Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Love To Laugh - 1. kapitola

Love To Laugh - 1. kapitola - Fakty

Pozerala som sa na nich s otvorenými ústami a vyvalenými očami. Boli takí krásni! Ich biela mramorová pokožka krásne kontrastovala s ich červenými očami. Ich vôňa naplnila celú miestnosť a ja som o sebe na moment nič nevedela. Všetci boli krásni, ale každý v sebe ukrýval niečo iné...

Tá blondínka vyzerala byť riadne krutá. Pôsobila na mňa ako pravá ruka toho v strede. Jasné, veď aj stála po jeho pravom boku. A ten chalan - mohol mať toľko čo Tony - nevyzeral vôbec strašne. Vyzeral ako model. Ako herec, po ktorom šalejú fanúšičky a ich priatelia ho nenávidia. Skôr by som ho dala do Hollywoodu než k mŕtvemu telu.

Bolo ich tam naozaj veľa. Vlastne, čudujem sa, že sa do našej jedálne vôbec zmestili. Prezrela som si každého jedného, no upútal ma len jeden. Vlastne dvaja. Žena a muž. Upírka a upír.

Ten upír mohol mať niečo okolo dvadsiatky, tridsiatky. Vlasy mal strapaté s nádychom blond farby. Na čele mal niečo, čo bola asi ofina. Tvár mal krásnu, svaly tiež. Jednoducho ako boh. A tá upírka. Zrejme tvorili pár. Mala čierne vlasy, dlhé až po pás. Pokožku mala bielu s jemným nádychom ružovej. (Pozn. autora: Naozaj len jemný nádych ružovej.) Postavu mala ako modelka. štíhle boky, skoro žiadny zadok, predok ako melóny... Ako hovorím, modelka.

Táto chvíľa mi pripadala už naozaj trápna. Asi päť minút sme tam stáli a čumeli na seba. Ten v strede (asi ich vládca) ma pozoroval s nepokojným výrazom. Rýchlosťou blesku bol pri mne, chytil moju ruku a tváril sa neprítomne. Pozeral sa kamsi do blba a mňa napadlo len jedno možné vysvetlenie. Je to magor.

Po chvíľke moju ruku pustil a smial sa ako... No, nechajme tak.

„Ty si vyhodila školské laboratórium do vzduchu?" opýtal sa ma a smiechom sa váľal po zemi. Ako to, sakra, zistil?

„No, bola som vtedy prváčka a," zasekla som sa uprostred vety a zvedavosť nado mnou zvíťazila. Nedalo mi to a napokon som sa predsa len spýtala: „Ako to, dopekla, viete?"

Prestal sa smiať a zvážnel, podobne ako celá miestnosť. Mama s Tonym boli v kúte a pozorovali ma s výrazom: „Uteč, ty trúba!"

„Tak či tak ťa premením," povedal si skôr sám pre seba. Všetci naňho vyjavene pozerali a ja som sa k nim len pridala. „Iste vieš, že sme upíri," začal. „No a..." nedokončil a ja som sa nahnevala na toho debila, ktorý mu skočil do reči. No, vlastne na ňu.

„Ale Aro! Prestaň si tu vylievať dušu, najedzme sa a vypadnime!" hysterčila tá afektovaná blondína. Ako ja nenávidím niektoré blondíny!

„Tak po prvé: Neopováž sa kričať po mne! A po druhé: Sklapni!" povedal úplne pokojne a posledné slovo zdôraznil.

„Takže," začal so mnou opäť komunikovať, „niektorí upíri majú zvláštne schopnosti, takzvané dary," hovoril a ja som ho s nadšením počúvala. No čo? Nie každý deň máte možnosť vypočuť si upírsky život od A po Z.

„Tieto dary môžu byť naozaj silné a veľmi efektívne v boji. A niektoré sú zasa také rafinované, no nepotrebné. Ja mám tiež taký jeden dar. Dokážem z obyčajného dotyku ruky vyčítať celú tvoju minulosť," pozerala som na neho ako na blázna. Jemu to neušlo a tak to skúsil inou cestou.

„Chcel som zistiť, prečo pôsobíš tak... tak... Tak fascinujúco. Preto som na teba použil svoj dar a uvidel ten výbuch," hovoril a ku koncu vybuchol aj on. No smiechom.

„Kristepane! Keď ten učiteľ mi dal dvojku, no!" povedala som na svoju obranu a teraz vybuchli smiechom všetci. Dokonca aj Tony. Len mama sa tvárila akosi nahnevane. Hups!

Aro sa prestal smiať a pozrel sa na mňa spýtavým pohľadom: „A ako si to urobila?"

Rozmýšľala som, či zamachrujem, alebo poviem pravdu. Zvíťazila pravda.

„No, ja vlastne ani doteraz neviem. Viem len, že som bola strašne nahnevaná. Ten referát som robila dva dni v kuse! Ani som poriadne nespala. Len som písala a písala o ohni a dyme a..."

„Prejdi k veci," ozval sa Aro.

Ja som sa uvedomila a začala odznova: „No, jasné. Takže, bola som taká naštvaná, že som absolútne nevnímala okolie. Pozerala som sa na nádobu s nejakou gebuzinou. Pozerala som na ňu a pozerala. No a keď som sa pozerala, že som ani nežmurkala, tá tekutina sa začala variť a zrazu buch!" Všetci ma s takým nasadením pozorovali a pri tom "buch!" sa začali zase smiať. To nie je fér! Ja nechcem byť na smiech!

Keď sa konečne všetci upokojili, ozval sa Aro: „Je to síce strašne smiešne, ale nasvedčuje to tomu, že budeš naozaj veľmi mocná upírka. Tvoja schopnosť sa prejavila už počas tvojho ľudského života a to je neuveriteľné! Znamená to, že po premene bude tvoja schopnosť o 100% lepšia. Budeš... Budeš..." snažil sa vykecnúť. Všetci na neho pozerali a čakali, čo bude.

„Budeš tá najmocnejšia upírka!" vykríkol s nadšením. S mamou sme sa na seba nechápavo pozreli a vybuchli smiechom.

„Ja... a... najmocnejšia...," neudržala som sa a smiala sa ďalej. „Veď ja zakopnem aj na rovnej zemi!" hovorila som. Pri tomto sa zasmiali všetci. Čo som povedala také smiešne?

Až teraz som si všimla ten upírsky pár ako mi naznačuje, že mám zdrhať. Kývla som plecami a zdrhala. Ani som poriadne nevyšla z jedálne a už predo mnou stál ten Karo.

„Prosíš si ešte niečo?" spýtala som sa.

Hodil zamyslený pohľad a napokon povedal: „Nie."

„Tak uhni, snažím sa zdrhnúť!" povedala som a otočila sa na toho s tou. Ukázala som im palce hore a oni sa plesli po čele. Prečo to urobili?

Karo sa zasmial a... skočil po mne!

Demetri:

To je ale krava! Hodinu jej tu s Millie naznačujeme, nech zdrhne a ona nie. Vykecáva sa tu s Arom akoby nič a pri tom jej tu ide o život. Jej pud sebazáchovy je už asi po záruke!

Keď nás - konečne - pochopila, otočila sa a začala... Utekať? To nebol útek, ale pochod slimákov. Ako spomalenie záznamu! Ako škodovka v púšti! Jednoducho to bolo všetko, len nie útek. Aro sa jej hneď postavil do cesty. Povedala niečo v tom zmysle: „Zasa otravuješ?" On jej povedal nie a ona...

„Tak uhni, snažím sa zdrhnúť!" povedala nahnevane. Ježiši Kriste! Ona je retard! Bóóže, že uhni, snažím sa zdrhnúť! Ešte sa aj otočí so zdvihnutými palcami! Moja ruka samovoľne vyletela k môjmu čelu a plesa ma. Millie urobila to isté a... Do riti!

Aro po nej skočil! A už ju má. Už sa zakúsol a práve teraz z nej saje krv. No super. Teraz aby som začal myslieť...

„Očuj," začal som. Nikto nás nemohol počuť, pretože som použil štít. A aj tak boli zaneprázdnení Arovým divadielkom. „Zostaň tu. Idem sa zahrať na herca!" pochválil som sa jej.

„No zbohom!" povedala zhrozene. Nechápal som, ale nechal som ju tak. Moja herecká kariéra čaká.

Skrčil som sa do útočnej pozície. Všetci ma sledovali a od nervozity si snažili okúsať aspoň jeden necht. Zhlboka som sa nadýchol a zacítil som vôňu jej krvi. Bola taká úúúžasná... Nie, späť na Zem, Demetri! Vedel som, čo robím. Nadýchol som sa tej vône a skočil som po nej.

Vytrhol som ju z Arovho náručia a utekal s ňou preč. Hneď, ako som ju pevne stískal, zadržal som dych. Mal som v pláne zaniesť ju ku Carlislovi Cullenovi. Srdce jej už skoro nebilo a aj tak. Tam sa bude rozhodne cítiť lepšie ako vo Volterre.

Zastavil som pred ich domom. Práve hrali bejsball. Keď ma zbadali, neboli dvakrát nadšení, no keď z domu vyšiel Edward, povolil som štít. Vedel, čo som urobil a tak mi prečítal myšlienky. Očuj, toto dievča si nezaslúži žiť vo Volterre. Dúfal som, že tu bude mať lepší domov, pomyslel som si.

Edward sa pozrel na Carlisla a kývol hlavou. Carlisle bol hneď pri nej a vyšetroval ju.

„Toto dievča poznám," povedal po chvíľke. Edward zatiaľ zmizol kdesi v dome. „Je to Cynthia Allanová," oznámil nám a všetci sa pozreli na dvere domu. Edward bol rýchlosťou blesku pri nej a ja som zase ničomu nechápal!

Edward:

To nemôže byť Cynthia. Nie, nie, nie, nie, NIE! Prečo práve ona? To si nemohol ten kretén vyhliadnuť niekoho iného? Zabijem ho! Prisahám, že ho vlastnoručne zabijem!

„Carlisle, prosím ťa nehovor, že ju musíš premeniť. To nedovolím!" kričal som. Dievča môjho života si nezničí svoju dušu.

„Zostaň tu," povedal a zmizol v dome.

Sedel som na tráve a premýšľal. Do Cynthie som sa zamiloval pred rokom, keď som nastúpil do druhého ročníka na strednej tu vo Forks. Keď si spomeniem, aké to bolo nemehlo...

Vstúpil som do jedálne a rozhliadol sa po súrodencoch. Vždy sedávame s Alice, Jazzom, Emmom a Rose pri tom istom stole, ale aj tak sa zakaždým rozhliadnem. Zobral som si tácku a naložil na ňu kopu jedla, ktorú tak či tak nezjem. Videl som, že na stole nemajú nič položené, tak som zobral päť plechoviek koly namiesto jednej.

Ako som tak išiel jedálňou, započúval som sa. Prečo majú všetci také neoriginálne mysle? Viete, v dievčenských nájdete vždy len niečo o make-upe, o tých najkrajších hercoch a spevákoch, o lakoch na nechty, prípadne na vlasy... Jednoducho nepotrebnosti. Nechápem, ako sa môžu baby zamestnávať takými kravinami. Na svete je kopu iných vecí, ale nie. Nie sú spokojné pokiaľ nemajú Cosmopolitan, diétnu kolu a šalát po boku. Prečo nechápu, že niektorým chalanom nejde len o zovňajšok?

Nechal som to tak a išiel si sadnúť. Nedával som príliš pozor na cestu. Som upír, nikdy nehavarujem. Ani keď idem pešo. Kráčal som pomalým ľudským krokom a díval sa stále dopredu. Nevšimol som si ju. Kráčala oproti mne a rozprávala sa s Jessicou? Hej, tuším sa tak volá. Vrazili sme do seba a celá jedáleň zatajila dych. Vraziť do Cullena... Dajte to do správ!

„Prepáč, nevšimol som si, kam kráčam," hovoril som ospravedlňujúco. Zdvihla hlavu od bordelu na zemi, na ktorej ležal celý jej obed a pozrela sa mi do očí.

Keď sa naše pohľady stretli... Nedokázal som to opísať. Vedel som len jednu vec, ona je tá pravá! Jej krásne, tmavomodré  oči sa vpíjali do tých mojich. Jej krásne gaštanovo hnedé vlasy dokonale splývali s jej súmernou tvárou. Pery mala neobyčajne plné; ich tvar pripomínal srdce. Srdečnosť, tá z nej vychádzala a bola takmer hmatateľná. Bola štíhla, no nie veľmi. A ten jej výstrih...

„To nič. Už len toto chýbalo k typickému privítaniu v novej škole," povedala s jemným úsmevom a mne poskočilo moje mŕtve srdce.

Pozrel som na ňu udivene: „Si tu nová?" Nešlo mi to do hlavy. To by som už vedel.

„Hej, som. Si asi jediný, kto o tom nevie," odpovedala mi a naozaj sa na tom bavila. Keď bola šťastná, bol som šťastný aj ja.

„Vieš," začal som, „ja sa veľmi o ľudí okolo nestarám. Mám tu aj súrodencov a to je dosť veľké spestrenie života." Posledné slová som náročky zdôraznil, aby to počuli aj tí moji "súrodenci".

„Ja mám doma dospievajúceho brata, takže to mám tiež pestré," hovorila a ja som hltal každé jej slovo.

Až som zabudol dýchať. Ja som normálne zabudol dýchať! Iste jej to už muselo byť podozrivé. Zhlboka som sa nadýchol a... Stuhol som. Jej vôňa naplnila celú miestnosť a mne začalo trešťať v hlave. Musel som sa premáhať aby som po nej hneď neskočil. Pocítil som mierny pokles tej túžby a v tú chvíľu som bol Jasperovi vďačný. Pomohol som jej pozbierať to jedlo a vypadol som z jednálne.

Presne takto to bolo. Odišiel som do Denali a keď som prišiel, už som s ňou nikdy neprehovoril. Bolelo ma to, ale pre jej bezpečnosť som ochotný riskovať všetko! Ale nie upírsky život. To nikdy nedopustím.

Zdvihol som hlavu a Emmett sedel vedľa mňa. Boli sme sami a ja som si ľahol na chrbát.

„No tak, braček," ozval sa Emmett, „rozžiar tie svoje kukadlá! Vieš predsa, že by ju Carlisle nenechal zomrieť. A upírku z nej bez tvojho vedomia neurobí." Hovoril úplne pokojne.

Pre neho to bolo nič, no pre mňa to bolo veľa. Nechcel som jej zničiť dušu, ale nechcel som ju ani vidieť mŕtvu! Aro za to zaplatí...

„Edward!" okríkol ma Carlisle.

Ani som sa nezdvihol zo zeme a už som bežal na poschodie do jeho pracovne. Malo to za následok pár spadnutí a dosť ma to spomalilo.

„Edward," začal Carlisle, „je na infúziach. Dostáva pravidelne krv, ale nepomáha to!" Hovoril takmer po šepky.

Pozrel sa na mňa a ja som to okamžite vedel. Nedá sa nič robiť. Musím sa rozhodnúť...