Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 27. diel + Epilóg

20.09.2013 (12:00) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1484×

Napätý vzduch ešte viac oťažel. Zacítila som na sebe asi milión pohľadov. Držala som Vicky za sebou a chránila ju vlastným telom.

„Victoria?“ ozval sa Edward vykoľajene. Vicky na neho pozrela a uškrnula sa.

„Toho jeba, že si si pribrala do rodiny?“ spýtala sa posmešne. Edward sa urazene zaškeril. Bella na nás neveriaco pozerala.

„Ony sú si tak podobné,“ zašepkala prekvapene. Zdalo sa, že všetci zrazu zabudli prečo tu vlastne sú. Zdalo sa mi, že im to doplo.

„Nie je možné,“ vyrazila zo seba neveriaco Bella a začala krútiť hlavou. Ticho preťal hlasný smiech. Vyľakane som nadskočila. Aro sa smial a my sme na neho všetci pozerali.

„Tak Victoria, ty stále ešte žiješ,“ ozval sa Caius kým sa Aro smial. Vicky sa mi vyškerila za chrbtom.

„Burina má silné korene,“ posmievala sa im škodoradostne. Aro sa prestal smiať a pozrel na nás.

„Zdalo sa mi, že môj príkaz bol jasný, Demetri,“ povedal ľahostajne a pozrel sa na svoju gardu. V čiernom plášti som spoznala Demetriho. Hľadel na mňa.

„Aký príkaz?“ spýtala som sa Demetriho. Odvrátil zrak. Opovrhuje mnou?

„Svoj príkaz som splnil, videli ste moje spomienky,“ odpovedal pokojným hlasom. Caius si odfrkol.

„Asi nesprávne. Mal si zabiť Victoriu a pozri sa, Demetri, stále tu je,“ povedal hnevlivo. Stuhla vo mne krv. Čo to povedal?

„Čo si mal urobiť?“ ozvala som sa šokovane. Nepozrel na mňa.

„Pozri sa na mňa a povedz mi to!“ skríkla som na neho a vyskočila na nohy.

„Sophie,“ oslovila ma upokojujúco Vicky a držala za ruky.

„Keď ste boli malé, mal som zabiť Victoriu. Aj som to vykonal. Ak ma oči neklamú, urobil som to tak,“ odsekol, no pohľad mi nevenoval. Padla som znovu na kolená. To nie je fér.

„Si v poriadku?“ ozvala sa sestra a ja som zistila, že sa trasiem. Chcela som sa ho spýtať, ako to mohol urobiť, no bola som neskutočne rada, že sa mu to nepodarilo. Demetri na mňa ustarostene pozrel, no keď zachytil môj pohľad, odvrátil sa späť.

„Nevšímaj si ju, Demetri, je to odsúdenec. Všetky tri budú mŕtve,“ ozvala sa Jane a postavila sa k nemu. Hodila som rýchly pohľad na mamu, no tá mala stále chladnú masku.

„Ach, Jane, ako sa má brat? Prepáč, zabudla som, že som ho rozpárala na kusy,“ zatiahla som škodoradostne a sledovala, ako sa chystá ku skoku. Len poď.

„Jane, ostaň stáť na mieste. Najprv to vybavíme s Cullenovcami a potom doriešime tvoj trest Sophie, za to, že sme tam skoro všetci umreli,“ ozval sa Aro.

„Škoda, že len skoro,“ odfrkla som zlostne. V radách to zašumelo, od Cullenovcov som počula aj smiech. Prepaľovala som pohľadom Demetriho a vo vnútri som cítila strašnú zradu. Milovala som dvoch jedinečných mužov, ktorí ma zradili. Tak strašne to bolelo.

Bola som sklamaná - z nich, zo seba proste z celej situácie. Nič nešlo tak, ako som si priala. Aro sa obrátil ku Cullenovcom. Začal im rozprávať o pravidlách upírov a ďalšie kraviny. Snažila som sa presvedčiť sestru, aby sme vyslobodili mamu a odišli preč. Bola tvrdohlavá, stále tvrdila, že mám utiecť, kým je čas. Vyzvali Bellu, aby mohli vidieť Renesmee. Bella neochotne zobrala dcéru za ruku a vykročila k nim.

Pohľadom u mňa hľadala podporu. Len som prikývla. Obrátila som sa k Vicky a ukázala jej Chelsea. Prvý cieľ. Prikývla a spokojne sa usmiala. Celá bola zrazu o mnoho pokojnejšia, akoby to ani nebola ona. Otočila som sa naspäť a napnutá ako struna som očakávala na ich jeden zlý pohyb. Aro vzal dievča za ruku a skúmal jej myšlienky.

„Zaujímavé,“ podotkol a mávol rukou. Vtom Bellu obkľúčili štyri postavy a vrhli sa na ňu. Vicky sa spoza mňa odrazila a ja zaskočená rýchlou akciou som len vyslala živel na pomoc. Strhla sa strašná mela. Vicky sa prebíjala k matke a ja som zatiaľ pálila jedného po druhom. Bella úspešne nechala utiecť svoju dcéru a vrhla sa do bitky. Nebolo mi všetko jedno, keď som videla, ako Demetri skáče do boja. Taktiež som zbadala vlky. Všetci umrú. Nechala som ovládať beštiu moje telo a sledovala, ako sú všetci pomalý. Moje rozžeravené ruky kosili upírov bez najmenšieho problému. Zachytila som za sebou Demetriho a odkopla ho od seba. Nechcela som mu ublížiť. Vtom som začula Vickyn krik. Zdesene som sa obzrela. Videla som Jane, ako s úsmevom držala sestrinu hlavu v rukách a jej telo dopadalo na zem.

„Nie!“ Môj rev prehlušil celý boj a mne sa zastavil čas. Videla som mamu, ako bojuje a snaží sa dostať k Vicky. Videla som, ako sa na mňa Jane usmieva. Oko za oko, zub za zub. V stotine sekundy som odtrhla hlavu Jane. To jej ešte nestihol ani zmiznúť úsmev.

Demetriho som uzamkla do ohnivej ohrady. Hoci ma zradil, nemohla som ho len tak prestať milovať. Celý môj život sa skladal zo spomienok, na ktorej dominoval. Okrem mamy to bol posledný človek, ktorého som chcela vidieť mŕtveho. Bolo ich veľa a všetci sa masakrovali hlava-nehlava. Hoci som bola oveľa rýchlejšia ako oni, v sile som sa im stále nevyrovnala.

Bolesť zo straty svojej sestry ma oslabila. Viackrát mi Bella zachránila život. Nemohla som použiť oheň v tomto stave. Zabilo by ma to. Cítila som to. Sily mi strašne rýchlo ubúdali a ja som vedela, že takto sa to nevyrieši. Pozbierala som posledné sily a vydala sa po stope, ktorú som potrebovala. Chelsea sa práve sťahovala do úzadia aj s vládcami. Nebolo ťažké ju nájsť. Začula som výkriky. Niekto ďalší zomrel. Snažila som sa netriasť. Odchytila som ju a odkotúľala som sa s ňou a držala jej ruky. Bola silnejšia, hoci nebojovala. Vedela som, že nemám šancu ju zabiť holými rukami.

Prepáč mi to, Vicky. Toto je pre teba. Moje ruky sa rozpálili a do jej tela prudko vpálil oheň. Bolestne zvreskla a než som stihla zaregistrovať, vybuchla mi v rukách. Pohľad sa mi zakolísal, keď ma niekto zdvíhal zo zeme. Už by som nevydržala ani jeden útok. Uvidela som Arove červené oči a vedela som, že je môj koniec. Výkriky na čistine prestali pretože prestali platiť umelo vytvorené putá.

„Zaplatíš mi za to,“ zasyčal naštvane a v bruchu som zacítila obrovskú bolesť. Pozrela som sa dole a uvidela jeho ruku v mojom bruchu. Niečo mi tam nahmatal a stlačiť. Zalial ma pot od bolesti keď som revala. Zrazu som padla na zem a ústa sa mi zaplnili krvou. Snažila som sa ju vypľúvať, no každý pohyb mi spôsoboval neskutočnú bolesť. Otočila som sa a zbadala Demetriho, ako besne trhá Arovi končatiny.

„Sophie!“ zaznel hlas mojej sestry. Zmätene som zaklipkala očami, keď som nad očami uvidela tvár svojho dvojčaťa.

„Už som umrela?“ spýtala som sa a v hrdle mi zaklokotalo, keď mi do úst vyšla ďalšia krv.

„Nie, nie! Žiješ aj ja žijem! Bola to len ilúzia a mama bola mnou! Vedela, že sa to stane a chcela nás zachrániť!“ rapotala rýchlo a snažila sa mi nejako pomôcť. Mama je teda tá mŕtva? Mami.. Už som nevedela, čo ma bolí. Či strata mamy alebo rozpárané brucho. Bolesť neustupovala a ja som cítila, ako sa moje krv rozlieva vo vnútri tela.

„Krv, potrebuje krv!!“ To bola Vicky. Bol tam strašný krik. Nechcelo sa mi to počúvať. Končeky prstov mi mrzli od zimy a mne sa chcelo strašne spať. Nevládala som ani otvoriť ústa, aby som povedala sestre, že našťastie ma to už prestáva bolieť. Chcela som ísť spať. Počula som svoje meno, no nechcelo sa mi otvárať oči. Boli tak hluční a ja som si priala ticho. Zdalo sa, že všetci stíchli. To je tak nádherný pokoj. Tu by som chcela ostať navždy.

Epilóg

Rada som trávila čas v tme. Nič ma nebolelo, nič som necítila. Pred očami som videla spomienky. Veľa spomienok ešte z čias pokojných a bezstarostných. Videla som svoju sestru aj mamu. Obe sa na mňa usmievali.

Nikdy vás neopustím, milujem vás,“ zašepkala mama a objala nás. Bola som tak šťastná. Nič iné mi nechýbalo. Niekto ma však ťahal za ruku. Nechcela som pustiť mamu. Bola som tam v bezpečí. No ťahanie neprestávalo. Bolo tak silné, že ma odtrhlo z náruče a ťahalo preč.

„Nechcem odísť. Mami!“ volala som o pomoc, no moja mama sa na mňa len usmievala. Vynášalo ma to hore. K bielemu svetlu. Oslepovalo ma to a ja som bojovala, aby som tam nešla. Vrútila som sa do svetla a moje uši začuli rámus a ja som nadskočila. Zalapala som po dychu a otvorila oči. Oči ma rezali a pálili, no po chvíli sa mi podarilo zaostriť. Videla som béžový strop. Kde to som? Obzrela som sa a zbadala okná. Obrovské okná a cez ne lesy. Lesy? Toto je môj posmrtný život?

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

Voľné pokračovanie

Sedela som na útese a dýchala zhlboka. Slaný vzduch sa mi hral s vlasmi. Rezervácia bola naozaj okúzľujúce miesto. Za sebou som začula výkrik a okolo mňa sa mihla červená škvrna. Len som pobavene sledovala, ako Vicky skáče z útesu do mora. Na tom istom mieste, kde som sa prvýkrát stretla s Paulom a do toho istého mora, do ktorého Vicky skočila, keď utekala. Spomienky sa cezo mňa prevaľovali. Nemala som chuť ich zastavovať. Aj keď som žila životom človeka len napoly, uvedomila som si, že minulosť bude navždy súčasťou môjho života. Nikdy pred ňou neutečiem.

Dole na pláži som videla Rachel. Zistila som, že to bola Jacobova sestra. Urobila som veľmi dobre, že som jej neublížila. Dokázala presvetliť Paulov život, zatiaľ čo ja som bola preč. Stála a strážila deti, aby nešli hlboko do vody. Sadla si a položila si ruku na vytŕčajúce brucho. Odvrátila som pohľad a vstala. Do môjho zorného poľa sa dostal Paul, ktorý kráčal ku mne. Vzdychla som si. Ešte raz som to musela absolvovať. Prišli sme k sebe, no ani jeden z nás neprehovoril. Začula som ako sa Vicky teší zo skákania a strašenia malých detí.

„Je mi to ľúto,“ ozval sa, keď už nevydržal pohľad do očí. Mlčky som prikývla.

„Aj mne, za všetko,“ vysúkala som zo seba a snažila sa tváriť neurčito. Neviem na čo som sem vôbec chodila. Spomienky s ním boli krásne.

„Prišla som sa rozlúčiť a popriať ti veľa šťastia v živote,“ prehovorila som už pevnejším hlasom. Nechcela som rozmýšľať nad našou poslednou nocou hoci to veľmi nešlo. Pozrel na mňa a stiahol obočie. Bingo! Neutápam sa v spomienkach sama. Stačil ten pohľad do očí a vedela som, že by som bola schopná spraviť všetko pre ďalšie chvíle.

Mimovoľne som si spomenula na Samove slová. Netráp ho. Odkašlala som si a buchla po pleci. Prekvapene zažmurkal a potom sa usmial. Ničili by sme sa navzájom. Aj tak nie som tá, s ktorou by ostal. Siahla som si po náramku a chcela ho dať dole.

„Ten si nechaj,“ zastavil ma, „to bol darček, ktorý som robil pre teba. Nechcem, aby si úplne zabudla, že si vo Forks niekedy bola.“ Ani som sa na neho nepozrela. Toto je snáď najhoršia rozlúčka na svete.

„Sophie,“ začula som za sebou a na chrbát mi vyskočila Vicky. Hneď som mala mokré tričko až som zavrčala.

„Krista, ty si horšia ako decko,“ zamrmlala som a striasla ju zo seba. Zasmiala sa a pozrela ešte na more.

„Ešte raz si skočím a kým sa sem vydriapem, dúfam, že už sa rozlúčite,“ povedala a vydala sa k útesu. Zrazu sa otočila a pozrela na mňa.

„O nič sa nepokúšaj, nechce sa mi odtiaľto utekať pred tými štencami.“ Paul sa uškrnul a pozrel na mňa.

„Myslím, že takýto zvrat nikto nečakal,“ poznamenal a usmieval sa.

„Som rada, že sa nechala prehovoriť a nemasakruje všetko okolo seba,“ poznamenala som ironicky a usmiala sa. Cítila som sa dobre. Po dlhej dobe, keď už som sa spamätala z matkinej smrti, som sa konečne znovu cítila skvele. Pozrela som sa s úsmevom na Paula. Zistila som, že hoci k Paulovi ma to ťahá, je to len pud a nie láska. Tá ma ťahá inam.

„Nebudem to naťahovať. Cullenovci budú mať teraz veľa povinností s cestovaním po svete a tak si môžete užívať Forks.“ Len mlčky prikývol.

„A ty teraz pôjdeš kam?“

„Ja odchádzam s Vicky na prázdniny do Ruska,“ povedala som a ruku schovala za chrbát.

„Keď sa budete nudiť po pár rokoch, zastavte sa. Myslím, že každý na tomto svete je vám vďačný za odstránenie tých pijavíc.“ Potom ku mne natiahol ruku a pohladil ma po pleci.

„Som rád, že si nezomrela,“ poznamenal potichu a otočil sa na odchod. Ticho som upierala pohľad na jeho chrbát. Minulosť bola krásna, ale teraz žiješ v prítomnosti. Ani som nepočkala na Vicky a vykročila preč. Vedela som, že ma nájde tak či tak. Vybehla som z rezervácie a utekala. Vedela som presne kam idem. Po smrti Volturiovcov, ostatok gardy utiekol a už sa viac neukázal.

Všetci prestali bojovať a pokúšali sa ma zachrániť. Prežila som si klinickú smrť, no moja tvrdohlavá sestra ma nechcela nechať odísť z tohto sveta. A som jej vďačná. Prebudila som sa u Cullenovcov, všade bol pokoj. Našla som Vicky sedieť u nich v obývačke. Div, že mi oči nevypadli. Zdalo sa, že všetko je v poriadku. Zistila som, že vôbec neviem, čo chcem ďalej robiť. Zastala som na okraji lesa a pozerala na rieku. Teraz už viem, čo chcem robiť.

„Si rýchlejšia,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa natešene otočila. Demetri sa približoval ku mne a chytil ma za ruku. Pobozkal ma na chrbát ruky a ja som zočila prsteň, ktorý mi navliekol na ruku len nedávno.

„Počkám ešte na Victoriu a potom musím vyraziť,“ povedala som s úsmevom.

Po tom, čo som sa prebudila, zistila som, že Demetri žije. Prežil, no nevedel, čo ďalej. Už nebol pod vplyvom Chelsea. Naše stretnutie bolo dramatické, veľa som na neho kričala, cítila som sa zradená. Chcela som ho vlastnoručne zabiť za to, že mi chcel zabiť sestru. A Vicky zas zabiť za to, že mi to tajila. A keď som mu zas chcela jednu vylepiť, skočila nám do toho sestra a prinútila nás, aby sme sa udobrili. Neskôr som zistila, že Vicky má dar po mame.

To vysvetľovalo, že Demetri mal len v hlave ilúziu. A tiež, že naozaj ku mne cítil niečo viac ako náklonnosť. Nebolo to len vytvorenými putami. A ja som zistila, že z môjho života nemôže odísť. Bola moja záchrana a môj svetlý bod. Možno to bol upír, možno nikdy už nezačujem ako mu bije srdce, ale nemohla som niekoho, kto bol hlavná postava v mojom živote, len tak poslať do teplých krajín. Ešte raz ma pobozkal a potom odišiel. Pokojne som si sadla a čakala na sestru. Prišla o pár minút už v suchom oblečení. Udivene sa porozhliadala a pozrela na mňa.

„Cítim tu Demetriho.“

„Bol sa rozlúčiť.“ Vyjavene na mňa pozrela a vytiahla na nohy.

„Ako rozlúčiť? Dal ti predsa snubný prsteň!“ Mávla som rukou.

„Však neodišiel navždy. Raz sa vráti.“ Skepticky na mňa pozrela a niečo zamrmlala. Ešte raz som sa obzrela na les a potom sme sa rozbehli. Áno, odišiel ale nie navždy. Nezazlievala som mu to. Bol stáročia väznený vo Volterre, že ani nevedel, čo je to život. Šiel svetom a triedil si myšlienky. Viem, že príde. Času máme dosť.

„A čo keď sa nevráti?“ spýtala sa ironicky Vicky. Pozrela som sa na prsteň, aby som sa uistila či si všetko len nenamýšľam.

„Tak keď sa nevráti, tak ja si v tom Rusku niekoho vezmem,“ povedala som trucovito a sestra sa rozosmiala. Usmievala som sa z jej šťastia. Nemohla som ju prinútiť, aby žila životom človeka. A ani som nechcela. Sama som sa rozhodla, že nájdeme spôsob, aby sme boli obe spokojné. Pozrela som sa na ňu.

Aj tak sa zmenila. Už nepotrebovala trhať okolo seba všetko, čo jej prišlo pod ruku. Bola som rada. A hlavne, bola som šťastná. Vidíš mami, nakoniec to dopadlo dobre. Žije, smeje sa a vychádzame spolu. Škoda, že tu nemôžeš byť s nami. Zaklipkala som očami aby som zahnala slzy. Opätovala som úsmev sestre a tešila sa na novú etapu svojho života.

Ďakujem všetkým, ktorí na to mrkli aj kútikom očka. Nemyslela som si, že po dvoch rokoch sa vrátim k tomuto príbehu a dopíšem ho. Ďakujem každému, kto zanechal koment a ospravedlňujem sa každému, ktorého koniec nepotešil. Nech sa vám darí v tvorbe. :)

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 27. diel + Epilóg: