Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 7. diel

04.09.2012 (16:30) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1537×

V duchu som zaúpela a vyskočila na nohy. Upír? V duchu som zanadávala a utekala, čo mi sily stačili. Mihali sme medzi stromami, vždy som sa mu vyhla len tesne. Párkrát som zacítila, ako mi rukou prešiel po tvári a vtom som sa zvrtla a pridala do behu ešte viac. Začula som aj naštvané syčanie. Asi ho prekvapilo, že ma nemôže tak ľahko chytiť.

Začula som vodu, v duchu som sa modlila, aby nebola rieka priveľmi široká. Stočila som sa doľava. Preskákala som s ľahkosťou cez rieku po kameňoch a zastala. Nikde sa nič nehýbalo. Nič som nepočula, len hučanie v hlave. Víťazoslávne som sa zaškerila a so spokojnosťou som sa rozbehla ďalej. To však ma niečo udrelo do hlavy a sklátila som sa na zem. Vybilo mi to dych. Ležala som na zemi, zrak sa mi rozostroval. Začula som tichý beh. No super. To naozaj teraz umriem? Pomyslela som na mamu, že som ju znova neposlúchla a zavrela oči. Chcem to mať čo najrýchlejšie z krku.

„Sophie?“ Prudko som otvorila oči. Srdce mi poskočilo naspäť a ja som sa trhavo nadýchla. Paul ma zdvihol zo zeme.

„Čo tu robíš? Prečo si len v šatách?“ spýtal sa prekvapene. Chytila som ho za ruku a začala ťahať preč.

„Preč! Vypadni!“ šepkala som vydesene. Nechápavo, stále v šoku, na mňa pozeral, keď sa zrazu začuchal. Tvár sa mu skrivila hnevom.

„Bež preč!“ povedal trasúc sa a snažil sa mi vyšmyknúť. Držala som ho však pevne. Snáď si nemyslí, že ho nechám napospas tomu ľudožrútovi.

„Bež preč!“ skríkol na mňa a zahnal sa po mne. Automaticky som sa bránila druhou rukou. Vtom som zacítila omračujúcu bolesť v zápästí a pád späť na zem. Pred očami sa mi zakrútilo a z ruky mi dopadlo niečo teplé. Krv. Zamrazilo ma v chrbte a strčila som ruku do snehu. Začula som hlasné vrčanie a pred očami sa mi niečo zamihalo.

Otvorila som dokorán oči a vytočila hlavu. Pri mne sa mihol obrovský huňatý chvost, ktorý patril obrovskému, hnedo-sivému vlkovi. Ten stál pri mne. A kde je, preboha... Vlk otočil hlavu ku mne a pozrel sa na mňa. Strnula som v šoku. Paul? Nie, určite... Kým som sa stihla rozjímať, ozval sa zúrivý vreskot a jediné, čo som videla, bolo telo lietajúce vo vlkových ústach. Ten s ním trhal do všetkých strán. Prevalila som sa na brucho.

Asi som sa zbláznila. To je alkohol. Halucinácie. Poprípade sny. Určite spím v bare na stole a moja hlava sa zbláznila. Naplo ma. Vyškriabala som sa na nohy, no ďaleko som nedošla. Zgrcala som sa ako malé dieťa. Bolo to tak nechutné a realistické, až som si uvedomila, že to všetko reálne je. Odtackala som sa čo najďalej od toho. Hnedé oči ma pobavene sledovali.

Uvidela som ho. Bol nádherný. Jeho srsť bola krásne sfarbená a bol našuchorený od boja. Z obrovskej tlamy mu kvapkala krv. Vyzeral hrozivo, no zároveň majestátne. Cúvla som dozadu. Bola by som blbá, keby som si myslela, že mi nemôže ublížiť. Jeho zrak prešiel na moju ruku. Stiahol obočie a zakňučal. Prekvapene som na neho pozerala. Stála som nehybne, kým prišiel až ku mne. Siahala som mu po tlamu, z ktorej mu neuveriteľne páchlo.

„Používaj sprej do úst,“ vykĺzlo mi z úst. Namieril na mňa jedno veľké oko s výrazom „ty máš čo hovoriť“. Obrovským ňufákom ma jemne štuchol, aby som sa pohla.

„Si to ty?“ spýtala som sa potichu. Zastrihal ušami a pozrel na mňa okom. Tie oči by som spoznala všade.

Pomaly som zdvihla ruku a zaborila ju do huňatej srsti pri ušiach. Blažene privrel oči a hlavou sa mi natlačil ku krku. Ohromene som ho hladkala.

„Ty by si bol užitočný domáci maznák,“ povedala som pobavene. Odhrnul zuby a štuchol ma. Všimla som si, že kríva na prednú nohu. Nenechal ma, aby som sa na to pozrela.

Šla som pomaly, kým som si uvedomila, že si necítim končatiny. Kabát som si nechala v bare aj s kabelkou, jednu ruku som mala zakrvavenú a druhú pochrámanú. Snažila som sa na to nemyslieť, nemohla som na to zomrieť. Bola obrovská zima. Držala som sa vlkovi-Paulovi pri hrudi a čerpala teplo z jeho srsti.

Počas cesty na mňa znepokojene pozeral. Nebol si istý, či to zvládnem. Lomcovala so mnou zimnica, snažila som sa držať oči otvorené a nútiť prekladať nohy. Začula som vzdialené hlasy a videla som svetlo. Dostali sme sa až do rezervácie? Nohy sa mi podlomili na kopci a bezvládne som sa zosunula do snehu. Vďakabohu, že v noci nasnežilo. Tie pády dnes boli oveľa mäkšie.

„Nechcem tu žiť.“ Pozrela som na červenovlasé dievča. Jej oči žiarili ako hviezdy, zelené ako moje. Mali sme na sebe biele šaty a vo vlasoch mašľu. Dve päť ročné dievčatká. Jedna však vážnejšia ako druhá. Sedeli sme pred nenápadnými dverami v uličke. Človek by si pomyslel, že rodičia sú nezodpovední.

„Nemôžeš ma tu nechať samú,“ prosila som ju. Potriasla hlavou.

„Zabijú ma. Nie som taká výnimočná ako ty.“ Zrak sa mi zahmlil. Postavila sa a objala ma.

„Volala som ťa so mnou. Nechceš. Nebudem ťa nútiť, ale ja tu nezostanem. Povedz mame, že ju ľúbim.“ Sledovala som ju celý čas. Nemala by som šancu ju chytiť. Nedala sa.

„Vicky.“ Bol to Janin hlas. Bol plný zlosti. Trhla som so sebou. Pozerala na mňa a určite rozmýšľala, čo mi urobí. Neznášala nás. Blonďavé vlasy mala zapletené v chvoste a jej červené oči ma pozorne sledovali.

„Kde máš sestru?“ spýtala sa podozrievavo. Pokrčila som plecami a vstala. Nepáčilo sa jej to. A mne už vonkoncom nie. Priblížila som sa k nej.

„Ak nie si Sophie, neublížiš mi. Si bezcenná,“ povedala pobavene a oprela sa o múr. Napravila som si biele šaty.

„Uvidíme,“ povedala som sekundu pred tým, ako moje telo ovládla bolesť. Nemala som ju šetriť. Nikdy. Začula som výkrik a moja bolesť pominula. Radostne som sledovala, ako jej horia vlasy. Čo by som robila ja, keby som bola mojou sestrou?

„Sophie!“ zaznel hlas. Ďalší hlas. Všade samé hlasy. Zacítila som teplo. To neboli Janine vlasy, čo ma hriali. Zostala som dezorientovaná.

„Prečo ty práve musíš všetko posrať,“ zaznel rozčúlený hlas. Hej! Ten som poznala. To bol Jacob.

„Čo keby si bol taký skvelý a vypadol skôr, než ťa zabijem vlastnými rukami,“ zavrčal druhý. Paul. „Nebyť mňa, tak by tam ostala napospas jemu.“ Vlk. Upír. Krv. Ja.

Ešte som ani neotvorila oči a už mi došlo zle zo všetkého, čo som videla. V hlave mi trešťalo ako keby som s ňou zatĺkala klince. Vydala som zo seba nedefinovateľný zvuk. Všade sa rozhostilo ticho. Otvorila som oči a bolestne zaostrila do svetla. Videla som Jacoba s Paulom. Obidvaja ju pozorovali. Ťažkopádne som si sadla a zložila hlavu do rúk. Mala som pocit, že mi vybuchne.

„Si v poriadku?“ Neregistrovala som otázku. Svet sa mi točil pred očami. Zdalo sa mi to ako večnosť, kým sa mi podarilo sa dať dokopy. 

Pozrela som sa okolo seba. Zarazilo ma toľko vecí. Táto izba vyzerala ako obývačka u Emily, nie ako izba Claire. V izbe pri sebe stáli Paul a Jacob a obidvaja ma pozorne sledovali. Zodvihla som zo seba veci a snažila sa postaviť.  Nohy ma sklamali pri prvom kroku a nebyť Jacoba, sklátila by som sa na zem. Paul sa týčil nado mnou, no Jacob mu nedovolil, aby sa ma dotkol. Videla som, ako na seba zazerajú. Paul sa mi obrátil chrbtom a všimla som si jeho obviazanú ruku. Vlk kríval! Striaslo ma. Bol tak skutočný. Jeho srsť hriala. Cítil môj pohľad a cez plece sa na mňa pozrel. Tie hnedé oči. Tie isté.

„Sophie, vnímaj ma!“ Upriamila som svoju pozornosť na Jacoba.

„Si v poriadku?“ Prikývla som. Očami zašiel na moje ruky. Vtom som si uvedomila, že ho stále zvieram. Oboje ruky som mala obviazané až po lakte. Prešla som po obväzoch. Niekto ma zranil.

„Povedz mi, čo si pamätáš zo včerajška?“ Znova som uprela oči na Paula. Pozeral na mňa tiež. V jeho očiach bola ľútosť. Ľutoval mňa? Ľutoval, že ma zachránil? Nechápala som jeho výrazu. Jacob sa mi zase snažil niečo rozprávať. Nevenovala som mu pozornosť.

„Čo sa stalo s tým zo včera?“ prerušila som ho. Udivene sa na mňa pozrel.

„O toho som sa postaral,“ ozval sa Paul po dlhej dobe. Jacob ho spražil ohľadom. Poobzerala som sa znova. Neisto som sa postavila znova. Bola som tak slabá. Prečo?

„Nemôžem tu ostať, musím ísť ku Claire. Charlie ma zabije,“ zamrmlala som a hľadala kabát. Vlastne nemám kabát. Ani kabelku. Dofrasa!

„Nemôžeš ísť nikam v takomto stave,“ zaprotestoval Paul. Mávla som rukou.

„Mne nič nie je.“ Myslím, že ani jeden sa nenechal oklamať.

„Čo sa mi stalo? Prečo som skončila tu?“ Chalani si vymenili pohľady.

„Ale choď, aj tak to vie. Pozri sa na ňu, ako sa na nás pozerá. Čo som mal robiť? Nechať, nech nás zabije oboch?“ vybehol Paul na Jacoba až som naskočila. Myslela som, že sa o chvíľu pobijú, no našťastie zazvonil telefón.

„Omdlela si od zimy a od krvácania. Zranil som ťa, veľmi,“ povedal Paul potichu a odvrátil sa. Oprela som sa o stenu. Neurobil to naschvál. To určite nie. Jacob zodvihol telefón a tvár sa mu napjala.

„Charlie,“ povedal neutrálne a šibol očami po mne. „Áno je tu. No, vieš, my..“ Zasekol sa a počúval. Videla som, ako zaťal päste. Určite si ma vypýta k telefónu a zreve ma ako malé decko.

„Samozrejme, my sa o ňu postaráme.“ Buchol telefónom späť až spadol zo steny. Pozerala som na neho a čakala, čo z neho vypadne.

„Charlie trvá na tom, aby si tu ostala,“ povedal a očami nervózne tikal po Paulovi. Ostala som prekvapená.

„Prečo?“ Prečo by na tom trval? Žiadne výkriky do tmy? Charlie predsa nie je ako moja mama. Nikto mi však neodpovedal.

„Čo sa stalo?“ vybehla som po Jacobovi. Uhol pred pohľadom.

„Dnes našli jedného chlapca z vyššieho ročníka, ktorý bol s vami na oslave, s roztrhaným hrdlom.“ Krvavočervené oči. Zaplavil ma des. Roztriasla som sa po celom tele. Prečo?! Upíri tu?

Niekto na mňa niečo hovoril, no nikoho som nepočúvala. Bola som zatiahnutá vo vnútri, kde sa cezo mňa prevaľovali vlny strachu. Čo ak sú tu ďalší? Celá horda? Čo ak sú to špehovia z Talianska? Čo ak prišli pre mňa? Niekto so mnou zatriasol. Vytrhla som sa zo zovretia a zaspätkovala. Vrazila som do steny. Potrebujem mobil. Potrebujem mamu. Niekto vykríkol moje meno. Zaostrila som do hnedých očí. Do Paulových. Mala som zahmlený zrak. Plakala som. Preto bol bledý. Bez slova ma zložil do perín.

„Budeš spať. Teraz hneď. Potrebuješ oddych,“ nakázal mi nekompromisným tónom. Chcela som mu odporovať, no nemal som síl. Bola som vystrašená.

Čo ak niekomu ublížia? Vlci nie sú príliš schopní. Majú laby a chvosty. A sú to ľudia! Nikdy sa nenaučia používať dokonale vlčie telo. Všetkých ich tu rozdrvia. Bella, Charlie, Claire i Adam. Oni všetci mohli byť namiesto toho chlapca. Sledoval nás. Išiel po nás. Netrvalo mi dlho a upadla som do najhlbších kútov mojej mysle.

„Sophie,“ zaznel hlas spoza mňa. Stála som na balkóne a opierala sa o staré kamenné zábradlie. Ani som sa neobzrela. Začula som jeho pohyby ešte v druhej časti domu. Jeho vôňa ma obklopovala ako lahodný parfum. Nikdy som sa necítila šťastnejšia ako pri ňom. Nikto mi nevedel pomôcť viac ako on. On jediný ma vedel držať pri živote.

„Demetri,“ vydýchla som a otočila sa. Aspoň, že nemal na sebe ten čierny plášť. Vedel to. Že to tu bytostne neznášam. Že Volterra je moje peklo v živote, za to aká som. Samotný Aro sa ma snažil presvedčiť, že aspoň pre nich som dar. Ako som mohla byť dar?

„Demetri,“ oslovila som ho a on ma vzal do náruče, „ak by som utiekla, nehľadaj ma. Prosím.“ Zatváril sa prekvapene.

„Prečo by si to mala robiť?“ Pokrčila som plecami.

„Teba si nájdem všade. Pod vodou, v podzemí, aj keby som mal byť slepý. Nezabúdaj, mám na to dar,“ povedal a zaklopal si po čele. Pritisol si ma k telu. „Máš mňa. Nemáš dôvod nikam utekať.“

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 7. diel: