Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 13. diel

24.12.2012 (07:30) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1428×

Zdalo sa mi, že som prestala dýchať. Čas sa mi zastavil a ja som cítila len... radosť? Nevedela som to pomenovať. Skôr som nevedela, ako sa mám cítiť. Kolená som už mala odtlačené a nohy znecitlivené od sedenia na nich. Zadumane som sa vyšplhala na posteľ a prezerala si ho pod lampou. Z druhej strany mi do očí bilo malé V. Nemohla to byť pravda. Bola tu. A nestretli sme sa. Po dlhej dobe som zvesila ruku aj s príveskom a celú izbu som videla na modro. Pozrela som sa k miestu, kde som našla prívesok. Na stolíku som zbadala maminu fotku. Videla ju?

Prečo ma nepočkala? Čo hľadala práve tu? Sem skoro vôbec nechodila. V hlave mi strašne hučalo a zrak sa mi zahmlieval. Vtom sa ozvalo klopanie na dvere, až som sa strhla. Trocha to zapôsobilo ako studená sprcha a dala som sa dokopy. Do vnútra vošla Bella a bez slova si sadla. V ruke som zvierala kameň a spýtavo hľadela na sesternicu. Bolo dosť nezvyčajné, aby došla za mnou len tak. Chvíľu na mňa pozerala, zrejme nevedela sformulovať slová.

„Vieš, že som bola vo Volterre. Ja som ti však nepovedala niečo, čo sa tam stalo,“ začala pomaly. Vzdychla som si. Nie dnes už žiadne ťažké témy. Chcem mať pokojný spánok.

„Viem, Bella. Musíš sa premeniť,“ skočila som jej unavene do reči. Zbledla.

„Nemyslela som to. Aj keď aj to, ale..“ Zadrhla sa a skúmavo sa zahľadela na mňa.

„Nechápala som, o čo sa tam jedná, no mlčala som. Aro spomenul, že poznám dvojičky. Veľmi významné. Povedal mi, že jedna utiekla a zabil ju nejaký člen gardy, keď bola malá,“ hlas sa jej zadrhol, no pokračovala ďalej: „taktiež povedal, že sa strachuje o druhé z dvojčiat. Či náhodou neviem, kde si.“ Srdce mi preskočilo asi tri údery naraz. Musela som poriadne zblednúť, pretože ma chytila za ruku a stisla.

„Nepovedala som mu nič a odo mňa nič nedostal. Chránila som ťa hlavne kvôli strachu, aby ti niečo neurobili. Ale až teraz som správne pochopila význam jeho slov. Ty si tam... ty tam žiješ od malička?“ spýtala sa so stiahnutým hrdlom. Bože, za čo ma trestáš? Nevedela som, čo jej mám povedať. Odpoveď však bola jasná.

„Je to pravda,“ zašepkala som a zbadala, ako sa jej na tvári prebehlo viacero odtieňov. Dlho bolo ticho. Neodvážila som sa nič povedať.

„Mám to chápať tak, že vás vychovávajú ako budúcich upírov?“ povedala potichu, akoby nechcela vedieť odpoveď. Na jej radosť som pokrútila hlavou.

„Takže oni zabili tvoju sestru? Preto si utiekla?“ Prikývla som. Nemohla som jej povedať pravdu.

„Už sa ma nič nepýtaj, prosím. Aj pre mňa to je ťažké,“ zašepkala som jej a ľahla si na posteľ. Usmiala sa na mňa a zakryla ma.

„V škole sa na teba pýtala Claire a všetci boli zvedaví, ako sa máš. Von sa totiž dostalo, že si bola zranená. Povedala som im, že sa doma liečiš a čo nevidieť sa vrátiš do školy.“ Došla k dverám a otočila sa ešte ku mne.

„Zajtra odchádzam, akože na výmenný pobyt. Budem bývať u Carlislea. Príď niekedy, myslím, že budú radi, keď sa ukážeš.“ Popriala som jej dobrú noc a zostala som pozerať do tmy. Zabudla som, že aj do nejakej školy chodím.

Do dlane sa mi zarezávala hrana kameňa. Pripla som si ho k svojmu. Moja sestra žije, Aro je už znepokojený a upíri vedia viac, než by mali. Jediné šťastie, že Aro nevidel Belle do hlavy. Musím odtiaľto vypadnúť. Čo najskôr. Paul. Zabolelo ma na hrudi. Nemôžem.

Nad ránom som musela upadnúť do bezsenného spánku. Ráno ma zobudil Charlie s tým, že volala Claire a príde ma pozrieť po škole. Potom ako odišli, som ešte zaspala. Zobudila som sa na poludnie, keď som už dlhšie nevydržala ten hluk. Keď som sa precitla, zistila som, že to nebol sen, ale dole niekto búcha na dvere. V polospánku som sa vytackala dole a pozrela cez okienko. Uvidela som výraz naštvaného Paula a tak som odomkla. Hneď sa upokojil a dokonca sa aj usmial. Pod očami mal kruhy a vyzeral byť strhaný.

„Zobudil si ma,“ obvinila som ho a nechala prejsť dovnútra. Hlas som už mala silnejší, no stále to bolelo. Nepatrne som si všímala jeho pohyby, aby som sa uistila, či je to naozaj on. Podišiel ku mne a vzal ma do náruče.

„Prepáč, bol som nervózny, keď si mi neotvárala dlhšiu dobu.“

„Tak si sa rozhodol vyraziť dvere.“ Usmial sa a pobozkal ma.

„Celú noc som strážil tvoj dom, ani som nezažmúril oka,“ pochválil sa a zívol si. Zatvorila som dvere.

„Mohol si sa pokojne vyspať. Posaď sa do obývačky, donesiem ti čaj. Vyzeráš, že mi každú chvíľu odpadneš.“

„Ďakujem, na dnes som dostal doobeda voľno. Poobede máme poradu,“ povedal a pobozkal ma, „tak ho chcem stráviť s tebou.“ Usmiala som sa na neho tiež a pocítila obrovskú radosť. Nemohla som odtiaľto odísť. Nevydržala by som to.

Šla som do kuchyne a uvarila mu čaj. Oprela som sa o linku a rozmýšľala, čo by sme dnes robili. Keď čaj zovrel, vošla som do obývačky.

„Paul,“ ozvala som sa a zmĺkla. Paul ležal na sedačke na boku a vyzeral, akoby bol v bezvedomí. Potichu som položila čaj. Tak plány sa zrušili.

Pustila som si telku, ale ani som ju nepozerala. Rozmýšľala som. Nad včerajškom. Musím zájsť ku Cullenovcom. Z úvah ma vytrhlo hlasné zachrapčanie. Usmiala som sa pozorovala ho. Jeho tmavá pokožka lahodila mojim očiam. Mal na sebe vyšúchané rifle a dokonca aj tielko. Asi prišiel autom. Po chvíli som od neho konečne odlepila zrak. Vedela by som ho pozorovať aj celý deň. A pokojne aj celú noc.

Vychladnutý čaj som mu vypila a šla sa hore prezliecť. Mala prísť Claire a tiež som potom chcela ísť za Bellou. Aspoň jej poďakovať za včerajšok. Cítim sa divne. Všetko okolo sa rúca a všetko sa mení. Celý život v jednotvárnej Volterre, no Forks mi dáva zabrať.

Vyčesala som si dlhé vlasy do chvostu a pripla si veľkú mašľu. Musela som sa znovu vrátiť do normálneho života. Aspoň pred ostatnými. Natiahla som si na seba rifle s vysokým pásom a do toho zapasovala zelenú košeľu. Obväz na krku som zamaskovať nevedela. Nedávala som si ho dole, bolesť stále nepominula a to bol ďalší dôvod, prečo som chcela navštíviť Carlislea. Chvíľu som sa hrala s maľovaním, no po rozume mi behala sestra. Mala som chuť vybehnúť a nájsť ju, hoci som vedela, že určite nie je v okolí.

Zbehla som do chladničky niečo zjesť, keď zazvonil telefón. Len aby to znovu nebolo klamstvo. Zodvihla som a na druhej strane sa ozval Sam. Vedel, že tu bude Paul. Mala som ho zobudiť a poslať domov. Mali poradu. Keď som vošla do izby, stále ležal v rovnakej polohe a chrápal. Sadla som si k nemu a jemne do neho šťuchla. Ani ho nehlo. Musela som s ním pomykať, aby sa aspoň pomrvil. Vzdychla som si a pobozkala som ho na ucho. Na to zareagoval a pomrvil sa živšie. Pokračovala som s pusami až k ústam, kde zrazu otvoril oči a stiahol ma k sebe. Zasmiala som sa a pritúlila k nemu.

„Takéto príjemné prebudenie by som chcel mať každý deň,“ zamrmlal ospalo a popreťahoval sa.

„Nechala by som ťa dlhšie spať, keby mi Sam nevolal a neodkázal ti, aby si sa dostavil do rezervácie. Máte nejakú poradu.“ Zafunel a posadil sa

„Prepáč, že som prespal celé doobedie,“ zamrmlal naštvane. Položila som mu hlavu na kolená a usmiala sa na neho.

„Ja sa na teba predsa nehnevám. Rada som ťa pozorovala.“ Usmial sa.

„Keď ja som sa tak tešil, že budem dnes s tebou,“ zamrmlal a vytiahol ma na nohy. Zistil, že som upravená, a tak si ma obhliadol.

„Tebe to dnes naozaj pristane.“ Vtom sa zarazil a siahol do vrecka. „Viem, že si bola zranená, Bella zmizla a všetci sme zabudli na tvoje narodeniny. Nebola na to ani vhodná príležitosť. No toto ti chcem dať.“ Chytil ma za ruku a niečo mi natiahol na zápästie. Prekvapene som sa pozerala na tmavý kožený náramok, v ktorom boli vyrezané zložité ornamenty.

„Nemusel si mi nič kupovať,“ namietala som hoci ma to veľmi potešilo. Sama som zabudla na narodeniny. Pohladil ma po vlasoch.

„To som ti vyrobil.“ Na to som zostala len ticho. Bola to len zbožná vďaka, že sa o mňa stará a záleží mu na mne. Nebola som si istá, že by sa niekto ešte našiel. Sklonila som oči k zemi. Akoby však zareagoval na pravdu? Viac než zle. Klamala som ho, a ešte by ma aj nenávidel.

„Nezaslúžim si to,“ zašepkala som a snažila sa dať dole náramok. Nechápavo na mňa pozrel a zastavil ma.

„Nie, nie, zaslúžiš,“ namietal a chytil mi ruky kým som sa neupokojila.

„Nepoznáš ma, robíš pre mňa všetky pekné veci, hoci nepoznáš moje pravé ja,“ vyhŕkla som roztržito. Objal ma a držal ma dokým som sa neupokojila.

„Nechaj si to. Je to môj darček odo mňa a chcem, aby si ho nosila. Aj ja mám výčitky za to, že som ti nepovedal pravú podstatu a bezhlavo som sa vrhol do tohto,“ povedal vážne. Nechápala som tomu. No nahnalo mi to zimomriavky.

„O čo sa jedná?“

„My ako vlci máme jeden nemenný zákon, ktorý nejde nijak obísť. Geneticky máme danú svoju druhú polovičku, a keď sa objaví, otlačíme sa do nej. Je to v hlave, nejde to zmeniť. Budem milovať len toho jedného človeka, bezvýhradne a na celý život.“ Vážne na mňa pozeral. Zadržala som dych a zamrzla. Som to ja? Výraz desu v mojich očiach si vysvetlil po svojom.

„Je mi to ľúto, Sophie. Ak by nám to vydržalo aj dvadsaťpäť rokov a potom sa zjaví ona, nebudem to vedieť nijak ovplyvniť. Mám za to výčitky, ale na druhej strane nechcem od teba odísť.“ Rozľahlo sa ticho. Nevedela som, či sa mám tešiť, alebo byť sklamaná. Ale cítila som bolesť. Z možného odlúčenia. To nie ja, to moje srdce. Zabolelo to. Strojene som sa usmiala a pohladila ho.

„Budeme predstierať, že nič také neexistuje.“ Zdalo sa, že neverí veľmi tomu môjmu úsmevu, no bola som rada, že to nechce riešiť. Šla som s ním k dverám. Otvoril a vyšli sme von. Pobozkal ma a usmial sa na mňa. Tak krásne. Ako to vedel len on. Začula som auto a pred domom zastalo neznáme auto. Bola to Claire. Skoro by som na ňu zabudla. Paul si ju nevšímal a pohladil ma.

„Čo najskôr sa vidíme,“ povedal a dal mi pusu na líce a šiel k autu.

Claire sa s ním minula a otočila sa za ním. Potom pozrela na mňa a otvorila ústa v úžase. Pozrela som sa na Paula zozadu. Bola to riadna korba. Musela som sa pyšne usmiať. Áno, on je môj. Claire prišla a strčila ma do vnútra.

„Bože môj, ja som si myslela, že sa uzdravuješ a ty máš vlastného lekára,“ zvolala užasnuto a sledovala Paula cez okno v obývačke. Zasmiala som sa. Nálada sa mi rapídne zlepšila, akoby som stúpila do iného sveta. Je to iný svet. Bezstarostný. Urobila som nám čaje a sadli sme si do obývačky.

„Máš pekné oblečenie, pristane ti to. Som rada, že už si na tom lepšie,“ povedala a očami zastala na mojom krku. Nevedomky som si prešla po obväze.

„Mala som šťastie.“ Usmiala sa na mňa.

„Nevieš si predstaviť, akú som mala o teba starosť. Bola som opitá ako pes, to ti nezabudnem, no bála som sa. Našli chlapca a po tebe ani stopa. Našťastie sa stavil na druhý deň šerif Swan a všetko vysvetlil. Všetci o tom v škole hovorili, bol to obrovský boom. Vieš, tu sa toho nedeje veľa.“ To by si sa divila. Zrazu sa potešene usmiala.

„Po tom pohrebe sme sa s Marcom dosť zblížili a teraz spolu chodíme.“ Usmiala som sa na ňu.

„To je skvelé. Tak to gratulujem.“ Zahniezdila som sa do sedačky a pozrela do steny. Ten pohreb. Nevinný chlapec. Veľmi sa upínam na nepodstatných ľudí. Keď sa tak podobal na Paula. Ak by sa jemu niečo stalo... Zamrkala som do svetla.

„Sophie,“ oslovila ma Claire, značne znepokojená, že som ticho, „musíš sa pripraviť na to, že si bola posledná osoba, ktorá s ním bola. Každý bude chcieť vedieť, čo sa stalo.“

„Aj ty.“ Nepokojne sa so sebou ošila.

„Pochop, vy ste utiekli do lesa a nevedeli sme vás nájsť. Najprv sme si mysleli, že ste sa skryli, aby ste mali súkromie. Keď som vytriezvela a vy ste sa stále neukazovali, šli sme vás hľadať. Našli sme Alexovo telo a ty si bola nezvestná.“ Nič som jej na to nepovedala. Alex. To bolo to meno, ktoré som si nevedela celý večer zapamätať.

„Čo sa stalo, Soph?“ vytrhla ma z rozjímania Claire.

„Nepamätám si to. Naháňali sme sa a musela som stratiť vedomie pri páde. Pamätám si až tretí deň potom. Bola som vo vysokých horúčkach, pretože som lietala len v šatách.“ To by mohlo stačiť. Claire chápavo prikývla.

„Keby si vedela, čo sa už všetko porozprávalo. Najprv sme si mysleli, že ťa dostali tie obrovské vlky, čo sa tu vraj teraz potulujú.“ Zamrazilo ma. Vedela som, že si nedávajú pozor. Pokrčila som plecami.

„Čo je ešte nové?“ spýtala som sa jej aby som zmenila tému.

„Zajtra mám oslavu v Port Angeles. Dúfam, že prídeš. Marco zabezpečil nejaký podnik. Nevedela som, že jeho rodičia majú toľko peňazí,“ rozplývala sa chvíľu kým sa vrátila znovu späť, „a pokojne príď s tým tvojim frajerom. Odkiaľ vlastne je? Nevidela som ho v škole.“

„On je z rezervácie.“ Vyvalila oči a vyšplhala sa na kolená.

„To myslíš vážne? Nevedela som, že tam pestujú také kusy. Je ich tam viac?“ Rozosmiala som sa. Určite vedela, ako spestriť deň.

„Zdalo sa mi, že si po uši zaľúbená do Marca,“ pripomenula som jej pobavene. Mávla rukou. 

„Hneď by som sa vedela zamilovať znovu. Ale Soph, nepozeraj sa tak na mňa. To bolo zo srandy. Pozerať sa snáď môžem.“

Poludnie s ňou utieklo veľmi rýchlo. Zobrala som ju do svojej izby a nechala ju ochkať nad mojim toaletným stolíkom. Neprítomne som sa popritom hrala s kameňmi a rozmýšľala nad tým či sa takto cíti každý, kto žije dva životy. Možno už som rozumiem konaniu celebrít. Sophie, ty si vážne na hlavu.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 13. diel: