Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 12. diel

17.12.2012 (07:45) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1088×

V dome panovalo mŕtvolné ticho. Vo vnútri som zacítila prudký náraz a pred očami sa mi rozjasnilo. Roztriasla som sa, až mi vypadol telefón z ruky. Na druhej strane som začula udivený hlas. Pritisla som sa k stene a snažila sa upokojiť. Mozog mi pracoval na plné obrátky, kým mi došlo, čo to bolo. Hneď po tom, ako mi po chrbte prešlo známe mravčenie. Ilúzia. Bola to len obyčajná ilúzia. Než som však stihla urobiť nejaký pohyb, do mojich očí sa zavŕtavali dve červené oči. Zamrzla som. Upír v našom dome. Nie.

Volterra. Prečo teraz? Keď som šťastná? vykríkla som.

V momente, keď ma chytil pod krk, mi došlo, že on nepochádza od Volturiovcov. Vycerené zuby a smrtiaci pohľad neboli pozdrav z Talianska. Mala som pocit, že to všetko zrazu skončí. Z ničoho-nič. Teraz, keď je znovu všetko krásne. Prečo si ma smrť nemohla vyhľadať, kým som ju čakala? Vtom som však začula v blízkosti vytie. V ušiach mi zarezonoval výkrik a moje hrdlo dostalo prívod kyslíka. Kuchyňa bola zrazu prázdna.

V nohách som nemala silu a zošuchla som sa dole. Trasúc som sa chytila za boľavé hrdlo. Mala som proste šťastie. Prečo ilúzia? Kto vedel tvoriť niečo podobné ako mama? Ako mohol tak ľahko vytvoriť ilúziu? Ako ma mohol oklamať? Upíra som nepoznala, nebol ani odtiaľto. Niečo tu hľadal. Začula som buchot a rachot dverí. Žeby ich nechal otvorené?

„Sophie!“ zaznel Jacobov rev. Nemala som silu mu odpovedať. Začula som dupanie a zrazu sa zjavil zadýchaný v kuchyni. S vypleštenými očami pozeral na mňa a keď mu došlo, že som živá a zdravá, vydýchol si.

„Si v poriadku?“ Zbehol ku mne a postavil ma na nohy. Bola som v šoku a nebola som schopná prehovoriť.

Ťahal ma von z domu na čerstvý vzduch, zjavne dosť znepokojený. Hlava mi naskakovala pri náhodnom kráčaní a krk ma božsky bolel. Stále som si ho držala. Možno aby bolel menej, alebo som si zabudla dať dole ruku? Vonku sa zbehli vlci, teda až na Sama, ktorý bol premenený a taktiež sa zjavil záblesk Carlisleových zlatých vlasov.

„Zdá sa byť v ťažkom šoku,“ prehodil ku Carlisleovi neochotne a nechal ma, aby ma zubáč obhliadol. Sadol si ku mne a zamával mi pred očami. Otupene som na neho zažmurkala.

„Som v poriadku,“ zamrmlala som a masírovala si boľavý krk. Carlisle sa na mňa zamračene pozrel.

„Mala si veľké šťastie. Neublížil ti?“ spýtal sa a pozoroval ma. Pokrútila som hlavou.

„Som v poriadku,“ zopakovala som priškrtene a hľadala medzi vlkmi Paula. Nebol tam.

„Čo máš s krkom?“ Ľahko mi odtiahol ruku a vypleštil oči.

„Uhryzol ťa?“ vybehlo z neho priškrtene. Za chrbtom sa mi ozvalo zborové vrčanie a neďaleko veľmi zúrivé vytie. To bol sto percentne Paul. A počul to. A už sem uteká, aby roztrhal všetko. Po krku mi behali Carlisleove ruky.

„Nepohrýzol ma,“ namietla som potichu a vytrhla som sa mu z rúk.

„Kriste, Sophie, máš pomliaždený celý krk,“ zvolal Sam a prešiel si po tvári. Po chvíli stisol pery.

V tom momente som aj ja uvidela Paula, ako vybehol v normálnej podobe a neuveriteľnej rýchlosti bežal k nám. Sam poslal vlkov, aby šli obzrieť okolie. Z toho som si vydedukovala, že ho nechytili. Paul dobehol k nám a vletel rovno na kolená. Napoly ustráchane a napoly šťastný, že žijem, si ma prezrel. Začula som prichádzať auto. Paul nervózne tikal očami, aby sa ubezpečil, či som v poriadku, kým mu zrak nepadol na krk. Cítila som, ako sa roztriasol a zaškrípal zubami.

„Musel ju chytiť príliš silno pod krk, ale našťastie nie tak silno, aby jej zlomil väz,“ povedal Carlisle Samovi. To situácii veľmi nepomohlo.

Chytila som ho za ruku a pritiahla k sebe. Ihneď ma ovanula jeho vôňa. To mi predtým u neho chýbalo. Skryl ma do svojho náručia a ja som začula búchanie dverí. Cez rameno som zbadala, ako sa k nám blíži bledá Bella a za ňou sa ostražito blíži Edward.

„Čo sa deje?“ spýtala sa znepokojene.

„Zatúlal sa nám sem upír,“ prehodil Jacob. Edward potiahol nosom a okamžite skamenel. Vletel do domu a o sekundu bol späť.

„Chytili ste ho?“ spýtal sa rozrušene. Sam pokrútil hlavou. Bella sa zjavne chcela dostať ku mne, no Paulova postava jej to nedovolila. Odtlačila som sa od Paula a chytila ju za ruku.

„Som v poriadku,“ zašepkala som. Nemohla som prehovoriť hlasnejšie kvôli bolesti. Zbadala môj krk a zapotácala sa.

„Dostal ťa?“ zašepkala zdesene. Pokrútila som hlavou.

„Šťastie,“ zašepkala som a od bolesti zmĺkla. Ublížil mi. No nezabil ma. Možno preto, že by musel použiť viac sily.

„V tom dome nezostaneš už ani o sekundu dlhšie. Nenechám ťa tu,“ zavrčal Paul a chytil ma za ruku. Bella na neho udivene pozrela, kým jej to doplo. Vypleštila oči a zakryla si ústa. No ja som si ju nevšímala a odporovala Paulovi.

„Ty ideš tiež preč,“ ozval sa naštvane Edward a očami mi visel na krku. Carlisle zmizol. Bella ostala pozerať.

„Nejdem preč, nenechám tu Charlieho,“ zachrapčala som namáhavo.

„Nebudeme sa o tom dohadovať,“ prerušil ma nekompromisne Paul. Bella sa ku mne pridala.

„Nenechám tu otca a Sophie samých. On už sa späť nevráti.“ Paul vyzeral, že za chvíľu vyhodí celý dom do vzduchu.

„Nemôžete tu ostať,“ namietol Edward, no videla som, že pred Bellou je bezmocný. Takisto Paul.

„Budeme držať hliadky. Celú noc. Na striedačku,“ ozval sa Carlisle, keď sa znovu objavil. Niečo mi začal natierať na hrdlo a rýchlo mi ho zakryl. Do ruky mi dal tabletky proti bolesti. Po chvíli s tým každý súhlasil.

„Prečo nemôžeš ísť k nám? Bol by som radšej, keby som ťa mal na očiach. Práve si skoro pred pár minútami tam..“ Nedopovedal a hnevlivo zaťal zuby.

Chlácholivo som ho pohladila po tvári. Vďačne sa oprel o moju dlaň a pobozkal ju. Po dlhej chvíli sme sa konečne zhodli a Bella šla do vnútra s Edwardom robiť večeru. Ostala som vonku s Paulom, aj keď ostatní už odišli. Držal ma v náručí a ja som spomínala na ten otrasný moment, keď som začula jeho hlas v telefóne a všetko sa začalo rúcať.

V ruke som držala nefrit, ktorý som mala pripevnený na retiazke okolo krku. Vždy som ho držala, keď mi nebolo dobre. Mama mi ho dala, keď som podrástla. Patril ku mne, k môjmu menu. A hlavne mi pripomínal mamu. Prstom som prechádzala po vyrezanom S, ktoré sa nachádzalo na zadnej strane. Mala ho aj Vicky.

„Čo sa stalo, Sophie? Prečo bol ten upír u vás?“ Pozerala som do zeme a pokrčila plecami. Nemám chuť mu vysvetľovať s boľavým hrdlom, že ma oklamal nejaký kretén. Paul mi zaboril nos do vlasov a odklonil sa.

„Smrdíš po ňom snáď úplne všade,“ zavrčal podráždene a krčil nos. Udivene som na neho pozrela. Mne tie pachy nevadili.

„Prepáč, že som neprišiel skôr.“ Rukou mi jemne prešiel po krku. Oprela som si o neho opartne hlavu a stisla lieky.

Mám taký pocit, že prísť sem nebol najlepší nápad. Neviem na koho mal byť útok smerovaný, no náhoda to určite nie je. Uvedomila som si, že si necítim prsty na nohách. Paul ma možno hrial, no aj tak mnou otriasala zima.

„Asi sa budem musieť celá hodiť do sprchy a vyspať sa z toho,“ zašepkala som a snažila vystrúhať úsmev. Nechápavo na mňa pozrel.

„Práca,“ poznamenala som a kývla páru očí, ktorý nás pozoroval neďaleko. Nevyzeral natešený. Zodvihol ma a stále držal.

„Tak rád by som tu bol s tebou. Nechcem ťa nechať samú, prečo nemôžeš ísť do rezervácie?“

Pokrútila som skoro nebadateľne hlavou. Viac to nešlo. Pochopil to. Potrebovala som byť sama. Uvedomila som si, že ten chlad, ktorý mnou lomcuje, nie je z počasia. Je to strach. Strach z toho, čo sa mohlo stať. Z toho, že ak by mi Paul nezavolal alebo by neprišiel dosť skoro, mohla som byť mŕtva. Už navždy. Stisla som mu ruku a pobozkala ho na pery. Ten rozdiel medzi ilúziou sa mi teraz zdal rozdielny. Ako som si to nemohla všimnúť? Neochotne sa odo mňa odlepil a pozrel sa mi do očí.

„Budem tu na teba dávať pozor,“ zašepkal a usmial sa. Na očiach som mu videla ako ľutuje, že nemôže tráviť čas v mojej blízkosti a taktiež obavy. Ako sa len zmenilo jeho správanie ku mne za jednu noc. To pomyslenie a zistenie ma dojalo.

V očiach ma zaštípali slzy a otočila som sa k domu. Nemala som sem chodiť. Cítila som na chrbte jeho pohľad, až kým som nezatvorila dvere. Zhlboka som sa nadýchla. Neviem, či útočili na mňa alebo na Bellu. Neviem, či som vo väčšom nebezpečenstve ja, alebo Bella. Viem však, že som v peknej kaši. A to som tu len týždeň.

Pozrela som sa na seba do zrkadla. Môj odraz na mňa pozrel znepokojene a otvoril ústa. Najvyšší čas odtiaľto vypadnúť. Pred domom zastavilo ďalšie auto. Vyzula som sa a šla do kuchyne. Predpokladala som, že to bude Charlie, ale keď dvere buchli ozval sa diametrálne iný hlas.

„Tak všetko v poriadku?“ spýtala sa veselo Alice a posadila sa v kuchyne. Bella prikývla a hodila na mňa ustarostený pohľad. Napadlo mi, že Alice niečo videla.

„Videla, nie teba, ale Bellu. Chcela ísť domov skôr a nebyť jej rozhodnutie, nikdy by sme sa to nedozvedeli včas, že máte v dome nečakaného návštevníka,“ ozval sa Edward a pomáhal Belle s varením. Alice len prikývla.

„Neviem určiť prečo, no tvoja budúcnosť je úplne tmavá. Rušíš mi signál a to ma dosť vytáča,“ hovorila zvonivo, no popritom ma hnevlivo prepálila pohľadom. Sadla som si k stolu a mlčala som. Alice si všimla zakrytý krk.

„Som zvedavá, či si to Charlie všimne,“ poznamenala smerom k Edwardovi.

„Čo sa vlastne stalo?“ spýtala sa Bella a pripravovala taniere. Charlie by mal prísť každú chvíľu.

„On na mňa použil ilúziu,“ zašepkala som, no to stačilo obidvom upírom, ktorí to dokonale počuli. Edward zamrzol a vydal sa hore po schodoch.

„Ilúzia? Prečo sa ťa snažil oblbnúť, keď je stokrát rýchlejší,“ namietala nechápavo Alice. Bella si sadla k nám. Pokrčila som plecami, no nechtiac som si spomenula na ten pocit, keď som zistila, že Paul mi volá. Vtom sa zjavil aj Edward. Bol bledý.

„Nejdú po tebe, niekto ti nechce ublížiť. Idú po Belle, zobrali jej sveter,“ povedal stále vykoľajene. V dome nastalo ticho. Všetko sa mi v hlave pomiešalo.

„Chcú jej pach, aby ju mohli všade zachytiť,“ ozvala sa Alice a vážne pozrela na nás.

„Z tohto domu ideš preč!“ oborila sa na Bellu. Tá zalapala po dychu.

„Nemôžem! Charlie ma zabije a okrem toho budeš vidieť, ak sa mi niečo stane,“ namietala tvrdohlavo. Alice pokrútila hlavou.

„Nie, ak tu bude Sophie! Nemôžeš byť v jej blízkosti! Dnes som videla hmlu len čo si vstúpila do domu, nevidela som žiadneho upíra. Preto ma to vystrašilo a volala som Edwardovi.“ Na Alice bolo vidieť, ako ju to znervózňuje. Edward po nás tikal očami.

Snažila som svojmu vedomiu zavrieť hubu. No proti jej tvrdeniam sa nedalo nič namietať. Ak by tu Bella ostala, mohla by dostať do nebezpečia Charlieho. Ak by sa však dostala do prúseru Bella, pomohla by som jej a to bez ohľadu či poruším sľub daný mame. Zacítila som na sebe Edwardove oči. Zase ma počul. Naozaj musím vyzerať ako úplný kretén, keď to hovorím v hádankách. Uškrnuli sme sa navzájom. Bella sa odula a išla k rúre. Všetci sme vedeli, že Alice má pravdu. Súrodenci sa chvíľu dorozumievali a potom Alice vstala a zabávala Bellu. Sledoval ju a videla som, že ju ľúbi. Miluje. Naozaj. No nedalo mi to.

„Miluješ ju?“ zašepkala som potichu. Prikývol.

„Prečo ste liezli do Volterry?!“ sykla som po ňom hnevlivo. Zazdalo sa mi, že aj Alice sa zajajkla, no rýchlo sa nahodila späť. Edward zbledol.

„Odkiaľ to vieš? A odkiaľ vieš, čo je Volterra?“ spýtal sa potichu nechápavo.

„To je jedno. Vieš, že ju budeš musieť premeniť. Prečo si ju ťahal k Arovi?“ vybehla som na neho zúrivo. Chcela som to najprv obkecať, no tá zlosť a strach, čo vo mne burcovali, sa presunula na neho. Sama som si uvedomila, že som všetko pokazila.

Bez slova som vstala a šla sa zamknúť do izby. Sadla som si na posteľ a pozerala do steny. O pár minút prišiel Charlie. Začula som dole hlasy, no na večeru sa mi nechcelo ísť. Dole bola búrlivá diskusia. Rozmýšľala som nad Paulom. Nebol to dobrý nápad nechať sa uniesť svojimi pocitmi. Zbytočne som mu pomotala hlavu. Ale keď on je tak... Ach, drž hubu! Povzdychla som si a padla chrbtom do podušiek. Zobrala som telefón a napísala mame. Každý deň som sa bála, aby jej niečo neurobili. Ozvalo sa slabé zaklopanie a dovnútra vošiel Edward. Prekvapene som na neho pozrela. Dúfala som, že som pred tým ušla. Chvíľu stál len pri dverách a obzeral si ma.

„Nie si vlk, nie si upír, no neviem z teba vyčítať takmer nič. Z Charlieho mysle som však vyčítal, že ste naozaj rodina a si človek. Ale kto si? Odkiaľ poznáš Volterru?“ spýtal sa vážne. Mlčky som na neho pozerala. Mám sľub a ten dodržím. Edward sa zamračil.

„Ty naše tajomstvá, vieš, čo je už teraz nezákonné. Ty si svoje strážiš. Vieš, že nás, a hlavne seba, ťaháš do obrovského problému? Volturiovci ťa zabijú, ak zistia, že o nich vieš,“ snažil sa mi to vysvetliť. Podráždene som sa nadýchla.

Viem! Preboha, nie som debil. Dajme tomu... že o mne vedia. Vypleštil na mňa oči. Hej, pokoj, hej? Chcel si vedieť aspoň niečo z môjho tajomstva. Neboj sa, nehľadajú ma! snažila som sa ho mysľou upokojiť. Zdalo sa, že ho to veľmi nedostalo.

„Vy dve viete ako vykoľajiť,“ zamrmlal podráždene a vyšiel z izby.

Pochmúrne som si ľahla na posteľ. Nie som nebezpečná. Preležala som doma celý deň. Náladu som mala na bode mrazu a tabletiek som pojedla aspoň tri, aby mi uľavilo od bolesti. Podvečer som si zmotala dole obväz z ruky a pozrela na neporušenú pokožku. Bola som rada, že sa mi to vďaka masti lepšie zahojilo. Druhú, ktorú som si porušila pri páde, som mala v poriadku už v to ráno, čo som sa prebudila v rezervácii. Rozmýšľala som nad tým, čo povedal Edward. Prešiel mnou mráz, keď som si spomenula, že sa ma dotýkal niekto iný. Na to som si spomenula, že vlastne páchnem od upíra.

Šla som do sprchy a poriadne sa vydrhla. Umyla som sa dvakrát, ak by sa mi ten pach ešte niekde usadil. Vyšla som z vane a spomenula som si, že veci som si nechala v skrini. Rýchlo som sa presunula do izby a otvorila šatník. Rýchlo som sa obliekla do teplákov, kým mi nebola väčšia zima. Noha sa mi zasekla na jednej strane a tak som zaspätkovala dozadu. Keď som konečne natiahla nohavicu na nohu, spokojne som sa postavila. Vtom som zanadávala a začala skákať po izbe. Stúpila som na niečo malé a sakramentsky to bolelo. Keď bolesť v chodidle ustúpila, obišla som posteľ a hľadala som, na čo som stúpila. Nič som nevidela v tmavom koberci, a tak som sa posadila. Do očí mi zažiaril modrý záblesk.

Udivene som sa sklonila a našla to. Keď mi do mozgu došlo, čo to je, padla som kolenami na zem a ruka sa mi roztriasla. Po ruke mi behali modré záblesky. Bol to zafír, pripevnený na retiazke, ktorá bola však roztrhnutá. Nemusela som sa ani pozerať na zadnú stranu. Cez priehľadný kameň som videla vyrytú iniciálu. Moja sestra žije. A bola tu. 

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 12. diel: