Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » love is hard 4. kapitola

10.01.2010 (13:30) • katka147852 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1204×

Bella

Bežala som a už cestou zo mňa vychádzali vzlyky. Najprv som chcela ísť na moju a E... jeho lúku, ale potom mi napadlo, že to by bolo prvé miesto, kde by ma hľadali. A ešte by mi ho tam všetko pripomínalo.

Už som to ďalej nevydržala a sadla som si ku jednému stromu, kde som len tak sedela a vzlykala. Zotrvávala vo mne len bolesť. Medzi vzlykmi som premýšľala, prečo to... on spravil. Nedokázala som na to meno už ani pomyslieť, lebo stále privolávalo len ďalší príval vzlykov. Nevedela som si vysvetliť, prečo to urobil a už vôbec nie, prečo s ňou. Nevedela som čo má ona, čo by som ja nemala. Že by bola pre neho príťažlivejšia? Urobil to preto, lebo sa poznajú dlhšie? Plánovali to?- V hlave mi vírilo množstvo otázok, ale ani na jednu som nenachádzala odpoveď. Moje ego, ktoré nikdy nebolo veľmi vysoko, teraz kleslo do priepastných níží. Teraz mi už bolo všetko jedno. Vnímala som len bolesť, ktorá vo mne zotrvávala. Zrútil sa mi celý svet. Na nič iné som teraz nemyslela. Len, že prečo.

Ani neviem, ako dlho som tak sedela, keď naraz všetko prestalo. Vzlyky utíchli, bolesť sa zmiernila, aj keď len trochu. Zostala mi iba prázdnota, ktorú sprevádzal smútok. Začala som vnímať veci a zvuky okolo seba, ale nezostalo vo mne ani kúsok pozitívnej energie. Nechcela som teraz s nikým hovoriť a ani s nikým byť. Chcela som byť sama. Pomaly, alebo skôr rýchlo sa zo mňa stával samotár.

Neviem, či som pri tom strome sedela iba pár sekúnd, minút, hodín, alebo dní. Všetko sa mi zdalo, iba ako chvíľa. Bola som ako v tranze. Síce som vnímala, ale stále vo mne prebýval šok, kôli ktorému som sa nevedela hýbať. Bol podobný ako ten prvý, keď som ich videla. No tento sa mi zdal byť horší. V hrudi mi rástla obrovská diera, ktorej okraje neznesiteľne boleli. Keď je to vôbec u upíra možné. Táto diera bola rovnaká ako keď ma prvý krát opustil.

Z môjho premýšľania ma prebralo až zvonenie telefónu. Najprv som sa zľakla, že by to mohol byť on, ale podľa čísla som zistila, že je to Alice. Stlačila som "prijať hovor“ a bezvládne som sa ozvala.

„Bella! Si v poriadku? Volala som ti už asi 100 krát. Kde si? Prosím, vráť sa domov. Každý sa o teba bojí. A ja tiež.“ Ozvala sa Alice a otázky sa z nej sypali ako z vreca. Tie vety som si musela v hlave prehrať 3 krát, aby som ich pochopila.

„Alice, chcem byť teraz sama“ môj hlas znel zničene. Človek by si myslel, že mám z niečoho traumu či čo. No keď si to tak vezmem, ja niečo podobné teraz prežívam.

„Sama?! Bella! Si preč 2 týždne. Nebola si preč a sama dosť dlho?“ Pomaly zvyšovala hlas a tým mi nič neuľahčovala, keďže som teraz bola v takomto rozpoložení.

„Alice, teraz fakt nemám náladu. Ja... prepáč. Ahoj.“ Povedala som jej a zrušila hovor skôr, než stihla ešte niečo povedať.

Opäť som sa uzavrela do môjho malého sveta a ignorovala všetky zvuky naokolo. Diera v mojej hrudi pomaly rástla a ja som zase cítila, ako ma jej okraje pália, tak som sa schúlila do klbka. Mohla som myslieť na hocičo, ale stále mi v hlave behal obraz buď jeho tváre, alebo tej scény v našej izbe.

Nakoniec som sa rozhodla. Vo Forkse už ďalej nemôžem ostať ani hodinu. Nemôžem ďalej ostať na mieste, kde mi ho všetko pripomína. Nevedela som kam pôjdem, ale povedala som si, že cestou si to rozmyslím. Vytočila som Alicino číslo a hneď po prvom zvonení to zdvihla.

„Bella? Stalo sa niečo? Som taká rada, že voláš.“ Ozvala sa a v jej hlase bolo počuť úľavu, ale aj strach.

„Alice? Mohla by si sem prísť? Som niekde pri Kanade. Vysvetlím ti to, keď sem prídeš. Prosím príď sama. A prines mi nejaké veci ako oblečenie, kozmetiku, doklady a peniaze.“ Povedala som jej, ale môj hlas neznel o nič lepšie ako prvý krát.

„Bella, nerob to prosím ťa.“ Pošepkala do telefónu tak, aby som ju počula iba ja. V jej hlase bolo počuť smútok aj bolesť.

„Prepáč, ale musím. Zatiaľ to nikomu nehovor prosím ťa.“ Poprosila som ju a potom zložila. Kým som čakala, vyšla som si na malý lov. Je to nevyhnutné, keďže pôjdem lietadlom. Chytila som si 3 srny a 1 medveďa a bola som plná. Keď som sa vrátila ku môjmu stromu, Alice práve prichádzala. Akonáhle ku mne dorazila, hodila a mi okolo krku a rozvzlykala sa. Nebola jediná, kto začal vzlykať. Ona pre smútok z toho, že odchádzam a ja pre bolesť z udalosti z pred pár dní.

„Prosím ťa neodchádzaj. Veľmi ťa prosím. Alebo mi aspoň sľúb, že sa vrátiš.“ povedala medzi vzlykmi.

„Prepáč, ale to ti teraz sľúbiť nemôžem. Je mi to ľúto. Ospravedlň sa prosím za mňa Rose a Emmettovi, že nebudem na ich svadbe. Povedz Esme a Carlislovi, že im ďakujem za všetko, čo pre mňa urobili. Jasperovi poďakuj, že ma vždy vedel upokojiť v pravý moment a Emmovi za to, že ma stále vedel rozveseliť. Všetkým menovaným pošli veľkú pusu a odkáž im, že ich ľúbim.“ Povedala som jej všetko, čo som mala na srdci a potom sme sa spolu vybrali ku autu na ktorom prišla.

Keď sme dorazili ku autu, dlho sme sa objímali, až sme vyrazili. Alice ma odviezla na letisko, no ja som stále nevedela, kam mám ísť. Ešte som sa s Alice silno vystískala a vystúpila som z auta.

Sadla som si do letištnej haly a pozerala na aké lety sa čaká. Kalifornia... New York... Fortaleza... Paríž... Londýn... Peking... Brusel... Rím... počkať. Rím je predsa v Taliansku. Bleskovo som sa rozhodla, že pôjdem do Ríma a odtiaľ do Volterry. Úprimne som dúfala, že ma Aro príjme. Kúpila som si letenky a čakala na svoj let. Ešte som odovzdala batožinu a keď ohlásili môj let, vybrala som sa do lietadla. Letela som prvou triedou a miesto som mala pri okne. Vedľa mňa sedel nejaký mladý chalan, ktorý sa na mňa stále pozeral, ale ja som si ho nevšímala. Bolesť sa opäť vracala, tak mi neostávalo nič iné iba pretrpieť tento let a psychicky sa pripraviť na svoj nové domov.

Autor: katka147852 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek love is hard 4. kapitola: