Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Malý chlapček - 25. kapitola

27.08.2011 (17:30) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 61× • zobrazeno 6286×

Priznám sa, že nad koncom som premýšľala príliš dlho a stále ho menila, ale nakoniec som sa rozhodla. Za tento koniec môžete ďakovať hlavne týmto skvelým osôbkam - WhiteTie, LuLuu,TeenStar a kikuske.  A všetky vaše komenty ma presvedčili k tomuto koncu, tak dúfam, že sa vám takýto koniec bude páčiť.. :) A všetkým Vám veľmi ďakujem za komenty počas celej poviedky.

25. kapitola 

„Kde je tak dlho?“ pýtala sa netrpezlivo Esme a prechádzala sa v obývačke z jednej strany na druhú.

„Vráti sa, veď ju poznáte,“ odpovedal Emmett sucho. Esme sa naňho zamračila a nervózne sa posadila ku Carlisleovi. Ten ju objal a snažil sa ju upokojiť.

„Esme, Emmett má pravdu. A okrem toho, Bella sa vie o seba postarať. Bude v poriadku,“ uisťoval ju Carlisle.

Ja som stál pri okne a nervózne klopal prstami do parapetu. Nemohol som do seba vstrebať, že je tehotná. To budem už v sedemnástich otcom? Síce som jej povedal, že sa dokážem postarať o ňu aj dieťatko, ale nie som si tým tak istý. Sám by som sa dal nazvať ešte deckom. Ale ja ju milujem, možno nie tak ako Steven, ale milujem a chcem byť len s ňou.

„Edward, ako sa to stalo?“ spýtal sa ma zrazu Carlisle.

„Nechceš, aby som ti opisoval, ako prebieha sex, však?“ Emmett vybuchol od smiechu, ale Carlisleov výraz mu úplne stačil, aby sa okamžite upokojil.

„Veľmi vtipné, Edward. Zaľúbil si sa do nej?“

„Áno,“ priznal som. Esme sa prudko nadýchla, ale nevyzerala nahnevane, čím ma prekvapila.

„Kvôli tebe ho podviedla,“ šepla zničene.

„Áno, aj to už viem veľmi dobre. Ale ak by nesúhlasila, nechal by som ju. Pozri, určite vieš, aké to je, ak niekoho miluješ a túžiš po ňom. Presne to cítim pri Belle, ja ju milujem,“ hovoril som jej vyšším hlasom, čím som ju vytočil.

„Ale nemal si sa s ňou hneď vyspať! Myslíš, že ťa bude niekedy milovať. Miluje Stevena! A ste súrodenci!“ kričala po mne.

„Sme len nevlastní súrodenci,“ pripomenul som jej cez zaťaté zuby. „Už to je aj tak jedno, nikdy ma nebude chcieť.“

„Mali by sme zavolať Stevenovi, išla predsa za ním,“ zmenila tému Rose. Carlisle prikývol a zdvihol zo stola telefón. Emmett mu dal jeho číslo. Všetci sme napäto počúvali, aj keď oni mali oveľa, oveľa lepší sluch ako ja.

„Steven, to som ja Carlisle, je s tebou Bella?“ spýtal sa Carlisle. Chvíľu počúval a celú dobu sa mračil. A nebol jediný, všetci sa tvárili zvláštne.

„Dobre, budeme ťa čakať,“ povedal o chvíľu a zložil to.

„Nie je uňho, vôbec tam nebola,“ odvetil skleslo. Esme s Alice naňho vystrašene pozerali. Kam len mohla ísť? Ach bože, dúfam, že je v poriadku. Ale určite je, možno išla len niekam trucovať a večer sa vráti.

„Ach, kam len mohla ísť?“ Esme nemala ďaleko od plaču, ale Carlisle sa ju snažil upokojiť. Nerozumel som, prečo z toho robia takú tragédiu. Veď mohla ísť len niekam bližšie odtiaľto, aby sa upokojila alebo si poriadne poplakala.

„Robíte z toho príliš veľkú vec, možno sa išla len niekam vyplakať,“ povedal som sucho.

„Buď už konečne ticho!“ skríkla po mne Esme. Povzdychol som si a posadil sa vedľa Emmetta. Toto nikam neviedlo, možno by sme ju mali ísť hľadať.

„Prepáč,“ šepol som jej na ospravedlnenie.

„Už ide,“ povedal zrazu Emmett, keď sme už polhodiny nemo sedeli v obývačke.

„Super,“ odvetil som ironicky a znudene sa oprel o sedačku. O chvíľu zaklopal, tak mu išiel Emmett otvoriť.

„Nazdar, starec,“ pozdravil ho a prišli za nami.

„Stále nič?“ spýtal sa Steven, vyzeral rovnako vystrašene ako Esme. Určite na ňu už nebol nahnevaný, bál sa o ňu. Naozaj ju miloval.

„Nie, už som zúfalá,“ šepla Esme.

„Poďme ju hľadať,“ navrhol Emmett a už s kľúčmi od auta v ruke. „Možno išla na nejaké svoje obľúbené miesto.“

„Dobre. Pôjdem ja s Esme, Emmettom a Rosalie, vy tu ostaňte,“ povedal Carlisle.

„Idem s vami,“ oznámil som mu a už stál na nohách.

„Nie, Edward, ostaneš tu. Nemyslím si, že by Bella chcela vidieť práve teba.“ Prevrátil som očami a snažil sa splynúť so sedačkou.

„Alice, nevidíš ju náhodou v nejakých víziách?“ pýtal sa jej Steven zúfalým hlasom.

„Nie, nič nevidím. Bože, dúfam, že je v poriadku.“ Pritúlila sa k Jasperovi a privrela viečka, veľmi sa bála o Bellu. Takisto som sa začínal strachovať. Nie, priveľmi som sa u ňu bál.

„Edward, môžeme sa porozprávať?“ opýtal sa ma zrazu Steven. Prikývol som a išli sme spolu do kuchyne. Dúfal som, že ma ešte nechce zabiť, ale tvári sa pokojne.

„Je mi jedno, či je to dieťa tvoje alebo moje, ale ja sa jej nevzdám. Milujem ju.“ Úprimnosť v jeho hlase bola neprehliadnuteľná. Vedel som to. Ona ma nikdy nebude milovať, nemám proti nemu žiadnu šancu, ale nemám mu to za zlé. On ju miloval už od začiatku a vie, že je city budú stále. Určite je pripravený na to, že bude otcom. Ja nie som... myslím. Nemal som sa s ňou vyspať, mala byť pre mňa len sestra. Keď príde, všetko jej vysvetlím. Bože, čo si to myslím za blbosti, toto nedokážem nikdy ľutovať.

„Ja viem,“ povzdychol som si. „Viem, že by ma nikdy nemilovala. Nemal som sa s ňou... vyspať. Bola to tá najväčšia blbosť, akú som mohol urobiť. Prepáč mi to aj ty. Viem, že si tento čin nezaslúži žiadne odpustenie, ale môžem ti sľúbiť, že ju budem brať len ako sestru.“

Ani sám by som neveril tejto ďalšej blbosti. Nikdy sa jej nevzdám, ale on si to môže myslieť. Ja ju milujem a vždy budem milovať. Po tých jeho slovách som sa cítil silnejší. Áno, dokázal by som sa postarať o naše dieťatko.

„Som rád, že sme sa dohodli.“ Spokojne sa usmial a udrel ma priateľsky do ramena. Zrazu sa ozval zvonček. Rozbehol som sa tam a takmer vyvalil dvere. Stál tam policajt a tvári sa strašne zvláštne. Toto sa mi nepáčilo.

„Vy ste rodina Belly Cullenovej?“ spýtal sa ten policajt.

„Áno,“ odpovedal som mu a začul, že za mnou už stoja aj ostatní. Policajt si nás všetkých obzrel a sklopil oči. Potom sa na nás znovu pozrel so smutným výrazom.

„Je mi ľúto, ale slečna Cullenová mala vážnu nehodu. Narazila plnou rýchlosťou do nákladného auta, ktoré viezlo naftu. Auto vybuchlo a vaša dcéra bola... bola na mieste mŕtva.“

Poznámka autora: Tu mal byť koniec, ale to som vám nemohla urobiť. :)

Fuj, ako som nenávidel tento sen. Otvoril som prudko oči, no hneď som uvidel anjelskú tvár svojej manželky. Vlasy jej jemne padali do tváre, pery mala pootvorené, vyzerala božsky. Sledoval som ju tak podrobne, až sa zamrvila a otvorila viečka. Zlaté oči sa nežne smiali, úsmev ju robil ešte úžasnejšou, ak to je vôbec možné.

„Zasa si mal ten sen?“ spýtala sa ma šepky. Prikývol som a pritúlil sa ešte tesnejšie k jej nahému telu. Tváre sme mali pár centimetrov od seba. Bola kúzelná.

„Už je po tom, Edward, už je všetko v poriadku,“ uistila ma s úsmevom.

„Vieš si len predstaviť, aký som mal vtedy o teba strach? Tie slová toho policajta boli to najhoršie, čo som kedy počul. Čo by som bez teba robil, Bella?“ Zúfalosť v mojom hlase bola tak jasná. Doteraz si pamätám presne každé slovo, ktoré ten policajt povedal. Alice sa vtedy neudržala, vzlykala celý deň, ale viete, čo sa stalo potom? Prišiel zvyšok rodiny a viezli so sebou vystrašenú Bellu. Stihla utiecť z toho horiace auta, ale všetci, čo videli tú nehodu, boli v tom, že Bella na mieste zomrela. Ak by sa jej vtedy niečo stalo, neprežil by som to. Šiel by som hneď za ňou.

„Edward, všetko je v poriadku, už sa nám nikdy nič nestane. Budeme spolu. Navždy,“ uistila ma a plnými perami ma pobozkala na ústa. Božský dotyk. Tak nežný a plný lásky. Nikdy som neveril, že sa tohto dožijem.

„Milujem ťa,“ vyznal som sa jej, takmer som sa rozplakal, keď som videl ten jej nežný pohľad, ktorým ma obdarúvala každučký deň. Patrila mne, len mne, nikomu inému.

Ale nebyť Volturiovcov, Bella by nikdy nebola moja. No možno áno, ale nie som si tým istý. Presne si pamätám ten deň, bolo to asi pár týždňov po tej Bellinej nehode, kedy na naše dvere zaklopali upíri v čiernych rúchach. Poznal som ich z Carlisleových rozprávaní. Volturiovci. A Steven bol jeden z nich, bol členom gardy spolu s nejakým Demetrim a utiekli z Talianska. Snažil sa to všemožne vysvetliť Belle, ale už bolo neskoro.

Ale ešte predtým som si všimol, že Bella už nevyzeral pri ňom tak šťastne, ako predtým. So mnou sa síce nerozprávala, ale po Stevenovom odchode sme si začali k sebe hľadať cestu. Už vtedy sme obaja vedeli, že medzi nami nemôže byť priateľstvo, my sme si boli súdení a vždy budeme. Naša láska prerástla do toho najkrajšieho, čo som nikdy nepoznal. Keď bola moja Bella už v piatom mesiaci, rozhodol som sa, že chcem, aby ma premenili. Nechcel som, aby ma premenili, keď sa narodí naše maličké, lebo by som mu mohol ublížiť. To by som nikdy neriskoval. Nikdy.

„Nad čím premýšľaš?“ spýtala sa ma tichým hláskom.

„Nad našou minulosťou.“

Sladko sa pousmiala. „Mysli radšej nad našou úžasnou prítomnosťou a ešte krajšou budúcnosťou.“

Mala pravdu - ako vždy. Tejto žene som sa nikdy nedovolil odporovať, ja som sa vždy správal ako decko, ale ona ma zmenila. Obaja sme teraz poloupíri, priznám, že tento život je neskutočný. Čo viac som si mohol priať.

„Už sa budí,“ šepla zrazu Bella a otočila sa k malej, ružovej postieľke vedľa nás. Pretočil som sa nabok k nej a hruďou sa natlačil na jej chrbát. Objal som ju okolo pásu a túlil sa k nej.

Naša maličká dcérka otvorila zrazu oči a zmätene sa obzerala po okolí. Do pusinky si vopchala prstíky a začala ich sať.

„Naše malé je hladnučké,“ povedala nežne Bella a vykrútila sa mi z objatia. Posadil som sa a sledoval, ako Bella vyťahuje našu dcérku z postieľky. Sadla si s ňou ku mne a stiahla zo seba prikrývku, aby odhalila svoj prsník. Maličká už otvárala pusinku a vďačne sa prisala na bradavku. Začala hltať mliečko, tvárila sa pri tom tak spokojne. Pohladil som ju nežne po bronzových vláskoch a pobozkal svoju ženu na sladké pery.

Oni dve boli môj život, moje obrovské lásky, moje jediné dôvody existencie.

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Malý chlapček - 25. kapitola: