila mi otázku. Asi som sa nemal pýtať. Začal som si v duchu vymýšľať výhovorky, ale žiadna neznela dobre.

„Radšej nechci vedieť.“ Nemohol som povedať pravdu. Nemôžem len tak povedať kamarátke, že ma nenormálne priťahuje jej telo. Chvíľku som sa za to aj hanbil. Ale ja som tiež len muž a v prítomnosti najkrajšej ženy, akú som kedy videl, sa nedalo normálne uvažovať.

„Nebudeš hladný?“ Zasmial som sa. Na hlad som doteraz ani nepomyslel. Moje myšlienky dokázala dokonale zamestnávať len ona.

„Ver mi, hlad ma netrápi,“ ubezpečil som ju. Otočila sa na bok smerom ku mne. Prehodila jednu nohu cez perinu. Tričko sa vyhrnulo, odhalilo jej stehno až po lem nohavičiek. Čierna čipka dokonale upútala môj pohľad.

„A čo ťa trápi?“ spýtala sa. V tme nemala šancu postrehnúť, ako na ňu zízam. Začínal som sa cítiť ako úchyl. Prehodil som si vankúš cez hlavu.

„Jessy, toto... no proste... mala by si...“ súkal som zo seba inteligentnú odpoveď, ktorá sa cestou z mozgu niekde stratila a vyšlo z toho nesúvislé slovné spojenie. Posadila sa na posteli, stiahla mi vankúš z hlavy. Musel som sa pousmiať, keď rozkošne našpúlila pery.

„Mne to môžeš povedať,“ šepla. Nastal čas vyliezť s pravdou von. Zaslúži si ju.  

„Si krásna žena, keď mi tu takto ležíš polonahá. Mám trošku problém s ovládaním.“ V rukách stále držala môj vankúš. Dokázal som si predstaviť, ako mi ho teraz pritlačí k hlave a začne ma dusiť. No ona sa len rozosmiala.

„Je ti to na smiech?“ spýtal som sa podráždene. Ja jej tu vylejem najhoršie pocity a ona sa smeje.

„Ty to myslíš vážne,“ vypískla. Ťažko poznať podľa tónu, či to bola otázka alebo zaskočené konštatovanie. Natiahla sa k lampičke na nočnom stolíku a zasvietila. Počkal som, kým zas venuje pohľad mne a prikývol. Pootvorila ústa v nemom úžase.

 „Prepáč.“ Posadil som sa na posteli a pokrčil ramenami. Pokašlal som to. Mal som si to nechať pre seba. Nič jej nepovedať. Ak pre svoje sprosté hormóny stratím kamarátku, tak ma asi porazí.

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať,“ šepla. Naklonila sa ku mne, perami letmo dotkla tých mojich. Kým som sa spamätal a mohol jej bozky opätovať, odtiahla sa. Zadívala sa mi do očí, akoby tam niečo hľadala. Ruky mi automaticky zablúdili na jej pás. Vypískla - všetko čaro okamihu bolo preč. Napriek tomu sa mi pery samé roztiahli do úsmevu. Šteklivejšia ako ja, prebehlo mi mysľou.

„Tak ty ma chceš dráždiť?“ šepla. V očiach sa jej zvláštne blyslo. Natiahla ku mne ruky a krátko zaváhala. Musel som to využiť. Prevalil som ju pod seba, vytiahol jej ruky za hlavu a jednou rukou ich tam pridržal. Druhá zablúdila na jej bok. Stačilo pár dobre naučených pohybov a po tvári jej od smiechu stekali slzy.  

„To nie je fér,“ vypískla a lapala po vzduchu. Vtisol som jej bozk na líce, pustil ruky a prevalil sa na svoju časť postele. Chcela mi to vrátiť, ale stačilo výhražne dvihnúť prst, aby pochopila, že nemá šancu.

„Zneužívaš svoju silu,“ šepla urazene. Zasmial som sa a pozrel do jej tváre. Prebehol som jej prstom po líci. Dlho sa hnevať nevydržala.

„Raz, až budeš silnejšia ty, vrátiš mi to,“ šepol som. Možno bolo v tej vete až priveľa nádeje. Povzdychla si. Pritiahla sa ku mne, hlavu si zložila na mojej hrudi. Pôsobila tak zraniteľne, no aj krásne uvoľnene. Vzal som si pramienok jej vlasov na hranie. Myšlienky na jej telo sa niekam vytratili.

Zaspala prekvapivo rýchlo. Jej pravidelný dych pôsobil upokojujúco, ale aj tak nedokázal privodiť oslobodzujúci spánok. Myšlienky na budúcnosť moju myseľ priveľmi zamestnávali. Ubehlo tak málo času z môjho pobytu vo Volterre. Za tak krátky čas som niečo získal, no raz to možno stratím. A nedokážem s tým bojovať. Nie tu. Na tomto mieste nemám šancu urobiť nič. Môžem sa len prizerať.

Netuším, kedy som zaspal. Sny sa so mnou nepekne zahrávali. Svedomie sa znovu ozývalo, vyčítalo, pripomínalo, odsudzovalo vlastné činy. Dokonalá pamäť spájala obrazy, bolestivo pripomínala daň za vlastnú existenciu.

V mysli zarezonovalo vrčanie. Zvláštny zvuk, ktorý spôsoboval strach. Blízkosť nebezpečenstva vyťahovala zo snov. Otvoril som oči. Nebol problém nájsť v tme zdroj toho zvuku. Jane v neprirodzenej polohe, skrčená v bojovej pozícii. V tvári nepríčetný výraz. Takto som ju ešte nevidel. Čím som ju tak vytočil? Stiahol som Jessy so svojej hrude, pohľad nespúšťal z Jane.

„Jane, počkaj aspoň, kým odíde,“ požiadal som o jediné, na čom mi teraz záležalo. Prekvapivo to malo efekt. Napriamila sa. No stále si zachovala nepríčetný výraz. Najhoršie bolo, že ona nepozerala na mňa, ale práve na Jessy. 

„Jessy, musíš preč,“ šepol som, natiahol k nej ruku a jemne ňou potriasol. Srdce jej zrýchlilo, ako sa prebúdzala.

Dostať Jessy z izby zabralo len pár minút. No aj tak sa neskutočne vliekli. Vždy, keď som sa musel otočiť Jane chrbtom, inštinkty sa mi zbláznili. Adrenalín sa vlieval do žíl.

Vydýchol som si, až keď sa za ňou zavreli dvere. Jane stála pri okne, zvierala v rukách rímsu. Drvila ju na prach. Nasucho som prehltol. O chvíľu tak bude drviť mňa. S Jessy sa vytratil aj dôvod na obranu. Aj tak by bola úplne zbytočná. Prevládal len strach. Nádychom som si dodal aspoň trochu odvahy. Ale stále som nevedel, čo jej mám povedať. Prečo je taká vytočená.

„Si naozaj taký sprostý alebo to len hráš,“ sykla, otočila sa od okna a pozrela na mňa. Hrdlo mi podivne zovrelo.

„Neviem, ako to myslíš,“ šepol som. Spravila ku mne pár krokov. Inštinktívne som sa viac natlačil k dverám. Zastavila, no na tvári si udržala kamennú masku. 

„Nie si na dovolenke, aby si sa tu zabával v posteli s našou recepčnou,“ odfrkla. 

„Sme len kamaráti.“ Chcel som ju vyviesť z omylu. Tak to nebolo. Jessy nie je žiadna ľahká žena, aby tak o nej hovorila. Črty jej zvláštne zjemneli. Vôbec som sa v nej nevyznal.

„Choď sa umyť, smrdíš po nej,“ šepla. Popri stene, čo najďalej od nej, som prešiel do kúpeľne. Jej požiadavka mi prišla zvláštna, ale dostať sa z jej dosahu bolo príliš lákavé. Okrem toho u nej odpor nemal zmysel.

Vliezol som do sprchy. Mal som chuť tam ostať čo najdlhšie. Najlepšie už nevyliezť. No Jane mi nedala ani päť minút. Otvorila dvere a hodila po mne uterák. Zachytil som len jej pobavený úsmev. Kým som sa vôbec stihol spamätať, niečo povedať alebo čo i len zakryť si akúkoľvek časť tela, dvere opäť s buchotom zavrela.

Za takú chvíľu nemohla nič vidieť, nahováral som si. No o takej hlúposti sa ťažko presvedčiť. S jej dokonalým zrakom jej stačila stotina sekundy. Skvelé, prvá žena, ktorá ma videla bez šiat, mala na tvári pobavený úsmev. Aspoň si snáď nechá hlúpe poznámky pre seba. Sebavedomím som nikdy práve neoplýval.

Rýchlo som si navliekol šaty a vyšiel z kúpeľne. Jane behala okolo postele a prezliekala posteľnú bielizeň. Správala sa divne. Za posledných dvanásť hodín mi prezliekala posteľ druhýkrát. Len som tam stál ako taký somár a sledoval ju. Keď vbehla do kúpeľne a vybehla s osviežovačom vzduchu, ktorý začala postrekovať po celej izbe, už som to nevydržal.

„Jane, môžeš mi vysvetliť, o čo ti ide?“ Chápem, že jej nos je citlivejší ako ten môj. Ale nesmrdelo tu nič. Teda predtým. Teraz mi nos nepríjemne dráždila pomarančová vôňa z osviežovača.  

„O pol hodinu je tu Aro s Alecom,“ šepla. Konečne prestala vystrekovať ten hnus a posadila sa na stoličku.

„A ktorí z nich dvoch miluje vôňu pomarančov?“ Mne to stále nedochádzalo. Zmrazila ma pohľadom. Teraz som sa mal začať báť, ale strach sa neobjavoval.

„A prečo sa vlastne vracajú tak skoro?“ skúsil som druhú otázku, keď na tú prvú neodpovedala.

„Tony, prečo myslíš, že si tu?“ spýtala sa. Moje meno z jej úst som počul prvýkrát. Ak nerátam znechutené vyslovovanie môjho priezviska. Teraz však neznela vôbec znechutene.

„Aby sa Aro dozvedel niečo o poloupíroch.“ S odpoveďou som vôbec nezaváhal. Dohoda s Arom bola jasná.

„Naozaj na to potrebuje dva roky?“ povzdychla si. Jej tvár bola nečitateľná.

„Neviem,“ šepol som. Začínal som váhať. Doktor mu už dávno zistil všetko potrebné. Pár dní sa tu neukázal, ale možno len mali strach, aby som mu niečo neurobil. Posledné dni som bol nevyspytateľný.

„Aro tvoju myseľ nevidí, je to tak?“ spýtala sa, akoby sa potrebovala ubezpečiť. Prikývol som. Pokynula rukou k posteli. Prešiel som k nej a posadil sa. Natočila si stoličku ku mne. Preložila nohu cez nohu. Pousmiala sa, vyzerala dokonca príjemne.

„Čo by sa stalo, keby si včera neposlúchol inštinkty a nevzal si krv tej ženy?“ Zaťala do živého. Srdce mi nepríjemne zovrelo. Myšlienka na včerajšiu noc sa vrátila. Na noc, kedy som znovu zabil. Vzal život nevinnému človeku.

„Vzala by si ma do sály,“ vysúkal som zo seba odpoveď. Snažil sa potlačiť všetky tie myšlienky.

„A keby som to mala zakázané? Ak by to bola tá žena alebo nič? Ak by som ju odviedla preč? Čo by si urobil o pár dní?“ Postavila sa a prešla k oknu. Naklonila, akoby chcela vidieť, ako je to vysoko. Všetky jej otázky mi vírili v hlave. Prečo by ma nemala vziať do sály. Kto by jej to zakázal. Z akého dôvodu. Aro predsa chcel, aby som sa živil ľuďmi. Plnil každú časť našej dohody.

„Ušiel by si?“ prerušila tok mojich myšlienok.

„Áno,“ odpovedal som popravde. Ak by ma úplne ovládla túžba po krvi, nerozmýšľal by som. Pohltili by ma inštinkty.

„Zabil by si vonku človeka?“ Privrel som oči. Dostať sa ešte do horšieho stavu asi nie len jedného. Prikývol som.

„Poznáš trest za zabitie vo Volterre?“ Znovu som sa zmohol len na prikývnutie. Poznal som všetky pravidlá nášho sveta. Každé jedno som mal vryté v pamäti. Za zabitie vo Volterre čakala smrť.

„Čo by bola tvoja rodina ochotná urobiť pre záchranu tvojho života?“ Začal som tušiť, kam smeruje. Naozaj som bol celý čas tak hlúpy? Čo som si, preboha, myslel. Veď na mne nie je nič zaujímavé. O to mu celý ten čas išlo? Získať do gardy členov mojej rodiny. Ale to nedávalo zmysel.

„Ale on ma tu chcel,“ šepol som. Predsa chcel, aby som prišiel. Dohodli sme sa. Na moju rodinu nemôže. Nesmie porušiť slovo, ktoré dal. Stratilo by navždy váhu. Nikto by mu viac neveril.

„Nebuď naivný. Z mysle tvojho otca jasne videl, ako mu na vás záleží. Bolo by až príliš odvážne dúfať, že sem jedného z vás pošlú dobrovoľne. Mohli by bojovať. Zbytočná strata ich potenciálu. Nemuselo by ich napadnúť ponúknuť sa za vás do gardy.“ Nadýchla sa.

„Ale keď si zavolal, že prídeš dobrovoľne, dal si mu tromf do rozohranej šachovej partie. Problém boli len tvoje požiadavky. Všetko má ostať medzi vami. Chcel si jeho slovo. Slovo, o ktorom vie celá Volterra. A len ty...“ vetu nedokončila.

„A len ja ho môžem zobrať späť,“ dokončil som za ňu. Prikývla.

„Ale to ja nikdy neurobím.“ O tom som bol presvedčený. Nikdy neohrozím rodinu. Nezapojím ich do jeho zvrátenej hry.

„Si si istý? Každý sa zlomí. Stačí, aby ti šlo o život. Stačí trochu pritvrdiť. Preto sa vracia tak skoro. Prvý plán nevyšiel. Zlomíš sa a on ponúkne tvoj živoť na výmenu za ich služby. Aké jednoduché. Ešte mu poďakujú.“ Zovrelo mi žalúdok. Nie som tu ani tri týždne a už som bol na pokraji zrútenia. Nie som žiadny hrdina. Nikdy som nebol. Čo ak ma naozaj zlomí. A ja vezmem svoje slovo späť. Možno keď o tom viem, ľahšie odolám.

„Prečo si mi to povedala?“ musel som sa opýtať. Pomohla mi. Nebolo to prvýkrát. Keby tej žene neprerezala tepnu, pravdepodobne odolám. Teraz by som mal na svedomí viac ľudí. Niekde vo Volterre. 

„Aby si nezačal nenávidieť Aleca, až urobí, čo bude musieť. Viem, ako rád by ti povedal pravdu, ale z jeho mysle Aro číta. Na moju sa neodváži. Povedzme, že je aj pre neho až príliš zvrátená.“ Trpko sa zasmiala.

Ďakujem Vám za všetky komentáre k predchádzajúcej kapitole. Pevne verím, že vás malý zvrat v deji neodradí od ďalšieho čítania.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 22. kapitola: