Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 10. diel

17.09.2012 (11:00) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1874×

Bola to len Bella a ja. Pozrela som s úľavou na ňu. Divne na mňa pozrela.

„Večera?“ spýtala sa nezúčastnene.

„Skorá,“ rýpala som do nej cestou dole. Charlie chystal stôl. Vyzeralo to, že najhoršie už mali za sebou, no stále sa mu blýskalo z očí.

Jedli sme mlčky. Nemala som chuť na rozprávanie. A asi nikto. Teraz sa to tu zmenilo na Mordor. Všade samé zlo. Po jedle som sa hneď vyparila do izby. Mala som pocit, že Charlie za chvíľu začne odriekavať nejaké kliatby a možno použije aj prsteň. Striasla som sa z toho pomyslenia a zasmiala sa. Niekto šiel za mnou hore. Obzrela som sa. Charlie ostal stáť pri prahu. Sadla dom si na posteľ.

„Ako sa cítiš? Nechal som ťa u chlapcov, pretože som vedel, že tam by sa ti nič nemohlo stať.“ Pokrčila som ramenami.

„Som v poriadku. Kedy bude pohreb?“

„Už bol. Bola si v horúčkach. Jeho rodičia urobili pohreb na druhý deň a odišli z Forks.“ Zamračila som sa.

„Nebolo to fér. Len sme sa zabávali. Všetci boli tak v pohode a bezbranní,“ povedala som potichu a trela si ruky. Charlie šiel ku mne a súcitne mi stisol plece.

„Je mi to ľúto,“ povedal a po chvíli dodal: „Carlisle mi volal, že ťa vypísal ešte na dva dni a mala by si byť v poriadku.“ Mlčky som prikývla. Šiel von z izby. Pri dverách sa zarazil a otočil.

„Ako si sa dostala do rezervácie? Chalana našli v lese, vraj ste sa naháňali.“ Pozrela som do zeme.

„No niečo sa mi marí, ale nepamätám si veľa. Zdá sa mi, že chalani boli niekde na blízku, našla som ich a šla som s nimi.“ Dobre, to vyznelo hlúpo. Charlie to našťastie pochopil správne. Len prikývol .

„Nechoď v noci do lesa. Je to nebezpečné,“ povedal a zavrel za sebou dvere. Aspoň, že je radšej ticho. Zvalila som sa chrbtom na posteľ.

Čo budem robiť? Len pred chvíľou sa zotmelo. Hľadela som do stropu. Dobre po poriadku. Už som si zvykla, že otravný Jacob a ešte otravnejší Paul a ďalší sú vlci. Mama mi o nich hovorievala rozprávky, keď som bola menšia. Ale, aby sa Bella premenila? Načo je to dobré? Má celý život pred sebou. Vzdychla som si. Ticho prerazil tupé zaštrkotanie. Spozornela som. Znovu. Okno? Navliekla som si na seba sveter a šla som opatrne k nemu. Nikto mi tam nestál. Vtom mi pred nosom do okna narazil kamienok. Trhla som so sebou. Skoro som si narazila hlavu do vedľajšej skrinky.  Prudko som otvorila okno a naklonila sa. Vypleštila som oči. Po chvíli som sa vyhla kamienku.

„Ty si idiot,“ zasyčala som, no uškrnula som sa. Paul sa na mňa zdola vyškieral.

„Nedurdi sa. Viem, že máš nakázané dni pokoja, no nejdeš sa prejsť?“ spýtal sa a hodil na mňa zvodný pohľad. Pretočila som očami.

„Na ten divný výraz, čo ty nazývaš „čau, bejbi“ nezbalíš ani yorkšíra,“ povedala som ironicky a vyšplhala sa na parapetu. Spražil ma pohľadom a potom vypleštil oči.

„Čo ideš robiť?“ spýtal sa znepokojene.

„Chytaj,“ zvolala som a skočila. Neviem, čo to do mňa vošlo. Nejaké divné, bláznivé pohnútky ma naozaj presvedčili, aby som vyskočila. On je predsa niečo ako veľký, nafukovací hrad. A chlpatý. Svojim spôsobom som naozaj čakala, že padnem na zem a dolámem si nohy. Zrazu som však sedela. Na zemi. Paul vstal a zotrel si z čela imaginárny pot.

„Privodíš mi infarkt,“ zafučal. Znova bol len v kraťasoch a tričku. Vstala som a usmiala sa.

„Vidíš, nie si až taký manták,“ podpichla som ho a vykročila som k lesu. Zalapal pohoršene po dychu.

„To mi hovorí tá, čo si doma točí koleso šťastia a potom skáče von z okna,“ vrátil mi to naspäť. Zasmiala som sa.

„Aspoň mi nepáchne z úst.“ Paul sa uškrnul.

„To bolelo.“ Stále som sa hnala do lesa.

„Kam sa tak ponáhľaš? Charlie ti predsa povedal, že les je nebezpečný,“ zvolal a dobehol ma.

„Kto sa bojí, nech nechodí do lesa,“ povedala som a rozbehla sa. Nálada mi stúpla prevratnou rýchlosťou. Presne takto som chcela stráviť večer. Počula som jeho smiech. Spomalila som beh, nechcela som ostať v lese sama. Počula som, ako jeho váha láme vetvy. Uškrnula som sa.

„Ty si mi rýchla,“ zakričal pobavene.

„Schudni,“ zakričala som mu späť a pridala do behu. Bola som tak šťastná. Tak slobodná. Oslobodzovala som sa. Cítila som nepríjemné trenie na pokožke. Moje videnie sa roztiahlo. Preľakla som sa. Zašla som až ďaleko. S výkrikom som prudko spomalila a snažila som sa upokojiť sa. Moje ruky zažiarili vo svetle mesiaca. Les mi pred očami prudko vyostril a znova stmavol. Za sebou som začula dunivé kroky a výkrik. Zacítila som obrovský náraz, ktorý ma zhodil z nôh až som letela. Urobila som kotrmelec vo vzduchu. Au! Zalapala som po dychu a snažila sa zorientovať. Videnie sa mi podivne triaslo. V hlave mi hučalo, asi som zbadala jednu hviezdičku.

„Sophie.“ Začula som, ako sa ku mne škriabe Paul. Zľakla som sa. Nesmie ma takto vidieť. Schúlila som sa do klbka.

„Si v poriadku?“ spýtal sa tesne pri mne a snažil sa ma nadvihnúť. Snažila som sa mu vytrhnúť, no bol silnejší. Pozrel sa mi do tváre a ja som si ju zakryla rukami.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa znepokojene. Pokrútila som hlavou, no držala som ruky na tvári. Násilím mi ich dal dole. Zaklipkala som očami. Ticho na mňa pozeral.

„Nič ti nie je. Si v poriadku, čo ma ľakáš,“ povedal s úľavou. Na to mne spadol kameň zo srdca a oprela som sa o neho.

„Vďakabohu,“ zašomrala som a zložila si ruky na kolená.

„Prepáč,“ ozval sa a postavil ma. Tvár mal zachmúrenú a päste zaťaté. Vyľakane som na neho pozrela. „Nemôžem byť v tvojej blízkosti. Stále ti spôsobujem nejaké zranenie. Nemôžem proste..“ Stratil hlas. Ostala som na neho pozerať.

„Ale Paul,“ vydýchla som a vykročila som k nemu, no on ustúpil. Pohoršene som na neho zazrela. „To nemyslíš vážne!“ vybehla som na neho. Zdalo sa, že áno. Trénovala som si trpezlivosť.

„Pozri,“ začala som a robila malé kroky k nemu, „prvýkrát, ten útes, bola moja chyba. Druhýkrát si ma tiež varoval a teraz to bola znovu moja chyba. Neviem, čo si vyčítaš. Som živá a zdravá ako rybička.“ Skepticky pozrel na moju ruku. „Aj tá je v poriadku,“ ubezpečila som ho. Pozrel na mňa. Zdalo sa, akoby zvádzal nejaký vnútorný súboj. Nakoniec pokrčil plecami.

„Fajn, bola to chyba oboch. Uzavreté, čo teraz?“ spýtal sa a poobzeral sa po okolí. Aj ja som sa konečne poobzerala. Tento les som nepoznala. Asi ani Paul.

„Sme ďaleko, mali by sme sa vrátiť. Tu naši nestrážia, dúfam, že nie sme na upírskom pozemku,“ zavrčal a otočil sa. Vydal sa jedným smerom.

„Si si istý, že je to tade?“ spýtala som sa pochybovačne. Uškrnul sa.

„Na to mám dar,“ povedal sarkasticky a poklepkal si po čele. Vrazila do mňa vlna nostalgie.

„Stalo sa ti niečo?“ spýtal sa udivene. Pokrútila som hlavou a vyčarila úsmev.

„Trafíš aj so zaviazanými očami?“ Hrdo prikývol. Vyskočila som mu na obrovský chrbát.

„Tak sa ukáž,“ zvolala som pojašene a zakryla mu rukami oči.

„Čo robíš?“ spýtal sa prekvapene a zakolísal sa.

„Choď! Hijá!“ Vyhodil si ma vyššie, aby ma podoprel. Vykročil stále tým istým smerom, ani nezaváhal.

„Nie som kôň, ale vlk, hej? Poznáš rozdiel? Učili ťa to v škole?“ Slabo som ho kopla do boku.

„Ale si veľký ako krava, takže niečo na tom bude. Kone aspoň nepĺznu.“ Cítila som ako sa smeje. Ramená sa mu natriasali. Uhla som sa hlavou konáru.

„Dávaj pozor, však tu porúbem všetky stromy.“

„Mám predsa zakryté oči.“

„Výhovorka,“ odbila som ho pobavene a položila si hlavu na jeho šiju. Kráčal sebavedomo a stále jedným smerom. Bez problémov obchádzal stromy. Nádherne voňal. Čerstvá vôňa ihličia a drevo. Vydýchla som až sa zatriasol.

„To šteklí.“

„Prečo si za mnou prišiel? To už sme sa dostali do fázy BFF?“ rýpala som sa do neho.

„B.. Čo?“ spýtal sa nechápavo.

„Prečo si prišiel?“ Zopakovala som otázku. Kráčali sme v tichu. Spýtala som sa ho to, len zo srandy, ale asi som trafila klinec po hlavičke.

„Musel som sa uistiť, či si sa vrátila živá a zdravá,“ povedal tvrdo po chvíli. Vzdychla som si a oprela znova hlavu.

„Vidíš, som celá.“ Potešilo ma to, že si o mňa robil starosti. Zamyslela som sa. Keď si to tak vezmem. Vždy si robil starosti. Po dlhej dobe sme sa vynorili z lesa pri dome.

„Si naozaj dobrý,“ pochválila som ho a odokryla mu oči. Chytila som ho okolo krku, aby som nespadla.

„Ideš domov? Si unavená?“ Pokrútila som hlavou. Nakázala som mu, aby sme sa priblížili k obývačke.  Charlie už spal. V Bellinej izbe sa ešte svietilo.

„Musela by som vyliezť po strome cez okno do jej izby a odtiaľ do svojej. Nechce sa mi.“

„Tak, čo teraz?“ Skúmavo som na neho pozrela zboku. Mal nakrčené čelo a voňal vzduch.

„Je tu upír,“ zavrčal a švihol očami k Bellinej izbe. Zliezla som dole. V jej izbe? V okne sa zjavil Edward. Prevrátila som očami.

„To si nevšímaj, zjavne nevedia vydržať bez seba,“ zafrflala som a vyrazila od domu. Bez slova sa vydal za mnou.

„Máte tu rozdelené územia? Neviem si totiž predstaviť, že sa len tak náhodne v noci stretnete.“ Uškrnul sa. Presne som vedela na čo myslí. Potrhali by sa bez problémov.

„Ustanovili sme okolie vášho domu za neutrálnu časť a celá časť lesov pri rezervácii je naše územie. Tam, kde bývajú oni, tam nech si to strážia sami.“

„Prečo strážite?“ Pozrel na mňa, akoby som nemala v hlave všetko v poriadku.

„Po tvojej sesternici ide nejaká pobláznená pijavica a Jacob z toho úplne šalie,“ zafrflal otrávene, „a tiež nám nie je jedno, že sa tu motá nejaký pošuk.“ Potichu sme kráčali ďalej. Neďaleko bolo zaparkované terénne auto. Paul zamieril rovno k nemu.

„To je tvoje?“ Prikývol.

„Sam mi zakázal, aby som sa premieňal v jeho neprítomnosti. Vie, že by som sa pustil do každého zubatého bez ohľadu na dohodu.“ Zhodnotila som si to v hlave. Takže predsa len spolu vedia vychádzať. A ako to, že o tom Volturiovci nevedia, keď ich moja mama poznala? Na to sa je musím spýtať. Vyšvihla som sa na kapotu. Vyzvala som Paula, aby sa pridal.

„Počkaj,“ zamrmlal a niečo hľadal v aute. Vyštveral sa ku mne a zabalil ma do deky. Vďačne som sa usmiala a oprela sa o neho. Je mi jedno, že je vlk a ja som... To je jedno. Pri ňom cítim istotu. Pozrela som na romanticky zamračenú oblohu.

„Tu sa nedá vyhovoriť ani na hviezdy,“ zamrmlal Paul, akoby mi čítal myšlienky. Zasmiala som sa.

„Ale aj oblaky v tme sú zaujímavé.“

„No dajme tomu,“ pripustil a pritisol si ma k hrudi.  Musela som sa odokryť, pretože mi bolo pri ňom teplo. Započúvala som sa do tlkotu jeho srdca. Koľko som už nepočula ten krásny zvuk u niekoho iného. Bol živý, dýchal. Spomenula som si na ticho na Demetriho hrudi. Demetri. Koľko ti bude trvať, kým si ma nájdeš? Nájdeš si ma vôbec? Nechcela som, aby ma boleli spomienky.

„Nad čím premýšľaš?“ ozvala sa moja záchrana. Pokrútila som hlavou a pozrela na oblohu.

„Vyzerala si smutná. Nie je ti so mnou dobre?“ spýtal sa a zodvihol mi hlavu, aby mi videl do očí. Usmiala som sa.

„Čo trepeš,“ povedala som pobavene a skúmala jeho oči, „mám predsa teba, ty koník.“ Pohoršene na mňa pozrel a ja som sa rozosmiala. Pridal sa ku mne.

„Ty blázon.“ Pozrela som pobavene na neho. On bol dôvod, pre ktorý som teraz šťastná. Iný svet, iné problémy a iný život. Ty si sa zamilovala?! Pozrela som na neho. Usmieval sa na mňa tým najkrajším úsmevom, ktorý som kedy videla. Oči sa mu šibalsky leskli. Kým som sa však stihla zareagovať, pritiahol si ma bližšie. Jednou rukou ma objal a druhou mi prešiel po tvári. 

„Si tak nádherná, keď sa smeješ,“ zamrmlal a pobozkal ma. Hej, hou vitaj zemetrasenie! Neočakávaný útok vo mne zbúral všetky bariéry a pochybnosti. Vlastná vôľa sa zbúrala ako domček z karát. Cítila som vôňu ihličia a hliny, ktorá sa z neho šírila. Podľahla som tým nádherným pocitom, ktoré sa mi drali zo vnútra. Tá neuveriteľná eufória, ktorá mi pulzovala celým telom. Objala som ho okolo krku a pritiahla bližšie. Položil ma na chrbát a privalil ma hruďou.  Plesla som ho po ramene. Nadvihol sa. Nadýchla som sa. Spýtavo som na neho pozerala. Očami tikal po mojej tvári a na perách mu zaihral úsmev.

„Prepáč, zabudol som sa spýtať či môžem,“ zamrmlal a perami sa obtrel o tie moje. V hlave mi hučalo, mala som ju prázdnu a čistú ako čelné sklo, na ktorom sme teraz ležali. Len som prikývla a natiahla sa k jeho perám. Ako dlho som sa necítila tak šťastná! Vyzeral, že mu odľahlo a znovu som sa ponorila do horúcich bozkov.  Jeho ruky ma hriali, vyšmykla som sa z deky. Silno som ho objímala, aby som sa utvrdila, že tieto všetky udalosti, čo sa stali, nie sú iba bláznivé sny. Že sa nezobudím medzi chladnými stenami Volterry.

Nie, nehľadaj ma. Nechcem, aby si prišiel. Nepotrebujem ťa. Nechcem ťa.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 10. diel: