Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 23. diel

09.05.2013 (10:00) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 1761×

„Odíď, prosím,“ zašepkala som a chytila kľučku od kúpeľne. Niekto ma chytil za rameno a otočil. Demetri sa mi naštvane pozeral do tváre.

„Ako si mohla urobiť niečo tak hlúpeho? Vieš, že predsa to je ten dôvod prečo upíri umierajú!“ Odhodila som jeho ruku z pleca.

„Ja nie som upír, nebudem to už viackrát opakovať,“ zavrčala som naštvane.

„Ani človek,“ zavrčal späť.

„Odíď, prosím ťa, z tejto izby.“ Hlas sa mi triasol od hnevu a snažila som sa vyzerať vyrovnane.

„Nerob to, neprepadni tomu. Nestojí to kvôli jednému človeku,“ varoval ma Demetri a natiahol ruku k mojej tvári. V útočnom geste som mu odbila ruku a stúpla krok k nemu.

„Nič o tom nevieš! Ty si len zatvorený v tomto tvojom pohrebisku, v tvojej truhle a vôbec netušíš, čo vlastne znamená žiť!“ zhúkla som po ňom a zmĺkla. Len sa na mňa pozeral. Naštvane či ublížene? Bez slova zodvihol plášť, ani som nestihla zaregistrovať kedy sa stihol obliecť.

„Chápem,“ povedal a odišiel z izby. Nemo som pozerala na dvere. Ako len tak mohol odísť?! V mojom vnútri sa rozpútal požiar. Bola som naštvaná aj smutná. Bála som sa o Demetriho tak isto ako o Paula. Mal pravdu. Ľudská láska zabíja. Nevšimla som si, kedy sa chytila posteľ. Znovu som chytila záchvat. Hodila som do dverí knihu, ktorú som schmatla a ešte predtým ako sa odrazila od dverí, vzbĺkla. Moje druhé ja besnilo. Pálilo všetko, čo jej stálo v ceste. Posteľ, skriňa, znovu záclony. Horelo všetko okolo mňa a ja som stála vo vnútri. Začula som búchanie na dvere. Vrátil sa. Zľakol sa, čo vyvádzam. Dvere v sekunde zbĺkli.

„Nechaj ma,“ povedala som a sadla som si. Jediné miesto, ktoré nehorelo. Oheň bol môj štít a zároveň ničil všetko okolo seba. Počula som Demetriho ako kričí. Poznal to. Už vedel, o čo sa jedná. Neveril však, že oheň vyvolaný mnou mi nemôže ublížiť.

Pohľad na jasné plamene mi zahmlili slzy. Vyparovali sa rýchlo, no pálili ma na lícach. Neviem dokedy som tam sedela a plakala. Prebudila som sa v posteli. Bol to sen? Prekvapene som sa pozrela okolo seba. Nebola som vo svojej izbe. Takže včera som zas robila zlobu. Vzdychla som si a zliezla z postele. Bola som v matkinej izbe. Odšuchtala som sa do kúpeľne a zmyla zo seba dym. Zo sprchy som vyšla s pocitom znovuzrodenia. Otvorila som matkinu skriňu. Prečo som si len spálila všetky veci?! Chvíľu som sa vtom prehrabávala až som to vzdala. Dala som si na seba tmavú košeľu a rifle. Akurát som si zapínala zips, keď sa otvorili dvere. Do vnútra vošla matka s úsmevom na perách.

„Dobré ráno zlatíčko,“ zaštebotala a zobrala ma do náručia.

„Ako komu,“ zafrflala som a navliekla sa do balerín.

„Myslím, že budeš potrebovať nový šatník,“ skonštatovala matka a usmiala sa.

„Mám taký dojem, že budem potrebovať novú izbu.“ Postrapatila ma po vlasoch.

„Tak vieš čo, ja ti ju zariadim kým sa vrátite z Ruska.“ Prekvapene som na ňu pozrela.

„Čo?“ zarazene na mňa pozrela.

„Aro ťa spolu s Demetrim vyslal do Ruska. Odísť by ste mali ešte dnes.“ To mi je novinka.

„To by som sa tam mal zastaviť a popýtať sa na to,“ poznamenala som a vyšla z izby. Rozmýšľala som nad tým aká strastiplná cesta to bude po včerajšku. Zároveň som sa tešila, že konečne znovu zavítam do sveta. Z diaľky som začula jakot nejaký ženy a druhý tichý, no zvonivý hlas. Zastala som a započúvala sa. Hneď ako prehovorila druhá osoba, rozbehla som sa do sály. Otvorila som dvere a zbadala Felixa a Demetriho, ako držia pod krkom dve ženy. Blonďavá žena, ktorú držal Felix sa snažila vyšmyknúť z jeho zovretia a pritom kričala. Jane stála v popredí a usmievala sa na ňu. Druhá stála nehybne. Bola nízka a mala hnedé vlasy.

„To nie je pravda, videla ich len z diaľky.“ Hlas mala pevný a pokojný. Alice! Demetri na mňa prekvapene pozrel. Väčšinou sa do sály len tak nevkročuje počas procesu. Aro ma prehliadol a pozeral na Alice.

„Klameš,“ sykla Jane smerom k Alice a blondína sa prestala mykať.

„Je to pravda. Cullenovci majú nemŕtve dieťa,“ hovorila namáhavo. Telom mi prešiel šok. Čo? To by Carlisle nikdy neurobil.

„Hovorím pravdu,“ trvala si na svojom Alice. Zaregistrovala vôbec, že niekto prišiel?

„Uvidíme či budeš takto trilkovať, keď ťa preverím,“ poznamenala Jane. Vykročila som dopredu.

„Stačilo,“ povedala som chladne a zabodla oči do Jane.

„Ako sa len opovažuješ!“ zasyčala a Alice sa začala zvíjať.

„Kto ti dal to právo rozhodovať za Ara?“ zasyčala som hrozivo a v končekoch prstov ma začalo páliť.

„Jane, prestaň,“ poznamenal Aro a zaujato pozeral na mňa. „prečo si prerušila tento proces?“

„Nedostala som ešte svoje inštrukcie na cestu do Ruska,“ poznamenala som a sledovala ako sa Alice zviecha zo zeme.

„Demetri to všetko vie, takže potom môžete vyraziť. Teraz ak by si bola láskavá, máme tu niečo rozpracované.“ Otočila som sa k Demetrimu a pozrela na neho. Chvíľu sa na mňa pozeral a potom uhol očami. Zato Alice ma zbadala a skoro jej vypadli oči.

„Ty si...“ Chytila som jej tvár tak, aby som jej dlaňou zakryla ústa.

„Vy sa poznáte?“ ozval sa Demetri. Alice na mňa vystrašene pozerala.

„Nie, musela si ma s niekým zmýliť,“ zavrčala som na neho a oči som mala zabodnuté do jej. Bol v nich zmätok a prosba. Prosba o pomoc. Pustila som ju.

„Avšak som tu započula niečo o Cullenovcoch, čo sa s nimi deje?“ Jane ma podozrievavo pozorovala a Aro si trpiteľsky vydýchol.

„To sa má tak, Sofia, tvoja sesternica urobila chybu a my ju musíme navštíviť. Ty budeš síce v Rusku, ale pozdrav jej určite odovzdám,“ hovoril milo. Zdalo sa, že mi niečo chce zatajiť.

„Myslia si, že Bella premenila dieťa na upíra,“ vyhŕkla Alice a Demetri jej zapchal ústa.

„Nemŕtve deti sa predsa trestajú smrťou, nie?“ Otázka mi vyletela z úst. Aro sa na mňa usmial.

„Neboj sa, rodina Cullenovcov majú dary, ktoré by sa mohli hodiť. Myslím, že našu ponuku neodmietnu.“

„A čo ak áno?“ ozvala sa Alice. Uškrnula som sa. To bolo rebelantstvo.

„Tak potom bohužiaľ,“ ozvala sa Jane a sladko sa usmiala. Alice bojovala s Demetrim.

„Myslíš, že sa necháme?“ skríkla a zahryzla sa Demetrimu do ruky. Ten zavrčal a chytil ju pod krk.

„Jane,“ ozval sa Aro. Bol to príkaz. Alice sa začala zvíjať a kričať. Felix odtrhol hlavu tej blondíne a kráčal k Alice. Nohy mi od strachu prirástli k zemi. Ona umrie. Nevedela som, čo mám robiť. Bola som bezmocná.

„Prestaň,“ zasyčala som k Jane. Tá moju vyhrážku ignoroval. Hlavne nerob nič neuvážene. Neskoro. Toto bolo slovo do bitky. Adrenalín sa mi zdvíhal. Felix chytil Alice za hlavu. Umrie.

Nemohla som to nechať urobiť. Všetci vo Forks by boli ohrození. Claire, Adam i Paul. Nie! Moje telo letelo dopredu než som si stihla uvedomiť, čo robím. Konala za mňa ona, moje inštinkty, moja skutočná sila. Zdalo sa mi, že všetci reagovali príliš pomaly. Priletela som k Felixovi, ktorý to nestihol ani zaregistrovať. Odtrhnúť jeho hlavu bolo ľahšie akoby som trhala kvet. Demetri nič nezaregistroval. Jeho hlava letela k Demetrimu. Odletel s ňou ani sa neuhol. Žasla som nad tým, že sa ma ešte nikto nepokúsil zastaviť. Jane stála stále na tom istom mieste a prekvapene zaklipkala. Horela som túžbou. Túžbou po pomste. Tak dlho ubližoval Vicky. Nestihla som ani dokončiť svoj myšlienkový postup a rozbehla som sa. K jej najväčšej slabine. K Alecovi. Mohla som ju zabiť. Chcela som to, ale chcela som aby trpela. Aleca som jedným pohybom zrazila k zemi a roztrhala ho na kúsky. Telo som spálila a hlavu vložila Jane do rúk, keď sa otáčala za Demetrim. Ten spomalene vstával prekvapený dvíhal Felixovu hlavu zo zeme. Vo vnútri sa mi rozlial blažený pocit. Odplata prichádza. Schmatla som zo zeme Alice a prebehla okolo Demetriho.

„Nesleduj ma,“ zasyčala som mu do ucha. Alice za mnou utekala, čo jej sily stačili. Cítila som žiar a cítila otrasy na hrade. Chodby za mnou sa búrali. Zdalo sa mi, že niekde som začula matkin hlas. Potláčala som slzy a vybehla von do odľahlej uličky. Alice padla na kolená a spamätávala sa.

„Čo to bolo?“ spýtala sa otrasene, keď sa zbierala na nohy.

„Nie je to jedno? Môžeme sa o tom porozprávať, keď budeme na ceste do Ameriky,“ zatiahla som udýchane. Bez slova prikývla hlavou a rozutekala sa. Pridala som sa k nej. Srdce mi divoko búchalo a v nohách som zacítila prvú slabosť.

„Tvoje oči,“ skonštatovala ešte stále trochu roztrasene.

„To nerieš, príliš dlhý príbeh.“ Zasmiala sa.

„Čo to tam, preboha, bolo?“ Pokrčila som plecami a zvoľnila beh aby som neskolabovala.

„Ja neviem.“ Udivene na mňa pozrela.

„Musíme ísť cez oceán, bude to rýchlejšie,“ nadhodila novú tému a ja som sa jej vďačne chytila.

„Nemôžem, neviem dýchať pod vodou,“ namietla som a zabrzdila. Alice ostala pár metrov odo mňa.

„Čo?“ vyhŕkla zmätene.

„Nepočuješ snáď moje srdce? Utopila by som sa, ty mudrlant.“ Alice krčila čelo.

„Cez teba nič nevidím,“ sťažovala sa naštvane.

„Buď rada, že si živá,“ odbila som ju, „rozdelíme sa. Prídeš skôr a všetko im povieš, aspoň ich pripravíš na mňa. Neviem za koľko sa mi dúhovky vrátia k normálnej farbe.“ Udivene na mňa pozerala.

„Čo im mám povedať?“ Bezmocne som rozhodila rukami.

„Ja neviem, že ako vždy som jedno veľké prekvapenie.“ Potichu na mňa pozerala.

„Čo sa vlastne stalo?“

„Bella má dcéru, uvidíš sama. Nie je to nemŕtve dieťa ako tvrdia. Je to niečo špeciálne...“ Zastavila a pozerala na mňa.

„Čo?“ spýtala som sa netrpezlivo.

„Myslím, že nie je jediná zvláštna.“ Otočila som sa na päte. Bella má dcéru?

„Vidíme sa vo Forks,“ zakričala som cez rameno a utekala po ceste. Letisko sa mi po pár minútach objavilo pred očami. Nenápadne som ukradla okuliare dáme v kaviarni a zamierila na recepciu.

„Potrebujem súkromné lietadlo, do Ameriky,“ povedala som naliehavo letuške. Zmätene na mňa pozrela.

„Prepáčte, pani, ale to nejde len tak. Musíme...“ Naklonila som sa k nej a zosunula okuliare. Mykla sa pri pohľade do očí.

„Hneď,“ zahrmela som dôrazne a snažila sa koncentrovať svoju silu. Vystrašene prikývla a začala hľadať súkromné lietadlo. Doklady som jej podala tiež ukradnuté. Bez ceknutia všetko vybavila.

Opierala som sa o pult v nádeji, že sa tu nezrútim. Žasla som nad tým, že ma vlastná sila vo Volterre nezabila. Po pár minútach ma už vyprevádzala k lietadlu. Vďačne som sa oprela o schodisko. Usadila som sa do luxusnej koženej sedačky a počkala kým vzlietneme. Ledva som udržala otvorené oči. Krajina sa mi pred očami začala rozmazávať. A nielen kvôli tomu, že sme sa odlepili od zeme. Ťažil ma strach o mamu a o Demetriho. Prepáč mi to. Zas tá skurvená nerozvážnosť.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 23. diel: