Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mám umrieť, to nezmeníš - 4. kapitola

25.07.2010 (20:30) • rossieC • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2227×

Cítila som tú vôňu, po ktorej som pred chvíľou šla. Upír. Nik iný to nemôže byť. Počula som tiché kroky na pravej strane. Potom sa ozvalo mohutné vrčanie. Zachytila som pohľad zlatých očí, lesk bronzových vlasov v mesačnom svetle. Potom som pocítila prudkú bolesť na pravom spánku, ocitla som sa v tme. No zbohom, som mŕtva. Nič iné ma nenapadlo.

S ťažkosťou som otvorila viečka. Pár krát som musela zažmurkať, kým som si zvykla na svetlo. Kde to som? Pod sebou som cítila niečo poriadne tvrdé. Mala som stŕpnutú polku chrbta a zadok. Zaprela som sa rukami a sadla som si. To, čo som uvidela, mi vyrazilo dych. Sedela som na rozlámanom strome. Všade po sebe som mala kúsky dreva, ihličie a lístie. No to teda vyzerám. Asi som si tým úderom do hlavy uštedrila výpadok pamäti. Posledná spomienka je na to, že som stratená v kríkoch. No, čo už.

Teraz sa musím dostať domov, Charlie sa o mňa určite bojí. Je to normálne, aby som sa stratila taký kúsok od domu? Pomyslela som si, keď som cez riedke kríky uvidela Charlieho dom. Trochu som zo seba oprášila tie smeti a vykročila lesom k ceste.

Prebehla som cez cestu a pomalým krokom, asi slimačím tempom, som sa približovala k domu. Nikde som nevidela Charlieho policajné auto. Je dosť možné, že sa ma vybral hľadať. Určite ma išiel hľadať, on by nedokázal vydržať aspoň 24 hodín. Koľko som vlastne preč? Približne takých 20 hodín. No, ale to nie je 24 hodín. Dá sa však povedať, že je. No, musím si predovšetkým vymyslieť výhovorku.

Takže, išla som sa prejsť a našla som takú krásnu lúku. Asi som zadriemala, lebo som sa zobudila už v tme. Snažila som sa dostať domov a blúdila som po lese. Mala som pocit, že ma niekto sleduje a potom si nič nepamätám. Zobudila som sa až teraz a hneď som išla domov.

To by malo stačiť. Potom z toho môžem ešte urobiť takú mini rozprávku a trochu presviedčania do toho, to by mi mal uveriť. Kruci, ja nemám kľúče, napadlo ma až pred dverami. Čo budem teraz robiť? Nemôžem v takomto stave sedieť pred dverami, veď by okolo idúci dostali infarkt. Obišla som dom ku zadným dverám. Aj tie boli zamknuté. Ojoj. Kuchynské okno je otvorené, aspoň niečo mi vychádza. Vyhupla som sa teda do okna a opatrne sa prešmykla do vnútra. Zrak mi padol na chladničku a presne v tom momente mi hlasno zaškvŕkalo v bruchu. Ako na zavolanie. O pár sekúnd som otvárala chladničku a hľadala niečo na zjedenie. Moc tu toho teda nie je. Budem musieť ísť na nákup. Pôjdem až za dva dni. Vytiahla som mlieko a v poličke nahmatala misku. Zo skrinky som vytiahla cereálie. Predsa tu niečo má.

Sedela som s plným bruchom v obývačke a premýšľala o tom, čo sa stalo predtým, ako ma pohltila tma. Je možné, aby som to zabudla? Spomeniem si na to niekedy? To je ťažké posúdiť. S menšími ťažkosťami som sa postavila a vyštverala sa po schodoch do izby. Vytiahla som si nejaké spodné prádlo, tričko a kraťasy. Rýchlo som prebehla do kúpeľne a tam zhodila zo seba všetko to špinavé oblečenie. Otočila som kohútikom a postavila sa pod prúd vody. Konečne čistá. Dala som si na ruku môj obľúbený kokosový šampón a vydrhla sa. Potom som to isté spravila s vlasmi, samozrejme s iným šampónom. Opláchla som to zo seba a vysušila sa. Obliekla som sa a prešla naspäť do izby. Zapla notebook a zase povymazávala všetky e-maily od Ricka. Nikto iný mi nepíše. Je mi to aj trochu ľúto. Za tých 5 rokov som si nenašla ani jednu poriadnu kamarátku.

Asi som zadriemala, zobudila som sa až na brzdenie auta. A teraz ma čaká vysvetľovanie. Vyskočila som z postele a zišla do obývačky. Sadla som si do sedačky a čakala. Lenže nestalo sa to, čo som čakala. Ozval sa totiž zvonček na dverách. Kto to len môže byť? Spýtala som sa sama seba. Otvorila som dvere a tam stál nejaký chlap.

„Dobrý deň, vy ste Isabella Swan?“

„Áno, ale nehľadáte môjho otca?“

„Nie, idem za vami, nepozvete ma ďalej?“

„Prepáčte, nech sa páči.“

Uvoľnila som dvere a potom ich zabuchla. Čo je to za chlapa? Vošiel do obývačky a sadol si.

„Mám pre vás dobrú a zlú správu. Začnem tou zlou, váš otec, Charlie Swan, zomrel na následky vnútorného krvácania. Tá dobrá je, že ste to tu všetko zdedili, nie je to úžasné?“

To je idiot. Zomrie mi otec, aj keď nie vlastný, a on sa pýta či to nie je úžasné. Mala som chuť ho vyhodiť, ale potrebovala som o tom vedieť viac.

„Čo sa mu stalo?“

„Včera večer mal autonehodu. Nejaký pako doňho napálil a potom odtiaľ surovo ušiel. Charlie vyzeral v poriadku, ale pre istotu ho odviezli do nemocnice. Po pár hodinách upadol do kómy. Z nej sa bohužiaľ už neprebral. Niektorí hovoria, že keby mal službu doktor Cullen, ešte by žil. Mal však smolu a bol tam doktor Philips. Ten nie je moc dobrý v medicíne a nespravil všetko preto, aby vášho otca zachránil. Stále je tu však možnosť, že ho udáte.“

„Mohli by ste prosím odísť?“

„Pravdaže, ale potrebujem od vás podpis tu a tu, je to ohľadom majetku.“

„Dovidenia.“

„Ďakujem slečna, dovidenia.“

Teraz som na svete celkom sama, čo len budem robiť? Neprepadaj panike. Ešte že mi René nechala nejaké peniaze. To bude dobré. Veď ja si sama poradím. Nie som sraľo, tak teraz na tie nákupy. Kreditka je... jasné v nohaviciach.

Zavolala som si taxi a odviezla sa až do Seatlu. Našla som predajňu Audi a vošla dnu. Zrak mi padol na najkrajšie auto, aké som kedy videla. Sedieť v kabriolete, nechať sa ošľahávať vetrom, to si tak užijem. Kedže zbožňujem vietor, to auto je pre mňa ako stvorené. Hneď som si ho zamilovala. Zašla som za predajcom a hneď ho kúpila. Podala som mu kreditku a vyšlo to. Asi je na nej poriadne veľké číslo. Predajca sa tiež čudoval, že som neplatila hotovosťou. Premeriaval si ma od hora dole, čo mi nebolo zrovna príjemné. Auto mi doviezli zo skladu rovno na vonok. Vybrala som si čiernu metalízu. Sadla som do neho a vybrala sa do nákupného strediska. Ešteže som si spravila vodický už vo Phoenixe.

Behala som z obchodu do obchodu a kupovala, čo mi prišlo pod ruku. Všetko to nádherné oblečenie som sa vrátila napchať do auta a ešte som sa išla pozrieť na topánky. Páčili sa mi troje, tak som ich zobrala. Zabehla som ešte do potravín a nakúpila si všetko potrebné. Zaplatila som a spomenula som si ešte na drogériu. Tak som vbehla ešte aj do nej. Kúpila som si novú zubnú pastu a kefku. Ešte pár vecí na líčenie a nemohla som zabudnúť na vložky.

Domov som sa vracala s pekne naprataným autom. Cesta mi trvala niečo pod hodinu. Tak som to asi prehnala s rýchlosťou. Pozrela som na hodiny, boli presne 4 hodiny poobede. To som nakúpila nejako rýchlo. Zobrala som mobil a zavolala do miestnej strednej školy. Všetko som dohodla a zajtra nastupujem, presne na nový školský rok. Zajtra tam mám popodpisovať nejaké papiere. Zase škola, koho to len baví?

Vyložila som potraviny a teraz som sa vrhla napchať všetko to nové oblečenie do skrine. Niektoré kúsky som si ešte vyskúšala a našla som si na zajtra oblečenie. Je to modrý top, k tomu džínsy a asi si dám tenisky. Vyzerá to celkom dobre.

Po tomto namáhavom dni som sa opäť umyla. Obliekla som si nočnú košeľu a ľahla si konečne do mojej mäkkej postieľky. Ako som zaspávala, prišlo mi ľúto toho, že Charlie umrel. Moju tvár začali omývať slzy. S mokrými očami som zaspala.

„Poď za mnou Bella, čakám ťa.“

Predo mnou stála žena s dlhými červenými vlasmi a prenikavo zelenými očami. Mala na sebe ľahké, nadýchané biele šaty. Zdala sa mi povedomá.

„Čakám ťa!“

Zacítila som pocit, akoby mi niekto začal stláčať srdce. Nemohla som sa nadýchnuť, nech som sa akokoľvek snažila.

No a teraz znova nezaspím. Zavrela som oči a predstavovala si tú ženu. Bola veľmi pekná. Onedlho ma opäť pohltila temnota.

„Dobrú noc, Bella,“ zašepkala do tmy žena s červenými vlasmi a zelenými očami. Pohladila spiacu dievčinu po vlasoch a zmizla. Predtým však stihla šepnúť pár slov.

„Čakám ťa!“

„Kto ste?"

Môj hlas sa ozýval zo všetkých strán a znel tak, akoby to ani nebol ten hlas, s ktorým každý deň hovorím.

„Na to je ešte čas, pamätaj. Vieš, čo chceš vedieť.“

Na čele sa mi objavila jemná vráska. Ako to myslela? Nech mi to vysvetlí.

„Na to je ešte čas, je na to čas.“

Môj sen sa rozplynul a ja som pokračovala v nerušenom spánku.

3. kapitola Ω 5. kapitola

Stačí len jedno slovo, ale to nedokáže vyjadriť ani stotinu z toho, čo človek cíti. Ďakujem...

Toto je pre priateľku, ktorú som stratila a zároveň ju stále mám.

Komplikácie sú a vždy budú súčasťou nášho života.

Ale stačí povedať, je to komplikované?

Autor: rossieC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mám umrieť, to nezmeníš - 4. kapitola: