Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Master - 1. kapitola

Paul sa ocitá vo svojom novom väzení. A aj keď už mnoho z Vás prišlo na to, kto ho zachránil, teraz sa to odhalí. Bola to však naozaj záchrana? :)

16.09.2014 (18:45) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 26× • zobrazeno 2750×

 

 

"Abandon all hope, ye who enter here."

Dante - Inferno

 

 

Paul striedavo strácal a naberal vedomie. Bolesť bola v druhom z týchto stavov takmer neznesiteľná. Zakaždým, keď sa mu podarilo na malú chvíľu otvoriť oči, videl pred sebou iba samé tiene, ktoré sa nad ním rozpínali akoby ho chceli zaživa stráviť. Postupne strácal pojem o čase. Mohlo prejsť niekoľko hodín alebo niekoľko dní a on by to nerozoznal. Cítil však, že je v pohybe.

 

Vedel, kedy ho niesli a kedy viezli v aute. Cítil hrboľatú cestu, keď mu pri každom zachvení auta unikol z úst ston. Niekto k nemu hovoril, alebo hovoril o ňom. Bolo to v podstate jedno. Záležalo mu iba na tom, keď sa ho niekto dotýkal, pretože takmer stále mu to spôsobilo nejakú bolesť. Jedinou záchranou, ku ktorej sa upínal, bola mokrá šatka, ktorú mu niekto pravidelne prikladal na čelo. Znižovala horúčavu, ktorá ho zvnútra spaľovala. Jednoduché gesto, ktoré však znamenalo tak veľa. Pripomenulo mu starostlivosť milujúcej osoby a nekonečne dlhé večery, keď Paul ležal prechladnutý pod perinou a niekto, komu na ňom záležalo, mu vymieňal obklady.

 

Vždy, keď ten kúsok látky zmizol z jeho hlavy, aby sa o pár sekúnd studený vrátil späť, napadla ho bláznivá myšlienka, že ho možno predsa len zachránili jeho priatelia. A teraz je na ceste do La Push, vráti sa domov k svojmu otcovi, ktorý ho vyhreší, ponadáva mu do hlupákov, a potom sa zrejme rozplače a celé dni až do Paulovho uzdravenia presedí pri jeho posteli.

 

Bol to tvrdý muž. No Paul nikdy neľutoval, že po rozvode rodičov ostal pri ňom. Obaja boli temperamentní a obaja nezvládali akékoľvek vyjadrovanie emócií, a to ich vlastne spájalo. Mohli spolu presedieť celý deň v absolútnom tichu a bolo to v poriadku. Paul sa od neho nikdy nedočkal pochvaly, skôr pokarhania, ale neprekážalo mu to. Vedel, že vzťah, ktorý medzi sebou majú, je jedinečný a pochopiť ho môžu iba oni dvaja.

 

Raz sa Jared pri stretnutí kmeňa spýtal: „Ty to musíš mať asi s otcom ťažké, čo?“ Paul sa naňho pozrel ako na blázna. Áno, väčšinu večera presedeli pri sebe a nepovedali si nič alebo odpovedali odvrknutím, ale to bol ich spôsob komunikácie. Samozrejme, občas aj Paul zapochyboval, či ho má jeho starký skutočne rád. Spomínal si na deň svojej prvej premeny, keď mal pocit, že vyletí z kože, vtedy mu to vykričal. Pýtal sa – záleží ti vôbec na mne? A odpoveďou mu bolo len ticho ako vždy. No potom prišla doba, kedy sa začal potulovať so svorkou a prišli prvé nebezpečné výjazdy po upíroch, ktorý prekročili hranice. V jeden takýto deň to Paul škaredo dostal. Nevrátil sa domov, pretože jednoducho nevládal. Ostal u Sama a Emily sa o neho starala. Keď sa na druhý deň prebudil, jeho otec sedel na stoličke vedľa postele, na ktorej Paul ležal. Pozeral sa na neho a v ruke držal pohár vody. Pomohol mu napiť sa a potom povedal niečo, čo si bude Paul pamätať dokonca života: „Nikdy som ťa neudrel, aj keď si si to niekedy zaslúžil. A teraz ťa dostane nejaká pijavica? Vzchop sa, synu!“ Na jeho tvári sa objavil úsmev. „Som na teba hrdý.“ Bolo to to, čo Paul potreboval počuť a zároveň najväčší prejav lásky, akého bol jeho otec schopný. Predstava, že ho už nikdy neuvidí, mu naháňala strach.

 

Bolo ľahké podľahnúť predstave, že bude všetko v poriadku. Že ten studený obklad prikladá Emily a keď sa Paul prebudí, jeho otec bude sedieť na stoličke a podá mu pohár vody. Bolo to ľahké. A ľahké veci nebývajú väčšinou tou správnou cestou.

Paul sa chcel prebudiť. Alebo zomrieť.

Pretože to, čo bolo medzi tým, bolo strašné.

 

***

 

Johann sedel na posteli s chrbtom opretým o studenú stenu a nohami visiacimi cez okraj. Medzi prstami držal dlhú cigaru, ktorú si vsunul medzi suché popraskané pery a o pár minút ju znova vytiahol.

Bola to jeho každodenná rutina. Cigaru nezapaľoval, nemal čím. Šlo iba o ten pocit potreby a o maličkosť, ktorú mohol nazvať zvykom. Nakoniec ju vždy zabalil k ostatným a vsunul späť pod posteľ.

Väčšinou pri fajčení premýšľal. No dnes sa sústredil iba na vyvolanie toho pocitu, aké to fajčenie vlastne je. Bolo to ťažké. Zakaždým bola predstava slabšia a slabšia a Johann sa bál dňa, kedy si už nespomenie.

 

Jeho rituál len málokedy niečo narušilo. Preto, keď sa dnes železné mreže nečakane otvorili, ostal zarazene civieť na dvoch gardistov a úplne zabudol na to, čo ma v ústach.

„Ešte nie je môj čas, alebo sa vari mýlim?“ opýtal sa.

Obaja muži sa len zasmiali a jeden vyšší pokrútil hlavou. „Nie, starček. Počítaš dobre. Vedieme ti spoločnosť.“

Johann sa naklonil do strany a sledoval ako ten, čo prehovoril, privolal ďalších dvoch upírov. Do miestnosti vošli pozadu. Johann si uvedomil, že niekoho nesú.

„Položte ho, tuna, na posteľ.“

Johann odstúpil a nechal ich uložiť toho chudáka na starý matrac, na ktorom ešte pred chvíľou sedel.

„Kto to je?“

„Väzeň ako ty,“ odvetil pre zmenu nižší, „povedz, čo potrebuješ a my ti to obstaráme.“

„Mám ho liečiť?“

„Buď ho vyliečiš, alebo zomrie, vyber si.“

Johann pokrútil hlavou. Kľakol si k posteli a pozrel sa na chlapca v bezvedomí. Nemohol mať viac ako dvadsať, čo už mohol vykonať, že sa ocitol s ním v jednej cele?

„Doneste mi vodu a papier a pero.“

„Hovor, zapamätáme si.“

Johann cez rameno odvetil: „Potrebujem byliny, ich mená sa čítajú inak ako píšu.“

Gardisti nepovedali nič. V jednu chvíľu tam boli a v druhej zasa nie. Potom sa vrátil už iba jeden. Doniesol vedro čistej vody a malú naberačku. Johann mu nadiktoval zoznam a o ďalšie sa nestaral.

 

Chlapec na lôžku mal vysokú horúčku, to spoznal už po jedinom dotyku. No zranenia boli početnejšie. Zopár zlomených kostí, rezné rady a stopy po viacnásobných uhryznutiach. Všetky sa už začali samovoľne liečiť a niektorým pravdepodobne pomohol nejaký odborník, inak by boli smrteľné.

Toto nebol prvý menič, ktorého Johann videl. Vedel, čo od nich a ich životaschopnosti čakať. Boli to bojovníci. A mladý muž pred ním bol zdravý silný jedinec. S jeho pomocou sa znova postaví na nohy.

 

Johann pomyslel na to, ako dlho už pobýva v tomto väzení a zauvažoval, či toho chlapca neodsúdi na väčšie peklo, akým by bola smrť. Napriek pochybnostiam vzal plachtu a roztrhal ju na malé i väčšie kúsky. Postupne ich máčal do vody, žmýkal a prikladal chlapcovi na telo.

Keď prejde horúčka, príde zimnica a keď prejde zimnica, bude žiť. Johann sa pohodlne posadil. Vedel, že to bude dlhá noc.

Po čase si spomenul na svoju cigaru a chcel ju pohľadať.

 

Nenašiel ju.

 

***

 

„Drahá, ja tomu ešte stále nerozumiem,“ priznal Aro a rozhliadol sa po obrovskej sále, kde však nebol nik iný okrem neho, jeho bratov a dvoch najmocnejších súrodencov, akých kedy Voltera zažila.

„Čo bolo na ňom také výnimočné, že si ho dotiahla až sem?“

Osoba zahalená v dlhom plášti zdvihla hlavu a pohliadla priamo do vladárových očí.

„Roztrhal dvoch novorodených. Celkom sám.“

„A taktiež sa pri tom smrteľne zranil,“ odporoval jej Aro.

„Áno, no v porovnaní s naším druhom je to aj tak úžasný výkon. Upír bez daru by mal obrovský problém postaviť sa naraz dvom novorodeným. Tento menič to zvládol a prežil, pri tom ani nie je nesmrteľný. Predpokladala som,“ Jane zámerne zjemnila tón, „že ťa to bude zaujímať.“

Aro neodpovedal hneď. Premeriaval si ju. Musel vedieť, že Jane zámerne využíva jeho slabosť pre všetko zvláštne a jedinečné, no napriek tomu to nedal nijako najavo. Obrátil sa na Aleca.

„Čo si o tom myslíš ty?“

Alec si znechutene odfrkol, za čo si od svojej sestry vyslúžil nesúhlasný pohľad.

„Myslím, že sme mali toho psa zabiť.“

„Zaujímavý návrh.“

„Súhlasím s ním, Aro,“ prehovoril Marcus. Caius ostal rezervovaný ako vždy.

„S meničmi nemáme žiadne dohody,“ prehovoril Aro po chvíli, „a myslím, že nikdy nie je na škodu, ak našu gardu vyškolíme aj v boji proti iným stvoreniam než upírom. Nikdy nevieme, proti čomu sa raz budeme musieť postaviť.“

Jane čakala na verdikt a snažila sa nedať na sebe badať žiadnu nervozitu.

„Necháme si ho. Kým nám nepôsobí problémy, nie je pre nás hrozbou. A keďže sa blížia tvoje narodeniny, milá Jane, ber to ako malý darček. Vždy keď nebude cvičiť s gardou, bude len tvoj.“

Jane sa mierne uklonila a opätovala Arovi úsmev.

„Ďakujem. Počkáme, kým sa zotaví. Nebudeš ľutovať.“

„Ja viem, Jane... Ja viem...“

 

 

---

Dúfam, že sa Vám kapitola páčila a nájdete si čas, aby ste mi vyjadrili svoju priazeň, alebo aj nepriazeň. To nechám na Vás. :) Donúťťe ma, prosím, k napísaniu ďalšej časti. 

 

Destroyer of Happiness

 

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Master - 1. kapitola:

Nemáš zač.

trefi133: Ja by som aj rada pokračovala, len ďalšia časť mi už týždeň trčí u adminov, takže neviem, ako dlho to ešte potrvá. Musíme byť trpezlivé. Aj ja by som už chcela, aby ste to tu mali. Ďakujem, že si si našla čas.

Prosím pokračuj je to zajímavé. Navíc slovenský text se lépe čte

Majka, už som napísala do fóra. Odpovedali mi, že môj článok je na samom vrchu a že to ešte chvíľu zrejme potrvá. Tie poviedky, čo vyšli pred mojou, boli všetky české. Mám taký pocit, že slovenských adminiek je asi menej, čo je len pochopiteľné, keďže je tu asi aj menej slovenských autorov, preto to trvá dlhšie. Včera som požiadala o práva PP. Tak dúfajme, že mi ich udelia a potom budú články vydávané prednostne. Aj ony s nimi budú mať menej roboty.

Alebo skús napísať do fóra čo sa deje :)

Keď som bola ja prispievateľom, tak mi to nik okrem mojej korektorky neopravil a článok sa mi nezobrazil a nezverejnili mi ho, až do vtedy, kým som nemala opravené chyby.P.S. Nehovorím, že to musí byť tvoj prípad. Viem ako funguje zaškrtnutie "článok je hotov" ver mi! Nwm ako to je u teba, ale už bolo pár poviedok zverejnených a tvoja nie...Skús to odoslať znovu možno to prehliali. P.S Neber to v zlom ale obhájiť svoj názor musím. Som už raz taká :D

Majka, článok nie je dokončený, ak ja nezaškrtnem "článek je hotov", ale ja mám všetko zaškrtnuté, preto teraz čaká článok na opravu. Keď ho opravia, ukáže sa mi dátum zverejnenia. No zatiaľ ešte nič. Po tejto časi by som rada požiadala o práva profi prispievateľa (aj tak tu už veľa prispievateľov nie je), tak hádam, že mi ich udelia, píšem tu už pekne dlho a myslím, že aj gramatika mi nerobí až taký problém. Hádam, že potom budú pripúdať články ešte rýchlejšie a adminky sa nebudú musieť zbytočne zdržiavať kontrolou.

keď na ňu kliknem píše mi, že článok čaká na opravu... dúfam, že o tom vieš... pretože inak by písali, že článok nie je ešte dokončený... ak o tom vieš ospravedlňujem sa som trdlo

Majka, pridala som ju včera, ale zatiaľ ešte nepridelili žiaden čas , musíme si trocha počkať. Dúfam, že to bude ešte dnes.

kedy bude ďalšia kapitola zverejnená?

Nedočkavo závisláčim Teším sa!

Áno Majka, dočkáš sa už tento víkend. Bohužiaľ som mala teraz v škole a autoškole trocha fofry, ale už som sa naplno pustila to písania a budem sa veľmi snažiť, aby to stálo za to čakanie.

môžem sa tešiť na pokračovanie už tento víkend? Celý týždeň tu chodím a nič Umieram od nedočkavosti kedy bude ďalšia kapitola? Dúfam, že ma nenecháš dlho čakať Tešííím sa

ada1987, som rada, že sa ti to netradičné párovanie páči . Najskôr som netušila, či to neprepísknem, ale spoliehala som sa na to, že ľudia budú chcieť pre zmenu originalitu .
AlishaVolturi: Už sa na nej začína pracovať.

Pěkná kapitolka Další prosííím :-) :-)

milujem tu malu mrchu! skvela cast!

Diečatá, ďakujem. Ste úžasné čitateľky.

pekné, pekné, teším sa na pokračovanie

Áno, majka, v ďalšej časti sa ich už dočkáš . Keď s nejakou Božou pomocou aktualizujem zhrnutie, budem informovať o tom, ako mi to ide.

Ďakujem baby , som rada, že sa vám to páčilo .

jeeeeeeeee paraada konečne :) jooo :D Bogo ale si to sekla plls nech bude v ďalšej poviedke trošku adrenalínu Paul a Jane plllls. Aaa tak veľmi sa teším :)

Výborně. Prosím rychle další.

To je naprosto božíííííí. Prosím další díl conejdříííííív

Přidat komentář:

Nick:

Text: