Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 15. diel

19.02.2013 (10:30) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1196×

Nakupovanie prebehlo v pochmúrnej nálade. Alice bola stále na telefóne a rozprávala tak rýchlo, že som to prestala lúštiť, inak by ma rozbolela hlava. Clairina oslava mi prišla tak nepodstatná oproti tej veci. Skúšala som si jedny šaty, keď zazvonil mobil mne. Bola to mama.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa znepokojene namiesto pozdravu. Pozrela som sa na seba v zrkadle. Zelená mi vždy šla.

„Nič zvláštne, len sme sa nepohodli, tak sa presúvam. Nechcem im robiť problémy,“ povedala som ľahostajne a navliekla si topánky, ktoré som si k tomu vyhliadla. Dokonalá kombinácia. To by sa Alice páčilo, keby sa tak nemračila. Aj keď som ju chápala. Kým som v ich blízkosti, ďaleko nevidí. 

„To mi je ľúto. Ja som akurát v Montreali. Je tu zima, ale pekne. Zaviedli ma sem nejaké správy a informácie, tak uvidím, čo ďalej. Myslím, že som celú dobu mala pravdu.“ V jej hlase sa radosť nedala prehliadnuť. Siahla som si na prívesok. Nič som jej nepovedala. Chcela som jej to povedať? Nie. Je to kruté, no nesmie sa nič dozvedieť.

„Dúfam, že ma budeš informovať.“

Mama sa zasmiala.

„Dúfam, že aj ty. Auto si kúp na narodeniny. Šťastné narodeniny, prepáč, že som zabudla.“

„To nevadí, každému sa to stáva.“ Rozlúčila som sa s ňou. Začala som zo seba zúrivo sťahovať šaty. Prečo som jej to nepovedala? Aby sem letela bezdôvodne? Aro by ju nakoniec povolal späť. Ak by si prečesal jej hlavu a zistil moju polohu, draho by za to zaplatila. Nesmiem nikoho z nás dostať do nebezpečenstva. A hlavne nie moju sestru. Nechápem, ako to dokáže. Volturiovci si sú až príliš istí, že je mŕtva. Vyliezla som z kabínky a hodila šaty rovno na pult. Alice ma čakala pred obchodom a pozerala na výklady. Zaplatila som a vyšla za ňou.

„Vždy ma fascinovalo, ako môžu byť ľudia tak závislý na móde. Pozri sa, každý chodí kupovať hlavne veci, ktoré sú skombinované na figurínach,“ povedala a zamávala na ďalší obchod. Pozrela som na ňu ironicky, a chcela som sa jej spýtať či si robí srandu s tou závislosťou na móde, no nenechala ma prehovoriť.

„Mám taký pocit, že chceš kúpiť niečo svojmu domácemu maznáčikovi. Obojok bude stačiť?“ spýtala sa sarkasticky a pozrela sa na zverimex. Obdarila som ju nepekným pohľadom a zamierila do pánskeho obchodu. Hneď som si najala predavačku a prečesávala s ňou modely.

„Uvedomuješ si, že si vstúpila do drahého obchodu a veľmi váženého?“ spýtala sa ma užasnuto Alice potom, čo som poslala predavačku, aby mi doniesla vyhliadnuté veci.

„Ja si to plne uvedomujem, predsa tu nakupujem. Ty ho nepoznáš?“ podpichla som ju. Hodila na mňa nevraživý pohľad.

„Preboha, mala som na mysli, že ideš kupovať chlapovi z rezervácie to najdrahšie a najluxusnejšie oblečenie? To je ako keby si psovi kúpila zlatý obojok. Bude mu to užitočné, ale roztrhá ho, pretože si neuvedomí jeho hodnotu!“ Mlčky som na ňu pozerala. Potom som vybuchla do obrovského smiechu. Na to sa na mňa zamerali všetky oči v predajni a dali mi najavo, že sa to nehodí. Stlmila som smiech. Alice na mňa tiež nechápavo pozerala.

„Alice, zbožňujem tvoj zmysel pre humor,“ povedala som, smejúc sa, a potľapkala po ramene. Obišla som ju a nechala som mu zabaliť celú kolekciu. Potom som si spomenula na jeho rifle a kúpila mu zo všetkého pár.

Predavačka len lietala po predajni a brala všetko, na čo som ukázala. Alice sa len smiala. Asi si predstavovala jeho tvár, keď mu to všetko dám. Bolo mi jasné, že nikdy nezistí, koľko som na neho minula, ale ja som si proste nemohla nakráčať do HM a kúpiť mu tie lacné tričká, pretože on potrebuje veci pre poriadneho chlapa. On je totiž riadne stavaný.

Pri myšlienke na jeho hrudník som sa musela začať ovievať letákom. Sophie, tebe snáď úplne mäkne mozog! Tieto neónové svetlá mi asi vypaľujú mozgové bunky. Keď som šla k pokladni a chcela som platiť, našla som topánky, ktoré mi skoro vykopli oči. Áno, to bolo presne ono. Veľké čierne baganče mu určite pristanú viac ako lakované poltopánky. Potom som spokojná konečne zaplatila tú horibilnú sumu a zobrala tašku. Ruka mi skoro odpadla kým som prišla k autu. Alice udivene zastala a pozrela na mňa.

„Ty so mnou nejdeš domov? Prečo veziem tvoje nákupy? Vyzerám ako poslíček?“ Vzdychla som si. Ešte som si nezvykla na jej vízie.

„Chcela som ťa o to práve poprosiť. Keďže Bella už nebýva doma, potrebujem si kúpiť auto. Keby si bola taká milá, ja si to prídem zobrať.“ Podozrievavo na mňa pozrela.

„Počuj, neviem z akej situovanej rodiny si...“

„Z veľmi bohatej,“ skočila som jej do reči a urobila na ňu smutné oči. Vzdychla.

„Dobre!“ Potešene som jej hodila tašky na zadné sedadlo a vybrala som sa cez námestie. V Port Angeles som sa nevyznala, no ak tu bude nejaká predajňa, bude blízko. Mala som pravdu. Neďaleko námestia sa vynímal malý salón. Bolo mi jedno aká je to značka, proste som potrebovala auto. Hneď. Vošla som do vnútra a zamierila si to pomedzi autá. Našla som malé auto, s malou spotrebou.

„To chcem,“ povedala som milo na predavača. Prekvapene na mňa pozrel a očami šibol po hodinkách. Preletela som po nich očami. O desať minút mali zatvárať.

„No tak to aby ste tie papiere už začali vytláčať,“ poznamenala som ostro a zamávala mu pred očami kreditnou kartou.

Spokojne som si prevzala kľúče od technika po tom, ako mi skontroloval auto. Sadla som si do auta a zamrmlala od spokojnosti. Všetko voňalo novotou. Naštartovala som a zamierila na prvú pumpu, ktorú som našla na GPS. Neskoro mi napadlo, že Port Angeles si pamätám len matne a neviem, ako sa dostanem naspäť. Našťastie to bolo len malé mestečko a za pár minút som bola istá, kam mám ísť. Do Forks som trhala všetky rýchlostné limity. Nedalo mi to jazdiť pomaly. Nové auto, všetko fičalo tak, ako malo.

Alicin časový rekord sa mi nepodarilo zlomiť, však ferrari je predsa iná trieda. Skoro som minula nenápadnú odbočku k upírom. Ani som poriadne nezaparkovala, začula som hluk. Vystúpila som z auta a tesne som obišla motorku. Hlasy vychádzali z bočnej terasy. Napätá som sa tam blížila a skoro som sa zrazila s Jacobom. Vyzeral, že by to tu bol schopný zrovnať so zemou. Nechápavo na mňa pozrel a so znechuteným mrmlaním ma obišiel. Zaznel zvuk motorky a už bol preč. Za rohom stála naštvaná Bella a ani sa na mňa nepozrela.

„Nebudem sa o tom baviť,“ zavrčala a zaliezla do vnútra. Udivene som ju nasledovala, no nechala ju na pokoji. Našla som Alice, ako sedí na sedačke aj s mojim nákupom.

„Pekné auto,“ poznamenal Edward a otočil sa od okna. Emmett sa na mňa zaškeril od telky.

„Ty si nakúpila svojmu maznáčikovi nejaké oblečenie, aby vyzeral ako človek. Musím ťa sklamať, starého psa novým zvykom nenaučíš,“ rýpal do mňa. Škaredo som sa na neho pozrela.

„Teoreticky je to šteňa,“ povedala som milo a zobrala si svoje tašky. Naložila som svoj nákup do auta a nadýchla som sa. Čakal ma ešte jeden výlet do rezervácie. Tešila som sa z auta viac a viac. Teraz som si mohla jazdiť kam som len chcela.

Zaparkovala som pred Jacobovým domom. Vyšla som von a do tváre mi udrel slaný vzduch. Striasla som sa a vybrala si čierny kabát. Vlasy som si rozpustila a pocítila som úľavu. Už len horúca vaňa a som úplne tuhá. Poobhliadla som sa okolo. Vlastne chcem nájsť Paula, no neviem kde. Tašky som nechala v aute, nebudem ich trepať so sebou. Vydala som sa rovno k Emily, to bolo jediné miesto, ktorým som si bola istá. Tam sú vždy všetci. Zamyslene som kráčala na koniec dediny.

Bola som v celku nervózna, nevedela som, či sa mu veci odo mňa budú páčiť. Pohladila som náramok. Bol to ten najkrajší darček, ktorý som dostala. Pousmiala som sa a ostala stáť. U Emily sa nesvietilo. Vzdychla som si a otočila sa. Mala by som ísť k Jacobovi a zavolať si od neho. Neďaleko som začula zapraskanie. Na chrbte ma zamrazilo a prudko som sa otočila. Možno už tma bola, to však neznamenalo, že som bola slepá.

Jedinú výhodu mi nechala... Vlastne skoro v ničom ma neobmedzila. Skoro. Nikde som nikoho nevidela, no nemala som z toho dobrý pocit. Vydala som sa do lesa a jastrila pomedzi stromy. V rezervácii bolo až neprirodzené ticho. Vlci tu nie sú. Niekde v diaľke som začula vytie. Niekoho lovia. Zastala som pri stromoch a nepriateľsky stála. Nemala som strach, len obavu. Aby sa Paulovi nič nestalo.

Na moje myšlienky mi nikto nenechal čas a v ušiach mi zapišťalo. Nestihla som ani zareagovať a zrazu som mala hlavu bolestivo vrazenú v strome. Zalapala som po dychu a zaregistrovala svojho nemilého hosťa. Červené oči ma nevraživo prevŕtavali, no odohrával sa v nich veľký boj. Nemusela som sa pozrieť detailne, ani veľmi premýšľať. V momente mi to všetko doplo. Všetky úlomky mi zapadli na miesto.

Práve teraz by vo filme prišiel ten neočakávaný zvrat. Keď diváci to už dávno vedia a sú podráždení, že to tej postave toľko trvá. Zrazu mi došiel význam môjho pádu do mora, aj prenasledovanie Belly. Nebol to nik iný ako len ona. Pomstychtivé monštrum a moja sestra. Možno ma osvietilo tesne pred smrťou a možno som len konečne otvorila oči. Vicky a Victoria.

„Vicky,“ zalapala som po dychu a snažila sa ju zo seba striasť.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 15. diel: