Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Lovran - 4. kapitola

07.01.2014 (07:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1499×

(Jane)

Cítila som, ako mi Demetriho ruka prešla po tvári a oprela sa o líce. Natisla som sa ku nemu snáď ešte viac, ako doteraz a zavrela oči. Tak veľmi mi chýbal.

Už niekoľko hodín sme len ležali vedľa seba v objatí. Akoby nám nič iné netrebalo. Pravdepodobne ani nemusíme spať, piť, jesť, chodiť na záchod, nemusíme robiť nič zbytočne ľudské.

Aspoň myslím.

„Čo ti urobil Felix?“ opýtal sa ma odrazu Demetri. Sklonila som hlavu a tvárou sa zavŕtala do jeho košele. Nechce sa mi o tom rozprávať.

„Jane.“ Prstami mi chytil líce a snažil sa o to, aby som mu pozrela do očí. Po chvíli som tak váhavo urobila.

„Nič.“ Snažila som sa to zarieknuť a jemne som sa pousmiala.

„Neklam,“ šepol vážne. „Povedz mi pravdu, prosím.“

„Ja... Dobre,“ vykoktala som.

„Potom, čo si odišiel za mnou prišiel Felix. Netuším presne čo sa mi stalo, ale mala som pocit, akoby ma zabil. Akoby som upadla do bezvedomia. Zobudila som sa tu a potom ma už len ťahal z miestnosti ku Arovi a od neho do ďalšej a potom do jeho izby. Nie je to nič hrozné... Len si vo mne zafixoval strach.“ Jeho oči nabrali temnú, čiernu farbu.

Nie je to len svetelný klam?

Niekoľkokrát som zamrkala, či sa mi to len nezdá.

„Tvoje oči,“ šepla som šokovane, „začínajú tmavnúť,“ doplnila som neveriacky. Pousmial sa.

„Nič viac?“ Pokrútila som hlavou.

„Dobre...“ Zhlboka som sa nadýchla jeho nádhernej vône.

Cez hrad ku mne odrazu preniklo aj čosi iné. Krv... Demetri na mňa znepokojene pozrel a tiež nasal vzduch.

Horúčkovito som sa obzrela ku dverám.

„Jane, to je Alec,“ zamrmlal a odrazu mi stisol ruky pevnejšie, „nemôžeš ho zabiť. Je to tvoj brat...“ Jeho slová ku mne začínali prenikať cez veľký, hlboký tunel, ktorý mi neposkytoval nijakú možnosť upokojenia. Znovu som sa pomaly nadýchla

„Nie!“ zavrčal. Nič to so mnou nespravilo.

S vrčaním ako divá šelma som sa zachytila jeho dlaní a začala sa mykajúc pokúšať o to, aby ma pustil.

Netuším ako, ale podarilo sa mi z jeho zovretia vytrhnúť. Vôňa, ktorá rozpútala požiar v hrdle bola neuveriteľná. Potrebovala som to uhasiť.

Prebehla som okolo a so šialeným výrazom sa vrhla vpred za tou vôňou. Ovládali ma inštinkty predátora a bolo mi jedno, na koho zaútočím.

„Držte ju!“ zvrieskol ktosi.

Za ruky ma schytili dva páry silných paží a znemožnili mi akýkoľvek pohyb dopredu. Zúfalo som sa rozmáchla a začala niekomu mlátiť do hrude. Ktosi zaúpel bolesťou a zovrel ma ešte silnejšie.

„Jane,“ ozval sa vedľa mňa opäť čísi hlas.

Demetri dobehol až ku mne a donútil ma, aby som mu hľadel do očí.

„Je to tvoj brat,“ šepol potichu a priblížil sa ku mne. Oči mi zúfalo kmitli k smeru, odkiaľ vôňa pochádzala, „Jane, počúvaj ma! Nechceš ho zabiť.“ Pomaly mi začal dochádzať význam jeho slov.

Alec je tu?

„Odveď ma preč,“ šepla som potichu.

„Afton, Santiago.“ Zovretie ma pustilo a ja som sebou mykla.

„Zadrž dych,“ prikázal mi potichu, potom si ma vyhupol do náruče a rozbehol sa preč.

Dýchať som aj tak nepotrebovala. Pritisla som sa k nemu a snažila sa už nevydať ani hlásky.

„Dobre, pokoj,“ chlácholil ma potichu, „už sme skoro vonku, len nedýchaj, len buď v pohode, pššt...“ Chrbtom narazil do dverí a dostal ma tak konečne na čerstvý vzduch.

Skúsila som sa jemne nadýchnuť. Len čerstvý vzduch. Aspoň trochu som sa dokázala upokojiť.

Demetri ma pustil zo svojho zovretia a pomohol mi aspoň trochu sa pozbierať.

Obzrela som sa okolo seba.

Celkom veľká, rozľahlá záhrada, ktorá bola izolovaná od všetkých dráždivých vôní okolo. Konečne som sa mohla poriadne nadýchnuť a upokojiť sa.

„Si v pohode?“ šepol Demetri a pozrel mi spriama do tváre. Prikývla som.

„Skoro som zabila vlastného brata.“ Uvedomila som si šokovane a sklopila pohľad k zemi.

„Už to tak bude,“ zamrmlal neurčito, „netráp sa. Aj starší upíri majú problém s ovládaním, keď sú smädní.“ Snažil sa o úsmev.

„Demetri?“ zašveholil odrazu jemný, ženský hlas, približne dvadsať metrov od nás. Obzrela som sa tým smerom.

„Áno, Renata?“

Spoza stromov k nám vykročila maličká upírka. Jej vlasy mali farbu noci a v jemných vlnách jej padali až ku pásu. Jej tvár bola veľmi elegantná. Ostro rezané rysy kontrastoval jemný nos a veľké, karmínové oči. Úzkymi perami sa usmievala našim smerom. Jej šaty boli temné a elegantne strihnuté ku kolenám, odkiaľ sa zozadu rozširovali do jemnej lučky. Bol to korzet, čo mala okolo pásu?

„Felix spomínal, že sa tu objavíš,“ zašveholila svojim melodickým sopránovým hlasom a pomaly sa usmiala.

„To mi je jasné,“ šepol sucho.

„A kto je toto?“ Jej oči kmitli smerom ku mne a znovu sa naširoko usmiala.

„Jane, toto je Renata. Renata, Jane.“ Podišla ku mne a natiahla ruku. Neisto som sa usmiala a prijala ju. Niekoľkokrát sme si potriasli dlaňami, potom ma pustila a mykla pohľadom naspäť ku nemu.

„Čo sa stalo, že si tak nečakane odišiel z gardy? Všetkým chýbaš.“ Ani nemrkol.

„Nie si prvá, čo mi to povedala...“ Zasmiala sa.

„Zrejme áno. Plánuješ sa tu zdržať?“

„Nijako dlho. Aro má ale iný názor. Myslí si, že sa opäť pridám ku Volturiovcom.“ Podvihla obočie a pozrela mojim smerom.

„A to už prečo?“ Pohľad som jej zvedavo oplatila. Ako to myslela?

„Kvôli Jane.“ Usmiala sa.

„Je fajn vidieť, že si si konečne niekoho našiel,“ zašveholila jemne.

„Vďaka, Ren...“

Kývla, potom kmitla pohľadom smerom k miestu za našim chrbtom a ospravedlňujúco sa na nás usmiala.

„Rada som ťa videla, Demetri. Jane,“ kývla ku mne a v sekunde odkráčala preč. Obzrela som sa na miesto, kde sa pozrela a zmeravela.

Smerom k nám kráčal Felix a jemne sa usmieval kútikom úst. Žiadny z tých ironických, posmievačných, či hrozivých úškľabkov. Prekvapilo ma to.

Demetri ma chytil za ruku a otočil sa so mnou smerom preč, aby sme sa vyhli akejkoľvek roztržke, čo by vedela zavládnuť.

„Ale no tak,“ ozval sa za nami jeho hlas. Chcela som ho ignorovať a ísť ďalej, ale Demetri sa obzrel a podozieravo si ho premeral.

„Čo chceš?“ vyštekol na neho a postavil si ma ochranársky za jeho chrbát.

„Prečo ten nepríjemný tón?“ Felixov úsmev sa ešte rozšíril. „Tréningová hala ťa už dlho nevidela. Nejdeš si zájsť na tréning so starými priateľmi?“ Jeho milosť som nechápala. Ako to, že je odrazu taký príjemný?
Vystúpil až k nám do slnka a jeho tvár ožiarili milióny diamantových odleskov. Nepatrné lícne kosti boli odrazu výraznejšie, inokedy vražedný pohľad sa zmenil na prívetivý výraz. Keď sa takto milo usmieval, dalo by sa povedať, že je celkom pekný. 

„S kým?“ Demetri sa takmer nepatrne usmial.

„Santiago a Chelsea.“ V jeho očiach sa zalesklo. Netušila som, čo presne je upíria tréningová hala, ale pravdepodobne činnosť v nej mal veľmi rád a asi mu chýbala.

„Nechystáte na Jane nič?“ Felix pokrútil hlavou a on kmitol pohľadom smerom ku západnej strane záhrady.

„Fajn,“ uškrnul sa, „Chelsea so Santiagom ešte vždy porazím ľahko a možno sa mi podarí dostať na lopatky aj teba...“

„Na to by som akurát nestavil,“ zamrmlal potmehútsky a zaškeril sa. „Necháš bojovať aj Jane?“ Bojovať?

„Ak jej to nebude prekážať...“ Zhlboka som sa nadýchla a prinútila som sa k ľahkému úsmevu. Jednu vec som nechápala. Ako to, že je Felix odrazu tak milý?

„Poď,“ šepol odrazu Demetri a popohnal ma, aby som nasledovala Felixa. Neisto som tak urobila a celý čas sa pevne držala za dlaň.

Felix otvoril dvere na druhej strane záhrady a podržal ich otvorené pre nás dvoch. Neisto som prešla okolo neho a ticho poďakovala. Usmial sa.

„Chelsea sa na vás teší,“ zdelil nám potichu a ďalej nás viedol chodbou.

Čoskoro som započula nepatrné zvuky boja, nárazy a tlmené, bojové výkriky. Toto je teda ich zábava?

Demetri automaticky otvoril jedny z bočných dverí na chodbe a vbehol dovnútra, ťahajúc ma pritom za ruku. Nárazy sily mlátičky okamžite utíchli.

„Super!“ zašveholil dámsky hlas. „Ja som vedela, že tomuto neodolá,“ pokračovala ďalej. Zdvihla som zrak.

Nízka čiernovláska s vlasmi po lopatky sa dvíhala zo zeme a so širokým úsmevom v plných perách zamierila ku nám.

„Chelsea,“ zdelila mi a natiahla ruku v roztrhanom rukáve ku mne. Potriasla som si s ňou automaticky.

„Jane,“ doplnila som, hoci to pravdepodobne vôbec nebolo potrebné. Kývla.

Santiago sa objavil za jej chrbtom a s rovnakým úškrnom, ako ona na nás pozrel.

„Demetri by predsa boju nikdy neodolal,“ skonštatoval.

„Nefandi si. On je toho názoru, že ty nie si konkurencia,“ ozval sa spoza nás Felixov hlas. Mykla som sa.

Všetkých to rozosmialo.

„Myslím, že vás zvládnem,“ ubezpečil ho Demetri a nevinne sa na nich usmial. Cez to vyzeral viac v pohode, ako počas celého pobytu tu. Nebol podráždený, nevrčal na všetko a všetkých okrem mňa a úprimne sa začal usmievať. Akoby sa znovu dostal do prostredia, ktoré mu cez to, čo ostatným hovoril, chýbalo.

„To sa uvidí,“ zamrmlal Felix.

„Chcem ísť do súboju ako prvá,“ zdelila nám Chelsea so širokým úsmevom na jej peknej tvári.

„Ako chceš,“ odpovedal jej len.

„Tak ju pusť a poď,“ rýpala si do neho ďalej. V očiach sa jej zalesklo.

Demetri varovne pozrel smerom k Felixovi a potom ma pomaly a váhavo pustil.

Zdesene som sledovala, ako sa vzápätí na tú malú upírku vrhol.

Miestnosťou zazneli zvuky, ako keď do seba vrazia dva kusy kameňa. Santiago zacúval a oprel sa o stenu vedľa Felixa, akoby sledoval zaujímavé predstavenie.

„Zastavte ich,“ šepla som vystrašene, keď ju zrazil k zemi a hlavu jej vrazil do podlahy.

Zavrčala, skopla ho zo svojho tela tak prudko, až som nestíhala vnímať pohyby a vrazila mu do hrude takou silou, až sa ozval praskavý zvuk.

„Zastavte ich,“ hlesla som znovu. Demetri sa v sekunde zozbieral zo zeme, chytil ju pod krk, vytiahol smerom nad jeho hlavu a vrazil jej telom do steny, ktorá popraskala.

„Zastavte ich,“ opakovala som stále dookola, neschopná prinútiť sa k akémukoľvek pohybu. Začala som potichu cúvať, kým som chrbtom nenarazila do Felixovej hrude.

„Pokoj, maličká,“ zapriadol bez sarkazmu a opatrne sa dotkol môjho ramena, „nechcú si ublížiť.“

Demetri sa pri oslovení „maličká“ podozieravo obrátil našim smerom. Očami, ktoré nabrali tmavší odtieň mu pri Felixovej vete naštvane zakmitalo a tak si ani nevšimol, keď sa Chelsea zozbierala zo zeme a priblížila sa Demetrimu za chrbát.

Stačil by jediný dobre mierený pohyb, jediné zaváhanie a mohla mu zlomiť väzy.

V mojej hlave sa rozpútal výstražný poplach, ktorý mi kázal hocičo, čo by Demetrimu chcelo uškodiť, zneškodniť a pomstiť sa mu rovnakým spôsobom. Nedokázala som sa prinútiť ku pohybu, ktorý by tento sled udalostí stopol, ale bola som si istá jednou vecou.

Ona sa ho ani nedotkne!

Nenávistne som na ňu pozrela a začala myslieť na bolesť, ktorú som spôsobila Felixovi v Londýne. Prosím, nech to funguje, šepkala moja myseľ.

Miestnosťou sa roznel prenikavý krik a mne matne došlo, že pôvodca je Chelsea. Sekla sa v pohybe, znehybnela a dopadla na zem, akoby utrpela porážku. Vzápätí sa na nej začala krútiť ako indický had a bolestivo pritom vrieskať takou silou, že tým snáď vyplašila každého živého tvora v okruhu siedmych kilometrov.

„Jane.“ Zaznelo moje meno potichu. Nevnímala som to.

„Jane?“ „Jane?!“ „Jane!“

Tak krásne sa zvíja.

„Janie, prestaň...“ A ten krik, čo jej vychádza z hrdla. Ako balada.

„Nepotrebuje nakopnúť?“ To máš za to, čo si chcela spraviť Demetrimu.

„Ešte jedna takáto poznámka a ja nakopnem teba. Jane, prestaň!“

Kmitla som pohľadom smerom k pôvodcu hlasov.

Demetri, Felix a Santiago stáli až nepríjemne blízko pri mne a snažili sa ma prebrať s tranzu, ktorý ma ovládal celý ten čas.

Krik utíchol a ja som vystrašene sledovala, ako sa Chelsea bolestivo dvíha zo zeme.

„Jane, ty si magor,“ povzdychol si Santiago a obrátil sa smerom k nej.

„To je fajn dar,“ zhodnotila opäť s úsmevom. „Nedivím sa, že Aro si chce vás troch nechať tu.“ Troch? Prečo?

Alec, odpovedal hlas v mojej hlave ironicky. Otriasla som sa.

„Tak pokračujeme?“ spýtal sa po chvíli Felix, „Jane, trúfaš si?“ Šokovane som mu pozrela do očí, ktoré žiarili očakávaním.

„Ty... myslíš vážne, čo si práve povedal?“ vykoktala som zarazene a ustúpila o krok dozadu. Ďalej sa nedalo.

„Ak si tak neschopná... Demetri?“ Chcel pristúpiť ku nemu, keď som ho predbehla.

„Počkaj, nie som neschopná,“ šepla som potichu a stúpla si tak, aby som stála priamo oproti nemu.

Uškrnul sa, natiahol ku mne dva prsty a niekoľkokrát ich ohol. Volal ma k sebe.

Pozrela som mu do tmavnúcich očí  a musela som hľadieť o dosť vyššie, než by mi bolo príjemné a pokúsila som sa ho napadnúť.

Natiahla som ruky na úder. Ani sa nepohol. Tesne pred tým, než som zasiahla jeho hruď, jeho ruky vystrelili ku mojim tak rýchlo, že som sa nestihla brániť. V rýchlosti ma za ne zdrapil a vykrútil ich dozadu.

Zasypela som bolesťou, ktorá mi vystrelila do zrastajúcich ramien. Vycítil to, zovrel ich ešte silnejšie a potom ma pustil.

„Ale no tak! Bez rozbehu, nesústrediš sa na pohyby, bez pokusu o útok, chabý úder, držanie tela nulové a minimálny pokus o obranu...“ Sťažka som sa zozbierala zo zeme a sklopila zrak k zemi. Povzdychol si.

„Prestaň sa tak tváriť,“ zamrmlal, keď som mu opäť pozrela do očí.

„Fajn. Santiago, Demetri, môžete jej to ukázať?“ Znovu a znovu ma prekvapovalo, ako sa zmenil. Žiadne poznámky, žiadne narážky. Myslím, že upírov neschopných v boji tak, ako ja už stretol kopu a preto to nebola nijaká novinka v jeho svete.

Demetri váhavo prestúpil a postavil sa oproti Santiagovi v odstupoch niekoľkých metrov od seba.

„Sleduj ich,“ prikázal mi Felix a postavil sa vedľa mňa, akoby to bola úplná samozrejmosť. Prinútila som sa neucuknúť.

Obidvaja súperi sa postavili oproti sebe, prikrčení ako mačky. Boli ako dvaja levy, ktorí čakajú na vhodnú chvíľu, kedy sa budú môcť po sebe vrhnúť a zabiť sa. Obaja stáli skrčení, paže mierne roztiahnuté, kolená pokrčené. Ich výrazy však boli stále uvoľnené, akoby sa jednalo o každodennú rutinu.

Niekoľko sekúnd vyčkávali, kým sa jeden alebo druhý odváži k ďalšiemu pohybu.

Vzápätí Santiago dunivo zavrčal a rozbehol sa k Demetrimu.

Kúsok od neho sa rozmáchol a skočil. Demetri stál v rovnakej pozícii, dokiaľ sa takmer ich telá nestretli. Potom uskočil na stranu rýchlo ako strela a nechal svojho protivníka, aby dopadol na zem naslepo. Vzápätí sa presunul za neho. Priletela jedna rana zľava a vzápätí dve sprava. Santiago sa prvým dvom úspešne vyhol, a tretia ho len letmo vytočila do boku.

Ešte viac sa prikrčil a skúsil Demetriho podkopnúť.

On sa však šikovne udržal na nohách a sám uštedril Santiagovi jeden kop priamo do brucha.

Santiago sa prevalil na zem a kým tam bol, Demetri podišiel ku nemu a nemo ho sledoval. Keď sa skúšal postaviť, v sekunde ho zdrapil pod krk a pritlačil viac do zeme.

S úškrnom si ho premeral, potom sa postavil a chytil ho za pažu, aby mu pomohol postaviť sa.

„Videla si ich pohyby?“ spýtal sa Felix potichu. Nebadane som prikývla.

„Tak to skús zopakovať.“ Tentoraz to prikázal.

Chabo som sa pozrela na Demetriho a nepatrne si obzrela Santiaga, aby som sa uistila, že im nič nie je. Obaja však vyzerali byť úplne v poriadku.

Obaja však boli o pol hlavy nižší a oveľa menší, ako Felix. A ja som bola o pol hlavy nižšia od nich.

Toto nezvládnem.

„Neboj,“ usmial sa Demetri, „dávam na teba pozor.“

Pokúsila som sa mu úsmev oplatiť.

„Tak ideme?“ Felix o niekoľko krokov odstúpil a uprene mi pozrel do tváre. Neisto som prikývla.

Prikrčil sa, no narozdiel od Demetriho a Santiaga pritom vyzeral ako medveď pred útokom – inštinktívne sa nahrbil, podobným pohybom rozpažil paže, vyceril na mňa zuby a prikrčil sa. Len ten zjav bol desivý a blokoval vo mne akúkoľvek nádej na to, že by som vedela vyhrať.

Pokúsila som sa ho napodobniť. Mierne som sa prikrčila a rozpažila ruky.

„Nehrb sa,“ prikázal mi potichu. Chrbát som narovnala a prehla sa dopredu, s kolenami mierne pokrčenými.

„Fajn. Neuhýbaj pohľadom.“ Na to sa rozbehol ku mne. Uskočila som pred jeho natiahnutými pažami na stranu a hodila sa na zem, aby som zabránila jeho ďalšiemu útoku.

„Toto je chyba,“ skonštatoval vecne. Odrazu ma ktosi pevne chytil pod krk.

Spoza Felixovho chrbta sa ozvalo zavrčanie.

Zdá sa, že Demetrimu sa tiež nepáči, v akej polohe som ja a v akej Felix.

Zovretie okolo hrdla povolilo. Felix sa zozbieral zo zeme a ponúkol mi pritom nastavenú dlaň. Neprijala som ju, v sekunde sa postavila a jemne sa dotkla svojho krku prstami. Znovu mi v ňom začala pulzovať ohnivá bolesť.

„Páli ma hrdlo, som smädná,“ zašomrala som potichu.

„V podzemí sa nájde pár ľudských trestancov, ktorí zistili našu existenciu...“ prehodil Santiago. Demetri podišiel ku mne a jemne ma chytil za dlaň.

„Poď,“ šepol potichu, „a zadrž dych,“ doplnil. Poslušne som ho nasledovala.

„Demetri?“ ozvalo sa za našimi chrbtami.

„Nemám ísť s vami? Pre každý prípad,“ doplnil rýchlo Santiago a pozrel smerom ku mne. Uvítala by som ho. Nemôžem ublížiť Alecovi. Demetri kývol.

Potichu som stisla Demetriho dlaň silnejšie a spolu s ním vykročila ku dverám.

„Neboj," šepol Santiago, keď sa pred nami otvorili temné dvere chodieb. „Ak ho ucítiš, stále sme na teba dvaja."

Nasucho som prehltla. Svojimi slovami ma rozrušil ešte viac, ako keby nehovoril nič. Keď umrie, umriem ja... 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Lovran - 4. kapitola: