Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mám umrieť, to nezmeníš - 5. kapitola

30.07.2010 (07:30) • rossieC • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 876×

„Kto ste?

Môj hlas sa ozýval zo všetkých strán a znel tak akoby to ani nebol ten hlas ktorým každý deň hovorím.

„Na to je ešte čas, pamätaj, vieš, čo chceš vedieť.“

Na čele sa mi objavila jemná vráska. Ako to myslela, nech mi to vysvetlí.

„Na to je ešte čas, je na to čas.“

Môj sen sa rozplynul a ja som pokračovala v nerušenom spánku.

Rozprávač

Do školy prišlo päť študentov. Nikto im nevenoval pozornosť, lebo vraj prišla nová žiačka. Jedna z nich s menom Rosalie sa cítila menejcenná. Ale keď zistila komu patrí ten pach, skoro vykríkla radosťou. Dúfala, že ju myšlienky neprezradili, tak už začala myslieť na nákupy. Jaspera však neoklamala. S Rose cítil radosť a šťastie, nechápal to, ona milovala pozornosť, ale teraz sa jej nikto nevenuje. A s jeho brata Edwarda, cítil strach. Prečo sa bojí? Veď je to len nová študentka. Ostatní boli zaskočený. Takýto pach ešte necítili. Vonia ako človek, ale tak odpudivo. Alice sa obávala, nevidela budúcnosť.  Všetko bolo ponorené v tme. Cítila sa, ako keby mala cez oči prehodenú čiernu plachtu. Každý z nich dúfal, že sa s ňou stretnú na svojej hodine, ale nemali také šťastie. A nastal čas obeda. Tam ju konečne uvidia, mysleli si. Ona neprišla. Začali byť nervózny keď Alice dostala víziu. O pár minút má zasvietiť slnko. Šepla to ostatným a bleskovo vypálili z jedálne. Museli odtiaľ vypadnúť, nemohli čakať. Keď vybehli zo školy všimli si dievčinu. Veselo si vykračovala k autu na konci parkoviska. Takže to je jej auto? Pomysleli si tí piati diváci. Potom si dievča hlasno vzdychlo.

„Práve dnes.“

Jej šepot sa doniesol až k ušiam piatich upírov, ktorí na ňu upierali zrak. Pomalým krokom sa vybrali k svojmu autu, ktoré stálo len neďaleko jej auta. Nespúšťali z nej zrak. Dokonca, aj keď Edward odomykal auto, pozeral stále na ňu. Vyzerá byť v poriadku. Viditeľne mu odľahlo, keby rodina zistila čo jej urobil, možno by mu to neodpustili. Dievča akoby vycítilo pohľady na chrbte a otočilo sa. Premeralo si ich očami a zrak jej zastavil na poslednej členke. Na Rosalie. Na tvári sa jej usadil široký úsmev a všetci tí, ktorí to videli zalapali po dychu. Krajšiu bytosť ešte nevideli. Ani upíri sa jej nemohli rovnať. Svetlá tvár, ktorá bola o stupeň tmavšia od upírov sa jemne leskla, akoby na ňu sadlo milión hviezdičiek. Ľudský zrak to však nemohol zachytiť. Boli by si ju prezreli aj detailnejšie, ale to by im Rosalie nemohla zakryť záber. Rozbehla sa ku dievčaťu a objala ho. Vyzerali naozaj šťastne. Všetci ich sledovali až kým sa od seba neodtrhli.

„Rodinka, toto je Isabella Swanová.“

„Len Bella,“ povedala najkrajším hlasom aký kedy počuli. Teraz mali možnosť premerať si ju. Hnedé gaštanové vlasy sa jej pod vplyvom vlhkosti jemne zvlnili. Pár pramienkov jej padalo do tváre na ktorej bol ten úsmev, ktorý ich všetkých odzbrojil. Jej gaštanové oči, ktoré na nich upierala, vyzerali ako hlboké studničky potiahnuté záhadnou vrstvou lesku. Postavu mala akurát. Oblečenie ju obopínalo, čo na nich pôsobilo ešte výraznejšie. Čumili na ňu s otvorenými ústami až kým ich neprerušila.

„Mali by ste už ísť,“ šepla nám, ale mi sme nechápali.

„Slnko.“

Ukázala hore a v tom si Alice spomenula, že za pár sekúnd slnko vyjde spoza mračien. Len tupo kývla a všetci sa začali pakovať do auto. Na jej tvári sa však usadil nepriateľský pohľad. Ako to, že to dievča vedelo kedy vyjde slnko? Pýtala sa sama seba. Len ja tu mám vidieť budúcnosť! A keby pohľad mohol zabíjať,  Bella by padla na zem mŕtva. Všetci ňou boli unesený okrem Alice. Ani Jasper nevnímal to, čo cíti. Mixoval sa v nej smútok, ktorí prechádzal až po žiaľ. Vtedy sa v nej prebudila nenávisť, nenávisť voči dievčaťu menom Isabella Swan. „No Rose ty si vieš vyberať kamarátky,“ podotkol Emmett a všetci sa tomu pousmiali. No Alice ho len spražila pohľadom a robila sa, že tú vetu prepočula.

Bella

Vyhrnula som zo seba perinu a sadla som si. Všade okolo mňa bola ešte tma. Pozrela som sa na mobil a tam svietil čas 07:01. Čo? A dopekla, veď mám zastreté žalúzie. To som až tak blbá? Kedy som ich vlastne zastierala. Zvláštne. V tom sa mi vybavil ten sen. Tá zvláštna žena, ktorá ma nejakým spôsobom priťahovala. To bude asi tou záhadnosťou. Mám pocit, že ju poznám, ale kde by som ju len mohla vidieť? Najviac ma zaskočili tie slová vieš, čo chceš vedieť. Čo to znamená? Som veštica? Dosť možné, pri tých veciach čo sa okolo mňa dejú,  je všetko možné.

Vyhrabala som sa s postele a prebehla do kúpeľne. Vyčistila som si zuby, prečesala vlasy. Dala som si špirálu, linku a jemne si pretrela viečko tieňom. Natiahla som na seba to oblečenie. September, to ešte nepotrebujem bundu. A v aute mám predsa kúrenie.

Na čo som si umývala zuby, keď som hladná. To môže napadnúť len mňa. V poslednej dobe som nejaká pojašená. Možno zmena vzduchu, ale čo ak je za tým niečo viac? S chladničky som vytiahla salámu, maslo a papriku. S chlebníka krajec chleba. Všetko som naň nahádzala a spratala som to naspäť do chladničky. Rýchlo som spracovala chleba a znova si išla umyť zuby.

Ešte, že som už mala doma učebnice, nemusím ich zháňať. Obula som sa schytila tašku, dúfam, že mám všetko, a vyšla som smer auto. Pri pohľade naň sa mi na tvári vykúzlil úsmev. Odomkla som ho a sadla si dovnútra. Včera som si ťa poriadne neužila. Začala som jemne prechádzať rukou po poťahoch. Pozrela som na mobil a bolo práve pol ôsmej. Prečo mi všetko tak krátko trvá? To je jedno aspoň stíham. Strčila som kľúče do zapaľovania a naštartovala som. Teraz len nájsť školu. Vyštartovala som do tohto malého mestečka. Mestečka, ktoré sa mi nachvíľu stane domovom.

Vystúpila som z auta a aj tých málo ľudí, čo tu bolo si neodpustili na mňa necivieť. Cítila som sa naozaj trápne. Zabuchla som dvere, asi prisilno, lebo všetci nadskočili. Aspoň, že odvrátili pohľad. Zastavila sa predo mnou nejaká baba, a pomohla mi nájsť kanceláriu. Pozdravila som ju a s nesmelým zaklopaním vošla dnu.

„Dobrý deň, ja som Isabella Swanová.“

„Pravdaže, nech sa páči, toto dáte podpísať na každej hodine. Tu je rozvrh a plán školy. A toto, mi podpíšte hneď.“

Všetko som jej podpísala a vytratila som sa odtiaľ. Je zázrak, že som našla správnu triedu.

Deň mi ubiehal pomaly. Dokopy som nič nerobila, len dávala podpisovať učiteľom tie kraviny. Pred obedom som začala cítiť, že vyjde slnko. Je to zvláštne viem, ale proste to vycítim. Neznášam keď sa musím pohybovať na slnku. Po zvonení som si nahádzala veci do tašky a odchádzala zo školy. To slnko si to nemohlo odpustiť a musí vyjsť dnes. Prvý deň v novej škole a ešte k tomu rovno pred obedom. Ale nejaké výhody to má, ale myslím, že tých nevýhod je viac.

„Práve dnes.“

To som povedala nahlas? Aj tak ma nikto nepočul, dúfam. Mala som pocit, že na mňa zas niekto zíra. Otočila som sa, stáli tam nejaký ľudia, lepšie povedané upíri. Sú to vážne upíri, zlaté oči, určite. Zrak sa mi zastavil na poslednom dievčati. To je Rosalie, moja jediná kamarátka, aspoň ja to tak cítim. Usmiala som sa na ňu a ona na mňa. Priskočila ku mne a objala ma.

„Rodinka, toto je Isabella Swanová.“

„Len Bella,“ dopovedala som, neznášam meno Isabella. Znie to akoby som bola nejaká stará, bohatá panička. Chvíľu im trvalo kým si ma obzreli.

„Mali by ste už ísť,“ šepla som a oni sa zatvárili dosť nechápavo.

„Slnko.“

Ukázala som hore, oni sa obzreli na Alice. Tá im kývla a všetci sa naskladali do auta. Možno má nejaký dar, kto vie? Ešte som kývla Rose a tiež nasadla.

Zvyšok dňa som strávila premýšľaním nad tými upírmi. Vlastne ani neviem, ako sa volajú. Poznám len Rose. Nie je to smiešne? Myslím, že tak trocha aj hej. Ľahla som si do postele a snažila sa zaspať. Nešlo mi to, lebo mi stále vŕtali v hlave tie mená. Nakoniec som odišla do ríše snov.

Stála som na parkovisku a oproti mne tých päť upírov.

„To je Bella,“ povedala Rose a ukázala na mňa.

„Bella,“ pozrela na mňa, “to je Emmett, Jasper, Alice a Edward.“

Poukazovala na nich.

Sen prestal a prešiel do iného.

Oproti mne stála tá neznáma žena.

„Som Eleri.“

Miestnosťou sa ozval jej smiech. Znel ako milióny zvončekov.

„Eleri...“ zašepkalo dievča, a žena vedľa nej sa usmiala. Ostala ešte chvíľu, kým sa do obloka opreli prvé slnečné lúče.

4.kapitola Ω 6. kapitola

Tak ďalšia kapitola na svete, venujem ju všetkým, ktorí čítate.

Neviem, kedy pribudne ďalšia kapitola, ale príliš skoro ju nečakajte.

Autor: rossieC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mám umrieť, to nezmeníš - 5. kapitola: