Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ludus quum fatalis 5.kapitola

03.09.2009 (08:00) • ClairdeLune • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 856×

Hra osudu

5.kapitola

Minulosť

Bella

Viedli ma cez všelijaké chodby a chodbičky. Cez miestnosti, ktoré boli zaplnené obrazmi a kvetinami, sochami, šperkmi. Až sme prišli do miestnosti. Vkusne zariadenou. Boli tam asi tri kožené sedačky a jeden pult. Do pol stien bolo všetko obložené tmavohnedým drevom. Vyzeralo to ako recepcia. Za pultom stále alebo sedela žena. Nebola nádherná a mala okuliare. Dlhé vlasy podobné tým mojim jej viali okolo tváre. Bolo vidieť, že vedela kde sa nachádza. A to do pekla mu toho dediča, do pekla, nemohla dať ona?! Keď uvidela mňa rozšírili sa jej oči. Keď ten chlapec čo am všade ťahala zastavil aj so mnou pri pulte.

„ahoj Gianna, prosím daj mi kľúč od Astona alebo nie od Jaguára.“ Povedala a Gianna sa najprv na mňa pozrela, opäť, a potom sa uklonila. Jemne položila svoju hlavu nižšie. Pozerala som na ňu dosť zdesene. Ale to sa určite neklaňala mne.

„áno, tebe sa klaňá! Nie mne.“ Povedal ten zrejme Alex a pozrel na mňa.

„A prečo?“

„No dáš nášmu budúcemu kráľovi dediča. Si vyvolená. A tú si musíme my uctievať.“ Povedal a ešte viac sa na mňa zahľadel. Spaľoval ma svojimi červenými očami, ktoré sa pomaly ale isto menili na čierne. Pozrela som inde. Zhnusene som skrivila peru. Alex zobral kľúč a zovrel mi lakeť. Ale takou silou až som musela syknúť. Moja napuklina, ktorú mi zapríčinil Emmett začala protestovať.

„Čo je, čo je?!“ vykríkol zdesene a dohnalo sa ku nám asi desať upírov plus Aro, ako ho nazval Carlisle.

„Čo sa stalo, Isabella?“

„Nič!“ zavrčala som a odula peru.

„Alex! Dávaj na ňu lepší pozor!“ Aro sa zasmiala, tak melodicky ale nechutne. Bolo mi z neho zle. Alex zakýval a znova ma zaviedol niekam hlbšie. Hlbšie a tam bolo aj zimšie. Začala som drkotať zubami. Nič. Začala som sa triasť. Nič. Stúpila som mu na nohu. Nič.

„Je mi zima!“

„Aha, no prepáč. Už sme tu.“ Povedal a zatiahol ma do garáže. Bolo tam stráááášne veľa aut. Luxusných áut. Zaviedol ma nejakému autu. Zatiahol ma tak rýchlo, že som si nič nestihla nevšimnúť. Ani značku. Ale niečo mi hovorilo, že je to Jaguár. Ak si predtým pýtal Jaguára tak toto bude asi Jaguár. Strčil ma na zadné sedadlo. Chcel mi zapnúť pás. To už si myslia, že toto nezvládnem?

„to už ani toto nezvládnem?!“ vyštekla som.

„Dobre.“ Povedal, zdvihol ruky na znak mieru.

„Pôjdeme asi päť hodín. Takže tam máš notebook a nejaké filmy aké chceš máš tam filmovú knižnicu....“

„Dobre.“

„Fajn a ešte vedľa teba máš jedlo a pitie a keď ti bude zle máš mi povedať a môžeš zatelefonovať Cullenovcom ale to Arovi nehovor, prosím.“ S úžasom na neho pozrela.

„Prečo mi chceš pomôcť?“

„Ani Edwardovi sa toto nepáči, takže ti chcem aspoň niečo trošku zľahčiť ale ak nechceš.“

„Nie, nie, nie chcem!“ zasmiala sa a nastúpil dopredu. Ani som nepočula naštartovanie a už sme sa rútili po diaľnici. Okamžite som prehľadala všetky kapsičky na sedadlách a z jednej vypadla strieborná krabička. Číslo som vytočila s pamäti. Za dve sekundy sa ozvalo mŕtve Carlislové áno.

„Carlisle?“

„Bella?!“

„Carlisle! Ako sa máte? Ublížili Vám?“

„Bella? Bella? Bella? Bella! Si to ty?“

„Áno!“

„A kde si?“

„Niekde na diaľnici.“ Povedala som mŕtvo ale v hlase sa mi objavovala radosť, že ich počujem, že sú zdraví a šťastní.

„Si v poriadku?“

„Áno a čo Charlie?“

„Má sa zle. Všade ťa hľadá.“

„Vy ste vo Forks?“

„Nie už nie, ale Alice ho vidí.“

„Aha, a neublížili Vám?“

„Bella! Ako sa môžeš báť o nás?! O teba sa bojíme viac a tebe? Neublížili ti?“

„Nie. Iba ma prevážajú na iné miesto.“

„Na iné miesto? Nenechali si ťa vo Volterre?“

„Nie. Neviem kam ideme sme niekde na diaľnici.“

„Bella, konči hovor.“ Povedal Alex spredu.

„Carlisle, musím končiť. Prosím, povedz Charliemu alebo mu aspoň napíš, že ho milujem a aj vás milujem a dúfam, že Vás uvidím, ešte niekedy.“ Povedala a som a slzy sa mi tlačili do očí.

„Bella! Počkaj! Prosím, počkaj ešte ťa chce Alice!“

„Bella! Konči!“ povedal Alex.

„Musím ,Carlisle, milujem teba aj ostatných a prosím nikdy na mňa nezabudnite! Zbohom!“

„Bella!“ ďalej som nepočula, zaklapla som striebornú krabicu a hodila ju do predného skla. Alex to zrejme čakal a tak sa ani nezľakol. Hodila som sa do sedadla a búchala si hlavu o opierku na hlavu.

„Prečo! Prečo!“ pažami som si oprela o kolená, ktoré som si vyložila na sedačku. Búchala som si hlavu o sklo. Vodopád slaných sĺz sa mi pustil po tvári. Cez slzavé oči a tmavé sklá som videla ako predbiehame dlhú, čiernu limuzínu. Alex zablikal a ja som videla ako na mieste vodiča sedel valibuk ako Emmett. Spomenula som si na Emmett ako ma rozčuloval, na Rosalie ako ma budila, na Alice ako ma obliekala, na Jaspera, ktorý mi pomáhal s dejepisom, na Esme, ktorá mi varila dobroty, na Carlisla, ktorý am vždy ošetril, a ktorý mi pomáhal tiež s dejepisom ale s tým čo Jasper nevedel, na Charlieho, na Renné, na Phoenix na Forks.

Už mi nikdy nie je dovolené ich vidieť. Vidieť svoje milované.

(Našu slobodu nič nezaručuje. Keď ju budeš dostatočne dlho popierať, jedného dňa rozhodne za teba a ty s tým už nič nespravíš.

Allen Wheelis)

Teraz už viem čo chcela povedať. Keď som mala slobodu, ignorovala som ju. Teraz keď ju nemám, chcem ju zmeniť, no nemôžem. No neľutujem, že som prišla do Forks. Spoznala som rodinu, ktorý milujem a budem milovať, je to moja milovaná rodina.

Minulosť

Edward

Znudene a zmučene som pozeral von oknom ako pod kolesami ubieha ďalšie a ďalšie kilometre. Keď nás predbiehal Jaguár, náš Jaguár. Ten Jaguár som poznal, bol zaparkovaný v našej garáži. Ale mal čierne sklá, takže som nevidel kto tam sedí. Mal som to auto rád. Bolo rýchle. Predbehlo nás. Čo bolo divné. Nemalo ísť za nami ako moja ochrana? Otočil som sa na Jane.

„Prečo nás predbehli?“

„Tam sedí Isabella.“ Isabella? To je ona. Fajn do toho auta nenastúpim. Ale zároveň ma premkla túžba. Túžba ju vidieť. Taká zvrátená.

„Jane, ako vyzerá?“

„No má mahagónové vlasy po pás, hnedé hlboké oči. Výrazné lícne kosti, úzku bradu, malý nos a je celkom pekná.“

„Aha.“ Ďalej som sa tým už nezaoberal. Jaguár pred nami ešte zrýchlil. Išiel možno viac ako 200 km/h možno aj 250 km/h, bolo to jedno z najrýchlejších áut. Ale už do neho nesadnem. Ak tam sedela ona. Nevedel som si ju predstaviť. Videl som ľudí. A ja som si ju predstavil ako tučnú a škaredú ženu s celutitídou na stehnách a bruchu. Silnejšie som zovrel viečka. Jane sa na mňa súcitne pozrela ale ja som nechcel súcit. Načo mi ten bude? Aj život. Načo mi je tento život?

Nikto sa ma nepýtal či sa chcem narodiť! Tak prečo mi teraz chcú hovoriť ako mám žiť!

Potom som upadol do spánku. Som poloupír, takže aj ja musím spať.

Našťastie sa mi nič nesnívalo. Zobudila ma Jane.

„Edward, sme tu.“

„Dobre.“

Doviedla am pred môj zámok. Videl som ho už sto krát takže mi je jedno. Teraz mi je to naozaj jedno. Vždy som sa tešil na spievanie vtáčikov, lovenie púm, na ticho prírody. Zaviedla ma do jedálne. Nebola tu, zmätene som sa pozrel na Jane. Hneď to pochopila.

„však v tom Jaguáre bola ona, boli tu rýchlejšie než my, ona sa práve najedla a sprchuje sa, počká ťa v izbe, keď sa naješ osprchuješ a prídeš za ňou.“ Pokýval som hlavou. A oni? Kde budú oni?

„Kde bude vy, Jane?“

„My? Tu v okolí.“

„aha.“

„No tak, Ed! Nebude to zlé, v pohode sa najedz a bude to! Jednu noc vydržíš a keď budeš mať šťastie tak otehotnie hneď na prvý krát a je to.“

„Jasné. Jasné.“ Pustil som sa do jedla.  Nebolo dobé, teda chuť som nevnímal. Keď som dojedol tak Bessie, moja slúžka, kuchárka, mi doniesla aj pohár krvi.

„Načo?“

„No vieš podľa tvojho otca vonia veľmi dobre, nechce aby si jej ublížil.“

„Aha.“ Všetko som to vypil, bola to puma, takže to bolo skvelé. A potom mi v hrdle uviazla hrča. Nemohol som ju ničím prehltnúť. Išiel som do sprchy, kde som mal spodné prádlo nič viac. Sprchoval som sa dosť dlho, chcel som to oddialiť. Asi po pol hodine mi zvonil mobil. Bola to Jane.

„Edward! Okamžite tam choď!“

„Dobre, už idem!“

Vliekol som sa po chodbe. Pomaly, pomaličky . došiel som pred dvere. Dobre tu izbu poznám. Hneď oproti dverám je sklenená stena. Takže ju uvidím skôr. Teda aj keby som ju nechcel vidieť...

Opatrne som otvoril dvere. Onemel som. Sánka mi padla. Na posteli sedel doslova anjel. Jej skoro suché, mahagonové vlasy mala naozaj skoro po pás. Svadobná košeľa, ktorú mala oblečenú jej padala z jej saténového ramena. Bola útla. Mala skoro takú istú farbu pokožky akú mám ja. Bola útla a vyzerala ako anjel ale bez krídiel. Z odrazu na sklenenej stene som videl jej zmučený výraz a zaslzenú tvár a zavreté oči. Jedna jej útla ruka si utrela slzu, ktorá putovala po jej nádhernej srdcovitej tvári. Neotvorila oči. Ako som zabuchol dvere tak jemne naskočila. A srdce sa jej rozbúchalo. Bála sa, to bolo vidieť. Veď ani ona tu nebola dobrovoľne! Ale bola taká nádherná. Keď si zotrela slzu, bez slov si ľahla na posteľ, mierne oddelila od seba nohy, zhlboka sa nadýchla a vydýchla, zaťala prsty do pästí. Asi to chcela mať čo najrýchlejšie za sebou. Nadýchol som sa. Voňala naozaj skvele ako ruža. Ale nedokázal som jej ublížiť. Jej tvár, jej telo patrí hore anjelom a nie sem. Nie aby ju tu týrali aby porodila dieťa, ktoré ju roztrhá zvnútra. Nedokázal som jej ublížiť. Podišiel som k stene a pustil rolety dole, aby môj plán nikto neodhalil, prestal som myslieť. Na mysli som mal iba jej nádhernú tvár a nič iné. Pustil som hudbu aby nás nikto ´nepočul´ a  podišiel k nej. Pod košeľou mala aj spodné prádlo. Podišiel som úplne k nej. Strhol z nej tu košeľu. Opäť sa jej rozbúchalo srdce, spod silno privretých viečok jej vyšiel nový prúd sĺz a prsty zaťala tak až jej vyšli hánky. Naozaj sa bála. Nedokázal som jej nič urobiť. Košeľu som hodil do kúta. Z tašky som vybral nejaké moje a jej náhradné spodné prádlo a porozhadzoval po izbe. Ľahol si k nej. Stiahol jej ramienka na podprsenke ale iba ramienka aby to pod prikrývkou vyzeralo, že je nahá a prikryl ju. Ja som si ľahol vedľa nej a pritiahol si ju na hruď. Dúfam, že mi na to skočia. Ale áno, kto to bude kontrolovať? Naše ´vzdychy´ zakryla hudba a pod perinu nikto nebude pozerať až keď vylezieme. Na toto by mohli skočiť. Nie som diabol, neublížim anjelovi! Asi po hodine som bol otupený vôňou jej vlasou a aj ona sa asi uvoľnila. Prestali sa jej valiť nové prúdy sĺz a aj normálne dýchala iba jej stále tĺklo srdce. Nespala. Každý krát čo mrkla som cítil ako sa jej mihalnica obtrela o moju hruď. Asi sa ešte stále bále.

„Neublíži ti.“ Zašepkal som. Zhlboka vydýchla a potom odpovedala.

„Ale o mňa ani nejde, oni ublížia mojej rodine.“

„Zajtra sa porozprávame.“

„A ty a ja nebudeme musieť spolu splodiť tvojho dediča?“

„Nedokážem ti ublížiť.“

„ak do mesiaca neotehotniem, zabijú moju rodinu.“

„Zajtra sa porozprávam s otcom, mali by sme spať. Ale tu bude problém, bude ti moc vadiť spať takto?“

„Nie, nemám s tým taký problém.“

„Dobre.“

Bella

Potom som sa ponorila do spánku.

Zobudila ma až príjemne vyzerajúca paní.

„Stávaj, dievča!“

„Dobrý deň.“

„Poď sa najesť, osprchovať a potom no veď to už vieš. Alex o chvíľu tu bude Jane, môžeš ísť loviť.“

„Dobre, ahoj Bessie, Isabella.“

„Zbohom.“ Zavrčala som.

„Ja som Bessie, som tvoja kuchárka, slúžka, rameno na vyplakanie. Poď niečo som ti pripravila.“

„Bessie?“

„Áno, Isabella?“

„Bolí to?“

„Čo bolí, drahá?“

„No to.“ Bola som úplne červená.

„Čo?“ milo sa na mňa usmievala. Bola aj ona človek

„Veď vieš.“ Nechápala ma. No veď čo chcem od človeka?

„Neviem, Isabella, mám 50 rokov, musíš sa vyjadrovať presnejšie.“

„Sex, bolí?“

„aha.“ Povedala, asi toto nečakala.

„No tak, bolí?“ nedala som sa.

„Vieš, ak to nie je s niekým koho miluješ a ak nie si pripravená tak áno celkom áno bolí ale ak niekoho miluješ a si pripravená a si hlavne vzrušená tak nie, nebolí.“

„Hm, ďakujem.“

„Neboj sa Edward, je veľmi pozorný chlapec.“

„Neublíži ti.“

„Dobre, ďakujem. Vyzerá ta večera dobre.“

Po dobrej večery som sa musela osprchovať a navliecť do tej košieľky. Bola mi veľká a jedno ramienko mi padalo z ramena. Nič som si pod to nemala dať ale kašlala som an to a dala som si pod to spodné prádlo. A odišla do izby. Bola vkusne zariadená. Oproti dverám bola celá stena sklenená a potom posteľ a veža na hudbu. Sadla som si na posteľ a pozerala a plakala a plakala a plakala a plakala a plakala a spomínala a plakala a spomínala a plakala.

Spomínala som na moju rodinu. Na Charlieho na Renné. Ako mi Charlie rozprával o rybách ako sme spolu boli rybárčiť. Na Renné ako sme spolu chodili na jógu na Phila ako mi vysvetľoval pravidlá Basebollu. Na Cullenovcoch. Spustila som nový prúd sĺz. Buchli dvere. Jednou rukou som si utrela slzu, zmučene som sa zatvárila. Prsty som zaťala do pästí. Ľahla si na posteľ, mierne rozkročila nohy aby mal na moje najcitlivejšie miesto prístup. Dúfam, že má nejakú úctu k ženám a nebude to bolieť. No nie, bude to strašne bolieť. Za prvé ho nemilujem, za druhé nie som vzrušená a za tretie to jednoducho viem! Zatiahol žalúzie, takže ak ma bude zabíjať, nikto to neuvidí, ale kto by to uvidel. Zapol hudbu, nebudú ma počuť, ak budem vrieskať a keď ma to bude bolieť. Podišiel ku mne strhol zo mňa košieľku. No pekne! Je to nejaký tyran a že dobrý chlapec, css. Stiahol mi ramienka na podprsenke a pritiahol si ma na hruď. Nechápala som o čo mu ide. Žiadne doterné ruky a nič iné? Nezaspala som ale všetko sa mi začalo upokojovať. Môj dych ale srdce nie. Reagovalo na niečo iné len neviem na čo. Nedokázala som zaspať ani za hodinu. Sklonil hlavu ku mne a zašapkal.

„Neublížim ti.“

„Ale o mňa nejde, oni zabijú moju rodinu.“

„Zajtra sa porozprávame.“

„A ty a ja nebudeme musieť spolu splodiť tvojho dediča?“

„Nedokážem ti ublížiť.“

„ak do mesiaca neotehotniem, zabijú moju rodinu.“

„Zajtra sa porozprávam s otcom, mali by sme spať. Ale tu bude problém, bude ti moc vadiť spať takto?“

„Nie, nemám s tým taký problém.“

„Dobre.“

Nič viac nič menej? S tým dokážem spať, zatiaľ...

Autor: ClairdeLune (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ludus quum fatalis 5.kapitola: