Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 6. diel

02.09.2012 (17:45) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1361×

Ráno bolo ťažké. Mala som zlé sny, vôbec som sa nevyspala. Zapla som si telefón. Toľko neprijatých čísel som ešte nemala. Úplne som zabudla, že som porozdávala čísla včera. Vytočila som matkine číslo.

„Sophie!“ Zaškerila som sa a odtiahla som si mobil od ucha. To som vedela, čo bude hovoriť. Samé blá sem, blá blá tam.

„Počúvaš ma?“ zaznela v telefóne.

„Každú jednu sekundu,“ povedala som presvedčivo. Vzdychla si.

„Vieš, ako som sa bála? Hlavne, že si celá. Ako tam je? Hovor,“ rapkala nedočkavo. Pretočila som očami.

„Je tu fajn. Veľmi zaujímavé mestečko, zaujímaví ľudia. Zatiaľ sa mi tu páči.“ Mama sa zasmiala.

„No tak tomu sa mi nejako nechce veriť.“ Počula som vzadu rachot.

„Čo sa deje? Rekonštruujete?“ spýtala som sa posmešne.

„Nie, som na letisku. Idem do Kanady, mám nejaké cenné info a dovolenku. Zastavím sa cestou domov, možno to tentoraz vyjde.“ Zahryzla som si do pery.

„Si si istá, že sa neťaháme za bludmi?“ spýtala som sa potichu.

„Ver mi, zlato, cítim, že je nažive.“ Zrušila hovor. Pozrela som spýtavo na mobil a hodila ho na posteľ. Voda mi rozlepila oči, cítila som sa lepšie.

A čo ak je to naozaj pravda. Čo ak moja sestra stále žije? Vyšla som z kúpeľne. Každý si myslí, že zomrela, keď sme boli malé. Utiekla preč. Nechcela žiť život, ku ktorému sme boli donútené. Akoby však mohlo dieťa prežiť samé? Pousmiala som sa na seba do odrazu, keď som si pripínala náušnice. To bude tým, že sme iné.

Bella šla dnes v značne zlej nálade. Ráno som ju videla ako tresla telefónom, keď jej Jacob nezdvíhal. Niečo sa asi dialo. Claire ma už aj s Adamom čakali pred školou. Len, čo som vystúpila, Adam sa mi ako vždy, ponúkol, že mi zoberie batožinu.

„No čo, pripravená na dnešný záťah?“ spýtala sa Claire lišiacky.

„Jednoznačne,“ odpovedala som s úsmevom. Charlieho som ráno obmäkčila jedným úsmevom. Zazrela som Bellu ako sa zamračene šuchce do školy a stretáva sa s Angelou. Bola som zvedavá. Čo sa medzi nimi stalo? Na prvej hodine som si zdriemla opretá o Adamov chrbát. Celý čas ma kryl. Zlatý chlapec.

„On po tebe úplne ide. Splní ti všetko, čo ti vidí na očiach,“ povedala pobavene Claire na prestávke. Ospalo som sa ponaťahovala.

„Tak vieš, ja som rada, že je taký zlatý, ale som zvedavá, kedy mu docvakne, že moje srdce nepatrí jemu,“ zamrmlala som ironicky a zobrali sme si veci. Obchádzali sme okolo Lisy, keď sme začuli ako sa rozprávajú o dnešných plánoch. Po včerajšku si nás prestala všímať. Teda, akoby mi to vadilo.  Obzrela som si chlapca, ktorý ma pozdravil na chodbe. Stále s tým neprestali. Claire sa obzrela za ním.

„No nie! On ťa pozdravil,“ povedala neveriaco.

„Kto?“ spýtala som sa zarazene a poobzerala som sa okolo.

„No predsa ten chlapec pred chvíľou! Je o ročník vyššie a je to strašný fešák!“ rozplývala sa.

„Tak ho zbaľ.“ Hodila na mňa pohoršený pohľad.

„To nemôžem! Ani nevie, že existujem.“ Prevrátila som očami.

„Mať tak tvoje problémy,“ zašomrala som a otvorila si skrinku.

„Ahoj,“ ozval sa hlas z druhej strany skrinky. Ignorovala som ho až kým som nezavrela dvere. Bol to ten chlapec, o ktorom hovorila. Vyčarovala som na neho úsmev. Claire na neho prišpendlila oči. Kopla som ju do členku.

„Poznáme sa?“ spýtala som sa slušne. Hodil na mňa nacvičený úsmev. Na Claire stopercentne zabral.

„Nie, určite nie. Som Marco, z vyššieho ročníka. Ty si Sophie, že? Je ťa plná škola. Len ma zaujímalo, či si neskočíme dnes večer von.“ Bez slova som na neho pozerala. Uhm, počkaj pozriem sa do diára. Cítila som kopnutie do členka. Vražedne som zazrela na Claire. Tá len horlivo prikyvovala. Zhlboka som sa nadýchla.

„Síce nie si môj vysnívaný princ na bielom koni, ale dnes oslavujeme v meste, tak príď aj s kamarátmi.“ Otočila som sa na päte a potiahla so sebou Claire. Chýbalo málo aby sa rozplynula.

„Bolo to kruté ale on... Príde!“ zajasala celá bez seba.

„Urobila som to len kvôli tebe,“ objasnila som jej to jasne. Kývla rukou.

„Samozrejme, ja to viem. Namaľuješ ma dnes?“

Hodila som tašku Claire na posteľ. Bývala tak blízko centra mestečka, na druhej strane od nášho domu. Dom mala malý a útulný, a rodičov preč. Vybrala som si šminky a zatiahla Claire do stoličku. Niečo stále rapotala. Niečo o tom Marcovi.  Prestala som ju počúvať už cestou zo školy. Orámovala som jej oči a trocha ich zosvetlila. Trochu som ju prepudrovala a spokojne som sa oprela o stôl.

„Nie je to moje životné dielo, ale na von to úplne stačí,“ povedala som a otočila ju k zrkadlu. Pre ňu to bolo životné dielo. Bola taká vytešená, že na mňa skočila a skoro ma zvalila na zem.

„Ďakujem, ďakujem!“ Zatriasla som s ňou aby sa upokojila.

„Pokoj, Claire,“ smiala som sa. Vletela do skrine pre oblečenie. Ja som si sadla na stolík a orámovala som si oči.

Na koncoch som ich rozmazala do dymového efektu. Vždy sa mi to hodilo. Ale viac, keď moje oči žiarili. Keď som to bola ja. Žiadne alter ego. Priblížila som sa k zrkadlu. Rýchlo som si zvykla na svoje menej žiarivejšie ja. Keď ma tu všetci zbožňujú, čo by robili, ak by som sa objavila ja? Claire by ma asi zjedla zaživa.  Prešla som po odraze. Zrkadlo sa rozvlnilo ako nepokojná voda.  Keby som tak mohla zrušiť matkinu ilúziu. Potrebovala som voľnosť. Moje pocity sa vo mne začali kopiť. Bola som v klietke.

Zrušiť či nezrušiť? Ak by som ju zrušila, mala by som na krku Volturiovcov.

„Nebudeme to riskovať,“ prehovorila som k svojmu obrazu. Uprela na mňa smaragdové oči a nadvihla obočie. Zosadla som zo stolíka a vybrala sa za Claire. Cítila som stále na chrbte prepaľujúci pohľad vychádzajúci zo zrkadla.

Vyrazili sme hneď po zotmení. Adam nás čakal o dve ulice ďalej. Ďalší ľudia sú vraj v bare.

„Vyzeráte super,“ pochválil nás tak trochu omráčený. Tiež bol čerstvo navoňaný a vlasy mal zastrihnuté. Claire si to tiež všimla a žmurkla na mňa. Pretočila som očami a vydali sme sa do centra.

Trochu ma oziabali nohy od zimy aj keď som na sebe mala nepriehľadné čierne pančuchy a čižmy nad kolená. Claire ma donútila si obliecť čierne minišaty, ktoré som zbalila jej. Netrvalo dlho a videla som bar. Vo vnútri bolo skoro plno. Adam nám podržal dvere a Claire sa natešene vrhla do vnútra. Pobavene som na ňu pozerala. Kde je to tiché dievča? Vošla som do vnútra a hlučná vrava sa stíšila na minimum. Porozhliadala som sa okolo a uvidela veľký stôl spolužiakov ako nám mávajú. Samozrejme tam bola aj Lisa s Kevinom. Vydala som sa k nim, nevšímajúc všetky pohľady na sebe. Obzrela som sa cez rameno a chlapci sa hneď otočili. Polovica z nich musela mať viac ako 21 pretože som ich nevidela motať sa pri škole. Vyzliekla som si kabát a zavesila pri stole. Ani som si nesadla, keď som začula, ako sa otvárajú dvere a na nohách ma pošteklil studený vietor. Dovnútra vošiel Marco aj so štyrmi spolužiakmi.

„Prišli,“ zapišťala Claire.

„Odkiaľ poznáte chlapcov z vyššieho ročníka?“ spýtala sa ohúrene Lisa. Otočila som sa k nim a zamávala im.

„Kto bude piť so mnou?“ spýtala som sa stolu. Claire s Lisou ochotne zodvihli ruky a pár ďalších dievčat.

„Nech sa páči,“ zaznel za mnou hlas. Marco mi podal pivo. Usmiala som sa na neho a štrngla si s ním.

„Rada opíjaš malé deti?“ spýtal sa ma pobavene. Uškrnula som sa.

„Každý máme osemnásť, čo je už v Európe dospelosť,“ uzemnila som ho pobavene. Konečne začal hrať jukebox. Odpila som si z piva a strčila Marcovi bankovky.

„Prosím, budeš taký dobrý a donesieš nám pár panákov?“ spýtala som sa milo a oprela o stenu. Usmial sa na mňa.

„Pre teba všetko,“ povedal a hodil na mňa hollywoodsky úsmev. Pozrel na bankovky.

„To je dosť na pár panákov, nie?“ spýtal sa zarazene. Mávla som rukou.

„Kúp ich toľko, koľko ich za tie prachy vyjde.“ Presunula som sa k stolu. Všetci si boli kúpiť pivo.

„Nebudete snáď celý večer piť len pivo nie?“ vbehla som im do témy.

„A čo iné?“ spýtala sa Claire prekvapene.

„Už sa to nesie,“ zaznel za mnou Marcov hlas a položil nám najväčšiu tácku, ktorú tam mali. Ak ich tam nebolo aspoň tridsať, tak ani jeden. Podala som Marcovi pohár a zobrala som si tiež.

„Bože, aspoň na pripitie. Mám dnes narodeniny tak vás pozývam,“ zastonala som a zodvihla pohár do vzduchu. Claire vyvalila oči a zobrala si z tácky pohár.

„Na, Sophie!“ zvolala a napila sa. Na to vyvalila oči a začala kašľať.

„Zapi to pivom,“ poradil jej Kevin a hrdinsky prevalil jeden pohár do seba. Pomaly si všetci zobrali.

„Čo to je?“ spýtala sa udivene Claire a čuchala k poháru. Čuchla som si a skrivila tvár.

„Nechcem to radšej vedieť,“ poznamenala som trocha znechutene a štrngla som si s Marcom.

„Na zdravie.“

Po pol hodine, nálada stúpla do výšin. Marca som poslala ku Claire nech ju naučí piť a ja som sa začala baviť s jeho kamarátom.  Páčil sa mi viac. Bol vysoký a pekne stavaný. Mal tmavšiu pleť a tmavé oči aj vlasy. Ja som bola už tiež viac veselšia ako u mňa býva zvykom po šiestom poháriku. Sedela som mu na kolenách pri stole a niečo sme oduševnene rozoberali. Nerozumela som mu síce nič ale bol viac napitý než ja, čo bolo dobré. Claire sa držala Marca, keď spolu tancovali a vyzeralo to, že nakoniec predsa len Marco nepozeral vždy na mňa. Podľa hodiniek bolo už po polnoci a polovica stola už odišla. Adam vyzeral, že každú chvíľu zaspí. A barman vyzeral, že už nás chce mať z krku.

„Ty,“ pozrela som na svoju stoličku. Jeho meno som už medzičasom zabudla. „Máme tu niekde potok alebo niečo také? Blízko.“ Zdalo sa, že rozmýšľa. Prikývol. Schmatla som Adama za ruku a potiahla ho až si skoro rozbil zuby o stôl.

„Adam, Adam! Zober zvyšok partie, ideme sa kúpať!“ zasyčala som mu do tváre. Jeho oči sa doširoka otvorili a zaostrovali na mňa. Ten bol KO. No zodvihol sa a podarilo sa nám všetkým vyjsť von. Hlava sa mi príjemne točila, vzduch bol teplý ako v lete pri mori. Zrazu ma z hlbokého rozjímania vytrhla snehová guľa, ktorá mi pristála vo výstrihu.

„Hej!“ zvreskla som a snažila sa zaostriť na vinníka. Bol to Marco pretože on jediný sa smial najviac. Zodvihla som sneh a urobila guľu. Pribehla som k nemu, šmatlavou chôdzou a hodila guľu za golier. Začal so sebou trhať a rozosmiali sme sa znovu. Claire sa tak smiala, že sa pošmykla a spadla na zadok. Adam jej pomáhal.

„Toto vyzerá na kúpanie v snehu,“ ozval sa Marco a nadviazať očný kontakt s jeho kamarátom, mojou stoličkou. Na to som vôbec nečakala.

Zvrtla som sa a rozutekala rovno do lesa. Aj cez všetok alkohol som videla ostrejšie ako oni všetci dohromady. A tiež dobre v tme. Počula som za sebou Marcove bojové pokriky. Rozosmiala som sa a v tele sa mi nabudil adrenalín. Behala som medzi stromami, cítila som, ako sa moje vnútro odľahčovalo. Stromy sa mi mihali pred očami, snažila som sa držať si stabilitu. Vtom sa mi pred očami zamihali čierne tiene. Prudko som zastala, no zľadovatená zem ma neposlúchla a zakopla som v najväčšej rýchlosti. Zletela som na zem a dobrých pár metrov ďalej som ešte zrážala všetko, čo mi stálo v ceste.

Tmavé stromy sa mi rozkrútili pred očami, v hlave mi búšilo. Zacítila som bolesť v pravej ruke ale aj cez to všetko som sa snažila postaviť. Čo to bolo za tie rýchle pohyby? Vtom som zistila, že nepočujem ani hlasy mojich prenasledovateľov. Nie, tu bolo niečo hroznejšie. Obzrela som si ruku. Zápästie mi začalo opúchať. Snažila som si upokojiť dych a rozhliadla som sa okolo. Všade bola tma, ticho, ktoré sa mi nepáčilo. V diaľke som začula vlčie vytie. Za mnou niečo zašuchotalo. Rýchlo som sa obrátila, no nikoho som nespozorovala. V periférnom videní sa mi však niečo zamihalo pred očami a vrhla som sa na zem. Nado mnou sa ozvalo syčanie. V tme zažiarili krvavočervené oči.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 6. diel: