Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Love To Laugh - Prológ

23.08.2010 (20:00) • TheVampireGirl • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1093×

Love To Laugh - Prológ

Ahoj! Volám sa Cynthia Allanová, mám sedemnásť a toto je môj nesmrteľný príbeh.

Bol normálny deň. Učitelia stále otravovali, s kamošmi sme sa neskutočne nasmiali a ja som sa naozaj tešila domov. Najviac ma však štvalo škvŕkanie v bruchu a myšlienka, že absolútne neviem, čo je na obed. Večer som mala ísť von s Lucasom, Tinou, Amber a Thomasom, ale odvolala som to. Myslím, že by som bola len piate koleso na voze. A to doslova.

Keď som sa vracala zo školy domov, rozmýšľala som nad niečím, nad čím som sa ešte nikdy v živote nezamýšľala. Nad svojou smrťou. Ak mám pravdu povedať, som úplný zbabelec. Bojím sa bolesti a preto sa jej vyhýbam. Zatiaľ úspešne. Verte či neverte, ešte nikdy som si nič nedolámala, neudrela, ba ani neoškrela. Na mojom tele by ste nenašli ani jednu jazvu. Pre mňa je bolesť úhlavný nepriateľ. Chcem zomrieť rýchlo a bezbolestne. Najlepšie neskutočne rýchle zlomenie väzov, prípadne nejaký ten jed. Ale kto by to tak nechcel, však?

Už som bola pri dverách, no mala som divný pocit, z ktorého mi behal mráz po chrbte. Tušila som, že sa stane niečo zlé. Neviem prečo, ale prezrela som si celé okolie. Vie sa o mne, že som strachopud, ale mne to nevadí. Veď čo je zlé na tom ním byť? Ja si myslím, že keď je niekto strachopud, v nebezpečnej situácií sa bude tak báť o svoj život, že bude silnejší než námorná flotila.

Vykašľala som sa na ten pocit a vošla som do domu. Môj nos okamžite zacítil vôňu pečeného kuraťa. Vdychovala som tu krásnu vôňu, ako by som fetovala. Sama som sa nad sebou pousmiala.

Otec fetoval a to mu aj zničilo život. Jedného dňa jednoducho neprišiel domov a nám to doplo. Zase si niekde dával do nosu. No keď už asi týždeň nechodil domov, bolo nám to divné. Väčšinou bol preč len dva, tri dni. Polícia ho vyhlásila za mŕtveho, aj keď nenašla telo. Mala som len päť rokov...

Vošla som do obývačky. Moja mama bola, samozrejme, opäť nalepená na telke a závislačila na televíznych novinách. Bola do nich úplný blázon. Chcela som vedieť, čo sa deje, že sa ani nepohla, tak som si sadla vedľa nej a snažila sa ako tak počúvať.

„A teraz hlavná správa dňa. Vraždiaci teror v podobe upírskeho klanu Volturiovcov opäť zabíjal. Tentokrát si náhodne vybral rodinu Knoxvillovcov, ktorý pochádzali zo Seattlu. Susedia ju popisujú ako maximálne slušnú rodinu, ktorá nikdy nespáchala nič zlého."

„Matka svoje deti milovala. Nikdy ich nebila ani na ne nekričala," hovorila ich susedka. „Manžel chodil domov z práce načas. Nikdy sa nehádali. Stále sa len smiali a užívali si život plný lásky a šťastia. A tie ich deti," odmlčala sa, „hotoví anjelikovia. Sedemročný Chris nosil vždy dobré známky, poslúchal ich a aj keď mal len sedem rokov, snažil sa mamičke pomáhať s domácimi prácami. A čo také zlé urobila len dvojročná Lilly?" Musela to byť ich veľmi dobrá priateľka. Poznala ich dokonale, teda, pokiaľ si nevymýšľala. Keď končila svoju reč, išli jej slzy do očí: „Je hrozné, že niečo také kruté postihlo takú skvelú a milujúcu rodinu. Boli to skvelí susedia a priatelia. Nech odpočívajú v pokoji..."

„Volturiovci stále zostávajú najhoršími bytosťami na tomto svete. Zdá sa, že to, že sa ich ľudia boja ich teší. Ak nás práve počujete, nebojíme sa vás!" hovoril ten redaktor. „Nemyslite si, že celý svet teraz žije len vami! My sa nevzdáme! A hovorím vám, jedného krásneho dňa budete mŕtvi."

Seattle, Demetri:

„...budete mŕtvi," ukončil tú svoju vlasteneckú reč ten redaktor. Vlastne, dúfam, že to tak bude. Dúfam, že jedného dňa nájdem pokoj. Naveky...

Už ma totiž naozaj nebaví tento život plný zabíjania nevinných ľudí a utekania. Chcem mať už konečne pokoj, žiť si svoj vlastný život po boku Millie (mojej priateľky) niekde ďaleko od zabíjania. Už veľakrát som rozmýšľal, že to skúsim u Arovho dobrého priateľa Carlislea Cullena. No teraz chcú o nás sotva počuť.

„Ten hnusný redaktor!" ozval sa Aro. „Toho zabijeme! Nemôže mi takto ničiť moje už aj tak mŕtve nervy!" úplne besnil. Jane a Alec mu len pritakávali, Felix bol stále ako telo bez duše a ostatní boli vonku a dávali pozor.

A v tom som si spomenul. Chudák Felix. Odkedy Heidy zomrela, zomrel aj on. Miloval ju viac, ako sme si mysleli. A keď mu zomrela v náručí...

Pomstil ju. Vtedy nás napadol klan novorodených upírov. Mali za úlohu zničiť nás, pretože sme boli príliš nápadní. Pár nás aj zničili. Vrátane Heidy... No potom ich Felix zničil sám a ani nás nepotreboval. Aro sa na tom dobre bavil a my sme boli radšej ticho.

„Mám také nervy, že nezvládam, keď ich nemá aj niekto iný," povedal Aro a zarazil sa. Vyzeral, že rozmýšľa ako niekoho naštvať.

„Mám to!" vyhlásil nadšene. Prisahám, že niekedy je ako malé decko.

Všetci sme naňho spýtavo hľadeli. Napokon sa ozval: „Mohli by sme navštíviť Carlislea a ako sa hovorí, narobiť mu problémy."

Jane vyskočila a zatlieskala. Alec sa k nej pridal a už nemohli byť viacej trápni. Ach jo, tie dvojčatá...

Medzi tým, čo Jane s Alecom a Arom tancovali a tešili sa na našu krvavú návštevu, ja som išiel za Millie. Ona je svetlo môjho života. Chápe ma a tiež chce s týmto všetkým skončiť. A možno by sa to aj dalo. Koľkokrát sme rozmýšľali nad útekom. Ja som štít, takže pred schopnosťami dvojčiat by som nás uchránil. No Millie to zatrhla a povedala: „Nie. Bude vhodná doba na odchod, ale teraz nie je. Uvidíš, raz sa to všetko skončí a budeme spolu šťastní."

Vedela mi dodať odvahy a ja som ju neskutočne miloval. Ona to, samozrejme, vie. Má totižto schopnosť vidieť emócie ľudí a upírov. Niečo ako má Jasper Cullen, ale predsa len trošku iné. On ich vie prispôsobovať podľa svojej potreby, no ona ich vidí pred očami a tak vie s určitosťou povedať, ako sa protivník cíti. Arovi to pomáha pri boji. Vďaka Millie vie, kedy ma protivník slabú chvíľku. Využije to vo svoj prospech a má pokoj.

„Dobre," ozval sa Aro, „dosť radovania sa. Ide sa na vec."

Forks, Cynthia:

Kuriatko už bolo hotové a chutne pripravené na stole aj s pečenými zemiakmi a šalátom. Ja som svoj obed obohatila o pohár s kolou.

„Prečo piješ tú otravu? V správach bolo..." začala matka.

„Mami, len nezačínaj so správami!" poprosila som ju. „Pijem ju preto, lebo mi chutí a basta."

Tony - môj brat - sa zasmial a súhlasil so mnou. Ako pätnásťročný už má právo ozvať sa.

Posadali sme si okolo stola a, ako pri každom obede, sme sa pomodlili. Je to taká naša (alebo skôr matkina) tradícia poďakovať za jedlo, ktoré nám náš pán doprial. Ja viem, kravina.

Pri tomto obede sme sa výnimočne smiali. Rozprávali sme si vtipy, smiali sa na Tonyho dospievaní. Naozaj som skutočne rada, že ja som si tým už prešla. Zažívať to znova by som nechcela.

„CINKK!" ozvalo sa od dverí.

Pozreli sme sa na seba. Nikomu z nás sa nechcelo ísť otvoriť. S mamou sme sa telepaticky dohodli a zvalili to na Tonyho. No čo, je najmladší!

„Ale veď starší majú prednosť!" bránil sa.

Zasmiala som sa a mama len povedala: „Výnimka potvrdzuje pravidlo."

Tony sa teda zdvihol zo stoličky a išiel otvoriť. My sme sa bavili ďalej a ohovárali ho poza jeho chrbát. No upútal našu pozornosť, keď vletel do jedálne a s hrôzou opakoval: „Sú tu! Sú tu!"

S mamou sme sa na seba nechápavo pozreli. Nechápali sme, kto je tu, no potom sme pochopili. Vošli do jedálne a usmievali sa od ucha k uchu. Volturiovci!

Dúfam, že sa vám prológ k Love To Laugh páčil a že predsa len zanecháte aspoň toho smajla. Budem na vás čakať a tešiť sa. Vaša VG! =)

Autor: TheVampireGirl, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Love To Laugh - Prológ: