Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Master - 5. kapitola

15.11.2014 (07:30) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2207×

Blinded by me, you can't see a thing
Just call my name, 'cause I'll hear you scream
Master

- Metallica, Master -

Pred troma dňami:

Svorka vošla do obývacej izby Cullenovcov, všetci do jedného zachmúrený a obozretný. Napriek tomu ako hromsky priestranný ten palác vyzeral, keď si posadali, a tí, ktorým sa neušlo miesto, si našli nejaké na státie, apartmán sa zrazu opticky zúžil. Sam si našiel osamotené kreslo, z ktorého mal dobrý výhľad na svojich vlkov a takisto na upírov, ktorí stáli za rovnakým kreslom okupujúcim Carlisleom. Oddeľoval ich malý konferenčný stolík, v prípade núdze veľmi ľahko prekonateľná prekážka.

V miestnosti bolo ticho, no nie pokoj. Sam z každého jedného vlka cítil frustráciu a hnev. Veľmi nebezpečné emócie v spoločnosti upírov. Dobre poznal dôvod ich roztrpčenosti, dôvod, pre ktorý včera vypukli tri bitky a pre ktorý sa medzi sebou nedokázali rozprávať bez toho, aby po chvíli nezačali vrčať.

Tie beštie vzali jedného z nich.

Ich priateľa.

Ich brata.

Aj on mal chuť lámať kosti. Spáliť tie mŕtve neživé telá bez duše. No ešte pred tým ich niekam zavrieť, nechať ich vyhladovať, trýzniť ich do takej miery až by žadonili o smrť. Aby si všetci navždy zapamätali, že ich svorka nenecháva nikoho za sebou.

„Vitajte,“ doktorov tichý hlas prerušil Samove myšlienky a prinútil ho v okamihu zabudnúť na svoje krvilačné predstavy, napokon pre toto tu neboli.

„Ďakujem, že ste prišli,“ pokračoval Carlisle opatrne, „viem...“ Jeho hruď sa nadvihla v hlbokom nádychu, aj keď ho vôbec nepotreboval. „Viem, že všetci chcete ísť pomôcť Paulovi...“

Vzduchom sa rozniesli tlmené nadávky a nahnevané výroky typu „samozrejme“ alebo „to je snáď jasné“. Sam ich zdvihnutou rukou umlčal.

„Pokračujte, prosím.“

Carlisle sa obzrel kamsi na stranu a sekundu na to sa jeho ruka spojila s rukou jeho manželky. Jej pochopenie bez toho, aby jej čokoľvek musel povedať, ho zjavne podporilo viac ako bolo navonok vidieť.

„Musíte pochopiť, že Volterra nie je miesto, kde sa zhromažďujú desiatky upírov, je ich tam vyše sto. Všetci dobre vycvičení, polovica s darmi, ktoré ich robia dvakrát nebezpečnejšími. Ak tam raz vojdete a Aro si zmyslí, že už odtiaľ nevyjdete, stane sa tak a tým Paulovi nijako nepomôžete.“

Áno, to bol kameň úrazu. Hneď, ako sa svorka vrátila po celej noci bezútešného hľadania akejkoľvek stopy po tom, kam mohol Paul zmiznúť, prvé, čo im napadlo, bolo skúsiť to s Cullenovcami. Sam si dobre spomínal na to, ako stáli na rovnakom mieste ako teraz a on sa snažil vysvetliť Paulove posledné myšlienky, predtým než... Predtým, než zamdlel. Nič iné si Sam nepripúšťal.

Vtedy Carlisle spozornel pri opise postavy, ktorú Paul síce nevidel zreteľne, ale v jeho myšlienke sa jasne črtal plášť, v ktorom bola zahalená. Dozvedeli sa o Volturiovcoch. Prekliatej rodine upírskych aristokratov. Prečo by ho vzali so sebou? Na čo by im bol? Na tieto otázky Sam nepoznal odpoveď, v skutočnosti ho to ani nezaujímalo, chcel mať iba Paula späť doma, živého a v poriadku.

Najskôr sa mu predstava, že sa osamotený vlk nachádza v hrade plnom upírov, zdala strašná, no keď nad tým zauvažoval, znamenalo by to, že Paul môže byť ešte stále nažive.

Kriste, bolo tam tak veľa krvi...

Ak by bol ešte nažive, bol by to zázrak. No kým tu tá šanca bola, Sam sa nehodlal vzdať ľahko.

„Mal by tam ísť iba jeden.“ Alfa vedel, že prehovoril Jacob, ešte skôr, než jeho mozgové receptory stihli zaznamenať a zaradiť hlas. „Hlásim sa. Chcem tam ísť. Skúsim sa premeniť niekde blízko hradu a napojiť sa na jeho myšlienky. Ak tam je, nájdem ho.“

Chlapec sa cítil previnilo. Mylne si nahováral, že za to, čo sa stalo môže on a jeho zranenie. Idiot.

„Jacob, to neprichádza v úvahu. Ak niekto pôjde, budem to ja. Ja mám povinnosť postarať sa o vás.“

„Nemôžeme si dovoliť stratiť alfu...“

„Nemôžeme si dovoliť stratiť nikoho!“

Carlisle si odkašľal. „Ak môžem,“ prerušil ich výmenu názorov, „s rodinou sme sa zhodli na tom, že by tam mal ísť niekto z nás. Poznáme ich. A oni by nám nemali bezdôvodne ublížiť. Síce sa na Paula nemôžeme napojiť, ale ak s nami pôjde Edward, dokáže Arovi prečítať myšlienky. Je to bezpečnejšie, ako by tam mal ísť hocikto z vlkov. Ak tam pôjde jeden, môže skončiť rovnako ako Paul. No aj keby sa tam zjavila celá svorka, stále by boli v presile.“ Na moment sa odmlčal. Keď znova prehovoril, jeho hlas bol o poznanie sklesnutejší. „A okrem toho, nie sme si na sto percent istí, že Paul je skutočne v hrade. Ak by nebol, ukázali by ste sa im a ohrozili svoju bezpečnosť úplne zbytočne.“

Sam dlho premýšľal a zatiaľ nik v miestnosti ani nedýchal.

„To od vás nemôžem žiadať,“ povedal napokon.

Kútiky doktorových pier sa zdvihli do polovičného úsmevu. „Ani nežiadate, my sa ponúkame na základe upevnenia našej spoločnej zmluvy.“

„Tá zmluva vás nezaväzuje pomáhať nám.“

Carlisle pokrútil hlavou. „Nie, nezaväzuje. Ani vás nezaväzovala pomôcť mojej rodine, keď bola Bella v nebezpečenstve.“

Sam sa chvíľu nezmohol na slovo. Aj keď Volturiovcov nepoznal dobre, tušil, akému nebezpečenstvo sa chcú Cullenovci dobrovoľne vystaviť. A najmä Edward, ktorý to mal u tých pijavíc už dávno nahnuté.

„Ani neviete, ako veľa to pre nás znamená.“ Pred doktorom sa objavila otvorená dlaň. „Ďakujem.“

Carlisle s úsmevom prijal ponúkané gesto a obaja si potriasli rukou.

Vtedy sa za Samom objavilo nesúhlasné zavrčanie a on nemusel čítať myšlienky, aby vedel, že to bol Jacob.

***

Prítomnosť – Voltera

Keď Paulov zadok pristál na veľkej drevenej posteli s vyrezávaným čelom a niekoľkými hodvábnymi plachtami spustenými po bokoch, cítil sa ako cvičená opica. Dvaja upíri, ktorí ho odprevádzali do izby a strčili na posteľ ako mech zemiakov, práve vychádzali von a nejako pozabudli na to, že mu nedali dole tie zasrané putá.

Dvere sa zavreli.

Paul škaredo zanadával. Obzeral sa po miestnosti, no okrem postele, na ktorej sedel, jednej skrine a nočného stolíka, tu toho nebolo veľa k videniu. Musel ale uznať, že maslová a biela kombinácia z nej robila oveľa príjemnejšie miesto, akým bol jeho „apartmán“.

Paulov zrak padol na zatiahnuté okno a v tej chvíli sa chcel prefackať za to, že si ho nevšimol skôr. Bolo to jeho druhé okno, ktoré v hrade videl. A takisto jediný spôsob, ako zistiť, čo je naokolo.

Natlčené rebrá mu pri stavaní sa na nohy trocha nevrlo pripomenuli, čo za šialenosť prežil pred pár minútami.

Boj s upírmi bez premeny.

Ak si svorka predtým myslela, že je Paul na hlavu, teraz by ho zrejme poslali rovno k psychiatrovi. No mal na výber?

Ani náhodou.

To posledné, čo chcel, bolo dať tým pijaviciam, o čo si povedia.

Jemne sladký parfúm udrel Paulovi do nosa v rovnakej chvíli, ako sa k nemu doniesol závan upírskeho génu. Zastavil sa na pol ceste k oknu a otočil sa k dverám. Vedel, kto sa v nich objaví, skôr ako Jane vošla a zavrela za sebou. Kľúč od jeho pút sa hojdal na jej prste ako list v jesennom vánku.

„Vyzerá to tak, že máme konečne chvíľku pre seba,“ zapriadla a oprela sa o dvere s rukami za chrbtom. Mala na sebe rovnaký plášť ako obyčajne, no tentoraz ho vpredu nechala rozopnutý, aby odhalil, ako málo toho mala pod ním. Paul sa prinútil zdvihnúť zrak a pozerať sa jej do očí.

Jej dravý smiech ho na moment omráčil.

„Dnes nemám náladu na dlhé predohry, takže to pôjde trocha rýchlejšie, ak nemáš nič proti.“ Pomaly sa odlepila od dverí. Paul netušil, o čom hovorí, ale ten pohľad v jej očiach sa mu ani trocha nepáčil.

Prekliate putá.

Kvôli nim nemohol robiť nič iné, než ustupovať dozadu, kým lýtkami nenarazil o tú hlúpu posteľ. Jane bola ako duch, v jednej chvíli pár metrov pred ním, v druhej ho natiahnutými rukami sotila na posteľ. Paulovi sa z úst vydralo zavrčanie.

„Prepáč, ale pre začiatok to musí byť.“

Čo? – chcel sa opýtať, no nedostal šancu. Jane naňho vypustila svoju schopnosť nekontrolovane ako prvýkrát a jeho to doslova položilo na lopatky. Vôbec netušil, čo robila, kým sa on zvíjal v bolestiach, ale keď sa k nemu vrátila a objavila sa na kraji Palouvho zorného poľa so striekačkou v ruke, prepadla ho skutočná panika.

„Čo... čo to robíš?“

Cítil, ako mu uvoľnila putá, len aby v ďalšej chvíli boli jeho ruky a členky znova raz pripútané k posteli.

„Čo to je?“

Jeho oči sa upierali na dlhú ihlu a na medovú tekutinu vo vnútri. Kurva, on vedel celkom dobre, čo to je... Len tomu nedokázal uveriť.

Jane preložila jednu nohu cez jeho bedrá a sadla si tak, aby mu bola tvárou v tvár. Jej moc zrazu prestala pôsobiť a on ten moment využil na to, aby sa ju pokúsil zhodiť. Cítil, ako sa mu železo zarezávalo do zápästí a členkov a bolo mu to jedno. Potreboval sa od nej dostať čo najďalej.

„Čššt, len pokoj,“ snažila sa ho upokojiť a popritom manévrovala striekačkou popred jeho neustále sa hýbajúce ruky.

„Skús mi to svinstvo pichnúť a ja prisahám, že ťa zabijem,“ zavrčal jej do tváre. Na čele sa mu formovali kvapôčky potu od nevyrovnaného zápasenia s reťazami.

„No vidíš, to je konečne nejaká reč. Takto sa mi to páči ešte viac.“ Jane využila chvíľu, keď sa Paul sústredil na to, čo hovorí a celou silou mu vrazila injekciu do ruky. Z úst mu unikol ston, keď spod ihly vytiekol pramienok krvi. Mal pocit, že mu musela určite preraziť na druhej strane. Jane vytiahla prázdnu nádobku a odhodila ju kamsi do kúta. Stále na ňom sedela obkročmo s plášťom voľne visiacim na drobných ramenách. Bola rovnako zadýchaná ako on.

„Prečo to robíš?“ Jeho hlas mu pripadal akoby vychádzal z nejakej jaskyne. Droga si začala uplatňovať svoj nárok. Cítil, ako mu brní hlava a všetko sa zlievalo do jednej farby. Bolo mu tak hrozne príšerné a zároveň blažene, že sa jeho mozog chvíľu nevedel rozhodnúť, ktorý z tých pocitov prevažuje.

„Potrebujem sa nejako zabaviť.“

Preboha, keď sa na ňu pozrel, bola iba jeden veľký rozmazaný tieň.

„Mrzí ma ten heroín, ale je to jediná dostatočne silná droga, ktorá mi zaručí, že na pár hodín nezdvihneš ani len prst na nohe. Všetci sme videli ako dobre sa dokážeš ovládať, ale naozaj netúžim po tom, aby som bola uprostred sexu roztrhaná na kusy.“

Paul už viac nebojoval s putami ani s Jane sediacou na jeho páse. Celé telo sa mu zdalo ťažké akoby vážilo najmenej tonu. Netušil, prečo sa smeje, ani, čo bolo na celej situácií vtipné.

„Čo je?“ Jane sa zdala jeho náhlou zmenou nálady zaskočená.

„Ty chceš mať so mnou sex?“ opýtal sa, snažiac sa upriamiť na ňu lesknúce sa oči.

„Presne tak.“

„A ako?“ Stále sa musel smiať. „Ak sa mi nepostaví ani len prst na nohe?“

***

Aro si zo svojho trónu premeriaval dvoch prichodiacich upírov a na perách sa mu lenivo formoval úsmev.

„Aké prekvapenie,“ zvolal majestátne, „nedúfal som, že po poslednom stretnutí sa tu ukážete tak skoro, ale nedbám. Hostí vždy radi privítame, nie je tak, Alec?“

Oslovený mladík prikývol bez toho, aby sa na kohokoľvek pozrel.

„Samozrejme, Aro.“

Carlisle Cullen sa úctivo uklonil s diplomatickým úsmevom, ktorý na ňom Aro vždy obdivoval. Edward stál po jeho ľavom boku, taktiež opakujúc spomínané gesto.

„Prišli sme v dôležitej veci, môj pane.“

Aro sa trocha napriamil a pokýval rukou.

„Tak hovor, priateľu, čo je tak dôležité, že ste sem merali takú dlhú cestu?“

Carlisle si taktne odkašľal, kým pokračoval ďalej. „Domnievam sa, že istí členovia tvojej gardy, Aro, majú niečo dočinenia so zmiznutím indiánskeho chlapca z rezervácie La Push.“

Aro sa zatváril pohoršene.

„Čo to hovoríš, priateľu? To nie je možné. Kto by mali byť, tí členovia gardy?“

Bolo nad slnko jasné, že Carlisle váži slová opatrne. Za čo si vyslúžil ešte viac Arovho obdivu.

„Tí istí, ktorých si poslal, aby skontrolovali, ako sa darí Belle. V tom čase, keď nás napadli novorodení.“

„Ach, áno, Isabella.“

Edward sa podvedome zhlboka nadýchol, čo malo pravdepodobne fungovať ako prevencia proti vycereniu zubov pri zmienke o jeho milovanej.

„Isabella je už jedna z nás?“

„Ešte nie,“ prehovoril Edward so zomknutými perami, až mu takmer nebolo rozumieť. „Stanovili sme dátum.“

„To rád počujem. Musíte sa mi potom prísť obaja ukázať. Isabella bude vskutku impozantné dieťa noci.“

„Aro, ak dovolíš,“ slova sa znova ujal Carlisle, „mám to chápať tak, že o tom chlapcovi nič nevieš?“

„Samozrejme, že nie, Carlisle. Na čo by mi aj bol? Obyčajný indiánsky chlapec?“ Aro sa usmial, keď zbadal, ako Edward strnul. S Carlisleom si vymenili pohľady.

„Dobre teda, odpusť, že sme ťa obťažovali.“

„Ale kdeže. Vôbec ste neobťažovali. Veľmi rád by som vám ponúkol nocľah a občerstvenie, ale čosi mi hovorí, že sa ponáhľate.“

Zasa ten zdvorilý úsmev.

„Áno, ponáhľame. Chceme byť rýchlo späť doma. Ďakujeme za tvoj čas.“

Obaja sa uklonili a v sprievode niekoľkých upírov opustili sálu.

Aro sa zdvihol zo svojho trónu.

„Edward vie, že si klamal.“

Od hrubých stien sa ako bumerang odrazil tichý smiech.

„S tým som počítal.“

***

Jane ostala zaskočená.

Pozerala sa do očí toho psa a pri tom tam nebadala nič iné, než pobavenie.

Vedela, že každý reaguje na drogy inak, ale toto naozaj nečakala. Jeho ústa boli ešte stále roztiahnuté v obrovskom úsmeve akoby práve jazdil strmhlav na horskej dráhe a nie ležal spútaný s úhlavným nepriateľom sediacim priamo na ňom.

„Myslím, že nabudúce ti toho dám menej. Na psov zjavne potrebujem upravené dávkovanie.“

„Žiadne nabudúce nebude.“

Jane sa pozerala na jeho pery ako formovali slová a jediné, na čo dokázala myslieť bolo, ako by vyzeral ten úsmev, ak by nebol spôsobený drogami, ale niečím úplne iným. Napríklad ňou...

Preboha, spamätaj sa!

„Žiadne nabudúce, nie, nie... Pichla si mi to svinstvo, takže ťa musím zabiť, prepáč.“ Pokrčil ramenami akoby nemal na výber a Jane si vnútorne zakázala usmiať sa.

„A čo sa týka tej druhej veci,“ Paul zdvihol hlavu a pokýval na miesto, kde sedela, „bohužiaľ, myslím, že z toho nič nebude.“

Hlava mu znova padla dozadu.

„No tak to ešte uvidíme.“

Jane položila ruky na obe strany Paulovho horúceho tela a zosunula sa nižšie. Ležala na jeho nohách a jej malé prsty začali šikovne zápasiť s opaskom na jeho džínsoch. Keď sa pracka s cvaknutím uvoľnila, zdvihla pohľad a zbadala, ako sa na ňu Paul pozerá.

Márne hľadala tú znechutenosť a odpor, aký tam videla predtým. V jeho očiach bolo niečo úplne iné. Niečo, čo nevedela pomenovať a pochybovala, že to vedel on.

Nespúšťala z neho zrak a jej ruky pri tom pracovali ďalej. Uvoľnili zips. Pomaly stiahli nohavice z bokov.

Stále sa na ňu pozeral. Nehýbal sa.

Bože, bolo možné, že by sa mu to nejakým zvráteným spôsobom páčilo?

Nie, to nie. Iba si čosi nahovárala.

Jej oči sa pomaličky presunuli dole po jeho hrudi cez vyhrnuté tričko a odhalené brucho až na miesto, ktoré práve vyslobodila zo šiat. Celé telo sa mu automaticky naplo, akoby mu jej pohľad vyslal do mozgu elektrický šok.

Pane Bože.

On už mal erekciu.

Jane nemohla uveriť svojim očiam. Na tej posteli mala už mnoho milencov, rovnako spútaných, mužov rôznych národností, farby pleti, rôznych nátur a u každého jedného si musela erekciu nasilu vynucovať. Všetci sa jej bránili, zhnusene nadávali a hanbili sa, keď aj napriek ich snahe dostala, čo chcela.

Nejako nedokázala uveriť, že ona bola dôvodom, prečo jeho telo reagovalo tak ako reagovalo. Naviac po užití drogy by to nemalo byť také ľahké.

Jane sa rýchlo zdvihla a zoskočila z postele v priebehu sekundy. Vôbec sa na neho nepozrela, keď mu uvoľňovala ruky a nohy a on tiež nič nevravel.

„Obleč sa a vypadni.“

Nepozeraj sa! Len sa otoč a odíď.

Jane za sebou zabuchla dvere a nechala Paula samého a totálne zmäteného nehybne ležať na posteli.

Snažila som sa napísať svoje maximum, preto dúfam, že sa Vám to páčilo a že ma povzbudíte svojím komentárom, aby ďalšia časť bola čo najskôr. Ako ste si mohli všimnúť, už sa lepším v rozsahu. Ďakujem. :)

Váš Destroyer

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Master - 5. kapitola: