Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 20. diel

16.04.2013 (09:30) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1534×

Tak, koniec a zazvonil zvonec. A nekončilo sa ani šťastne, ani láskou, ale skurvenou smolou. Nepadli sme si do náručia, nehodila som všetko za hlavu a nebozkávali sme sa nenabažene až začali strieľať ohňostroje. Nie. Bolo to inak. Snažila som rýchlo zdrhnúť, dúfajúc, že ma našiel sám. Bol rýchlejší, chytil ma a snažil ma upokojiť. No, ja som nadávala, kliala a lietalo pár faciek. Najprv jedna Demetrimu a potom asi dve mne. Od Jane. A došla som. Doslova a do písmena.

Nemohla som s končatinami ani pohnúť. Alec sa na mňa škeril o dve rady ďalej. Mala som chuť mu ten ksicht spáliť. Upokojila som sa. Nechcem predsa, aby toto lietadlo padlo do mora aj s toľkými nevinnými ľuďmi. Aj tak by to prežili.

„Chceš niečo na pitie?“ spýtal sa ma Demetri, keď sa k nemu pôvabne naklonila letuška. Ani som s ním neprehovorila. Do očí sa mi tlačili slzy od hnevu. Sophie Swan zmizla. Môj nový život vyšiel fuč. Znovu sa vracia Sophie Volturi. Zbohom Bella, zbohom Cullenovci, zbohom Paul.. Aj tak by nám to neklapalo. Z očí mi vybehli slzy, no keďže som nemohla hýbať rukami, stekali mi po hrdle. Demetri mi ich bez slova otrel.

„Si iná,“ poznamenal potichu. Zmerala som sa na Aleca.

„Pusť ma,“ zasyčala som na neho podráždene. Pozrel na mňa s kamenným výrazom, no Jane mu pokojne položila ruku na plece. Môj zmysel sa vrátil. Poutierala som si znova tvár a ani na neho nepozrela.

„Žila som, naozaj som žila,“ odvrkla som ostro.

„Ľudia zomierajú, my ostávame.“ Zmerala som si ho znechuteným pohľadom.

„Aké my? Ja nie som jedna z vás.“ Demetri sa pousmial.

„To bolo na tebe vždy to krásne.“

Let do Európy bol nekonečný, mala som pocit, že letíme cez celý svet. Vystúpiť do ho horúceho talianskeho dňa bola pre mňa facka. Žmúrila som oči, kým sme prišli do letiskovej haly. Cítila som sa ako mačka, keď jej niekto v tme zažne baterku rovno do tváre. Kúpila som si tie najtmavšie okuliare. Ako to oznámim mame? Telefón som hodila do vody len, čo ma našli. Budem musieť počkať kým sa vráti.

Ahoj, mami, aj ty si dostala infarkt, že sme sa tu znovu tak pekne zišli? Už to určite zistila. Znovu sa jej nabili sily.

Kráčala som po letisku do auta, ktoré nás čakalo. Všetci štyria boli zahalení, aby nesvietili ako disko gule. Nechcelo sa mi s nimi bojovať. Znovu zo mňa vyprchával život. Ani ma tak veľmi nemrzelo, že sa znovu ocitám v Taliansku, zvykla som si na kruté žarty osudu. Spomenula som si na posledné Paulove slová. Trápi sa vôbec? Všetci po mne vyhlásili pátranie. A keď ma oficiálne prehlásia za mŕtvu, znovu budem môcť behať po svete. Paul sa z toho dostane. Stretne tú svoju vyvolenú. A ja? Ja si môžem kupovať nové lepidlo na srdce.

Cesta v klimatizovanej limuzíne trvala dlho, bola nepríjemná a všetci ma ostražito sledovali. Hlavne dvojčatá. Myslím, že Jane bojovala s pokušením potrestať ma, ale asi jej to Aro zakázal. Áno, tešila som sa na toho priesvitného psychopata. Nikdy sa ma nedotkne, pretože sa bojí, že ho jediným dotykom spálim. Zhorel by ako fakľa. Stále sa ma boja. Odfrkla som si.

Do vnútra sme sa dostávali cez zložitý systém, ktorý ma nudil svojou dômyselnosťou. Prešli sme cez recepciu, kde na mňa valila oči tá otravná recepčná, čo som jej skoro odtrhla hlavu aj s chrbticou. Áno, pozeraj sa ty špina. Som späť. Už sa ťa Demetri nabažil dúfam dosť. Nabudúce ťa už neochráni nikto. Obrovské dvere sa roztvorili a ja som kráčala majestátne, s kamennou tvárou, no vznešene. Za mnou šli štyria sliediči, no v konečnom dôsledku to vyzeralo, že sú mojou gardou. Miestnosť bola znovu preplnená upírmi, ktorí sa prišli napchať excelencii do zadku a všetci sa otočili na môj zvuk srdca. Aro, Caius i Marcus, dalo by sa povedať, že nechytili dych. Obrazne povedané. Po chvíli Aro spustil svoj falošný smiech a naradostene prišiel ku mne.

„Som tak rád, drahá, že si sa vrátila. Sme tak neskutočne šťastní!“ zvolal na celú sálu a začal plachtiť naspäť k trónu. Ani sa ma nedotkol.

„Choď si odpočinúť, dievčatko, my to zatiaľ oslávime. A potom sa porozprávame,“ dodal tajuplne a otočil sa k publiku, aby začal zbesilo vykrikovať, ako predavač na trhu. Cestu som poznala, vliekla som sa tam malátna a bez nálady. Za mnou stále šli kroky. Nemusela som tri krát hádať, že to bude Demetri. Pri dverách som sa otočila a, pozrime sa, on to naozaj bol.

„Čo máš na srdci?“ spýtala som sa ironicky a oprela o dvere. Chcela som to mať rýchlo za sebou. Rany boli príliš čerstvé. Pripadalo mi to ako včera, čo som skákala z balkóna do lesov. Potichu stál oproti, nechcel nič náhliť. Zbožne na mňa pozeral a v očiach mal prosbu o odpustenie. Koľko citov môžu vyprodukovať tak mŕtve oči.

„Prečo si utiekla? Prečo si sa ukryla tak, že som ťa nevedel nájsť?“

„Ako sa ma môžeš spýtať takú sprostú otázku?“ vybuchla som naštvane. „Videla som ťa! Bozkával si tú ľudskú kurvu! Podľahol si obyčajnému človeku. Bola som tvoja snúbenica, dopekla!“ Kmitala som mu pred tvárou rukou, kde som kedysi nosila prsteň. Chytil ma za ruku. Jemne a pobozkal ju. Na prstenník. Otupene som na neho pozerala. Toľko nehy ku mne. Napaprčene som mu vytrhla ruku. Kurva aj s chlapmi, začínam byť zúfalá. Nedal na sebe znať sklamanie.

„Nebozkával som ju. Nikdy by som si nedovolil niečo také spraviť už len z úcty k tebe.“ Vždy bol tak galantný.

„Chceš mi povedať, že si to vymýšľam?“ spýtala som sa podozrievavo. Pokrútil hlavou.

„Som zo starej školy. V našich dobách sa nepodvádzalo len kvôli rozkoši. Bol som vychovaný.“ To som mu musela dať za pravdu.

„Nevidím v tom žiadny zmysel. Ja som ťa videla a ty popieraš pravdu, aj keď by si mi nikdy neklamal. Naša situácia nemá zmysel,“ zašepkala som vyčerpávajúco a otvorila dvere. Naozaj sa hádam s upírom o takej sprostosti? S nádejou na mňa pozrel.

„Nič sa na tom nemení,“ hlesla som a zabuchla dvere pred nosom. Staré pachy, spomienky a izba ma uväznili. Slzy mi stiekli po lícach. Láska lieči. Ale len pravá. Nikdy som sa nespamätala z Demetriho. Len som ho nemala na očiach.

Plakala som za dverami a vedela, že on stojí za nimi a počuje. Chcem utiecť. Chcem utiecť z tohto pohrebiska. Zo svojho hrobu. Chcela som to vyhodiť do vzduchu. Pokojne by som sa dala upáliť aj s nimi. Vyštverala som sa na posteľ, ktorá voňala po Demetrim. Zdalo sa, že tu trávil roky, čo som utiekla. Nebola som preč až tak dlho. Pre Ara zanedbateľných päť rokov. Akoby som odišla len včera. Nemala som už silu v sebe ďalej živiť nenávisť. Veľmi rýchlo som zaspala.

Niekto ma štuchol. Otvorila som oči a zahľadela sa do červených dúhoviek. Vyľakane som sa mykla.

„Aro ťa očakáva v sále,“ zaštebotala potešene Jane, keď sa jej podarilo vystrašiť ma.

„Do riti aj s vami, pijavice,“ zamrmlala som a šla sa prezliecť. Slnko svietilo na dedinu, z ktorej bolo počuť ruch. Vo vnútri v hrade bolo príjemné šero. Jane ma čakala vonku a šla predo mnou ako doprovod. Stále sa nevedeli s Alecom prehrýzť cez to, že nie sú na poprednom mieste. Hlavne Jane. Zbožňovala Ara tak veľmi, že by mi bola schopná utrhnúť hlavu len ak by som sa o niečo pokúsila. Ach, tie putá. Chelsea na mňa používa leda tak morfium. Nemôže sa ku mne dostať bližšie. Obrnila som sa proti nej a ak by vo mne rástla, čo i len štipka lásky ku garde, v momente by som ju spálila na uhoľ.

„Nie, že sa budeš snažiť znovu utekať,“ precedila pomedzi zuby a vošla so mnou do sály. Traja vládcovia trónili na kreslách a očakávali ma. Demetri stál vedľa Félixa a pozoroval ma. Asi najintenzívnejšie zo všetkých. Aro sa na mňa vyškieral a Marcus hádzal poker face do okna. Nemohla som sa rozhodnúť či mi príde odpornejší Aro alebo Caius. Ten sa na mňa pozeral úlisne a zmohol sa na zdvorilý úsmev.

„Sofia! Som tak rád, že si znovu zavítala do našich rád,“ zatlieskal Aro a vzniesol sa ku mne dole. Jane sa napla na skok, no Aro ju odbil rukou.

„Nezavítala, našli sme ju!“ prskala naštvane.

„Jasné a preto ma Demetri zrazu tak bez problémov našiel,“ fľochla som na ňu a užívala si ten jej rozkošný nasraný ksichtík. Aj tak si to odsere. Aro sa potešene usmial a šiel si sadnúť naspäť.

„Som rád, že si sa rozhodla vrátiť. Demetrimu si neskutočne chýbala.“ Sústredila som sa len na to, aby som sa na neho nepozrela. Nebavilo ma toto divadielko. Mohla som to tu spáliť do čierna. Mohla som im povedať: Serem vám na to aj tak sa ma bojíte! Bohužiaľ, moja mama mala svoju gardu, ktorá by ju v momente zabila. Nechať sa fackovať kvôli ostatným? To mi ide. Podľahla kúzlu Chelsea a nemieni odtiaľto odísť. No, miluje ma stále. A preto to tu ešte stojí. Len kvôli nej.

„Mám pre teba skvelú novinku! Tvoja milovaná sesternica Isabella, krásne meno ako tvoje, sa k nám každú chvíľu pridá. Má krásny dar. Aspoň tu nebudeš už sama, keď tvoja mama vykonáva spravedlnosť vo svete,“ pochválil sa Caius a čakal na moju reakciu. S kamennou tvárou som na neho pozrela.

„Pochybujem, že ak má nejaký dar, s radosťou sa pridá k vám,“ neodpustila som si sarkastickú poznámku. Medzi členmi gardy to zašušťalo. Aro s úsmevom zodvihol ruku na upokojenie. Jane vedľa mňa prskala ako horúci olej na panvici.

„Nechajme ju, zdá sa, že ju Demetriho spoločnosť rozrušuje či matkina?“ Nemusel to ani hovoriť, keď som začula kroky na chodbe. Rozrazila som dvere a zastala. Ku mne kráčalo šesť čiernych plášťov a jedna prenádherná bytosť. Vysoká žena, ktorej vlasy mali odtieň tmavého vína a tvár jej rámovali dve ustráchané krvavo červené oči. Rozbehla sa ku mne a v sekunde ma objímala. Mala som pocit, že sa znovu rozplačem. Moje srdce divoko trepotalo, zatiaľ, čo jej bolo navždy ticho.

Čakala som na ňu v sále, kým si vyriadi formality. Neznášala som ich za to, že ma obrali o časť lásky, ktorú teraz prejavovala bratom. Aspoň, že na nich nepozerala tak zbožne, ako Jane. V jej izbe sme sa zložili.

„Som v poriadku, nič mi nie je. Rozhodla som sa vrátiť, teda ako sa to vezme,“ začala som. Pohladila ma po tvári. Zbožňovala som ju. Bola nádherná. Dokonalá.

„Teraz ma však viac trápi Demetri,“ vzdychla som si načo sa mama narovnala.

„Prečo?“ spýtala sa začudovane.

„Tvrdí, že nič neurobil, ale mňa zrak neklamal,“ povedala som a na pri pohľade na matku zmrzla. Zdalo sa, že by aj slzu vyronila keby mohla. Hlava ma rozbolela.

„Možno ťa trocha zrak klamal,“ zašepkala a snažila sa ma pohladiť.

„Ako to myslíš?“ vyhŕkla som šokovane a vyskočila z postele. Bolesť hlavy len naznačovalo, že sa snažila upraviť spomienku.

„Sophie, pochop ma! Ty si sa tu ubíjala, ničilo ťa to tu! Musela som odtrhnúť jediné puto, čo ťa tu držalo.“ Vypleštila som na ňu oči. Skoro mi vypadli na dlažbu. Nemohla som uveriť tomu, čo mi práve povedala.

„Sophie,“ oslovila ma, no stopla som ju rukou. Vyrazila som skoro dvere a utekala. Utekala znovu k balkónu. Aspoň jeden pád. Trochu otras mozgu. Trocha krvi, trocha bolesti, sladkej ničoty. Pri odraze ma niekto zachytil.

„Čo preboha ideš robiť?“ zaznel šokovaný hlas Demetriho. Kolená sa mi podlomili. On sa na mňa nenaštval. Preboha však má viac ako pár storočí. Jeho jedna nasraná teenagerka nevyvedie z miery.

„Odpusť mi to,“ zašepkala som a ponorila sa do jeho náručia. Zovrel ma a pohladil po vlasoch.

„Nič si neurobila. Niet tu čo odpúšťať.“ Milujem ho. Nech za to zhorím v pekle.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 20. diel: