Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ludus quum fatalis 8.kapitola

8.kapitola

Edward

Dva týždne som nerozprával, nevšímal som si to. Dva týždne som umieral hladom, nevšímal som si to. Dva týždne som umieral smädom, nevšímal som si to. Dva týždne mi bola zima, nevšímal som si to. Dva týždne som fyzicky umieral, nevšímal som si to. Dva týždne som umieral smútkom. Nedokázal som myslieť, vždy keď som sa o to pokúsil, videl som ju. A ona mi zaberala všetky moje myšlienky. Jej pery, jej dych, jej telo. Jej klamná láska.

Dieťa. To dieťa, mi zničilo život! Zobralo lásku! Ale aj ona je na vine! Obalamutila mi hlavu a potom si odišla! To nemôže byť pravda! Zašiel som si rukami do vlasov.

Chúlil som sa pod nejakým stromom. Päste som si pritláčal na spánky chcel som byť zvieraťom. Nič necíti, nič ho psychicky nebolí. Nie ako mňa skoro človeka. Asi po chvíli som sa troška upokojil. Schoval som sa do nejakej diery a snažil sa zaspať. Tak aby som sa už nikdy nezobudil...

Po dvoch týždňoch alebo po dvoch rokoch? Alebo po dvoch storočiach? Neriešil som čas. Na čo? Na čo je čas? Na dve veci. Až keď ma objali mocné Felixové paže, až kým ma Heidiné paže nezabalili do Teplých perín a až kým sa na mňa otec naštvane nepozeral. Prebudil som sa do slnečného rána. Pozeral na mňa síce hrozivo ale utrápene.

"Prečo, Edward? Prečo si sa chcel zabiť? Keby mi tu Violet nezavolala, že si nebol dlho doma, tak by si tam vonku asi zomrel."

Pozrel som sa na tú mrchu, ktorá sedela na kraji mojej postele a tvárila sa nevinnosť sama o sebe. Bez toho, že som mal stuhnuté celé telo. A vrhol sa na ňu. Zhodil ju z postele. Ani neviem prečo ale škrtil som ju. Odtrhol ma až môj otec. Ktorý mal na sebe košeľu a nohavice.

"Edward. Prečo si Violet napadol?"

"Ona mi zničila život!"

"Nič som Ti nezničila! Tá fľandra odišla sama." A potom mi to v myšlienkach odhalila.

Ples, ktorý bol na našu počesť. Na to, že sme sa zasnúbili.

Na to ako sa vyhovárala, že Aro ani Caius s Markusom, nemôžu prísť ale poverili ju tým. Zaujímavé, že otec na to ešte neprišiel.

Ako povedala Belle o mojom vymyslenom zasnúbení, ako jej to hovorila do očí, ako zákerne sa usmievala. Musel som potriasť hlavou. To nebolo možné to by mi Violet nikdy nespravila!

"Otec, veď ty ani nevieš čo ona spravila?!"

"Nič Violet nespravila!"

"Dotkni sa jej ruky!" zavrčal som a ona sa stiahla. Vedela, že je zle. Asi preto nosila rukavice a svoju mramorovú pokožku si zahalila všemožnými kusmi oblečenia. Otec sa na mňa prekvapene pozrel.

"No otec, pozri sa!"

"A prečo by sa mal pozrieť?" zasyčala Violet ale skôr ako na mňa stihla skočiť ju pri zemi udržala Jane. Violet sa zmietala v kŕčoch keď k nej otec pristúpil.

Otec sa jej dotkol a na minútu prestal dýchať. Oči mu skoro vypadli z jamiek, zdesene sa pozeral na Violet. Jednou rukou kývol na Jane a tá sa prestala na Violet, usmievať.

"Violet, čo si to spravila?"

"Sľúbil si mi, že Edward bude môj!"

"Ak si ťa vyberie!"

"Ale vybral si ma, však Edward! Povedz niečo!"

"Nikdy!"

"Violet! Dmetri, Felix?!"

"áno, pane?"

"zaveďte Violet do cely vo Volterre."

"Ale pane, ona je pod vašou ochranou."

"Už nie je." Povedal môj otec a kývol nech ju odvedú.

"Edward! To mi nespravíš! Miluješ ma!"

"Akurát tak v zlom sne." Zakričal som za ňou napäť.

"Ďakujem otec."

"Bež za ňou chlapče!"

"Ale čo ak ma nechce?" bolelo ma ešte viac keď som si myslel, že odiša. Ale to, že by ma nechcela, to bolo ešte horšie.

"Vieš ako som jej otec, ublížil?"

"Neboj sa Edward, miluje ťa a ty ju tiež, nemusíš sa báť. Choď ale vráťte sa do Volterry, prosím. priveď aj Cullenovcov, musím sa im ospravedlniť."

"Dobre otec, máš pravdu. Kde je ten matkin prsteň?"

" u mňa v izbe."

"dobre. Opatruj sa otec, mám ťa rád."

Nastúpil som do svojho súkromného lietadla a letel za svojou láskou. Ešte dve hodiny! Každú minútu, každú sekundu som počítal. V rukách som mal matkin prsteň. Aj keď moja mama, tiež sa volala Isabella zomrela pri mojom pôrode, nenahneval sa na mňa otec, aj keď ju úprimne miloval. Po dvadsiatich rokoch si našiel Sulpiciu. Tá bola naozaj skvelá a milovala môjho otca a nie jeho postavenie. A mňa mala tiež rada. A nesnažila sa vynahrádzať mi moju mamu. Prevracal som zlatý prsteň, so zlatou obručou a nevypracovaným diamantom. Spomínal som na jej telo, na jej anjelský úsmev, ktorý ma každé ráno privítala. Nemyslel som na to, že možno ma nebude chcieť. Mysll som na ňu na nič viac. Tak preto som sa nahneval na Felixa, že ma zobudil z môjho snenia, keď ma zaťahal za ruku.

"Čo chceš, Felix?"

"Sme tu."

"Už?!"

"Áno."

"Tak poďme!"

Nasadli sme do mojej čiernej nablískanej limuzíny. Felix opäť šoféroval. O dve hodiny sme boli pred strednou školou vo Forks...

(Tu som to chcela zakončiť, ale kamoška ma presvedčila, že si to nezaslúžite, tak dobre, pokračujeme!)

Všetci sa ako na povel dovalili von. Dve namyslené kravy, ako som ja volal také pipky, išli smerom ku mne. Ale skôr tam boli ich myšlienky

"Bože! Ten vyzerá a to auto, bude môj!" prvá, ktorá sa volala Jessica a druhej, ktorá sa volala Lauren.

"Nebude ho mať Jess, ona má každého a tento bude môj! Ach, ako krásne budú vyzerať naše deti."
Skoro ma naplo ako si to všetko predstavovala ale keď som ju vymenil a dal Bellu. Jej oči, jej pery a jej telo. Hľadal som práve to. Tie jej krásne hnedé oči. Ale nenašiel som ich. Začal som sa báť. Čo ak odišla, alebo si našla niekoho iného? A mňa už nechce? Ale aká moje dieťa! Ale nie ona taká nie je. Ešte raz som prebehol všetky myšlienky ale to mi bolo na nič, Belline som nepočul. A potom som sa stretol ,konečne, s jej očami. Rukami si chránila bruško, na ktorom skoro nič nebolo vidieť a pretláčala sa pomedzi dav. Felix s Demetrim a Nhilou tvorili akúsi zábranu aby ku mne nikto nešiel. Bella sa zastavila pri mne. Periferným videním som videl ako sa Jane aj s Cullenovcami skladajú do ich áut a odchádzajú. Neviem na čo Bella čaká ale nechcel som strácať čas. Prelomil som svojim krokom tú poslednú hranicu a uväznil ju vo svojom náručí.

(Znova som to chcela ukončiť ale nebudem Vás napínať.)

Všetci onemeli, aj riaditeľ s učiteľkami. Pár krát som s Bellou zatočil a potom som Bellu zložil na zem a jemne ju pobozkal na pery. Myslel som si, že ma odhodí ale ona si zaplietla ruky okolo môjho krku a do bozku vložila väčšiu vášeň. Mal som čo robiť aby som ju nemusel oprieť o kapotu auta alebo ju zatiahnúť do nejakého kabinetu a.....

Jemne som ju odstrčil a pozrel na vykoľajeného riaditeľa.

"Isabella Swannová odchádza na pobyt do Talianska a aj so Cullenovcami aHaleovcami." Povedal som a ďalej sa nepýtal, zatiahol som Bellu na zadné sedadlo svojho auta. Okamžite som si ju pritiahol do lona. Ešte nezačala kričať, dobré znamenie.

"Prepáč mi to, strašne ma to mrzí, čo si si musela vďaka mne vytrpieť a žiadam ťa o odpustenie." Pozrel som sa jej do hlbokých čokoládových očí. Mala tam lásku, vášeň. Nie zlobu a nenávisť? Prečo? Zdvihla svoju krehkú ruku a poláskala ma po líci.

"Je ti odpustené, ale pod jednou podmienkou."

Pre teba všetko."

"Nikdy nás už neopustíš." Už začala používať aj plurál. Nikdy.

"Isabella Swannová?" opýtal som sa na miesto odpovede. Keď odpovedala bola prekvapená.

"Áno?" uniklo jej z jej saténových pier.

"Staneš sa mojou ženou? Kráľovnou upírov a matkou mojich detí?"

"Áno." Odpovedala pevne. Vyhrabal som prsteň a navliekol som ho na jej útlučký prst. Zapýrila sa. Vyhrnula si tričko a ukázal na takmer ploché brucho ale mojim zrakom som videl maličkú vybúleninu. Jemne som to poláskal. Ešte som nič necítil. Ale niečo tam bolo.

"Naše dieťa." Zašepkala Bella a ja som sa na ňu pozrel.

"Moje?"

"A koho ty môj hlupáčik?"

"Ja nie že by som o tebe pochyboval, to nie len je to také iné, že sa budem musieť o svoju milovanú s niekým deliť ale je to naše, moje. Moja krv. Určite bude krásna po maminke."

Usmial som sa na Bellu a ona na mňa vyvalila oči.

"Ty chceš aby to bolo dievča?"

"Ale krásny po maminke."

"A nie po oteckovi?"

"Ak bude mať tvoju krásu ta niekto nebude krajší."

"Nie iba každý upír."

"Nechápeš to alebo sa nevidíš tak jasno, Bella. Si krásna, najkrajšia na svete."

"Jasné."

"Milujem ťa, vieš to?"

"Milujem ťa." Potom začala opäť tak ticho chrapkať alebo to bolo skôr pradenie, ako mačiatko. Celý let a celú cestu do Volterrz prespala. Až za bránami sa prebrala.

"Bré ráno." Natiahla sa. Všetci nás už čakali. Aro si zobral Carlisla do pracovne a podľa myšlienok sa mu chcel ospravedlniť. Heidi zaviedla Cullenovcou do svojich apartmánoch a ja som Bellu pomaly viedol chodbami.

"A toto je moja matka." Zastavil som sa pred obrazom mojej matky.

"Bola nádherná." Vydýchla a pohladkala štruktúru obrazu.

"Bola."

"Viem, že o tom nechceš rozprávať ale ako zomrela? Nemusíš odpovedať a nehnevaj sa prosím."

"Raz budeš kráľovná, musíš poznať naše legendy. Vieš pred sto ôsmimi rokmi som sa narodil. Rumuni sa snažili Volturiovcoch zhodiť z trónu, lebo oni dediča mali a my nie. Ale potom sa môj otec zoznámil s ľudským dievčaťom. Doniesli ho na večeru ale jeho uchvátila. Voňala mu nádherne a bola nádherná a namiesto jej zjedenia alebo vypitia, ju zobral k sebe do apartmánu. Dlhé hodiny sa rozprávali, smiali, otec prestal piť ľudskú krk a prešiel na vegetariánsku. A jedného dňa došla môjho otca zviedla. Milovali sa. A moja matka ostala tehotná ale pôrod neprežila. Zlámal som jej všetko čo sa dalo." Zachmúril som sa. Nechcel som aby ma poznala takého to.

"Mne naše dieťatko neublíži a ani ty si mi neublížil." Nežne ma poláskala po líci.

"Ja viem." Zobral som si jej dlaň a vtisol k perám. Jemne som ju pobozkal.

"Ako to bolo ďalej?" zasmial som sa, bola taká nedočkavá.

"Narodil som sa ale matku nezachránil ani náš jed. Otec ma miloval aj napriek tomu, že som zabil jeho jedinú lásku. Ale vrátil sa nám trón a teraz po sto rokoch, keď som oficiálne dospel a Rumuni nás zase tlačili von z trónu ale mal som dva roky na splodenie dediča a tam som spoznal jednu nádhernú ženu, ktorá je taká krásna až sa mi hlava točí a neviem pri nej rozmýšľať."

"Prestaň! Budem sa červenať." Pokarhala ma.

"Milujem keď sa červenáš."

"Ja viem, ale už ma začínajú bolieť nohy, kde budem spať?"

Podrazil som jej nohy a vyhupol do náruče.

"Hej, viem chodiť!"

"Povedala si, že si ma vezmeš a ja si ťa budem rozmazlovať!"

"Nie!"

"Ale áno!"

"Tak fajn ale máme veľkú spotrebu uhoriek."

"Čo si praje moja princezná, to bude mať."

Bella

Doniesol ma k nemu do izby. Keď ma jemne pokladal na posteľ a chcel odísť. Všimla som si jeho vypracované telo, jeho brušné svaly. Nemohla som mu odolať. Postavila som sa za neho a objala ho okolo pása. Ruky mi pritom zablúdili pod jeho tričko. Okamžite stuhol.

"Bella? Čo to robíš?"

"Skúšam zviesť môjho budúceho manžela."

"Ale my by sme nemali spolu spať, kým nebudeme manželia." Povedal ale aj tak sa otočil ku mne. Okamžite som mu rozopínala košeľu odspodu. Takú túžbu po ňom, aby som ukojila svoje vlastné telo, som ešte nezažila. Chcela som ho tak moc až ma to bolelo. Hneď ako som mu vyzliekla košeľu som mu ruky pritlačila na hruď a pery na krk. Laškovne som sa mu pozrela do očí a za límec od jeansov som ho ťahala k posteli.

"A čo s tým hodláš spraviť?"

"Ujdem ti?" mal zatvorené oči a veľmi ťažko dýchal, nie on dychčal. Rukami ma zatlačil na posteľ. Sadla som si a on nado mnou stál. Pomaly som ho vyzliekala.

"Bella. Prestaň!"

"Nie."

"Prosím, neovládam sa."

"Nie." Stiahla som mu nohavice po kolená, teraz bola rada na ňom.

"Zabijem ťa."

"Nie!"

Položil mi ruky na ramená a zatlačil ma do vankúšov. Strhol zo mňa tričko i nohavice. Ostala som iba v spodnom prádle. Ako aj on. Zrazu sa zarazil a pozrel na mňa dosť vyľakane.

"Čo ak ublížime dieťatku?"

"Nie, neublížime. Andrea mi to dovolila."

"Bella, som smädný, zabijem ťa." Lačne na mňa hľadel a lačnou rukou mi prechádzal po pokožke.

"Neverím ti, že by si ma bol schopný zabiť, určite by si to dokázal ale nie dnes. Túžiš po mne."

"Bella, ja..." Už som začala byť podráždená.

"Do čerta, Edward!" pretočila som ho pod seba. Opatrne som mu dala dole aj jeho aj moju poslednú zábranu medzi našimi hladnými telami. Opatrne som spojila naše telá v jedno. S Edwardovimi prstami som si preplietla tie svoje. Opäť to bolelo, zaťala som zuby. Edward ma pretočil pod seba. Nejako som tušila, že mi chce utiecť, tak som mu nohy obmotala okolo pása. Pobozkal ma na zaťatú sánku.

"Opäť ťa to bolí. Vieš, že to nenávidím a ty mi to ešte naschvál spôsobuješ." Bolesť pominula ako náhle sa zase pohol. Aj po prvý raz som cítila, že za tou bolesťou je niečo príjemné.

"Nebolí ma to."

"Bella, nevieš klamať." Nemala som chuť sa s ním hádať a tak so vzdychla a opäť obtrela svoju panvu o tú jeho. Zavrčal a silnejšie mi stisol zápästia. Ešte to nebolelo ale nebolo to ani príjemné. Ani môj žalúdok ani bábätko nebolo proti tak som sa zapojila do toho víru vášne...

Ležala som mu na hrudi a Edward sa mi hral s vlasmi. Bábätko bolo úplne blažené. Aj ja som bola úplne blažená. A zrazu ako keby ma obliali ľadovou vodou a ešte na mňa fúkali ľadový vzduch. Edwardova pokožka bola ešte horúcejšia. Jemne mnou zatriasol.

"Bella? Bella miláčik stalo sa niečo?"

Zo zaťatými zubami som mu odpovedala.

"Je mi zima."

"Preboha, Bella! Si úplne ľadová. Zavolám Carlisla.!"

"Nie! Daj. Ma. Do. Vane. A. Napusti. Vrelú. Vodu." Ťažko som prepchávala slová cez zaťaté zuby. Edward okamžite si obliekol boxerky a napúšťal vaňu. Ja som sa triasla na posteli. Zdvihli ma jeho paže a položili do teplej vody. Vriacej vody.

"Idem ti niečo vybrať na oblečenie. Niečo teplé"

"D-D-D-D-D-Dobre."

Za dve minúty bol späť. Poriadne ma namočil. A o chvíľu mi bola iba taká mierna zima. Zabalil ma do veľkej osušky. Vlasy zvlášť. Položil na poste. Kde bola vyhrievaná deka a plno palónov a vankúšov a deky veľa. Položil ma do vyhrievanej deky a opatrne navliekol nohavičky, potom podprsenku, tielko, tričko s dlhým rukávom a tepláky a ešte hrubé ponožky. Pozakrýval ma až po uši a do úst mi dal teplomer. Snažil sa ma čo najmenej dotýkať. To mi vadilo. Ešte teraz som jeho prítomnosť vo mne cítila.

"Bella, máš 25,6. zavolám Carlisla."

"Dobre." A zase do dvoch minút tu boli všetci Cullenovi a ešte Aro no a samozrejme Edward, ktorý ma držal za ruku. Čo som si aj to musela vybojovať.

"Je niečo bábätku?"

"Nie, Bella, ale asi si takto pestuje imunitu, proti upíriemu jedu." Začervenala sa a Emmett sa zasmial. Všetci pozerali nechápavo iba Edward sa nervózne zasmial.

"Draci."

"Emmett, prestaň! Nechajme Bellu si oddýchnuť." Povedal Carlisle a všetkých odpratal z izby. Edward chcel ísť za ním ale nepustila som ho.

"Nezostanem s tebou."

"Prečo?"

"Lebo sa neviem ovládať keď som s tebou a ty to veľmi zneužívaš."

"Vážne? Mám to začať zneužívať? Mám začať nosiť nejaké sexi prádielko? Alebo..."

"Nie! Len to nie a ja by som tu aj tak ostal.

"Super, podáš mi tie uhorky...

Po troch mesiacoch

Potom ako mi bola strašná zima som mala takéto stavy dosť často. Raz mi bolo teplo inokedy zase zima alebo som prespala celý deň inokedy zase som bola celý deň a celú noc hore. To som zneužívala poriadne. Naschvál som si zabudla uterák v spálni a prišla tam nahá. A vtedy sa Edward nevedel udržať. Pravda nikdy mi to nevyčítal ale hneval sa, že nemá také skvelé sebaovládanie. S Arom som sa udobrila ako aj Carlisle. Caius bol fajn bol taký mladý ale aj tak mal cez tritisíc rokov. Aj Markus bol fajn. Ale ten bol niekde zavretý a vychádzal málo kedy von. Edward mi hovoril, že stratil lásku svojho života a potom aj syna. Spoznala som celý Volturiovský hrad. Všetci sa mi klaňali. Edward ma všade ukazoval a mňa potom tak boleli nohy, že som zaspala ešte pred posteľou. Mala som rodiť tu vo Volterre ale ja som chcela odísť a Edward sa mi vždy podriadil. Tak vo Volterre ostala polka gardy aj sArom, Caiusom a Markusom a my sme odišli do Alpských hôr. Niekam do Švajčiarska. A začali sme chodiť do školy...

Mali sme veľkú vilku. A Alice, Rosalie, Esme a Jane si nenechali ujsť nákupy pre malé.

Moje tehotenstvo bolo normálne. Deväť mesačné raz za čas som vypila troška krvi a inak stále uhorky. Aj v škole. Už som bola aj troška zaoblená ale v škole to nikto nespoznal. Alica ma veľmi dobre obliekala. Postieľku som si vydupala u nás v izbe. A prebalovací pult v kúpeľni. Tiež u nás v kúpeľni. Až keď bude bábätko dosť staré aby mohlo byť samé tak má voľnú izbu. Podľa výskumov to bude asi tiež polovičný upír ale asi slabší, no to ale nevieme, lebo Carlisle sa nevie dostať cez detskú blanu a Alice nič nevidí. A nad menami som tiež nerozmýšľala. Edward to nechal na mňa. No ak to bude chlapec tak jednoznačne Edward. To sa inak ani nedá. Kupovali vecičky aj pre chlapca aj pre dievča. Ja som tiež chcela nakupovať ale nemala som čas. Edward ma vylákal von kúzelnými slovami ako je les, lesné zvery, čerstvý vzduch a voľná horská chata. Na Edward a Jane s Alexom si Cullenovci zvykli všetci veľmi rýchlo. Aj oni si zvykli na nich a čas letel ako vietor...

Po dvoch mesiacoch

Som v piatom mesiaci a je mi naozaj super. Som síce už naozaj oblejšia ale ani v živote ani v milostnom živote mi to nevadí. Ale v škole už na mňa tak škaredo pozerajú. Jedného dňa odchádzam z biológie a Edward išiel do skrinky keď ma zastaví jedna učiteľka.

"Slečna Swannová, môžete na momentík."

"Samozrejme, slečna Greenová." Zatiahla ma do svojej učebne.

"V koľkom ste
mesiaci?"

"Čože?"

"Kedy budete rodiť?"

"ako viete, že som tehotná?!"

"Vaša panva sa pripravuje na pôrod a preto sa rozširuje a tým aj tak chodíte."

"aha, som v piatom mesiaci. Môžem ísť?"

"Áno."

Potom začalo byť moje tehotenstvo rizikové. Bábätko naberalo na sile a mňa tĺklo. Edward sa na mňa nechcel ani pozrieť, myslel si, že zomriem ale Carlisle mi to sľúbil, premení ma.

Ak to prežijem...