Tma, ticho, zvláštne prázdno. Akoby moje telo neexistovalo. Strach sa stupňoval. Nikdy som sa necítil taký bezbranný.
17.09.2012 (10:45) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1956×
Pohľad Anthony
Dva týždne strávené vo Volterre. Po tomto čase som očakával rôzne pocity. Bolesť, smútok, strach, beznádej, ale vo mne najviac rezonovalo jediné, čo som neočakával. Nuda. To jedno slovo, ktoré dokonale definovalo môj pobyt na tomto mieste. Nebyť Jessy a Aleca, pravdepodobne si nudou trhám vlasy. Kráľovstvo za televízor, počítač alebo aspoň rádio. Sakra, veď sme v dvadsiatom prvom storočí.
Deň po príchode do Volterry mi doviedol Alec predstaviť doktora, ktorý mal pre Ara o mne zistiť všetky informácie. Na doktorovi bolo niekoľko zvláštností. Ak vynechám zanedbanú hygienu a jeho zjavný alkoholizmus, najviac mnou asi zmietali pochybnosti o jeho vzdelaní. Pán doktor sa totiž dokázal v prvý deň zaoberať tri hodiny meraním mojej teploty a tlaku. V podstate ho asi najviac fascinovalo moje srdce, ktoré dokázalo biť aj pri teplote o desať stupňov nižšej, ako je ľudská. Nie je to nepochopiteľné, s takou vecou sa lekár len tak nestretne. Ale on vedel tridsať rokov o existencii upírov, no napriek tomu si ma prezeral ako zvieratko v Zoo.
Chodil takmer každý deň a vždy sa dokázal zaoberať niekoľko hodín úplnou banalitou. Odber krvi mu zabral tri dni, kým pochopil, aká je to nesplniteľná úloha. Sledovať ihly lámajúce sa o moju kožu bolo zábavné až do doby, kým sa to nerozhodol skúsiť inak. Ten surovec si na mňa vzal skalpel. Chvíľku som sledoval, ako neúspešne skĺzava o moju kožu, no nakoniec som to vzdal. Už to začínalo byť otravné. Prerezal som kožu zubami a trošku mu nakvapkal. Vyzeral šťastný. Vydržalo mu to takmer minútu, kým sa mu vytúžená vzorka krvi pred očami nevyparila. Zničil ju jed v nej. Dokázali spoločne existovať len v mojom tele. Ja som to samozrejme vedel, nekrvácal som prvýkrát.
Neplánoval som mu nič uľahčovať. V podstate mi to takto vyhovovalo. Nerobil nič bolestivé a ja som si chcel tento stav relatívneho pokoja udržať čo najdlhšie. Prvých päť dní som s ním dokonca vôbec nekomunikoval. Pravdepodobne predpokladal, že som buď nemý alebo retardovaný. No ale pokusné zvieratká to výskumníkom tiež neuľahčujú. Prečo by som mal ja. K akej - takej komunikácii ma prinútil až Alec. Prinútil asi nie je vhodné slovo.
Mala na mňa dozerať Jane, ale tú som od prvého dňa nevidel. Jej miesto prebral Alec. Prichádzal vždy s doktorom a odchádzal až dlho po ňom. Prvé dni sa tváril nezúčastnene. No na piaty deň začal doktorovi za chrbtom naznačovať rôzne spôsoby páchania samovraždy. Od obesenia až po zastrelenie. Keď si na hrdlo priložil ruky a začal sa škrtiť, bolo toho už na mňa veľa. Odpovedal som doktorovi na pár otázok, aby konečne vypadol a my sme mohli hrať šach.
Hrávali sme každý deň aspoň pár hier. Nikdy som túto hru veľmi nemusel, ale ako rozptýlenie padla vhod. Ani neviem, kde sa vo mne vzala odvaha spýtať sa Aleca, či si nezahrá. Ostal prekvapený, ale súhlasil. Je to už desať dní a odvtedy sa z toho stal rituál. Chodí si zahrať aj v dni, keď doktor nepríde.
Posledné tri dni je to moje jediné rozptýlenie. Predtým som každý večer trávil s Jessy. Máme toho prekvapivo veľa spoločného. Dokázali sme sa hodiny rozprávať alebo čítať obľúbene knihy. Bolo ťažké sa toho vzdať a požiadať ju, aby viac nechodila. Zvykol som si na ňu a chýba mi. No túžba po jej krvi prešla za únosnú hranicu a ja som nemal inú možnosť.
Rozhovor stráží pred dverami stíchol. Pozrel som na hodinky a pousmial sa. Sedem hodín, takže mi Alec nesie večeru. Ešte som jeho kroky nepočul, ale stráže už museli. Mali pred ním nezdravý rešpekt.
„Vráťte sa o tri hodiny,“ prikázal upírom pred dverami hlasom, pri ktorom striaslo aj mňa.
„Áno, pane,“ odpovedali so značnou dávkou rešpektu. Zvuk ich odchádzajúcich krokov ustal a až potom sa otvorili dvere.
„Ahoj,“ pozdravil som, no zarazil ma jeho výraz. Takto chladne sa ešte netváril. Striaslo ma. Srdce sa mi okamžite rozbúchalo. Prešiel k stolu a položil naň večeru.
„Prepáč, desím ťa,“ šepol a trochu sa pousmial. Zďaleka to nebolo úprimné. Za tých pár dní som ho už spoznal. No on mňa asi nie. Necítil som strach. Po čase, ktorý sme spolu strávili, by sa musel snažiť viac, aby ma vydesil. Len ma zarazila jeho reakcia. Muselo sa niečo stať.
„Tak vyklop, čo sa stalo,“ požiadal som, aj keď som tušil, že sa mi odpoveď nebude páčiť.
„Nechceš sa najskôr najesť?“ spýtal sa. Pokrútil som hlavou. Na ľudské jedlo som nemal chuť už dva dni. Potreboval som len krv. Posadil sa ku mne na posteľ a ruky si zložil na kolenách. Musel som sa pousmiať. Ľudské gestá mu nejdú. V jeho podaní vyzerajú neprirodzene.
„Zajtra odchádzam s Arom na misiu. Budeme preč minimálne týždeň.“ Srdce mi vynechalo úder. Vedel som presne, čo to pre mňa znamená. Alec chcel niečo povedať, ale predbehol som ho.
„Nerozoberaj reakcie môjho srdca. Je to otravné.“ Mal som strach, ale nemuseli sme sa o tom baviť. Niekedy mali moje pocity ostať len moje. No, bohužiaľ, to šťastie som nikdy nemal. Celý život tráviť s upírmi pre mňa znamenalo stratu súkromia. Ľudské reakcie moje pocity ľahko odhalili.
„Kto ma dostane na starosť?“ spýtal som sa. Bože, len nech to nie je Jane, prosil som v duchu.
„Moja sestra,“ povzdychol si. Prečo by aj Boh počúval práve mňa.
„Super, bude sranda,“ povedal som naoko pobavene. Neviem, prečo som sa obťažoval. Reakcie môjho tela ma aj tak prezradili. Alec na mňa uprel svoje karmínové oči. To mi teda pomohol. Pripomenul mi vážnejší problém, ktorý mám. Potrebujem krv a veľmi rýchlo.
„Máš iné oči,“ šepol. Blbosť, napadlo mi. Farba mojich očí sa nemení. No aj tak som zoskočil z postele a rozbehol sa do kúpeľne k zrkadlu.
„Mne stmavli oči,“ neveriacky som krútil hlavou. Pätnásť dní bez krvi síce je môj rekord, ale toto som nečakal. Smaragdová bola preč. Vystriedal ju malachit.
„Niekoho ti dovediem,“ oznámil mi a už vstával z postele. Prebehol som naspäť do izby a postavil sa pred neho.
„Nie!“ chcel som ho zastaviť, ale on ma ignoroval. Prešiel okolo mňa, tak som ho prudko chytil za rameno. Trhlo to viac mnou ako ním, no aj tak zastavil.
„Prečo?“ položil otázku, ktorú kládol každý deň, keď som odmietal ponuku na dovedenie človeka do izby.
„Budeme to dookola riešiť?“ Dôvody som mu vysvetlil. Každá smrť ma položí. Oddialim to aspoň koľko pôjde.
„Len tomu nerozumiem. Pozri sa na seba. Stmavli ti oči, máš iný hlas, hryzieš si peru, chveješ sa. Nemáš to jedno? Dnes alebo zajtra. Viac času ti nedávam.“ Pravda zabolela. Deň, kedy zabijem, sa neúprosne blíži.
„Nemám, záleží mi na tom. Prosím, ak si môj priateľ a len to nehráš, rešpektuj moje rozhodnutie.“ Každý deň, o ktorý to oddialim, je pre mňa dôležitý. Po dvoch rokoch to bude znamenať aspoň pár ľudských životov. Alec prešiel k oknu. Vyzeral zarazene.
„Je ti niečo?“ spýtal som sa a prešiel k nemu. Na to, aký problém mu robili ľudské reakcie, vyzeral až príliš nervózne.
„Nie, len...“ vetu nedokončil a otočil sa mi chrbtom.
„Alec, najmocnejší upíri sveta sa pred tebou trasú a ty sa mi bojíš niečo povedať?“ spýtal som sa. Zaskočil ma. Takto sa ešte nesprával.
„Nazval si ma priateľom,“ šepol. Až teraz som si to uvedomil.
„Pre mňa ním si,“ povedal som popravde. Asi to bolo predčasné, ale tak som to cítil. Nikdy som nemal priateľa a on sa ku mne správal vždy len dobre.
„Poznáš môj dar?“ spýtal sa a konečne na mňa pozrel. Iste, že poznám, no jeho dar ma nedesí. Ak by ma chcel zabiť, nepotrebuje ho.
„Som mladý, ale nie som zaostalý. Dobre vieš, že poznám."
„Tak prečo sa nebojíš? Rozprávaš sa so mnou. Dokonca sa tváriš potešene, keď prídem. To nikto nerobí. Málokto so mnou vydrží v jednej miestnosti, radšej si nájdu dôvod na odchod.“ Prišlo mi ho ľúto. Nikdy som si neuvedomil, aký smutný musel mať život. Ja mám aspoň rodinu, no on má len sestru.
„Nedal si mi dôvod na strach. Naopak dal si mi dôvod, aby som ťa mal rád,“ povedal som úprimne. Neveriacky pokrútil hlavou.
„Vy Cullenovci ste divní,“ šepol. Zasmial som sa. To som už niekde počul.
„Poď radšej hrať.“ Prešiel som k posteli a rozložil figúrky na šachovnicu. Alec sa ešte chvíľu díval z okna, no potom sa ku mne pridal.
„Ešte ťa to baví?“ spýtal sa a posadil na posteľ v tureckom sede.
„Teba nie?“ Sadol som si oproti nemu, delila nás len šachovnica.
„Ja stále neprehrávam,“ usmial sa. Hrali sme dvadsaťsedem hier a všetky vyhral.
„Som zvyknutý,“ šepol som. S Carlisleom sme hrali šachy pravidelne. Vlastne on ma ich naučil. Vyhral som, len ak ma nechal. Musel som ho požiadať, aby to nerobil. Tak som to nechcel.
„Prehrávať?“ Prikývol som a spravil prvý ťah. „Môžeme skúsiť niečo, čo ti ide lepšie,“ navrhol. Zasmial som sa.
„Také nenájdeš, prehrávam vo všetkom.“ Celý život v dome s ôsmimi upírmi, ktorí sú silnejší, rýchlejší, majú lepšiu pamäť aj dokonalejšiu myseľ. Zvyknete si na prehry v spoločenských hrách aj športe.
„Prehrával si aj so sestrou?“ spýtal sa. Privodil mi zbytočne spomienky. Práve ona mi chýba najviac. Vždy, keď idem spať, spomeniem si na ňu. Na noci, ktoré trávila u mňa v izbe pozeraním videa.
„U strategických hier prevažne áno. Pri výc...“ Zarazil som sa. Odvykol som si pri ňom dávať pozor na slová.
„Výcviku?“ spýtal sa prekvapene. Bolo už zbytočné zapierať. Prikývol som.
„To by som do tvojich rodičov nepovedal,“ šepol. Stále zvieral v ruke čierneho pešiaka, nespravil ešte jediný ťah.
„Rodičia o tom nevedia.“ Mama by pravdepodobne vyletela z kože. Otec by niekoho z tej kože zdral. Drobné zranenia som zvaľoval na nešikovnosť.
„Kto ťa cvičil?“ Zaváhal som. No veľa možností už aj tak neostávalo.
„Jasper a šlo len o základy. Dával si pozor, aby mi neublížil.“ Možno toho bolo trošku viac ako základy. Osem rokov trikrát do týždňa pár hodín. Aj tak som sa nemohol upírom rovnať.
„Teba a tvoju sestru cvičil Jasper Whitlock Hale?“ spýtal sa. Prikývol som. Nessie to vzdala po pár mesiacoch, ale to vedieť nemusel.
„Vieš, čo by za to kopa upírov dala?“
„Nezabúdaj, ja nie som upír, takže so mnou len strácal čas.“ Mohol ma tak maximálne naučiť, využívať silu protivníka proti nemu. Vlastnou by som upíra nikdy nedostal.
„Aro by mal z tejto informácie asi kolaps,“ zasmial sa. Varovne som zdvihol prst.
„Samozrejme mu to nepoviem,“ sľúbil. Nenápadne som poklepal na šachovnicu. Stále nespravil ani prvý ťah.
„Nechceš robiť niečo iné?“ spýtal sa. Poobzeral som sa po izbe. Mohli sme sa tak maximálne dívať z okna alebo si čítať. S Jessy to bolo síce príjemné, ale predstava čítania s Alecom mi prišla trošku zvláštna.
„No ak na mne nechceš skúšať svoj dar, tak asi dohráme toto.“ Alec na mňa vytreštil oči. Aj mne už došlo, akú hlúposť som vypustil z úst. No na druhej strane. „Bolí to?“ spýtal som sa. Jeho dar ma vždy fascinoval.
„Nemalo by, ale nebudem to na tebe skúšať,“ povedal rázne. Nevyzeral, že by pripustil kompromis. No mňa stále viac lákala predstava na chvíľu necítiť. Myšlienky na krv sa s jeho príchodom utlmili, ale pálenie v hrdle neustávalo. Zbaviť sa ho aspoň na malú chvíľu bolo príliš lákavé.
„Keď pekne poprosím?“ skúsil som to.
„Ty si blázon. Úplný cvok,“ neveriacky krútil hlavou. Tváril sa, akoby ho o to ešte nikto nepožiadal.
„Určite to už niekto po tebe chcel.“ Nemohol som byť prvý.
„Uvedomuješ si, že ostaneš úplne bezbranný? Nebudeš ani vedieť, ak sa ťa rozhodnem zabiť. Zatiaľ si na to trúfla len Jane, pretože mi dôveruje. Nikto iný to dobrovoľne neabsolvoval.“
„Ak by si ma chcel zabiť, nemusím byť pod vplyvom tvojho daru a aj ja ti verím.“ Postavil sa z postele a prešiel k oknu. Videl som, že premýšľa. Po chvíli prikývol. Srdce sa mi rozbúchalo. Jedna vec je niečo chcieť a druhá dostať. Začínal som sa báť.
„Nechajme to,“ šepol. Musel si všimnúť reakcie môjho tela.
„Nie, chcem to skúsiť,“ povedal som rázne. Pousmial sa, no nič nepovedal. Netušil som, či to urobí.
Odpoveď som dostal za pár sekúnd. Tma, ticho, zvláštne prázdno. Akoby moje telo neexistovalo. Nevedel som ani, či stále sedím. Myseľ sa naplno rozbehla. Túžila po vnemoch z prostredia. Strach sa stupňoval. Nikdy som sa necítil tak bezbranný.
V tejto kapitolke sa toho veľa neudialo. Napriek tomu dúfam, že sa vám páčila.
« Předchozí díl Následující díl »
Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 19. kapitola:
smejem sa, lebo neviem cim zcat. Pan doktor a jeho snahy o vydolovanie nejakeho genetickeho materialu od Tonyho boli na pobavenie. Pekne si mu to dala vyzrat a Tonyho zabavanie sa bolo uplne na mieste. Ved je doktor nech sa potrapi
Alec ma svoj respekt plne zasluzeny vdaka jeho daru a jeho sestre Jane-tesim sa na podrobnosti o nej.
Na chvilu som mala stiahnutu prdelku, ked Alec isiel pouzit svoj dar na Tonym, ale dopadlo to menej tragicky. Obavala som sa, ze budu musiet volat doktora.
Aleca si nam vysachovala z hry a bude si uzivat neodolatelny sarm nasho chrumkaveho Ara. No... humor prec... Jane snad bude milosrdnejsia ako naposledy...
Jessy už aj mne chýba a teším sa na kapitolky s ňou. Ale ešte ju k nemu pustiť nemôžem. By mi ju spapal a čo ja potom? Mám s ňou plány .
Sľubujem v 21. kapitole príde na scénu. Dvadsiata bude viac o jednej malej červenookej mrche. Je už napísaná. Snáď nevadí.
Ivka.
nemusí sa v každej kapitole udiať mnoho vecí. Ja však musím povedať, že táto kapitola ma aj pobavila. To ako Tony hovoril o doktorovi a jeho pokusoch ho vyšetriť bolo super. Ale fakt, lekár, ktorý vie o existencii upírov ide brať krv normálnou ihlou? Blázon
A tiež som sa nasmiala, že sa Tony nudí vo Volterre, no kto by to bol povedal
Kde máme vlastne Jessy? Ak by som mohla poprosiť, tak by som si ju priala v ďalšej kapitolke, ak ju ovšem ešte nemáš napísanú
Tiež ma prekvapil Alec, ale v dobrom. SOm rada, že sa z nich stali priatelia, ale mohol by mu trochu pomôcť pri jeho strave. ďalej ma zaujíma, ako sa bude Jane správať k Tonymu po zistení v minulej kapitole Určite to bude ešte zaujímavé. Tomu pevne verím :P
A je mi Tonyho ľúto, nemá čo papať a ľudí hádam papať nebude To by si mu už neurobila Ja ti verím
Zase som sa tu rozkecala a vyrušujem pri písaní ďalšej skvelej kapitoly. Takže šupito presto ja chcem ďalšiu skvelú kapitolu
Už ma nabudúce nehnevaj takými poslednými slovami
Nádhera
vau, super. (: Som zvedavá čo bude dalej
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!