Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ludus quum fatalis 6.kapitola

04.09.2009 (08:00) • ClairdeLune • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1146×

Hra osudu

6.kapitola

Bella

Bolo to také......zvláštne. spať v jeho náručí. Také iné. Nechcene som si musela priznať, že sa mi to začalo páčiť. Aj keď ma mal pred chvíľou znásilniť. Áno aj tak sa to dá povedať. Aj keď som ho nevidela, iba som počula jeho hlas, jeho zamatový hlas. Nevidela som jeho tvár, jeho oči, ústa, nos. Ale nevadilo mi to. Jeho vôňa bola taká sladká a omámna ako jeho hlas. Jeho hlas ako balzam na dušu. Nedokázala som nepodľahnúť. Zaspala som. Nechala som hlavu položenú na jeho vypracovanej hrudi a svoj rozum unášaný do neznáma...

Edward

Jej útle telo som držal v náručí. Bolo to niečo zvláštne. Koľko som na svete? Sto rokov a toto som ešte nepocítil. Jej teplé a útle telo som držal pri sebe. Asi po dvadsiatich minútach začala rovnomerne dýchať. Zaspala. Ticho chrapkala. Musel som sa zasmiať ako chrapkala. Tak ako keby priadla ako mača. Ako mačiatko. Bola taká...zlatá. nie ropucha ako som si ju predstavoval. Taká pekná. Nádherná. Zvláštna. A bála sa o svoju rodinu nie o seba. Toto si nezaslúžila! Musím prehovoriť s otcom o nejako inom spôsobe. Ako by mohla prežiť, aby som jej nemusel ublížiť. A aby bola živá aj jej rodina, lebo potom by bola nešťastná a to som.....nechcel? poznám ju pár hodín a už nechcem aby bola nešťastná? Aby jej bolo ublížené? Ešte raz som  sa prizrel na to útle žieňa v mojom náručí. Prečo by som ju chcel ochraňovať? Prečo? Čím je výnimočná? Čím je iná? Opatrne som vstal aby som ju náhodou nezobudil. Nezobudil? Prečo by mi malo záležať na tom aby som ju nezobudil? Neviem. Na žiadne z mojich otázok som nevedel odpovedať. Zakryl som ju. Nie som unavený spal som cestou sem ale mám na niečo chuť. Na čokoládu! Áno idem jesť čokoládu. Prehodil som cez seba župan a ešte raz sa pozrel na to útle žieňa. Spala. Ako anjel. Vlasy rozhodené cez vankúš ako medúzy a jej anjelská tvár, žiarila. Som ňou posadnutý?  Zasmial som sa nad tou myšlienkou. Zišiel som dole schodmi. V kuchyni sedela Jane a Alex. Hneď ako ma uvideli, začali sa šklebiť.

„Ale náš drak prišiel! Prečo si zastrel alebo prečo si pustil hudbu? Nič sme nevideli nič sme nepočuli, žiadna sranda nebola.“ Hodil som po Jane utierku.

„Ani spotený nie si, no to musela byť na nič. Ani nevrieskala.“ Zakrútil hlavou Alex akože *nič nechápem*

„prestaňte!“

„Takže to bolo dobre! No hovor! Aké?“

„Prestaňte!“

„Ale za pravdu sa každý bije!“ zakrútil som hlavou a vyberal si z chladničky mlieko. Na čokoládu som nemal chuť.

„Však zajtra uvidíme!“ podišiel som k skrinke a vyberal pohár.

„Čo uvidíme?“

„No Arovi to povieš a ako vieš, že nebudeme počúvať?“

„No ne nebudete!“

„Ale áno budeme!“

„Prikazujem Vám aby ste nepočúvali!“ Proti môjmu zákazu alebo príkazu nemôžu nič robiť.

„Dobre, dobre tak nám to povie ona!“

„Ona vám nič nepovie!“

„A to už prečo?“

„Lebo aj jej to zakážem!“

„Hnusák.“ Zavrčala Jane.

„Sa zadus.“ Povedal Alex.

„Be-be-be.“ Vysmieval som sa im.

Dorazil som späť do izby. Ležala na bruchu a jednu ruku mala prehodenú aj cez moju stranu postele. Jemne som sa zasmial. Asi moc nahlas, lebo sa zavrtela. Stiahla ruku na svoju stranu, ako keby mi ukazovala ´ľahni si ku mne´ ale to si asi až moc nahováram, všade hľadám skryté názvy, úkazy a náznaky. Ľahol som si k nej. Mocná túžba mi zviazala rozum. Bol som ohromený tou nádhernou vôňou, tou krásou.  Nebolo možné pri nej nezaspať...

Bella:

Bežala som po lúke. Nádhernej lúke zaliatou slnkom a posiatou miliónmi kvetín. Od ruží až po fialky. S tými zlatými očami som si ľahla  do stredu tej nádhery. Ležala som mu na jeho vypracovanej hrudi a do ucha mi šepkal nádherný jeho hlas. Taký zamatový. Tvrdý ale melodický zároveň. Jemný a nežný. Ako balzam na moju dušu. Ľadovou dlaňou mi prechádzal po perách a po tvári. Ticho som ležala neznámemu v náručí. Ale necítila som strach. Nie to nebol strach. Bolo to ako príťažlivosť ako vášeň. Niečo neopísateľné, niečo magické.

Chcela som sa na neznámeho pozrieť. Odohnať mlhu, ktorá ho obklopovala. Snažila som sa ju odfúknuť, snažila som sa ju odohnať rukami, ale nič mi nešlo ako keby niekto nechcel aby som sa pozrela kto to je. Potom sa mi už nesnívalo nič. Naozaj nič. Možno akurát tak oči. Stále som videla zlaté oči. Nič viac, nič menej.

Ostré slnečné svetlo mi začalo silno prúdiť na nohu. Načo som sa vlastne aj zobudila. Ale bolo v tom aj niečo iné. Na niečom tvrdom a studenom som ležala. Alebo na niekom? Spomenula som si na včerajší deň a noc. Nič sa medzi mnou a tým Edwardom nestalo. Nespali sme spolu. Neublížil mi. Nedokázal? Áno takto mi povedal, že by mi nedokázal ublížiť. Natiahla som sa. Vystrela nohy a ruky a zamrnčala. S týmto pohybom som spadla z hrude a aj z postele. Ocitla som sa úplne na zemi. Na sekundu som sa pozerala do blba a potom som sa začala smiať, no až dovtedy do kým sa predo mňa nenaklonil poloboh, boh, anjel...

Edward

Cez noc som toho moc nenaspal. Veľa krát sa obracala a prevracala a mrnčala. Ale nevadilo mi to. Nebol som podráždený ako keď ma vo Volterre niekto zobudil. Toto bolo iné. Pozeral som na anjela. Bože! Čo to so mnou to dievča porobilo? Toto úbohé, ľudské žieňa? Ráno asi okolo deviatej sa natiahla a zamrnčala. Tým pohybom spadla z mojej hrude a aj s postele. Okamžite som sa nad ňu pozrel aby som zistil čo jej je. Chvíľu pozerala do blba a potom sa začala bláznivo smiať teda až kým sa mi nezahľadela do očí...

Bella

Zlaté oči. Presne aké som ich videla v sne, v predstavách. Ale tieto boli zaplnené nejakou zvláštnou emóciou, ktorej som nerozumela. Ale to nebolo to čo mi vyrazilo dych. Bola to jeho krása. Anjelská tvár, jemné črty, plné pery a nežný výraz. Patril hore anjelom a nie tu stráviť čas. Mal by ísť do neba na nejaký obláčik. Bronzové vlasy mal porozhadzované všade okolo anjelskej tváričky. Fascinoval ma pohľad na jeho pokožku. Aká asi je na dotyk? A smiem sa ho dotknúť?? Taká jemná, vyzerala hladká. Ako satén alebo zamat. Fascinovane som na neho civela. Po chvíli sa zasmial. Tak, že zdvihol iba jeden kútik pier. Zastavilo sa mi srdce, zastavil dych, prestal mi fungovať mozog, rozum. Nič. Prázdno. Zatváril sa zhrozene a potom sa postavil. S úžasnom som pozerala na jeho vypracovanú postavu. Nebol svalnatejší ako Emmett alebo Jasper ale bol naozaj silný. Svaly jemne prepletené pod jeho saténovou kožou. Zdal sa mi taký krehký ako keby sa jeho porcelánová pokožka pod väčším tlakom mala zlomiť, puknúť, nedaj bože rozbiť. Obišiel posteľ a nastavil predo mňa ruku. Zľakla som sa, že sa dotknem jeho krehkej kože, aspoň na pohľad vyzerala krehká, asi by som mu aj ublížila. No zvedavosť bola silnejšia a ja som navrhnutú ruku prijala. Mala som pravdu! Bola hladká ako satén a pola teplejšia ako Jasperova alebo Emmettova ale nebola teplá ako moja. Mohla mať tak desať až pätnásť stupňov. Vytiahol ma hore. Zahľadel sa mi hlboko do očí a znova sa usmial. Mne sa podlomili kolená a ak by ma nezachytil asi by som opäť ležala na zemi.

„Na človeka si až moc krehká, Som Edward, rád ťa spoznávam, je mi veľmi ľúto čo spravila moja rodina tvojej, prehovorím s otcom aby si mohla slobodne odísť ale asi si hladná.“ Spustil svoj monológ. Prečo sa neteším, že idem domov? Prečo tu chcem zostať? S ním? Dozvedieť sa niečo o ňom? Ešte raz sa hlboko zahľadieť do jeho krásnych očí, ešte raz sa ho dotknúť.

Zaškŕkalo mi v bruchu. Znova sa kúzelne zasmial. Začervenala som sa. Prehodil mi cez plecia tmavomodrý župan. Keď sa ma dotkol, bol to taký zvláštny pocit. Ako keby som mala v bruchu milióny motýlikov a narážali do brucha alebo do seba, krv sa mi nahrnula do tváre a ja som musela sklopiť zrak. Došli sme do kuchyne. Za stolom sedeli dvaja upíry. Alex a druhý alebo druhá, bolo to dievča ako anjelik, sedelo oproti nemu. Určite nás čakali.  Keď sme prišli tak  ´anjelik´ sa výsmešne pozrela na Alexa a ten vytiahol kľúče a podal jej ich. Náhodou som zachytila aj ich rozhovor.

„Fajn, prežila a je aj celá a dokonca žiadna modrina, tu máš.“

„Ďakujem.“ Dievča podišlo ku mne. Bolo o hlavu menšie ako ja.

„Ahoj, Isabella. Som Jane, Edwardova telesná stráž.“

„Isabella, alebo Bella.“

„Fajn, Bella. Bessie Vám niečo pripravila na jedlo.“ Ukázala na stôl obložený jedlom. Bolo tam toho tak veľa, že ak by som to do seba napratala tak by som vážila tri krát toľko.

„Ja jesť nebudem, idem sa porozprávať s otcom.“ Zahlásil Edward.

„Edward, nemusíš, Aro príde dnes večer.“

„Aha, no tak aj tak to nepočká.“ Chcel odísť no Jane ho držala zubami nechtami v kuchyni. Myslím, že zvažovala aj násilie.

„To počká! Určite si vyhladnutý! Po takej noci!“ povedala a anjelsky sa zachychotala. Ja som sa musela okamžite začervenať. Aj keď sme spolu neboli tak ako sme mali, musela som. A Jane si to asi vysvetlila trocha inak.

Edward

Bola taká krásne keď sa červenala. Janine myšlienky si jej červenanie vysvetlili trošku inak.

„Wowo! Takže spali spolu. To je dobré! Dúfam, že nebude ešte tehotná. Zdá sa mi celkom milá a je naozaj pekná. Je taká nezvyčajná. Aro sa nemýlil, vybral dobre. Hej. Ed! Nehrab sa mi v hlave.“

„Spali spolu, nespali spolu, spali? No ako sa Isabella červenala tak asi spali.

Alexa som mal aj rád, lebo na rozdiel od jeho sestry, mál celkom pohodlné myšlienky.

Najedli sme sa. Bolo fascinujúce ju pri jedle pozorovať a hlavne choré. Ale sedela tak rovno, príbor držala tam kde sa má. Pohár za stopku, lakte mimo stola. Jedla ako dáma. Naozajstná dáma. Nemohol som z nej spustiť oči. Bol som ňou posadnutý.

„Isabella, pôjdeš sa so mnou prejsť do záhrady?“

„Nemusíš mi hovoriť Isabella, to iba tvoj otec, som Bella, iba Bella.“ Usmiala sa na mňa. Anjelsky. Sklopila oči, začervenala sa a pery roztiahla do jemného úsmevu, hovorím anjelsky.

Mali by ma dať zavrieť do blázinca. Bojoval by som znova za jej úsmev. Aby sa na mňa ešte raz takto usmiala. Ako v starom filme som jej dal rameno a ona ho prijala. Prechádzali sme sa po mojich veľkých záhradách. Videl som také kúzlo v jej očiach. Až magicky iskrili. Dorazili sme k fontáne.

„To je.....nádherné.“ vydýchla a pohla sa smerom k fontáne.

„áno to je. Sem chodievam rád.“

„smiem sa ťa na niečo spýtať?“

„Na čo?“

„Ako dlho tu budem? Budete ma tu držať ako vo väzení? Už nikdy neuvidím svoju rodinu?“

„To neviem, mám dva roky na to aby som mal dediča.“

„To máš šťastie.“

„Prečo?“

„Ja len mesiac.“

„Prečo mesiac?!“

„Potom ti nájdu inú nevestu a moju rodinu zabijú.“ Povedala smutne a sadla si na kraj fontány.

„To nedokážem, ale nedokážem ti ublížiť.“

„Preoč? Prčo mi nedokážeš ublížiť?“

„Neviem. Jednoducho neviem. Niečo, niečo magické alebo ja neviem čo to je ma drží pri tebe, nedokážem si predstaviť, že budeš mŕtva a čo je najhoršie, že budeš odo mňa. Poznám Ťa pár hodín a už už k tebe niečo cítim, nechcem aby si si ublížila, aby Ti bolo ublížené.“ Pustil som to zo seba. Udivene na mňa pozrela. Zdvihol som ruku, že ju poláskam po tvári ale rýchle som ju opäť zložil. V očiach jej udivenosť zmizla a nahradila ju neha. Zdihla moju ruku a oprela si do nej svoje teplé saténové líce.

„Prečo to tak aj ja cítim? Prečo nechcem odtiaľto odísť? Ísť za rodinou? Zostať tu s tebou?“

Zostala by tu, so mnou? Spolu?

„Neviem.“

Opäť sa na mňa zahľadela tak anjelsky sa usmiala. Chytil som ju za pás a obidvoch hodil do fontány. Na to, že bolo iba desať stupňov vonku bola voda celkom teplá. Najprv na mňa začudovane pozerala a potom po mne začala špliechať vodu. Asi dve hodiny sme sa zbláznili vo vode ale potom som videl jej skoro modré pery. Zdvihol ju do náruče. A odniesol do domu. Tam už čakala rozbesnená Jane.

„Kde ste tak dlho boli?! Aro tu už stepuje hodinu.“ Zasmial som sa a položil Bellu v kuchyni. Postavil čaj.

„Mali by sme sa ísť osprchovať a do teplého oblečenia.“ Zamyslel som sa. Pozrel som sa na jej úplne modro-fialové pery.

„Dobre choď prvá. V skrini máš oblečenie.“ Zatriasla hlavou a odišla po schodoch. V očiach sa mi odrážali obavy. Obavy o ňu. Prišla ku mne Jane.

„Ed! Ty sa do nej nemáš zamilovať! Má Ti dať dediča a to je všetko.“

„Ja do nej nie som......zamilovaný.“ započul som v svojej hlave cvaknutie. Miloval som ju? Asi nie. Ako sa do nej môžem po dvoch dňoch zamilovať?

„To je blbosť, Jane.“

„ále nehovor, ako si sa na ňu teraz pozeral?“

„To je blbosť, Jane.“

„Nie nie je. Aro Ťa čaká v obývačke.“ Znudene som kráčal do obývačky. Nemohol som byť zamilovaný? Milovať. Ja? Upír? Teda poloupír ale mám iba ľudské potreby a a j to len spanie a jedenie inak nič a inak som vlastne kameň. Nemôžem ju milovať. No predstava, že mi odíde ma bolela. Tak strašne až som sa musel chytiť steny. Ako náhle som došiel som videl Félixa, Renatu, Adama, Miru, Nimu, Nhile, Isacca a inú osobnú stráž môjho otca a strýkov. Všetci sedeli na sedačke ostatní stáli vedľa. Iba jedna upírka mi nebola povedomá. Mala dlhé hnedé vlasy po pás a inak bola pekná, ako každý upír. Nebola ničím výnimočná ani na myšlienky ani na ničom inom. Iba Belline myšlienky mi boli schované ale akosi som to ešte nestihol riešiť. keď ej so mnou zabúdam myslieť. Aká bola čarovná keď pozerala an hru dvoch motýlikov.

„Edward!“

„Otec, Marcus, Caius.“

„Tak čo? Aká bola?“

„To je jedno nie?“

„áno to máš pravdu aj som od Jane počul, že ste sa spolu dobre bavili.“

„áno, vadí ti to?“

„Nie, keď je môj syn šťastný, tak nie.“

„Dobre ale bol by som šťastnejší ak by si ju nechal ísť.“ Trhalo mi to moje srdce ako som tieto slová vypúšťal z úst, ako mi unikali pier.

„Nemôžem ,Edward. Rumuni si nárokujú trón ak nebudeš mať dediča ty tak potom Adam.“

„A nie Marcusov syn? Ten Leonard?“

„Nie, jeho zabili Rumuni, vďaka tomu trónu.“

„Aha to mi je ľúto.“ Pozrel som sa na Marcusa. Ten si toho naozaj musel vytrpieť. Najprv jeho milovaná a potom aj jeho syn. Chudák.

„Priveď ju.“ Povedal otec.

„Načo?“

„Aby ju Lima vyšetrila, či je tehotná.“

„Čo-čo-čože?“

„Aby ju vyšetrila.“

Ona ju bude vyšetriť. Nemyslel som na to, že ju bude chcieť vyšetriť. Takto môj podfuk zistí. Do kelu. Do prdele! Do pekla! Sakra. Nadával som si v mysli a Issac čo mal podobný dar ako ja sa na mňa skúmavo zahľadel.

„Idem.“ Vyšiel som hore. Akurát vyšla zo sprchy iba v uteráku. Po jej tele ešte teraz stekala voda, opäť sa začervenala. Nemohol som. Chcel som ju. Chcel som sa dotýkať jej saténovej pokožky. Zvrátené. Hodil som sa do vankúšov. Po chvíľke ticha si sadla ku mne. Saténovou rukou mi poláskala líce, ktoré som nemal zahalené vo vankúšoch.

„Čo sa stalo.“ Cítil som ako sa zatriasla. Posadil som sa a zakryl ju.

„Chcú Ťa vyšetriť?“

„Či bude to dieťa zdravé, však?“

„Nie.“

„Nie?“

„Či sme spolu včera spali a či si už tehotná.“

„Aha.“

„Je to problém, Bella.“

„To asi je.“

„Edward, Isabella, kde ste?“ zakričal otec. Čo budem robiť? Ako ju zachránim. Pozrel som sa do jej tmavohnedých očí. Priblížila svoje pery k mojim. Spojila ich. Opatrne si ma natiahla na seba a pretiahla cez nás prikrývku. Dala mi dole košeľu. Stále sme boli na sebe prilepení bozkami. Prekvapilo ma keď pohla svojimi perami a jemne sa obtrela o tie moje. Mokré vlasy mala rozhodené po vankúši, ktorý pomaly vlhol. Otec vrazil do izby aj s Gardou a Bella vzdychla, nevedel som či to iba hrá, ale vychutnal som si to. Opatrne som ju bozkával na pery ako aj ona mňa tak bojazlivo a vášnivo zároveň. Otec ostal prekvapene stáť medzi dverami. Rukou som mu zakýval, že môže odísť, nie môže musí. Odišiel, no nemohol som si všimnúť jeho široký úsmev. Otočil som sa na Bellu. Tá mala ruky na mojej hrudi. Prešla po ramenách a potom dole k svojmu uteráku...

Autor: ClairdeLune (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ludus quum fatalis 6.kapitola: