Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mám umrieť, to nezmeníš - 1. kapitola

25.06.2010 (07:45) • rossieC • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 896×

Keď som vstávala, prehliadla som niečo, čo som nemala. Oproti mne stál muž v kukle a mieril na mňa zbraňou. Reflexívne som zdvihla ruky nad hlavu. Zavzlykala som.

„Rozlúč sa zo svetom, ha ha ha, to je tvoj koniec!“

„Ja nechcem umrieť, prosím.“

„Neskoro!“

Ozval sa ďalší výstrel a mňa niečo pichlo na hrudi. Od bolesti som spadla k zemi.

„Bella, Bella, počuješ ma?“

Otvorila som oči a uvidela kňaza. Zase ten sen, opakuje sa noc, čo noc. Prenasleduje ma to a nedovolí zabudnúť. Len som prikývla a posadila som sa.

Zobudila som sa v nemocnici.Poobzerala som sa okolo seba, ale nič som nevidela.

„Čo sa stalo?“

Nikto sa mi neozýval. V tom sa mi vybavili spomienky. Konečne som mala svoju pamäť späť. Ten výstrel! Pozrela som sa na svoju hruď, neboli tam po ňom žiadne stopy. René mi hovorila, že som poloupír! Ale, čo sú upíri zač? Ako je možné, že som tak rýchlo vyliečená? Ten list, musím ho nájsť. Čo je s René, naozaj umrela? To mi nemôže urobiť, nechcem ísť za Charliem. Veď on ma ani nepozná. Pamätá si ma ako malé nevinné dievčatko, ale ja taká už dávno nie som! Musím ale uznať, že do Forks sa teším. Je tam daždivo, chvalabohu! Neznášam slnko uberá mi energiu, dokonca sa mi stalo, že som aj omdlela, keď som na ňom dlho bola. Od vtedy sa mu vyhýbam.

„Ahoj, už si hore?“

„Kto ste? Čo tu robím?“

„Som tvoj ošetrujúci doktor, priviezli ťa sem, lebo si omdlela. Svedkovia povedali, že počuli dva výstrely, ale dôkaz sa nenašiel. Jeden dokonca tvrdil, že vystrelili na teba. Prečo si však nebola postrelená? Žiadnu guľku sme v tebe nenašli,“ zhlboka sa nadýchol, teraz asi príde ta dôležitejšia časť, „bohužiaľ mám zlú správu, tvoja matka umrela a...“

Ďalej som už nič nevnímala všetko to na mňa doľahlo. Začala som vzlykať, totiž nikdy keď som plakala mi netiekli slzi.Možno to má niečo s tým, že som poloupír.

„... takže zajtra ťa prepustíme, prihovoril sa za teba kňaz, tak ostaneš u nich na fare do pohrebu a potom odletíš k otcovi. Teraz sa vyspi, určite to je pre teba ťažké..."

Spomienky bolia, prečo musíme spomínať?  Zajtra je pohreb, to bude tiež bolieť. Potom pôjdem do Forks. Letenky už mám kúpené. Musím ísť ešte domov, nájsť ten list. Je pre mňa dôležitý.

Otvorila som okno a ladne vyskočila, ešte, že má fara hosťovské izby na prvom poschodí. Nasadla som na bicykel, ktorý tu bol opretý. Na to, že bola noc som videla celkom dobre. Zaprela som sa do pedáľov čo najsilnejšie, ale nie až tak aby som ich zlomila, a vydala som sa na dlhú cestu.

Bicykel som hodila do trávy a rozbehla sa k najbližšiemu oknu. Vedela som,  že dvere budú zamknuté a nemala som kľúč. Okno bolo otvorené. Dúfam, že to tu nevykradli. Skočila som do vnútra. Bola som v kuchyni. Tichým krokom som prešla do maminej spálne. Čo by bolo keby žila? Zatriasla som hlavou aby som na seba nepriviedla zlé myšlienky. Nočný stolík. Spravila som pár krokov a stála pred ním. Zhlboka som sa nadýchla aby som si dodala odvahu. Otvorila som šuflík a vysypala som ho. Predsa len, to takto nájdem rýchlejšie. Prehrabovala som sa všetkými papiermi, ale nič som nenašla. Začínala som byť zúfalá. V tom som si všimla jednu starú obálku. Bolo na nej napísané:

Pre Isabellu, moje milované dieťatko.

A pod tým dopísané iným písmom:

Prepáč, Bella, že som si list od tvojej matky prečítala aj ja. Prikladám list odo mňa, ale ten si prečítaj ako druhý. Milovala som ťa ako vlastnú.

Tvoja René.

Takže René nebola moja matka? Prečo mi to nikdy nepovedala! Nenávidím ju. Navždy by si to nechala pre seba? Povedala by mi to, keby neumrela? Musím už ísť. Budem sa tým zaoberať neskôr. List som si strčila do nohavíc a bežala som späť na faru.

Vstávala som zničená. Bolel ma každý kúsok tela. Rozhodla som sa, dať si sprchu, aj keď som sa umývala včera večer. Pomaly som vyliezla z postele, predsa len sa mi dnes nechcelo nič. A ešte k tomu je ten pohreb! Všetci mi budú želať úprimnú sústrať, ale aj tak to nemyslia vážne, ony s ňou neprežili pomaly celý svoj život!

Trasujúcimi rukami som hodila kvety do hrobu, v ktorom už bola truhla aj s René. Bude mi chýbať. Pomalým krokom som sa vybrala k taxíku, ktorý tu na mňa čakal.

„Bella, počkaj na mňa!“

Och, len to mi teraz chýbalo, stretnúť svojho bývaleho. Zdrapil ma za ruku a ja som sa pomaly otočila.

„Bella, ja...“

Potom ma objal, presne to som teraz potrebovala, ale objatie som mu neopätovala.

„Mhh...“

Zdvihla som zrak a tam uvidela kňaza. Buchla som do Ricka, ale ten sa ani nepohol.

„Rick!“

Sykla som na neho a ten ma konečne pustil.

„Necháte nás osamote?“

Rick sa hneď vyparil. Otočila som sa smer taxi a kňaz vykročil vedľa mňa.

„Dúfam, že nás navštíviš, aspoň hrob tvojej matky.“

„Určite, musím sem predsa čas od času prísť.“

„Ty nič nemusíš, hlavná je vôľa.“

„Tak zbohom, bude mi to tu chýbať.“

„Boh ťa žehnaj, Isabella.“

Nastúpila som do taxíka a pomaly sa pohol. Zavrela som si oči a predstavovala som si rôzne scenáre ako môže dopadnúť stretnutie s Charliem.

„Slečna.“

Otvorila som oči a zistila som, že stojíme pred letiskom. Do rúk som mu vtiskla bankovku a višla som. Vyložil mi kufre a odišiel. Chytila som ich a vydala sa do vnútra. Prešla som cez halu, ani neviem ako, ocitla som sa pred letuškou.

„Prajete si?“

Predložila som jej letenku a vybrala som sa  do lietadla. Vlastne ani neviem čo sa mi stalo s kuframi. To bude dlhý let. Našla som si svoje miesto, ktoré bolo pri okienku. Aspoň sa budem mať na čo pozerať. Sadla som si a vydýchla som.

„Ahoj!“

Ozvalo sa pri mne otočila som hlavu a vedľa seba som uvidela krásnu ženu. Mala dlhé blond vlasy a zlaté oči.

„Ahoj, som Bella.“

„Rosalie.“

Jej pokožka bola taká teplá ako tá moja, čiže dosť ľadová. Takže ona je upír! Prehltla som v tom som si všimla, že si ma premeriava.

„Kam cestuješ?“ spýtala sa ma po chvíli.

„Sťahujem sa do veľkého zapadákova.“

„Smiem vedieť kam?“

„Do Forks.“

„To je náhoda, ja tam žijem!“

Kriste a upír žije v tom istom mestečku ako ja. Bolo mi to nepríjemné. Usmiala som sa, aby si nemyslela, že som divná.

„Je vás viac?“

„Ja, Emmett, Alice, Jasper, Edward, Carlisle a Esmé.“

„Takže sedem?“

„Hej.“

Do šľaka. To sa musí stať práve mne. Zvyšok letu prebiehal pokojne. Keď sme pristáli, zakývala som Rosalie a vybehla odtiaľ ako uragán. Vnútri ma čakal Charlie. Keď ma uvidel roztiahol ruky a usmial sa. Nechcela som mu kaziť radosť, tak som ho objala tiež.

Keď nakladal kufre, vyšlo slnko. Nahodila som naštvaný výraz a rýchlo som sadla do auta. Niečo ma tlačilo na zadku tak som siahla do vrecka. Vytiahla som odťiaľ predsa len trochu zhužvaný list, ktorý som si tam pred tým strčila. Pomaly som ho začala otvárať. Konečne sa dozviem pravdu!

Prológ Ω 2. kapitola

Prosím ten komentár, veď vás to nezabije. Čím viac komentárov, tým rýchlejšie pridám ďalšiu kapitolu!

Autor: rossieC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mám umrieť, to nezmeníš - 1. kapitola: