Moja prvá poviedka nemala moc úspech, aj keď som napísala len prvú kapitolu :D. Začínam teda nanovo, s celkom iným nápadom. Snáď sa Vám to bude páčiť. Posielam veľký úsmev všetkým, ktorí tejto kapitole venujú tých pár minút.
21.06.2010 (17:15) • rossieC • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1047×
Zobudila som sa zo zlého sna. Netuším, o čom bol. Viem len, že som sa zobudila spotená a bledá. Nechcelo sa mi vstávať, tak som si ešte ľahla. Dlho som si nepospala, lebo prišla René.
„Bella, vstávaj zlatko.“
„Hmmm...“
„Isabella, neštvi ma, musíme ísť!“
„Už idem!“
„No tak, musíme ísť ešte po šaty a ku kaderníčke.“
„Veď hovorím, že vstávam.“
„Ja idem ešte niečo vybaviť do tej reštaurácie, o hodinu budem naspäť a ty sa zatiaľ obleč aspoň do nohavíc, keď prídem nech už si hotová a čakaj ma pred domom, je ti to jasné?“
„Áno, mami a prečo to vlastne všetko robíš?“
„Sú to predsa tvoje sedemnáste narodeniny!“
„Ale veď o rok budem mať osemnásť a väčšinou sa slávia až tie.“
„Nevadí, ja len chcem aby si bola šťastná.“
„Ja som šťastná a nepotrebujem k tomu oslavu.“
„Už idem, a tá oslava bude či už chceš alebo nechceš.“
„Ahoj mami, budem ťa čakať.“
Vlastne sa mi nechcelo ani vstávať, ale o hodinu tu bude René. Odkopala som zo seba perinu a vyhrabala som sa s postele. Začala som si vyzliekať pyžamo. Najprv spodok a potom vrch. Hodila som ho na posteľ a s nešťastnou náladou som sa vybrala do kúpelne. Vliekla som sa, nechcelo sa mi na tú oslavu ísť. Vliezla som pod sprchu a pustila na seba prúd horúcej vody. Uvoľnil sa mi každučký sval na tele. Ani neviem ako, ale začala som si spievať moju pesničku. Po pol hodine sprchy som sa vyštverala pred zrkadlo. Samozrejme som sa išla namaľovať. Ako by som inak na tej oslave vyzerala?
Umytá a nalíčená som sa vrátila do izby. Obliekla som si džíny a jednoduché tričko. Vysušila som si vlasy a pomaly zišla do kuchyne. Z chladničky som si vybrala jogurt a zjedla som ho spolu s rožkom. Prešla som do chodbičky, kde som sa obula. Chytila som tašku a vyšla pred dom. Zdvihla som ruku a pozrela na hodinky. René by tu už mala byť. Začala som byť netrpezlivá, nohou som si začala poklepkávať. Začula som brzdu, zdvihla zrak. Stálo tam mamine auto. Hurá. Rozbehla som sa rýchlo k nemu, lebo mi začínala byť zima.
„Zamkla si?“
„Nie.“
„Tak rýchlo bež.“
Opäť som vybehla z auta v taške nahmatala kľúče a rýchlo som zamkla. Potom som sa s pocitom, že som ešte niečo zabudla, vrátila do auta. Sadla som si, zabuchla dvere a pripásala som sa. Konečne sme vyrazili.
Ani som sa nenazdala a zastavovali sme.
„Zlatko ja ešte idem na poštu, máš tam balík od Charlieho.“
„Prečo mi poslal balík, a aký?“
„To je predsa darček k tvojím narodeninám,“ pozerala sa na mňa, ako keby som bola negramotná.
„Čakám ťa.“
„Počkaj ma v aute, za každú cenu.“
„Jasné.
Za každú cenu? Čo tým myslela? Každopádne tu počkám, keď tak veľmi chcela. Je tu dusno, prebehla mi hlavou myšlienka. Otvorím si okienko. Vykukla som na chvíľu von, keď som zbadala niečo divné. Rýchlo som hlavu strčila zas do auta a zavrela som okienko. Rútilo sa sem čierne auto. Čo teraz? Pamätaj mamine slová, za každú cenu ostaň v aute. Ale ja nechcem umrieť! Dýchaj, napočítaj do desať. Nesmiem podľahnúť panike. 1, 2, 3, 4...
Auto šmykom zabrzdilo, tesne predo mnou a ja som od strachu stiskla kľuku. Asi príliš silno, lebo som ju rozpučila. Ako som to dokázala? Áno, viem, že sa mi také niečo už párkrát stalo, ale je to divné. Pochybujem o tom, že človek dokáže rozpučiť kľuku na aute alebo ohnúť tyč z plota. Proste je to zvláštne. Z auta predo mnou vybehli dvaja muži s kuklami na hlavách. Ježiši, René! Ona je predsa v tej pošte. Pôjdem tam za ňou, ale mám ostať v aute. Začula som nezmyselné slová ako: "pustite ma, moja dcéra!". Ruky som si položila na spánky. Naraz som začula výstrel. Ozýval sa od vysokých budov, ktoré to tu lemovali.
„René!“
Vykríkla som do priestoru v aute. Pozrela som von a to čo som tam uvidela mi vyrazilo dych. René sa plazila, to doslova, k autu. Rýchlo som otvorila dvere a vybehla za ňou.
„Mami... ty nemôžeš zomrieť, neopúšťaj ma!“
„Bella...“
„Áno mami?“
„Bella, ty... ty...“
„Nesmieš umrieť, počuješ mami!“
„Ššš, teraz... hovorím ja.“
„Hmm.“
„Bella ty si polo... poloupír.“
„Čo?“
„List... nájdeš list.“
„Kde?“
„V dome... v noč... v nočnom stolíku.“
„Ľúbim ťa, mami!“
„Aj ja teba, Bella... a teraz bež, bež preč!“
Keď som vstávala, prehliadla som niečo, čo som nemala. Oproti mne stál muž v kukle a mieril na mňa zbraňou. Reflexívne som zdvihla ruky nad hlavu. Zavzlykala som.
„Rozlúč sa zo svetom, ha ha ha, to je tvoj koniec!“
„Ja nechcem umrieť, prosím.“
„Neskoro!“
Ozval sa ďalší výstrel a mňa niečo pichlo na hrudi. Od bolesti som spadla k zemi.
Tento diel je kratší, ale nabudúce to vynahradím. Poprosila by som komentáre, stačí aj obyčajný smajlík - aj to vie potešiť. Nemyslite si, že ju chcem hneď na začiatku zabiť, nabudúce sa to vysvetlí. Ďakujem, že ste mi venovali pár minút.
Autor: rossieC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Mám umrieť, to nezmeníš - Prológ:
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!