Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luck future for Bree? 13. kapitola

21.08.2011 (16:15) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1996×

Volturi? Č-č-čože? To je hlúposť, o čom to rozpráva?! Prečo ho napadol? Ako?

Stála som na mieste a aj keď som pozerala na nich dvoch, tak som ich nevidela. Moje oči zakryli otázky a myšlienky. Celý môj život je jedna veľká otázka. A teraz? Teraz neviem nájsť tú správnu otázku na toto všetko, pretože tomu neverím. Čo sa to tu deje? O čom to, dofrasa, hovoria?

„Edward!“ niekto zakričal na toho idiota, čo mi držal moju lásku pod krkom!

„Je to Volturi, Alice, on je Volturi!“ Takže Alice.

„Čo?“ Tentokrát som to rozoznala - bola to Rose.

„Edward, dobre, pusti ho. Nevidíš, čo to robí s Bree?“

Kto? Moje meno... Čo to so mnou robí? Ja... ja... nedokážem rozmýšľať, neviem, o čom mám vôbec rozmýšľať.

„Jasper, je v šoku.“ Znova nejaké hlasy, kto to je?!

„Nie, musí sa s tým vyrovnať sama.“ Prečo ich nedokážem rozlíšiť?!

„Carlisle, nezvládne to, počujem jej myšlienky, má prázdno, len opakujúce sa otázky, bráni sa svojmu daru.“ Akému daru?

Odrazu som spadla na zem. Ovinulo ma niečo náraz vetra. Všetko, o čom som premýšľala aj nepremýšľala – šok, neprípustnosť, všetko bolo preč. Cítila som, v podstate som necítila, pretože som bola otupená.

„Ach,“ vzdychla som. Následne som počula vrčanie, to som od niekadiaľ poznala. Lenže teraz mi to bolo jedno. Naposledy som sa takto cítila ako človek. Bolo to niečo také, ako keď som bola unavená a konečne sa zavŕtala do postele. Každou chvíľou som čakala, kedy mi dopadnú končatiny, nič nedržalo na mieste, každý kúsok môjho tela akoby bol z vaty, lietal si kade chcel a mňa neposlúchal.

No odrazu som sa na dlážke prehla. Cítila som ohromný náboj, všetky pocity sveta sa do mňa vliali a ja som bola ako znovuzrodená. Vstala som, no chvíľu sa ani nepohla. S prívalom nových emócií som si to musela utriediť v hlave. Rozhliadla som sa okolo seba. Emmett stál pred Rose a tá vykukovala spoza jeho chrbta. Dívali sa na mňa tak isto, ako aj Alice, ktorá držala Jaspera za ruku a druhú mala položenú na jeho hrudi. Jazz sa na mňa díval zmučene, trochu som sa na neho pousmiala. Carlisle a Esmé boli v objatí a sledovali... jeho. Edward ho ešte stále držal pod krkom a Leo s ani nejako nebránil, len na seba vrčali.

Pomalými krokmi som prišla k nim dvom. Za sebou som počula zamietajúce slová a povzdychy, no kašľala som na nich.

„Pusti ho,“ povedala som rázne Edwardovi.

„Nie.“ Ani sa na mňa nepozrel.

„To nebola požiadavka,“ odpovedala som tvrdo. Na moje prekvapenie nenamietal nič. Pustil ho a Leo sa zviezol pár centimetrov po stene, kým dostúpil na podlahu.

Chvíľu som sa mu pozerala do očí, nič som nehovorila, iba sa pozerala.

„Bree,“ ozval sa. Napriahla som ruku a strelila mu facku. Jeho tvár sa s návalom tlaku otočila a líce mu popraskalo.

Pomaly sa otočil späť a jeho oranžové oči sa mňa znova uprene pozerali. Tieto oči som milovala, jeho som milovala, ale teraz som ich videla inak.

„Si Volturi?“ prskala som na neho.

„Bree,“ zafňukal. Chytila som ho pod krk, ešte stále som bola novorodená, no on sa absolútne nebránil.

„Pýtam sa, či patríš medzi Volturiovcov!“ zvýšila som hlas.

„Áno,“ vydýchol. Pustila som ho, musela som, už som sa nemohla dotýkať človeka, ktorý ma zradil. A o to horšie – nemohla som sa dotýkať človeka, ktorého som tak veľmi milovala.

„Ako? Ako si mohol?“ Snažila som sa udržať si chladnú masku, ale povolila som, nedalo sa to. Ublížil mi a tie pocity sa ukrývať nedali.

„Prepáč, mrzí ma to...“

„Tak teba to mrzí... Mrzí ťa to?!“

Okamžite som po ňom skočila, znova sa nebránil, ale nevadilo mi to. Pustila som na povrch svoje pudy a chcela mu spôsobiť najmenej takú bolesť, akú on spôsobil mne. Kopala som do neho, škriabala, chcela som mu odtrhnúť hlavu, ale niekto ma chytil. Dve silné paže na jednej ruke a ďalšie dve na druhej.. Bolo mi to jedno kto to bol, chcela som ho zabiť a na následkoch mi nezáležalo.

„Bree, upokoj sa.“ Bol to Jasper, kvôli nemu som sa upokojila.

„Vieš, čo si spôsobil?!“ kričala som na ešte stále ležiaceho Lea. „Od prvej chvíle, kedy som ťa započula v mojej hlave, už vtedy som ťa milovala. Nemala som ľahký život a ten sa ešte zhoršil premenou. Nemala som nikoho, mala som umrieť, táto rodina ma však zachránila, no stále som sa cítila cudzo. No potom si prišiel a už som vedela, čo mi chýbalo, odrazu som bola všade ako doma a to len vďaka tebe. A včera som sa konečne dočkala a mala pocit, že ma miluješ, že ma chápeš, že prišiel niekto... kto ma mal na svete rád a ty ma takto podlo zradíš? Prečo si ma ťahal za nos, prečo práve mňa? A ešte k tomu sa dozviem, že si Volturi. Pred nimi sa snažím skrývať, pretože mám strach, že ma zabijú a to nie sú jediní. Myslela som si, že ty ma ochrániš, ale... počkať! To preto, to preto? Kvôli tomu?!“ Znova som sa dostala do návalu hnevu.

„Kvôli čomu, Bree?“ upokojoval ma znova Jazz. Leo sklonil hlavu.

„Vy to nechápete, on je Volturi! Prišiel ma sledovať, špehovať, zabiť!“ Počula som hlasné vrčanie všetkým Cullenovcov.

„Nie, Bree, takto to nie je!“

„Ako to, že nie? Veď pred chvíľou si dal jasne najavo, že áno!“

„Nie celkom. Počúvaj svoj dar.“ Čakala som na to svetielko, a dúfala, že zabliká v mojej hlave, len aby som ho už nemusela počúvať. Nepodarí sa mi presvedčiť sa. Milujem tú jeho oranžovú farbu a ešte stále milujem jeho! Milujem, milujem, milujem a o to viac ho nenávidím. Nenávidím, pretože ma prinútil milovať ho.

„Mal som ťa špehovať, poslali ma Volturiovci. Už do začiatku o tebe vedeli. Sprvu som ťa mal zabiť, lenže oni si to rozmysleli, povedali, že takáto príležitosť by vyšla nazmar. Mal som ťa sledovať, priblížiť sa k tebe a zisťovať slabiny Cullenovcov. Áno, hlavne som mal zabiť teba, iba teba a vrátiť sa. Lenže všetko sa zmenilo. Nedokázal by som ti ublížiť, už nie. Bree, ja ťa milujem.“ Zamrazilo ma, on mi to povedal, povedal, že ma miluje. Lenže takto som to nechcela. On určite znova klame! Ale nie, prečo musím mať túto schopnosť, ja chcem, aby klamal, nechcem mu odpustiť, zaslúži si, aby som ho nenávidela, zaslúži si smrť!

„Nechcem ti veriť, ja ti nedokážem veriť... aj napriek svojmu daru. Bolí to, bol si jediný človek, ktorý mi do života vrátil svetlo a stále ním aj si! Lenže si bol aj jediný, ktorý mi mohol ublížiť a môj svet očierniť a urobil si to! Preto ťa nenávidím! Nenávidím!“

Jeho zničený výraz bol posledný, ktorý som videla. Hruď sa mi zvierala ešte viac, keď som videla tú bolesť v jeho očiach, v jeho tvári, na jeho perách, ktoré tak milujem. Viem, že ma miluje, môj dar mi to potvrdil, lenže nie takto, nechcela som, aby mi tie krásne slová povedal takto a teraz. Nechcem veriť, nechcem, ale s tým sprostým svetielkom nemám na výber! Keby neexistovalo!

„Bree...“ pošepol smerom ku mne, ale ja som pokrútila hlavou. Odrazu, hoci som bola upír, som sa cítila neuveriteľne unavená. Chcela by som zaspať, ako to môžu urobiť ľudia. Bože, ako ja im závidím spánok! Kebyže môžem spať, môžem na chvíľu zabudnúť na toto všetko.

„Nie... Klamal si ma a ja... Nie! Odíď!“ povedala som takmer zlomene a uvedomila si, že moje telo, ktoré stále zvieral Jasper a ešte niekto, úplne ochablo. Bolo mi jasné, že keby ma nedržali, spadnem opäť na zem.

„Tak už vypadni! Choď! Choď...“ šepkala som.

Neviem, či odišiel alebo tam ostal, čas akoby sa zastavil. Možno okolo mňa rozprávali, možno boli ticho. Nezáležalo mi na tom. Cítila som, ako niekto prenáša moje telo. Neviem kto a kam ma odniesol, ale zrazu som nestála, ale sedela na niečom mäkkom. Hlavu som pootočila a zbadala som sklo. Pravdepodobne okno a hoci som sa dívala skrz, nevidela som nič. Bolo pre mňa nesmierne ťažké sústrediť sa na to, čo robím.

„Bree?“ ozval sa odrazu vedľa mňa akýsi povedomý hlas. Tichý, sprevádzaný ešte tichším povzdychom, ktorý ku mne zavial lahodnú vôňu. Ľudskú vôňu.

S námahou som sa nútila upriamiť pozornosť na ňu. Bolo to ťažké, ale nakoniec som ju predsa len zbadala. „Bella?“

„Konečne si si ma všimla!“ vypískla nadšene – čo sa mi k nej absolútne nehodilo – a pohladila si brucho. Napadlo ma, že je asi hladná, ale vtom som si uvedomila, že ona sama zaberá akosi viac miesta. Akoby narástla.

„Ty si tehotná?“ napadlo mi konečne.

S odpoveďou si dala načas. „No, hej... som. Stalo sa toho veľa, kým si bola preč. A to mi pripomína, že som na teba oficiálne nahnevaná!“ prehlásila smrteľne vážne.

Odrazu som mala pocit, že moje upírske ja zomrelo a ostala po ňom len žalostná schránka. Dutá schránka. „Niečo som ti urobila?“

„Teda, ty nie si príliš všímavá. Veď si za mnou ani neprišla!“ vyčítala mi.

Chcela som sa jej spýtať, kedy som za ňou mala prísť, keď sa mi náhle všetko vybavilo. Každý bolestný detail, každý klinec do mojej rakvy. Až príliš živo som si vybavila tú scénu, keď Edward skríkol, že on je Volturi. Jasne som si vybavovala aj všetko ostatné, ale najviac jeho. Najpresnejšie som si vybavovala výraz v jeho tvári, keď som povedala najväčšiu lož svojho života – keď som vykríkla, že ho nenávidím, lebo hoci som si to priala, nedokázala som to.

„Bree? Prepáč, nechcela som ťa nahnevať. Mám ťa tu nechať samú?“ prenikla do mojej otupenej mysle Bellina otázka. Takmer okamžite ma napadlo, ako dlho tu asi sedím.

„Nie, to ty prepáč,“ silene som sa usmiala, „len som sa zamyslela. Kedy sa to narodí?“ kývla som hlavou k jej bruchu. Očividne príliš veľkému bruchu. Došľaka, veď som nemohla byť preč tak dlho! 

Zazdalo sa mi, že Bella sa začervenala. Prinútila som sa utlačiť do úzadia myšlienky na obdobie mojej neprítomnosti v tomto dome.

„No, to nevieme. Carlisle sa snaží zistiť všetko, čo sa dá, ale je jasné, že tápame v tme. Veď nemôžeš prísť do knižnice a povedať, že potrebuješ knihu o upírskych deťoch. Tak sa vydali pátrať, aby zistili aspoň niečo a ja zatiaľ sedím doma a rastiem,“ posťažovala sa a poťapkala si po obrovskom bruchu. Na chvíľu som sa zamyslela, či tam ná naozaj iba jedno dieťa.

„Pozerám, že som prišla naozaj o veľa, kým som tu... ehm... nebola,“ dodala som rozpačito, opäť tlačiac dotieravé myšlienky do úzadia.

Bella mávla rukou. „O nič si neprišla! Len o drámu, keď sa dom rozdelil na dva tábory – jeden ma obraňoval a druhý chcel môjho malého zabiť. Určite by ťa nezaujímala ani scéna, keď sem vpochodoval Jacob rozhodnutý zabiť Edwarda len preto, že ma, podľa neho, ohrozil. Ešte stále sa na mňa hnevá, takže sem nechodí. Čaká už len na správu, že som zomrela. Pche, neverí, že to prežijem!“ odfrkla si.

„A ty to plánuješ prežiť, mám pravdu?“ spýtala som sa jej, radšej ignorujúc všetky roztržky, o ktoré som prišla.

„Neplánujem to prežiť ako človek. Viem, že porodiť normálne dieťa je ťažké, nieto ešte keď je to dieťa upíra. Viem však, že ak by sa niečo pokazilo, upírsky jed má moc pomôcť mi. Prežijem buď ako človek alebo ako upír, ale určite prežijem. Nebojovala som za život svojho dieťatka len preto, aby som ho nikdy v živote nemala vidieť,“ prehlásila odhodlane.

Prekvapene som sa na ňu zadívala, akoby som ju videla po prvýkrát v živote. Doteraz som netušila, aká úžasná bytosť sa skrýva v tom krehkom tele. Jasné, vedela som, že Bella je úžasná priateľka, ale toto ma prekvapilo. Kto by kedy povedal, že bude mať toľko húževnatosti a sily, aby všetkým odolala. Už teraz tomu dieťatku závidím takú skvelú mamu. 

Odrazu moje premýšľanie prerušil zvláštny dunivý zvuk, ktorý skôr, ako som ho stihla rozoznať, pominul. Namiesto neho niečo dopadlo vedľa mňa na pohovku, až som nadskočila. Niečia ruka sa mi silno obmotala okolo pliec.

„Vitaj späť, ségra!“ zvolal Emmett a hneď na to sa zasmial.

Ohromene som si uvedomila, že som tu možno predsa len nesedela len tých päť minút, ktoré som predpokladala. Všetky potláčané úvahy a spomienky, ktoré som pri rozhovore s Bellou tak urputne utláčala preč odo mňa, ma odrazu prevalcovali ako valec, svojou silou ma doslova priklincovali k pohovke, na ktorej som sa už strácala. Každé slovo, ktoré sa mi ozývalo s ozvenou v hlave, sa mi zabodávalo do môjho mŕtveho srdca. Bolesť, ktorú som cítila, sa dala porovnať len s tou, ktorá ma zničila, keď som ho poslala preč.     

Vieme, že to dlho trvalo a znova sa hlboko ospravedlňujeme, no dĺžka kapitoly to, dúfam, vynahradila. :)

Od Ness: pokorne priznávam, že zdržanie kapitoly mám na svedomí opäť ja, takže akékoľvek násilie voči mojej osobe povolené. :)

Nessienka

NoemiVolturiCullen

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Luck future for Bree? 13. kapitola: