Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 24 diel

19.08.2013 (10:00) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1213×

Zobudila som sa na myknutie. Zmätene som otvorila oči. Pristávali sme. Prekvapene som sa natiahla. Celé telo ma bolelo. Zdalo sa mi, že som spala len pár minúť. Bola som neskutočne unavená. Vonku bola tma. Pozrela som na hodinky. Boli dve ráno. Vzdychla som si. Potrebujem viac spánku alebo... nie! Otriasla som sa a vyštartovala z lietadla. Cez halu som preletela, nikto si ani nevšimol, že som tam bola. Vpálila som do lesa a zacítila vzduch zamorený upírmi. Prudko som zaspätkovala. To už sa celá garda stihla dovaliť do Forks? Potiahla som nosom. Nie, tie pachy nepoznám. Nadýchla som sa. Cítila som vlhký vzduch, ktorý ma trocha vzpružil a dodal mi silu. A radosť. Znovu doma. Otočila som sa a chcela vyraziť, no ani som so sebou nehla. Automaticky som vyrazila k rezervácii, no tam nemôžem. Nie takto. Nie s týmito očami. Potiahla som nosom. Čo má však znamenať tento príval upírov?

Alice ma nevarovala. Prečo? Vedela som kam mám ísť. Ku Cullenovcom. Tam sa snáď dozviem viac. Vyrazila som, čo mi sily stačila a vyhýbala sa pár kilometrov každému upírovi. Všetci boli na love. Niektorí chytali zvieratá, ostatní ľudí. Konečne som sa dostala k sídlu. Všade bolo ticho. Znervóznela som a vydala sa k dverám. Za mnou sa ozvalo zlostné zavrčanie a inštinktívne som sa odrazila k dverám. Na moje pôvodné miesto dopadol vlk a vrčal. Na mňa. Udivene som na neho pozerala. Čo robia vlci tu? Kriste čo sa tu deje? Buchli dvere a ja som zbadala rútiaceho sa Jacoba. Jeden pohľad a šiel po mne skočiť.

„Doriti, stoj!“ zhúkla som po ňom. Prekvapene zastal a pozeral na mňa. Potiahol nosom.

„Sophie?!“ zhúkol na mňa prekvapene a oči mu tikali po mne.

„Potrebujem hovoriť s Bellou, už sa vrátila Alice?“ vyhŕkla som na neho. Stále na mňa udivene pozeral. Ja som však začula ďalšie pohyby. Za mnou pristáli dve osoby. Otočila som sa. Bella na mňa upierala červené oči a ovládala sa? Nos krčila najviac ako mohla aby zachytila moju vôňu. Edward ju hladil po ramene. Z dverí vyšiel Carlisle a za ním Emmett. Začala som sa cítiť trochu nepohodlne.

„Spomenula si Alice, kde je?“ ozval sa Carlisle. Oprela som sa o zábradlie.

„Čo tak také - ahoj, Sophie, ako sa máš? Sme radi, že si nás prišla navštíviť?“ vyhŕkla som ironicky a nadýchla sa. Bella sa už neudrží dlho.

„Bola si v kontakte s Alice?“ spýtal sa ma Edward.

„Už tu mala byť,“ poznamenala som sucho. Jacob na mňa stále pozeral.

„Tvoje oči,“ povedal do ticha. Mávla som rukou.

„Nerieš moje oči.“

„Ale tvoje srdce bije!“ protestoval.

„To sa predsa u živých bytostí deje,“ odbila som ho podráždene. Nepáčila sa mi tá situácia. Kde tá zasraná Alice je?!

„Nemaj nám to za zlé, Sophie, očividne ešte stále nechápeme, čo sa deje. No Alice odtiaľto odišla už pred troma mesiacmi.“ Prekvapene som pozerala na Carlislea.

„To vážne? Čo potom robila vo Volterre?“ spýtala som sa nahlas. Okolo mňa všetci stuhli. Okrem nej. Bella na mňa zavrčala a rozbehla sa po mne. Vyhla som sa jej len tak-tak. Na novorodeného mala sily viac než bolo za potreby. Snažila sa ma chytiť, no vyhýbala som sa jej zovretiu. Nechcela som jej ublížiť, no nemala som na výber. Keď naprázdno znovu chytila vzduch, kopla som ju do titánového brucha až odletela naspäť k domu.

„Bella prosím ťa, hrať sa s tebou môžem aj potom. Potrebujem odpočinok,“ dychčala som namáhavo. Bella bola však ako zmyslov zbavená. Ani ju nezabolelo, že rozryla polovicu príjazdovej cesty. Za chrbtom sa mi ozvalo ďalšie vytie. Jacob zamračene pozeral do tmy. Bella sa ku mne novu rozbehla. Už som si nebola tak istá, že sa jej vyhnem.

„Preboha! Dámy sa predsa nebijú!“ zaznel zvonivý hlas, ktorý na Bellu zapôsobil, ako ľadová sprcha. Z tmy sa vynorila mokrá a usmievajúca sa Alice.

„Alice,“ vydýchol Carlisle.

„No konečne,“ zamrmlala som a padla na kolená. Alice ma zachytila.

„To bude dobré, potrebuješ len spánok,“ upokojovala ma, „a nepozeraj sa tak na mňa! Nie som práve upravená!“ Viečka mi klesali, no zasmiala som sa.

„Už som sa zľakla, že si ma nechala v štichu,“ zamrmlala som a zavrela oči.

„Ale nie, len som sa cestou musela zbaviť nejakých nápadníkov.“

Vedela som, že asi spím. Spala som a všade okolo mňa to dunelo rôznymi hlasmi. Chcela som sa pozrieť, čo sa deje, no moje telo potrebovalo odpočinok. Niečo také, ako sa stalo vo Volterre, ma mohlo zabiť. Mala som si kontrolovať svoje prúdy energie.

Snívali sa mi rôzne sny. Boli väčšinou plné bolesti. Precitla som sa. Niekto ma hladil po tvári. Demetri? Otvorila som oči a zbadala nado mnou malé dievča. Mala dlhé tmavé vlasy a hnedé oči ako Bella. Vyzerala tak na sedem rokov. To je jej dcéra? Prešla mi dlaňou po tvári a uvedomila som si, že mi zotiera slzy. Usmiala sa na mňa. Jej srdce bilo. Tak isto ako moje. Je to naozaj možné? Zaznel sykot a vo dverách sa zjavila Bella. Vyčítavo pozrela na dievča a potom na mňa.

„Už si hore,“ vyhŕkla a zmizla. Pristála na posteli a drvila ma v objatí.

„Prepáč!“ Zalapala som o dychu.

„To je v poriadku, len by si ma mohla pustiť.“ Pustila ma a pozerala sa na mňa. Usmievala sa. Bola krásna. Ako oni. Vzdychla som si.

„Tvoje oči sú znovu zelené,“ poznamenala udivene a natiahla ku mne ruku. Vyhla som sa jej a vyliezla z postele.

„Neber to v zlom, Bells, mám ťa rada, ale mám rada aj svoje telo, takže žiadne objímanie, dobre?“ Mierila som do kúpeľne. Potrebovala som sprchu. V zrkadle som sa obzrela. Mala pravdu, moje oči sa dostali do normálu. Žiarivé smaragdy ma prepaľovali. To som musela spať celý deň. Nemám toľko času.

Rýchlo som sa osprchovala a keď som vyšla, mala som nachystané nové oblečenie. To, čo som si tu nechala. Prešla som prstami po čipkovanom golieri. Prešla mnou nostalgia. Nadýchla som sa a hodila oblečenie na seba. Zišla som dole za hlasmi. Vošla som do obývačky. Emmett sedel ako vždy pred televíziou a prepínal kanály. Boli tam skoro všetci. Alice sa na mňa usmievala. Chcela som niečo povedať, no zaujal ma hlas v televízii. Bol to zahraničný program a ukazovali zrúcaniny hradu. Ešte sa z neho dymilo. Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila, že to bol môj domov. Býval to môj domov. Niekedy v minulosti. Všetci bez slova pozerali do telky. Dokonca Bella vyvalila oči.

„Volterra padla?“ Bol to Edward.

„Zdá sa tak, no padol len hrad. Sophie, ty si zničila národnú pamiatku,“ zasmiala sa Alice a objímala Jaspera.

„To si bola ty?“ zalapala po dychu Bella. Nevinne som pokrčila plecami.

„Bella, musíte okamžite zmiznúť!“ začala som naliehavo hovoriť. Bella sa len usmiala.

„Všetko som im povedala, kým si spala. No nikam nejdú, chcú to vyriešiť diplomaticky,“ ozvala sa Alice. Naštvane som si sadla do kresla.

„Chcú vás naverbovať. Nebudú sa s vami rozprávať,“ namietla som vyčerpane. Spánok nebol dostačujúci. Nevedela som, že ma moje vyčíňanie až natoľko oslabí. To bude asi tým, že som nikdy nepoužila to, čo mi bolo dané.

„My si to všetci plne uvedomujeme, ale toto je náš domov, Sophie. Nechceme prísť o náš domov. Okrem toho sme to povedali všetkým našim priateľom. Veľa z nich odišlo, nechceli bojovať. My si ho však vybojujeme,“ hovorila Bella pokojne. Neveriaco som na ňu pozerala. Všetci v miestnosti však vyzerali, že to myslia vážne.

„Blázni,“ zavrčala som naštvane. Edward sa ospravedlňujúc usmial.

„Renesmee nie je dieťa vytvorené upírom. Je to výnimočný druh, tak ako ty,“ hovoril láskavo a hladil svoju dcéru po vlasoch. Uhla som od nich pohľadom. Budem musieť odtiaľto kým ma nenájde Demetri.

„Môžem?“ ozvala sa Renesmee a ukázala na mňa. Edward s Bellou na seba pozreli a potom prikývli. Jacob vyzeral dosť šokovaný, keď vošiel do obývačky.

„Ste si istí, že je to dobrý nápad?“ pýtal sa úzkostlivo Belly a sledoval ma. Renesmee však šla neohrozene ku mne, akoby sa ničoho nebála. Vo vnútri ma zabolelo. Videla som sa v nej. Bola som tak pohrúžená do svojich úvah, že som ani nepočula, čo sa deje okolo. Všimla som si, že Jacob sa rozbehol k dverám. Renesmee položila ruku na moju tvár a ja som pocítila šťastie. Šťastie, ktoré vysielala zo svojho vnútra. Volturiovci by si ju zotročili. Nenechám nikoho, aby ju trápili. Rozhodla som sa, že jej šťastie ochránim, keď už moje sa nedá. Vtom buchli dvere a ja som začula krik.

„Neodídem, kým ju neuvidím!“ Srdce mi vyskočilo do hrdla a otočila som hlavu k dverám. Paul stál napriahnutý proti Jacobovi a zdalo sa, že rozmecú celý dom. Zachytil môj pohľad a zmĺkol.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 24 diel: