Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 22. diel

30.04.2013 (16:45) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1446×

Ráno bola posteľ prázdna a dozvedela som sa, že Demetriho poslali niekam do Južnej Ameriky. Jane s Alecom tiež zmizli. Zostala som opustená. Matka už týždeň nebola k videniu. Neviem, čo sa chystalo, no vôbec sa mi to nepozdávalo. Vyprosila som si od Ara priepustku von medzi ľudí a len tak tak som ich prehovorila, aby mi nenašili Felixa. Vypadla som z hradieb a zhlboka dýchala horúci vzduch. V krátkych šatách s červenou hrivou som pútala pozornosť ako u turistov tak aj u domácich. Nasadila som si okuliare a preniesla sa cez ulicu. Zašila som sa do uličiek a preplietala sa pol dňa až som narazila na to, čo som hľadala. Verejné telefónne búdky. Modlila som sa, aby aspoň jedna fungovala. Zobrala som slúchadlo a do vnútra hodila mince. Cez operátorku som nadiktovala číslo. Začula som ako zvoní telefón. Na šiestykrát to niekto zodvihol. Počula som pobavené hlasy.

„Prosím,“ ozval sa Paul. Srdce mi divoko trepotalo a dych sa mi zrýchlil. Až teraz som si uvedomila, že som nadiktovala úplne iné číslo. Ako to? Jeho hlas so mnou zatriasol. Bol však spokojný a v pozadí som začula dievčenský hlas.

„Haló, kto tam je?“ spýtal sa zaujato a ja som nemala slov. Našiel si ju. Svoje dievča snov. Počula som ako na neho volá. Paul sa stále dožadoval odpovede. Chcel položiť.

„Nie!“ vykríkla som a vzápätí si zapchala preľaknuto ústa. Nemala som to robiť. V telefóne buchli dvere a ostalo ticho.

„Kto je tam?“ počula som jeho hlesnutie. Kolená sa mi roztriasli a slzy sa mi tlačili do očí.

„Vedel som, že nie si mŕtva. Povedz niečo, Sophie,“ hovoril potichu a roztrasene. Nemala som to robiť. Nikdy som sa mu nemala ozvať. Zbytočne som ho týrala. Doprosoval sa, aby som niečo povedala.

„Si šťastný?“ zašepkala som do telefónu pretože mi zlyhal hlas. Na druhej strane ostalo ticho.

„Som.“ Ďalej som nepotrebovala počuť.

„Ale bez teba veľmi ťažko,“ dodal a ja som s výkrikom pustila telefón. Niekto ma ťahal preč. Počula som ako Paul kričí moje meno.

„Tak ty si tu budeš vyvolávať. Demetrimu sa to veľmi páčiť nebude,“ vrčal Felix a skoro mi odtrhol ruku.

„Pusti ma!“ zasyčala som a trhla so sebou. Ani to s ním nepohlo. Zasipela som a moja ruka sa rozhorúčila. Z jeho ruky sa začalo dymiť a s vrčaním ma pustil.

„To máme dnes horúco, čo?“ rýpala som do neho a vydala som sa druhou stranou. Telom mi lomcoval požiar citov a moje slzy sa vyparili len čo vyšli z očí. Nechala som Felixa niekde za sebou a ja som sa stratila v uličkách.

Stratila som sa medzi ľuďmi a vyšla som pred bránou mesta. Nenápadne som preliezla hradby a spustila som sa do tieňa stromov. Zbožne som sa vyšplhala na staré ruiny, ktoré boli obrastené a oprela som sa chrbtom k stenu. Vytesnila som zo svojho okolia všetky zvuky a zhlboka dýchala. Toskánsko bol kraj, nie veľmi lesnatý a preto som bola vďačná za tieto husto obrastené, staré hradby. Bolo to moje útočisko. Sem som chodila vždy, keď mi bolo najhoršie. Teda, skoro stále. Neviem či budem potrestaná, no za Felixa asi áno. Bolo mi to však jedno. Bojovala som sama so sebou, aby som neutiekla teraz hneď. Vedela som, že by som ďaleko neutiekla. Nie teraz. Zaprela som sa nohami do vedľajšieho stĺpu. Musím si to pekne prejsť hlavou. Nekonať bezhlavo a nevystaviť nebezpečenstvu matku. A potom zabiť Chelsea a utiecť. Ak Demetrimu na mne záleží, nájde si ma. A nebude to kvôli rozkazu.

Pozrela som na svoju pokožku. Ako malá som sa bála ohňa. Keď som prvýkrát zapálila závesy v izbe, kde sme sa hrali aj s Vicky, strašne som plakala. Bála som sa, že si ublížim. Neuvedomovala som si, že čím viac som vystrašenejšia, tým viac sily zo mňa plynie. Matka náš zachránila len tak tak. Vtedy už bolo jasné, že nie sme len majetkom Volturiovcov, ako vzácne druhy ale budeme patri do gardy. Teda aspoň ja. Vicky neprejavovala žiadny dar. Mala vôbec nejaký? Plamienky sa lenivo prevaľovali na mojej pokožke. Neskôr som sa s nimi snažila upáliť. Bola som zahalená v plameňoch, ktoré skôr predstavovali štít ako skazu. Sfúkla som plamene a vzdychla si. Mala som pocit, že už to nie je hrozné, byť tým, čím som. Zdalo sa, že ten čas strávený vo Forks mi niečo dal. Vnútorný mier.

Uškrnula som sa. Pôvodne som chcela volať Belle. Aspoň jej pogratulovať k svadbe, keď ma už na ňu nechceli pustiť. Teda mala by som za pätami Demetriho a to mi nebolo príjemné. Prečo som vytočila jeho číslo? Neviem, koľko som tam sedela a rozjímala. Videla som stále rovnako, no teplota poklesla. S nechuťou som sa vyhupla znovu hore a zistila, že slnko už zapadlo. Pozerala som na hradby, v ktorých som strávila celý svoj život. Nevedela som, čo ma čaká v budúcnosti. Nejaké ďalšie kruté žarty alebo tak. Vedela som však, že život vo Volterre im poriadne osladím. A určite tu nebudem tráviť svoj život.

Preplietala som sa vo večernom ruchu a plátala svoje ego. Usmievala som sa na mužov, ktorý šli za mnou ako omámený. Mávala som červenou šatkou a pokrikovala narážky. Kto by sa chcel pozrieť do podzemných chodieb len so mnou? Samozrejme to bola len pasca. Heidi bola niekde v Rumunsku a naháňala tých dvoch zatuchnutých bratov. Kto by tak odolal jednej červenovláske v obtiahnutých šatách? Brala som asi dvanásťčlennú skupinku rozjarených mužov. Bolo mi to proti srsti, ale voľba padla na mňa. Jane by nepritiahla ani pedofilov. Pokrikovala som na nich a vliezli sme cez dvere, od ktorých som mala kľúče. Na stenách boli lampy, ktoré matne osvetľovali schody. Šli sme dole. Nikto z nich nemal pud sebazáchovy, keď šli so mnou? 

„Hopla,“ zvolal jeden, ktorý asi preskočil posledný schod a zapotácal sa ku mne. A možno to bolo naschvál, keď mi jeho ruka pristála na zadku.

„Opatrne,“ povedala som veselo a odtiahla jeho ruku. Šli za mnou ďalej a čím sme boli ďalej tým viac rečí začali mať. Prevracala som očami a čakala kedy začnú besnieť. Zrejme mali už svoje úmysly pretože sa začali smiať. Ja som však zbadala dvere a otvorila ich.

„No páni, a teraz, čerešnička na torte. Na toto nikdy nezabudnete,“ nadhodila som laškovne a šla po schodoch prvá. Bolo mi jasné, že pôjdu, čo najrýchlejšie, keď mali pekný výhľad.

„Hej prdelka, počkaj!“ zvolal ten špekulant zo schodov a vydali sa za mnou. Vošla som presne do veľkej siene, ktorá bola tmavá. Tri kreslá boli prázdne. Všetci vyšli hore veľké dvere boli zamknuté a za posledným sa zaklapli dvere. Všetci sa prekvapene rozhliadali po sále. Nikto nevedel, že niečo také existuje.

„A teraz, čo?“ ozval sa špekulant a uškrnul sa. Vydal sa smerom ku mne a ostatní ho povzbudzovali.

„Zdá sa, že už nie je cesty späť,“ povzdychla som si a ani sa nestihol ku mne načiahnuť, keď som ho chytila pod krk. Na povel sa po stranách rozsvietilo asi 10 párov krvavých očí a nastal krik. Chlap sa mi metal v rukách.

„Opustila ťa odvaha?“ spýtala som sa ho vyčítavo.

„Sophie,“ ozval sa hlas vedľa mňa a z tieňa vyšiel Demetri. Usmiala som sa na neho.

„Darček,“ povedala som milo a vtisla som mu toho človeka do rúk.

„Vieš, že to nerobím pred tebou,“ povedal vzdorovito, ale držal ho tak, aby sa mu nevyšmykol.

„Chytil ma za zadok.“ Zavŕtal do neho oči. Viac už nebolo treba. Vysal ho až do poslednej kvapky a pritom ma stále sledoval. Pustil nevládne telo na zem a pritisol si ma k sebe. Do úst mi vpustil jeho krv, zmiešanú s jeho jedom. S prekvapením som to prehltla a hlava sa mi zatočila. Po tele sa mi rozliala horúčava z jeho jedu.

Pritisla som sa k nemu a vášnivo ho pobozkala. Jeho jed bol pre mňa afrodiziakum. Nevedela som ako, no ocitli sme sa v mojej izbe. Strhal zo mňa tie tesné šaty, akoby to bol uterák. Ruky sa mi triasli, keď som z neho starostlivo spálila ten nechutný čierny plášť. V žilách mi koloval jeho jed a v tele sa mi rozpútal požiar. Nie, nemohol ma premeniť ani mi tým neškodil. Padli sme do postele, naše telá sa zvíjali a ja som mala obrovský hlad. Po jeho tele, po jeho ústach. Všade. V Taliansku bola horúca noc, no jeho telo krásne chladilo. Bozkával ma po celom tele.

„Nikto sa ťa nebude dotýkať,“ zasipel a pohladil ma po zadku. Zavrčala som spokojnosťou a divoko pobozkala. Prešvihol sa na mňa a drsne do mňa vnikol. Vykríkla som od vzrušenia a obmotala okolo neho nohy. Niektoré pohyby boli surové, no mne to namiesto bolesti prinášalo slasť.

Rýchlosťou svetla ma zodvihol a pritisol k stene. Skôr som mnou vrazil. Sex s ním bol vždy nebezpečný. Pre mňa menej, pre človeka by bol smrteľným. Čím viac do mňa dorážal, tým sa rozširovali praskliny za mnou na stene. Vrčal od spokojnosti. Jeho oči boli divoké a nebezpečné. Zaryla som nechty do jeho porcelánovej pokožky. Zmocnila som sa jeho úst. Mal ich plné jedu. Bolo to ako droga. Vznášala som sa niekde v mimóze, neschopná rozmýšľať.

Dorážal do mňa bez rozmyslu a mne po chrbte stekala krv. Zrejme ju aj zacítil a zahryzol sa mi do krku, no namiesto toho, aby sal, do mňa len púšťal viac a viac jedu. A ja som ho cítila všade. Bolo to naše jedinečné spojenie. Cítila som jeho pocity, cítila som jeho požiar v krvi aj jeho slasť. Nikdy v živote som nemohla zažiť s nikým iným to isté. Ani neviem kedy nastal koniec. Prežívala som to tak intenzívne až som sa bála, že omdliem. Konečne som sa dostávala k zmyslom a začala cítiť aj bolesť v chrbte. A tiež chladné dotyky. Prechádzal mi po rane a snažil sa mi utíšiť bolesť. Pozrela som na neho omámene a usmiala sa. On na mňa starostlivo pozeral.

„Bolí to?“ spýtal sa potichu a pohladil ma po tvári. Silene som sa usmiala a pokrútila hlavou. Ono to v skutočnosti zo začiatku ani nebolelo. Až neskôr sa bolesť stupňovala a poprosila som ho, aby mi doniesol pitie.

Snažila som sa vstať z postele, no chrbtom mi prešla taká ostrá bolesť, až som zalapala po dychu. S námahou som sa vyšplhala, po tvári mi tiekli slzy od bolesti a chrbát mi zaliala vlažná tekutina. Očami som sa zavadila o popraskanú a prerazenú stenu. Prehltla som a pomaly som sa presúvala do kúpeľne. Snažila som sa pozrieť si chrbát, no videla som len krv. Pichalo ma v rane. Skonštatovala som, že nechcem radšej vedieť, aké veľké sú škody. Vzdychla som si a osprchovala. Znovu ten chrbát. Demetri už čakal v izbe aj s pohárom. Krvi. Zamračila som sa na neho.

„Musíš, zahojí ti to rany,“ povedal nekompromisne a strčil mi pohár do rúk. Prepaľovala som ho pohľadom, no nakoniec to vypila. Demetri s kamennou tvárou pozeral na prerazenú stenu.

„Vyzerá to skôr akoby som tu niekoho zabil,“ skonštatoval sucho a pozrel na mňa. Mávla som rukou a odložila pohár.

„Tú tému sme už dávno uzavreli,“ odbila som ho a pozrela sa do zrkadla. Moje oči sa sfarbili znovu na červeno a ja som sledovala, ako mi miznú rany na krku. Na tvári som zacítila známe svrbenie. Mala som chuť sa poriadne poškriabať sa, no držala som stoličky a pozerala na seba. Čo musím urobiť preto, aby som bola šťastná?

„Felix mi hovoril, že si dnes s niekým volala,“ ozval sa nečakane do tmy až so mnou od ľaku trhlo. Pozrela som na neho. Naozaj sa niečo také musí pýtať?

„Nemohla som si pomôcť. Musela som počuť svojich priateľov,“ zamrmlala som a navliekla sa do trička. Zdalo sa, že rany sa hojili veľmi dobre.

„Nie, vraj to bolo... Iné, ako priatelia. Bola si do niekoho zaľúbená?“ spýtal sa potichu. Bola som k nemu otočená chrbtom a snažila som si zamestnávať ruky, aby sa mi netriasli. Nechcem aby to zistil.

„Felix tak niečo vie o ľudských citoch,“ odsekla som a zamierila do kúpeľne. Priala som si, aby šiel preč. Nechcela som sa o tom rozprávať.

„Ľudské? Ty nie si človek.“ Zamrzla som na mieste. Otočila som sa k nemu. Jeho červené oči ma hnevlivo prepaľovali. Takým tónom so mnou ešte nikdy nehovoril. Ostala som bez slova.

„Bol to ten chlapec, od ktorého si dostala ten náramok?“ Zdalo sa mi, že moje srdce vynechalo dva údery. Nastalo smrteľné ticho. Sám vedel, že trafil do čierneho.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 22. diel: