Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mamička pod stromček - kapitola prvá

01.12.2013 (20:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 3472×

Mamička pod stromček

 Dávny príbeh milencov.

1. kapitola

„Obaja vyzeráte tak krásne a šťastne,“ rozplývala som sa nad albumom, ktorý sme sa s babičkou rozhodli prezrieť. Vlastne to bol môj nápad. Nejako som túžila zabiť ten čas čakania a príbeh lásky mojich starých rodičov v babičkinom podaní sa mi zdal veľmi inšpirujúci. Pamätám si, že ako malú ma babička často zabávala ich príbehmi, lenže v tom čase som nebola schopná prijať ich ako fakt. Skôr mi prišli ako rozprávky.

„Áno. Máš pravdu. Toto bolo obdobie, kedy sme boli obaja veľmi šťastní. Vlastne...“ Babička ku mne zdvihla svoju vráskavú tvár, na ktorej sa zračil šťastný úsmev. „My sme boli šťastní po celý svoj spoločný život,“ uzavrela so zasneným pohľadom.

„Je kruté, keď dve milujúce osoby niečo rozdelí,“ preniesla som neprítomne s pohľadom späť zaboreným na obrázok pred sebou. Že som tým mohla babičke ublížiť, som si ani neuvedomila. No ona nereagovala nehnevane, ako by som mohla čakať po svojich neuvážených slovách. Miesto toho som na rameni zacítila jej teplý dotyk. Chlácholivo mi po ňom prešla a starobou poznačeným hlasom mi oponovala.

„S tvojím starým otcom som prežila prekrásny, láskou naplnený život. To, že tento svet opustil predo mnou, neznamená, že nás to rozdelilo. Dve duše, ktoré sú si súdené a urputne sa hľadali, až sa napokon stretli, nerozdelí ani smrť. Ver mi, Bella.“ Jej slová zneli tak podivne, ale pri tom ubezpečujúco. Nechápala som, kde našla babička po smrti starého otca toľko sily, aby bez neho prežila dlhé roky. Bola obklopená milujúcou rodinou, ale občas sa stalo, že som v jej pohľade uzrela smútok a bolesť.

„Viem, ako to myslíš,“ odpovedala som a myslela pri tom na Jacoba. Boli sme spolu príliš dlho, aby to dopadlo inak než našou svadbou. Proste sme k sebe patrili.

„Nie, Bella. Nevieš,“ prehovorila tak vážne, že ma donútila zdvihnúť zrak od fotografií, v ktorých boli zachytené spomienky mojej rodiny. Neubránila som sa nechápavemu výrazu, a keď som narazila na jej nesúhlasný pohľad, bola som zmätenejšia ešte viac. Babička ako prvá vedela, že sme sa s Jacobom dali dokopy. Boli sme priatelia od mala. Naše rodiny sa veľmi často stretávali a naši rodičia boli najlepšími priateľmi. Vedela som, že v kútiku duše naše mamy dúfajú, že sa raz naše rodiny spoja práve prostredníctvom nás dvoch. Často sme sa ako deti spolu hrávali, chodili sme spolu i do školy, hoci bol Jacob o ročník vyššie. Dokonca sme šli na tú istú univerzitu, aj keď už ako partnery. Prakticky sme boli spolu vždy a všade a to, čo sa práve dialo, bolo logické.

Keď som v poslednom ročníku na strednej škole prišla za babi s tým, že Jacob mi vyznal lásku, len mykla ramenami a okomentovala to jedinou vetou: „Musíš hľadať a skúšať, aby si našla to, čo je len pre teba.“
V tej dobe som jej slová pochopila ako zelenú pre môj vzťah s Jacobom. Lenže keď si ich pripomeniem dnes, mám pocit, akoby Jacoba brala len ako zahrievacie kolo.

„Ty neschaľuješ moju svadbu s Jacobom? Nemyslíš, že je trochu neskoro vyjadriť svoj názor?“ ohradila som sa a premýšľala, čo tým babi sleduje. Nikdy mi otvorene nepovedala, že Jacoba nemá rada. Myslela som, že to chce čas, aby si naňho zvykla, ale ani po rokoch sa jej postoj nezmenil.

„Môj názor poznáš už dávno, Bella. Ja netvrdím, že si nemáš Jacoba vziať. Ale je on ten pravý? Je druhá polovica tvojej stratenej duše?“

„Stratenej duše?“ skočila som jej do reči. „O čom to hovoríš? Máš pocit, že sa s Jacobom nemilujeme dostatočne na to, aby sme sa vzali? Babi, ja ti vážne nerozumiem. Vieš všetko. Ty jediná vieš, čo presne sa udialo, ako sme sa s Jacobom dali dohromady. Poznáš všetky moje pocity. Tebe jedinej som sa vždy so všetkým zdôverovala. Dokonca ani Jacob o veľa veciach nevie, takže...“

„Presne to. Jacob nevie veľa veci,“ rovnako prerušila moju reč. „Nemyslíš si, že je trochu divné, že si sa so svojimi pocitmi zverila radšej svojej starej mame ako láske, s ktorou budeš do konca svojho života!“ oborila sa a mňa tým totálne usadila. Babi mala pravdu. Ak som cítila pochybnosti, alebo bola nesvoja, nešla som za Jacobom, aby som sa mu zverila so svojimi pocitmi. Vždy to bola najprv babi, ktorá vedela všetko prvá. Akoby som potrebovala najskôr si to nacvičiť, kým s tým naostro vyrukujem pred Jacobom. Ale o čom to hovorí? Hovorí to snáď o tom, že Jacoba nemilujem dostatočne na to, aby bol on ten, za kým prvým pôjdem? Nie. Hovorí to len o mojom strachu a obave. Láska k Jacobovi s tým nemá nič spoločné. Nie je preto o nič menšia. Babi sa mýli.

„Šla som len za niekým, kto ma dobre pozná,“ opäť som oponovala a vedela, že som jej tým do rúk dala tie najlepšie karty. Teraz sa mi mohla postaviť s tým, že sme s Jacobom nemali k sebe toľkú dôveru. Že som sa mu neotvorila natoľko, aby som sa mu mohla zveriť s čímkoľvek. A v tomto by som jej musela dať za pravdu. Jacob pre mňa nebol tým, za kým by som utekala. Milujem ho, ale svoje vnútro som mu neukázala. No babi ma prekvapila.

„Ako myslíš... Idem urobiť čaj,“ prehodila s tým svojím typickým nezáujmom, ktorý používala neustále, keď sa reč stočila na môj vzťah s Jacobom. Klamala by som sama sebe, keby som tvrdila, že mi to nevadí. Babička bola pre mňa veľmi dôležitý človek a jej podpora by mi pomohla usvedčiť sa v tom, že robím tú nasprávnejšiu vec. Lenže takto... Zneistila ma. Bola som ešte viac rozhodená ako doposiaľ. Ona jediná vedela, že nie som až tak veľmi presvedčená, že je správne vziať si Jacoba. Vedela, že ho nesmierne milujem, ale aj tak váham.

Kým babička v kuchyni pipravovala čaj, ja som sa v obývačke na pohovke bila sama so sebou. Jedna moja časť by najradšej vstala a vykričala babičke, že tentokrát sa skutočne mýli, pretože Jacob je to najlepšie, čo ma v mojom živote mohlo postretnúť. Bol tu pre mňa vždy. Vždy stál za mnou, ochraňoval ma, pomáhal mi a dennodenne mi dával najavo, ako veľmi ma miluje, a že som preňho tým najväčším pokladom. Cítila som to podobne. Naozaj som ho milovala a potrebovala. Nedokázala by som bez neho prežiť dlhší čas. Tak prečo sa ozíva moja druhá polovica, ktorá akoby cítila ostrú dýku v hrudi, keď tá druhá tak za Jacoba bojovala.

Moje myšlienky prerušil babičkin pokojný hlas.

„Asi sme odbočili od témy,“ prehovorila a potom, čo na stôl položila podnos s konvicou čaju a dvoma šálkami, sa na mňa povzbudivo usmiala. „Chcela si, aby som ti porozprávala, ako som sa spoznala s tvojím starým otcom.“ Babičkin upokojujúci hlas a stisk ruky, ktorým ma obdarila, keď sa znova posadila ku mne, ma donútili úsmev jej opätovať. Naliala nám obom z pariacej sa konvice čaj a až keď do oboch pridala za lyžicu medu, pohodlne sa oprela do operadla pohovky. Celý čas som ju pozorovala. Neušiel mi jej zadumaný výraz. Keď na okamih zatvorila oči a nahlas vydýchla, cítila som, že i ja som pripravená na príbeh neobyčajnej lásky.

„Ako isto vieš, bývali sme s rodičmi v malom mestečku, na juhu štátu Washington. Mestečko bol príliš prehnaný výraz pre pár domov, ktoré boli zoskupené v okolí rieky. Neboli sme Bohom zabudnuté mesto, ako ho často obyvatelia zvykli nazývať, ale v čase, keď som sa ja narodila a prežívala v ňom ranné detstvo, sme mohli byť len rady, že na nás okolitý svet nemyslel. V celom svete vtedy zúrila vojna, no nás sa nedotkla. Môžem tak Bohu ďakovať, pretože moje detstvo ňou nebolo poznačené. Náš pozemok susedil s pozemkom otcovho najlepšieho priateľa. Naše domy tak boli blízko pri sebe a naše rodiny sa denne stýkali. Otcov priateľ mal štyri deti. Troch chlapcov a jednu dcéru. Ako vieš, ja som súrodencov nemala, ale podrobnosťami ťa nebudem zaťažovať. Isté ale je, že moji rodičia nechceli, aby som sa cítila osamotená, a tak som veľa času trávila so susedovými deťmi. Leny, dievča od susedov, bola rovnako stará ako ja, a tak sa z nás stali najlepšie priateľky. Jej bratia boli všetci starší a ich prácou bolo pomáhať svojmu otcovi. Ale keďže môj otec nemal mužského potomka a na všetku ťažkú prácu okolo domu a pozemku bol sám, často sa stávalo, že posielal jedného zo svojich synov, aby môjmu otcovi pomohol. Väčšinou to bol Michael, jeho najmladší syn.

A tak sa stalo, že bol Michael častejšie u nás ako doma. Roky postupovali a ja som sa s malého dievčatka s dvomi vrkočami menila na mladú ženu. To, že som sa zmenila, si všimol aj Michael. A i ja som si zrazu jeho prítomnosť začala uvedomovať. Keď pracoval na dvore, často som odbiehala od svojej práce, aby som mohla zazrieť jeho svalnatú hruď, keď si v páľave slnka zvliekol košeľu. Fascinovane som hľadela na kvapky potu, ktoré sa mu perlili na hrudi a pri odraze slnka tvorili moju súkromnú dúhu. Tiež som ho pristihla, ako stáva v húštine, keď ma povinnosti vyhnali z domu na pole a pozoruje ma pri práci.

A keď potom nastali nejaké sviatky, ktoré z dlhoročnej tradície naše rodiny trávili spolu, vždy sme sedeli blízko pri sebe a ja som mala pocit, že medzi nami prúdi neskutočná energia. Bola som ním okúzlená a on bol okúzlený mnou. Aspoň sme si to vtedy obaja mysleli,“ povzdychla si babička, natiahla sa po svoju šálku s čajom, z ktorého začala chlipkať a tým na chvíľu prerušila svoje rozprávanie. Urobila tak presne vo chvíli, kedy som si začala uvedomovať, že ten jej príbeh sa až príliš podobá tomu môjmu. Tiež sme s Jacobom prežívali niečo podobné, tiež sa naše rodiny priatelili a často stýkali. Je možné, aby sa naše príbehy tak podobali? Alebo sa len babička snaží zmiasť ma? Vedela som, že starký sa nevolal Michael. Prečo potom to meno?

Už som chcela svoje myšlienky vyriecť nahlas, keď sa babička opäť rozhovorila.

„Ušetrím ťa podrobností, ako sme sa s Michaelom dali dokopy. V tom čase som myslela, že to bolo veľmi romantické. Vyznal sa mi zo svojich citov a ja som mu prezradila tie svoje. Po prvom bozku som však bola sklamaná. Neroztriasli sa mi kolená, ani som neupadala do bezvedomia, ako som to veľakrát čítala v ľúbostných románoch. Ale naše rodiny z toho boli nadšené. Naši otcovia si div už nepripíjali na spoločného vnuka, hoci sme s Michaelom ďalej ako k bozkom nezašli. Michael však v tomto príbehu nieje ten dôležitý, hoci len vďaka nemu som stretla svoju stratenú polovicu duše. Jedného dňa ma Michael vzal do mesta. Bol u nás jarmok a s ním aj potulný divadelný súbor, o ktorom sa šírili zvesti. Vždy som ho túžila vidieť na vlastné oči a Michael mi vždy plnil moje sny.

Tak sa stalo i v ten pre mňa osudný deň. Bolo to už po predstavení a ja som bola plná romantickým myšlienok. Divadelný súbor hral hru, kde hľadaný tulák a zlodejíček zachránil vznešenú dámu z rúk zbojníkov. Bola som tým príbehom doslova unesená. Na každom kroku som stála a objímala Michaela, že ma tam vzal. Šli sme práve po námestí mestečka, keď nás zrazu Michael zastavil a so slovami, by som naňho počkala, odbehol. Stála som uprosted toho námestia a rozplývala sa neustále tým príbehom. Bola som taká zaujatá svojimi myšlienkami, že som si nevšimla prichádzajúci voz, ktorému som stála v ceste. To, čo sa potom udialo, bolo ako vo sne. Otočila som sa za hurhajom, ktorý sa za mnou ozval a hľadela na voz. A potom to prišlo.

Pamätám si len ľahký závan vetra a pohľad nebeských očí, ktoré sa upierali do tých mojich. V tom momente sa zastavil čas. Všetko naokolo utíchlo a ja som cítila len mocné paže, ktoré ma objímali. Jemné brnenie, ktoré som cítila v tom mieste, pálilo, akoby ma niekto bodal rozžeraveným kutáčom, ale na počudovanie nespôsobovalo bolesť, ktorú by som mala očakávať. Netuším, ako dlho ma držal v objatí a netuším, či prešli hodiny alebo minúty, keď ma z toho snenia vytrhol Michaelov hlas. Až keď neznámy prerušil náš očný kontakt a zložil ma na zem k Michaelovi, ktorý si ma hneď privinul do objatia, až vtedy som precitla. Zdvihla som pohľad k mužovi, ktorý sedel na chrbte toho najčernejšieho koňa, akého som kedy videla, a videla som, ako sa rukou dotkol klobúka, čo bol náznak pozdravu a odcválal preč.

Z Michaelových nasledujúcich slov som sa dozvedela, čo presne sa stalo. Ako ma muž, prechádzajúci okolo na koňovi, strhol z cesty pred kočiarom. Michael ma zdrvenú a rozochvenú odviedol domov. Medzi dverami som dostala perníkové srdce a krásnu šatku. Veci, ktoré odbehol kúpiť, keď ma nechal uprosted námestia čakať. Veci, vďaka ktorým, som zažila ten neskutočný zážitok.
A tak sa do môjho života dostal tvoj starý otec,“ usmiala sa babička a prázdnu šálku položila na stôl.

„Och, bože, to je tak romantické. Takže starký ti zachránil život?“ pýtala som sa zasnene opantaná babičkiným príbehom, ktorý ma tak pohltil, že som hneď zabudla na to, že babička tým rozprávaním niečo sleduje. Babi sa na okamih zamyslela. Tvárou jej prešla bolesť, akoby si spomenula na niečo, čo jej nebolo príjemné. Keď som dúfala, že by tým malo byť babičkine priznanie sa Michaelovi, že ho v skutočnosti už nemiluje, pretože sa zamilovala do inej osoby, veľmi som sa mýlila.

„Áno. Zachránil mi život, aby mi ho vzápätí na to vzal,“ povedala tak smutne, až ma z jej slov pichlo pri srdci. V tej jednej vete bolo toľko bolesti, že by si ju všimol i hluchý, hoci by ani slovko nepočul.

„Ako to?“ zmohla som sa len na vydýchnutie. Babičke sa na okamih v očiach zaleskli slzy, ale hneď na to sa usmiala a pokračovala v rozprávaní.

„Od toho momentu, keď som sa s Michaelom rozlúčila a schovala sa vo svojej izbe, cítila som nevysvetliteľnú bolesť a stratu. Nevedela som, čomu to pripísať a dumala som nad tým niekoľko dní. No pred očami som nemala Michaelovu tvár. Boli tam tie nebesky modré oči. To oni ma prenasledovali. To oni spôsobovali, že tá bolesť bola stále väčšia a väčšia. Až do dňa, kedy som ich uvidela opäť. Boli to dlhé týždne po mojej záchrane. Ja som chodila ako telo bez duše. Vo svojom vnútri som trpela ako zviera. Nepomáhalo, ani keď Michael bol pri mne a snažil sa mi uľaviť. Jeho náruč zrazu nehriala a necítila som v nej to bezpečie, ktoré pred tým. Jeho slová už nespôsobovali tú úľavu, pretože som ich vôbec nevnímala. Sužovalo ma len trápenie, že som prišla o niečo, čo mi patrilo.

Sedela som v ten deň na brehu rieky a opäť som myslela na tie hlboké oči. Túžila som ich opäť zazrieť a v duchu som Boha prosila o pomoc. Najprv som ani nevnímala, keď sa ku mne niekto sklonil a vytiahol ma na nohy. Neprítomne som hľadela pred seba a myslela si, že Michael opäť skúša jednu zo svojich metód, ako ma dostať do života. Keď som však na svojej tvári ucítila dotyk, vedela som, že nepatrí Michaelovi. Vedela som to preto, že tá bolesť, akoby sa zázrakom odplavila a miesto nej prišiel pocit úľavy a tepla. Keď som zdvihla zrak a pozrela do nebeských studní, bola som šťastná a hneď zabudla na všetko, čo som posledné dni prežívala, pretože predo mnou stál ON. Sklonil sa a jeho pery sa obtreli o tie moje. Bolo to ako pohladenie motýlých krídel a svet sa so mnou v tom okamihu prudko zatočil. Nespadla som však na tvrdú zem. Poklesol so mnou a pevne ma objímal v náručí.

„Musel som sa vrátiť, pretože... Ja to neviem popísať... Bolí to... Milujem ťa...“

Jeho habkanie a koktanie bolo roztomilé. A ja som vedela, že ak zostanem s ním, tá podivná obklopujúca bolesť sa už nikdy nevráti. Akoby on bol ten, čo sa jej môže postaviť tvárou v tvár a odohnať ju. Od toho dňa vždy stál po mojom boku a čelil všetkému, čo mi chcelo ublížiť.“

Babička stíchla a hoci mala na tvári úsmev a snažila sa pôsobiť silne, vedela som, že bolesť sa vrátila. Možno nie v tej miere, akú cítila pred tým. Ale isto ju to bolí.
Chcela som niečo povedať, chcela som vyjadriť, čo práve cítim, ale bála som sa, že akékoľvek slová by narušili tú atmosféru, ktorá sa nad nami práve znášala. Vybuchovala ako ohňostroj a tie malé žiarivé čiastočky, akoby stále naznačovali, že ich láska nikdy neskončila. A že hoci sú obaja ďaleko od seba, príde okamih, kedy spolu opäť splynú.

„Raz mi moja stará mama rozprávala príbeh o stvorení sveta a ľudí,“ pokračovala babička, akoby ani pred chvíľkou nezabŕdla do pre ňu chúlostivej témy. Jediné, čo naznačovalo ten okamih, bola zblúdilá slza, ktorá si našla cestičku v jej zvráskavenej tvári a skončila na prstoch, ktorými ju babi hneď zotrela.

„Bol to príbeh tak odlišný od toho, ktorý dnes pastory a kňazy hlásajú v kostoloch. Vraj ľudia v tej dávnej dobe vyzerali úplne inak. Mali štyri ruky, štyri nohy a dve hlavy. Boh bol so svojou prácou spokojný a tak si povedal, že ľuďom dopraje šťastie a pohodu. Dal im prepychový život, lenže ľudia si ho nevedeli vážiť. Hýrili a užívali si a na Boha čoskoro zabudli. A tak ich varoval. Ale ani to nepomohlo. Boh sa nahneval. Zoslal na ľudí kliatbu. Rozdelil ich telá a dušu vo dvoje a odsúdil ich k večnému blúdenie. Po čase sa ale Boh nad ľuďmi zľutoval a svoje slová kliatby pozmenil. Odsúdil ich k večnému hľadaniu svojej druhej polovice duše. Len ak ju človek nájde, len vtedy bude opäť šťastný a nájde vnútorný pokoj. Preto človek nedokáže žiť sám a hľadá si niekoho. Len málokto však natrafí na svoju skutočne stratenú polovicu. Pre mňa bol touto polovicou tvoj starý otec a ja som bola tou pravou polovicou pre neho. Preto sme obaja trpeli, kým sme neboli spolu. Preto som Michaela mala rada, ale skutočnú lásku som k nemu necítila. Pretože hoci bol pri mne a ľúbil ma, nemohol mi dať môj vnútorný pokoj. Nemal v sebe moju chýbajúcu časť. Preto sa ťa pýtam Bella, má v sebe Jacob to, čo sa pokúšaš nájsť? Je tvojou polovicou? Je tvojou stratenou polovicou duše?“

Neodpovedala som jej. Nad jej otázkou som premýšľala aj po ceste domov, keď sa vôkol mňa vznášali malé chumáčiky snehu. Nehlučne dopadali na predné sklo. Prinášali tohtoročný prvý sneh. Zastala som na okraji cesty, vypla motor a vystúpila z auta. Všetko bolo ponoreného do takého ticha. Pokojného ticha. Všetko naokolo sa chystalo na zimný spánok. Stromy pokojne dýchali a prijímali mrazivú pokrývku, ktorá ich bude celú zimu zohrievať. Zima je obdobie, ktoré som nikdy nemala rada. Nemala som rada ten chlad, ktorý sa mi predieral cez hrubú bundu až na kosť. Ale v tento okamih som si uvedomila, že zima je obdobie pokoja. Nemala by sa narušovať ničím.

„A už vôbec nie svadbou,“ prehovorila v duchu na mňa moja váhajúca polovica. Po tej myšlienke som sa zasekla a mala som chuť si už zasa nafackovať. Ako nad niečím takým môžem premýšľať? Jacob ma miluje. Urobí pre mňa čokoľvek. A ja ho milujem tiež. To len...
„Má v sebe Jacob to, čo sa pokúšaš nájsť?“ vybafla na mňa opäť babičkina otázka.
„Och... Nie,“ vzlykla som a schovala si tvár do dlaní. Vedela som, čo babi svojimi slovami chcela dosiahnuť. Chcela ma zneistiť. Chcela, aby som sa zamyslela nad tým, či Jacoba naozaj milujem a chcem s ním spojiť svoj život. To, že ona to s láskou nemala také jednoznačné, neznamená, že to so mnou bude to isté.
„S Jacobom sa milujeme a ja nemám dôvod pochybovať.“ S touto myšlienkou som opäť nasadla do auta a pobrala sa domov za svojím snúbencom.

„Ahoj, láska,“ privítal ma Jacob hneď medzi dverami. „Ako to šlo?“ Schúlila som sa mu v objatí a nečujne vzlykla. Skôr to bol povzlyk duše, ako pravý plač. Tá úzkosť, čo sa dostavila hneď, ako si ma privinul, bola neprehliadnuteľná. Odtiahla som sa a pokúsila sa o úsmev. Šlo to ťažko, ale Jacob mi to našťastie zhltol.

„Dobre. Šlo to dobre,“ dostávala som s námahou zo seba pri vyzliekaní. „Vieš, aká je babi.“ Jacob súhlasne prikývol, ale jeho tvár vyjadrovala nesúhlas. Vedel, aký názor má naňho moja babička. A hoci sa on snažil, cestu si k nej nenašiel. Mrzelo ho to, ale vždy mi vysvetľoval, že nebude žiť s mojou babičkou, ale so mnou. To však nebolo riešenie. Babi som milovala, bola mi bližšie ako moja vlastná mama, a preto som dúfala, že dve moje najmilšie bytosti si k sebe nájdu cestu. Ale po dnešku som sa vzdávala aj poslednej nádeje.

„Poď! Pripravil som večeru,“ ťahal ma Jacob do kuchyne. Asi sa snažil zahovoriť ten nepríjemný rozhovor, ktorý vždy hrozil po návšteve u babi.

„Ty si nebodaj varil?“ spýtala som sa zdesene, pretože Jacobove kulinárske schopnosti sa obmedzovali na ohrev pripraveného jedla. Aby však pripravil niečo od základu sám, zaváňalo skôr katastrofou ako niečím jedlým. Nenápadne som sa nadýchla, či nezachytím smrad spáleného jedla, ktorý by sa snažil zamaskovať, ale náš byt žiadne známky spáleniny neniesol. Jacob si to všimol a uškrnul sa.

„Vidím, že mi veríš,“ poznamenal skepticky a rozišiel sa do kuchyne predo mnou. „Ale neboj sa. Večeru som objednal, takže stačí len ju ohriať. Tvoju kuchyňu som nenapadol,“ ubezpečil ma a rozosmial sa. Pripomenul mi jeho nedávny pokus, kedy sa ma snažil prekvapiť vlastne urobenou večerou. Skončilo to nielen jeho fiaskom, ale aj mojím srdceryvným výlevom nad spálenými hrncami. Dosť sme sa vtedy pochytili a ja som Jacobovi zakázala vstup do kuchyne.

Viditeľne som si vydýchla a rozišla sa za ním. Prekvapene som zostala stáť vo dverách a civela na prestretý stôl. Bola na ňom váza s čerstvými ružami, kompletné prestieranie a dve zapálené sviečky.

„Čím som si toto zaslúžila,“ vydýchla som ohúrene. Jacob sa šibalsky usmial a pristúpil ku mne. Jednou rukou ma objal okolo pása, čím si ma prisunul tesne k nemu a druhou ma pohladil po tvári.

„Musím mať dôvod? Nestačí, že ťa milujem?“ spýtal sa a potom ma pobozkal. Vždy som sa v Jacobovom náručí citila ako doma. Jeho bozky boli to najkrajšie, čo som kedy zažila. Vždy ma rozohriali na tom správnom mieste. No tentokrát bolo niečo inak.

Vnímala som, ako sa jeho pery jemne otierajú o moju tvár. Putujú po nej, aby skončili na mojich perách. Cítila som jeho teplý svieži dych. No tentokrát nehrial a nerozpaľoval ma.

„Má v sebe Jacob to, čo sa pokúšaš nájsť?“ vysmievala sa mi babičkina otázka priamo do tváre. Nevydržala som to. S ospravedlňujúcim úsmevom som sa od Jacoba odtiahla a snažila sa to zahovoriť.

„Tak, čo to tu máme?“ Prešla som k linke a nahliadla do plastových misiek z Janinej reštaurácie, našej obľúbenej.
Cítila som, ako sa Jacob postavil za mňa, ruky ovinul okolo môjho pása a naklonil sa mi cez rameno.

„Ako predkrm si dáme zapečené bagetky so sušenými paradajkami a syrovým prelivom,“ začal vymenovávať, aký obsah krabičky skrývajú. „Potom tu máme krémovú pórovú polievku, grilovaného lososa so zeleninou a...“ Natočil si ma k sebe tvárou a zašepkal mi do ucha. „Neviem sa rozhodnúť nad dezertom.“

Pozrela som mu do očí a prekvapene zamrkala. Videla som v očiach tie známe iskričky a hneď som tušila, že si niečo na mňa nachystal.

„Ty si nám neobjednal dezert?“ spýtala som sa naoko zhrozene. „To si ma sklamal.“ Jacob sa nahlas zasmial.

„Práve, že mám toho na výber viac a neviem sa rozhodnúť, čo bude chutnejšie. Či ten maskarpónový krém s čerstvým ovocím, alebo ty rozpálená v mojom objatí.“

„Jacob!“ skríkla som zhrozene a jemne ho šťuchla do hrude.

„Máš pravdu, láska. Nebudeme sa obmedzovať. Dám si ten krém z tvojho rozpáleného tela,“ šepol náruživo do mojich pier a potom sa ich zmocnil vo vášnivom bozku, ktorý ma na okamih otupil.

Áno, takto je to správne. Takto to má byť. Jacob je ten jediný. Pravý.

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mamička pod stromček - kapitola prvá: