Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mám umrieť, to nezmeníš - 2. kapitola

08.07.2010 (08:15) • rossieC • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 884×

Keď nakladal kufre, vyšlo slnko. Nahodila som naštvaný výraz a rýchlo som sadla do auta. Niečo ma tlačilo na zadku, tak som siahla do vrecka. Vytiahla som odtiaľ predsa len trochu zhúžvaný list, ktorý som si tam pred tým strčila. Pomaly som ho začala otvárať. Konečne sa dozviem pravdu!

„Bella, čo máš preboha v tých kufroch?“  Mne sa tie kufre nezdali byť ťažké, práve naopak. Ľahké ako pierko. Mm. Možno to má niečo s tým poloupírom. Čo sú to vlastne tí upíri.

„Počúvaš ma?“

„No?“

„Som sa pýtal, čo to máš za list?“

„To... nič,“ strčila som si ho zas do vrecka. Otvorím ho až doma, keď tu nemám súkromie. Celú cestu sme mlčali, veď o čom sa vlastne budeme rozprávať? Nevideli sme sa tak dlho. Pozerala som sa z okienka, ten výhľad. Budem bývať uprostred hôr, to sa mi páči. Zbožňujem prírodu, je taká inšpirujúca. Tie stromy si museli tak veľa prežiť. Nikto ich nevidel celkom vyrásť. Trvalo im to storočia. Už sa teším, keď sa pôjdem do lesov pozrieť. Ani som sa nenazdala, brzdili sme pred domom. Vyzerá útulný, nemám rada veľké domy.

„Pomôžeš mi s tými blbými kuframi?!“

„Už idem!“

Nechápem, čo sa mu na tých kufroch zdá ťažké. Chytila som ich do rúk a vyniesla ich ku dverám. Charlie sa na mňa díval, akoby som bola mimozemšťan, alebo čo. Len som kývla hlavou, on však stál naďalej ako socha.

„Dáš mi aspoň kľúče?“

Konečne sa rozhýbal. Zamkol auto a vybehol hore. Len sa na mňa pozrel takým divným pohľadom. Kývla som plecami a keď odomkol, vbehla som s kuframi rýchlo do domu. Vybehla som na poschodie a vrútila sa do prvej izby, ktorú som uvidela. Trafila som sa asi správne. Bola to malá izbička s posteľou, skriňou a stolom. Položila som kufre na zem, skôr som ich pustila, lebo to poriadne zadunelo. Našla som kúpeľňu a rozhodla sa, že si dám sprchu. Vrátila som sa naspäť do izby a z kufra vytiahla župan. Vbehla som do kúpeľne, vyzliekla sa a šup pod sprchu. Voda mi stekala po tele a ja som si užívala ten pocit. Zabudla som si doniesť šampón. Ups. Kašlem na to. Keď som podľa môjho úsudku bola čistá, vyliezla som zo sprchy a navliekla si župan. Vrátila som sa do izby a začala som v kufri hrabať pyžamo. Trvalo mi to trochu dlhšie, našla som ho až na spodku. Teraz mi kufor „grcal“. Vybalím sa až ráno.

Dnes je sobota? Pozrela som sa na mobil, je sobota. V pondelok nastupujem do školy, priznám sa mám trému. Kto by nemal? Veď tu nikoho nepoznám. Otvorila som notebook a e-maily. Mala som ich tu 50. A všetky od Ricka. Všetky som ich zmazala. Ak nechápe, čo je to koniec, jeho problém. Zaklapla som notebook, odložila ho. Ľahla som si do postele a o chvíľu ma pohltila tma.

Chytila som mobil a pozrela sa na čas. Bolo 3:24 ráno. Ja moc dlho nepotrebujem spať. Z kufra som vyhrabala nejaké nohavice a tričko. Ustlala posteľ a hurá do vybaľovania. Otvorila som skriňu a ukladala veci. O chvíľu bol prvý kufor zlikvidovaný. Pozrela som na mobil, už bolo 6:53. Taká chvíľa to zas nebola. Do druhého kufra sa mi nechcelo, tak som to tu trochu upratala a zišla som dole.

Na raňajky som urobila palacinky s tvarohom. S chuťou som sa do nich pustila. Keď som dojedla, umyla som tanier. Charlie práve schádzal dole. Naložila som mu na tanier a položila to na stôl.

„Dobrú chuť.“

„Dnes máš lepšiu náladu.“

„Spánok robí zázraky.“

„Pôjdem na ryby, nevadí?“

„Nie choď, ja som aj tak chcela ísť von.“

„Okej.“

Keď Charlie odišiel, umyla som aj jeho tanier. Schmatla som bundu, obula sa, a prebehla som do lesa čo je oproti domu. Potom som si spomenula, že ten list mi ostal v iných nohaviciach. Rýchlo som sa vrátila do domu a vybehla do izby, z nohavíc som vytiahla ten list a pomaly som sa vracala do lesa. Po ceste som zamkla dvere. Prebehla som cez cestu a prešla do lesa. Bol tu príjemný chládok. Dnes našťastie nevyšlo slnko. Len aby sa to ešte nezmenilo.

Pomalým krokom som vykračovala lesom a užívala si ho. Až na to, že sa predo mnou zvieratá schovávajú, preto som nikdy nemohla mať psa. Ani som sa nenazdala, vyšla som z lesa. Našla som peknú lúku. Prešla som až do stredu. Začal pofukovať jemný vánok. Tak, ako nenávidím slnko, zbožňujem vietor. Je to úplne iné ako tá hviezda, ktorá nám dáva život. Môže si len tak poletovať kade chce. Nad oceánmi, pralesmi, mestami, lúkami, púšťami... je tak slobodný.

Sadla som si do stredu lúky a vytiahla ten list, v ktorom to má byť všetko vysvetlené. Otvorila som obálku a vytiahla prvý list.

Milá Isabella,

Píšem ti to tesne pred pôrodom. Týmto svetom budeš musieť ísť sama. Je mi to ľúto, ale ja nemám šancu prežiť pôrod. Našťastie som našla ženu, volá sa René Swan, ktorá sa o teba postará. Viem, že to teraz nechápeš, ale je to pravda, si poloupír. Totiž tvoj otec je upír a ja človek. On nevie o tom, že existuješ. Nepoviem ti jeho meno, lebo ho sama neviem. Viem o ňom len toľko, že žije vo Volterre.

Tak a teraz o tých upíroch. Sú nesmrteľní, môže ich zničiť len iný upír, alebo takzvaní meniči. Sú veľmi silní, rýchli, bledí, ľadoví, majú vynikajúce zmysly, nebije im srdce, dýchajú, žiaria na slnku a ďalej si nespomeniem. Niektorí sú vegetariáni, pijú len krv zvierat, preto majú zlaté oči. Ostatní upíri majú červené oči. Keď túžia napr. po krvi, majú oči čierne. Krv potrebujú k životu, pretože ľudská strava im smrdí ako blato. Niektorí upíri majú dar. Neviem presne aké.

Myslím, že aj ty budeš potrebovať krv. Pijem ju totiž počas tehotenstva. Tvoj rast sa v určitom veku zastaví a ostaneš taká na veky. Si veľmi silná, zlomila si mi pár rebier. Ostatné vlastnosti budeš musieť spozorovať sama. Pomôže ti v tom aj René.

Milujem ťa a nikdy sa neobviňuj za to, že som kvôli tebe umrela. Budem na teba tam zhora dávať pozor.

Navždy zbohom, tvoja matka, Nela Vigil.

1. kapitola Ω 3. kapitola

Autor: rossieC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mám umrieť, to nezmeníš - 2. kapitola: