Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Life is change 2

01.05.2011 (13:00) • tikina • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1242×

„Nazdar, ja som Emm,“ predstavil sa môj spolusediaci. „Ale si mu to dala zožrať,“ smial sa.

„Ako vždy,“ zamrmlala som skôr pre seba, ako pre neho a pretočila som oči.

„Ale no tak, jediné dievča tu a už sa robí narcisom? Tým si očko nespravíš. Aj keď zhodenie majstra pred celou triedou je dobrý krok, narcistickým prístupom si viac nešplhneš,“ trkotal ďalej veselo.

„A kto povedal, že chcem zapadnúť?“ spýtala som sa ho s úsmevom. „Aj keby som veľmi chcela, čo teda rozhodne nehrozí, s týmto,“ ukázala som na svoj vozík, „je to aj tak nemožné, tak čo riešiť?“ zasmiala som sa sarkasticky.

„A prečo nie? Vyzeráš ako v pohode dievča,“ žmurkol na mňa. Neveriacky som naňho pozrela, ukazovákom si párkrát poklepala po čele a ďalej mu nevenovala pozornosť.

Emm... veľmi zvláštne meno. Vlastne... „Naozaj sa voláš, Emm?“ Otočila som sa k nemu.

Srdečne sa zasmial, až sa pár ľudí pred nami otočilo. Žiarivo som sa usmiala na vyčítavý Stanov pohľad a rýchlo som odpisovala poznámky z tabule.

„Nie, som Emmett, ale priatelia ma volajú Emm,“ vysvetlil mi po chvíli. Len som potichu prikývla a viac sa k tomu namakanému zlatoočkovi neozvala. Avšak on sa odradiť nedal a po chvíli pokračoval.

„Môžem jednu otázku na telo?“ spýtal sa.

„Nie,“ odpovedala som pohotovo.

„Prečo nie?“ spýtal sa naoko urazene.

„A prečo áno?“ odvrkla som mu s očami stále upretými na svoj zošit s poznámkami.

„Často odpovedáš na otázku otázkou?“ opýtal sa napokon lišiacky.

„Máš s tým problém?“ spýtala som sa ho na oplátku.

„Takže áno,“ skonštatoval.

Len som mykla plecami a žiarivo sa na neho usmiala, keď zazvonilo. Rýchlo som si zbalila veci a kývla na rozlúčku Emmovi, ktorý práve budil nejakého chalana. Popri katedre som prechádzala s hrdo vztýčenou hlavou a na Stanleyho ani nepozrela, len som cítila, ako sa mi oprel do vozíka a tlačil ma do ďalšej učebne - výtvarná. Cestou mi chladne rozprával o vyučujúcej, avšak nejako som to nevnímala, nemala som na neho náladu, a tak som len vošla do triedy, ignorujúc zvedavé pohľady chalanov a postúpila k najvzdialenejšie postavenému plátnu.

Presne na zvonenie vošla do triedy profesorka, ktorej bol za pätami nejaký oneskorenec. Chalan s dlhšími blond vlasmi nad plecia a čiernymi očami. Vyzeral tak nejak... zakríknuto, ale pôsobil nebezpečne.

Po triede sa už o mne šepkalo, to som postrehla ihneď, ako som sem vošla, no teraz, keď sem prišiel ten chalan, akoby sa znásobilo. Preboha, čo je to s nimi? – pýtala som sa samej seba, avšak na odpoveď som dlho čakať nemusela. Chlapec totiž zamieril ku mne, jeho čierne oči sa do mňa zabodli ako najostrejšia britva a nepúšťali ma zo svojho zovretia. Zastal až tesne pri mne a pozeral sa na mňa z vrchu. Neznášala som to, avšak pohľadom som neuhla.

„Moje miesto,“ prehovoril ostro a prstom ukázal na plátno.

„Tam je ešte jedno voľné,“ odpovedala som s mrazivým hlasom a bradou kývla pred seba.

„Jasper, čo to tam robíš?“ spýtala sa zrazu profesorka, na čo sa chalan otočil.

„Nejaká ženská mi tu obsadila miesto. Nebojte sa pani profesorka, to nič nie je,“ ohradil sa.

„Aha, to bude očividne slečna Isabella,“ usmiala sa na mňa spoza širokých dioptrií. „Tá, čo sa plánuje vyspať s celým učiteľským zborom,“ dodala.

Zasmiala som sa. „Pozerám, že klebety sa tu šíria rýchlo. Áno, to budem ja,“ prikývla som.

Jasper náš rozhovor celý čas ostražito počúval, popri čom si ma premeriaval od hlavy po päty, až sa nakoniec šiel so vzdorovitým výrazom tváre posadiť za plátno predo mnou.

Viac som svoje okolie nevnímala, profesorka nám zadala úlohu na tému „Svet mojimi očami“ a potom nám nechala viac menej voľnú ruku. Mohli sme používať akúkoľvek techniku, ja som si vybrala vodové farby a pustila sa do maľovania. Nepredpokladala som, že ma to tak chytí, o to väčšie prekvapenie pre mňa bolo, keď som zistila, že ma to vážne baví. Úplne ma to pohltilo, dokonca až tak, že som nepostrehla zvonenie a teda jemné poklepkanie po pleci od profesorky ma tak vystrašilo, že som od úľaku vyliala celú vodu na zem.

„Ou, prepáčte, ja... ja som nechcela,“ ospravedlňovala som sa ihneď. Až potom som si všimla pohľad mojej profesorky, ktorý zaujato premeriaval mojou rukou práve vzniknutý obraz.

„Máte zvláštnu techniku, Bella. Veľmi pôsobivá a zaujímavá. Prekvapujú ma vaše spôsoby, keďže by sa dalo predpokladať, že z vášho pohľadu budete kresliť všetko... nuž...“ Zasekla sa.

„Veľké? Pretože som na vozíčku, tým pádom nižšia od ostatných... Pretože sa na mňa všetci pozerajú zvrchu a pretože mi tak veľmi chcú pomôcť, sa mám cítiť stratená v tomto „veľkom“ svete a teda vidieť - kresliť všetko v nadživotnej veľkosti? To teda nie, viac to nedovolím. Už sa to netočí len okolo nich. Dávno som prebrala kontrolu nad svojím svetom,“ vyhlásila som hrdo, do ľavého dolného rohu som načarbala svoj podpis a následne štetec hodila na zem.

Na prahu dverí som sa stretla s Jasperom, ktorý tam doteraz stál a pozoroval náš rozhovor. Nepustil ma však, skôr naopak, zastal mi cestu a akokoľvek dlho som tam mohla stáť, nepohol by sa.

„Dovolíš?“ sykla som a prudko zdvihla hlavu, aby som mu videla do očí. Stále si ma premeriaval, akoby nevedel, kam ma má zaradiť. Po hodnej chvíli bez sova odstúpil a nechal ma prejsť, avšak stále som na chrbte cítila jeho pohľad. Ten chalan je divný.

Po zvyšok doobedia už o mne vedela celá škola a ľudia sa na mňa doslova chodili pozerať. Vážne sa ma to dotklo. Akoby som bola výstavný kus. Avšak nepodľahla som im, statočne som im opätovala každý ich pohľad a neukázala som im svoju slabosť. Vyrovnala som sa s tým a vlastne - malo to aj svoje pozitívum a to hlavne, že na obede ma už toľko pohľadov nesprevádzalo.

„Hej, Bella!“ zakričal na mňa Emm od stola v strede jedálne. Všimla som si, že tam sedí s Jasperom a ešte s nejakým chalanom. Prevrátila som očami, vzala si svoj obed a mierila ku odľahlému stolu v rohu jedálne, keď na mňa Emm znova zakričal: „No tak, Bells poď k nám!“ Usmial sa na mňa.

Musela som sa na neodbijnosti toho chlapca zasmiať, a tak som zamierila k nim.

„... ty si ju prespal, preto si jediný, kto o nej nevie,“ začula som útržok rozhovoru medzi Emmom a jeho kamarátom.

„Kto ma prespal?“ spýtala som sa zvedavo, keď som zaparkovala vedľa Emmetta pri stole. Vtom všetci prítomní vybuchli v hlasný smiech, okrem Jaspera, samozrejme. Nechápavo som sa na nich pozerala, až neskôr mi došiel dvojzmysel mojich slov a prudko sa začervenala. Napokon ma však aj tak zaujal najviac Jasper, ktorý netrpezlivo behal pohľadom zo mňa na chalana sediaceho oproti mne.

Zaostrila som: krojené pery, pekne tvarovaný nos, zelené oči, hnedé, na strapato nagélované vlasy, ktoré hádzali bronzové odlesky... Vysoký, s vyšportovanou postavou... Do pekla! Edward!? Okamžite som si nasadila okuliare a prudko sa odrazila od stola.

„Sorry, chalani, už budem musieť ísť. V každom prípade, díki za obed a majte sa,“ rapotala som rýchlo a so sklonenou hlavou trielila preč z jedálne.

„Ale... však si sa toho jedla ani nedotkla!“ začula som ešte sklamaného Emmetta.

Ako som mohla byť taká sprostá? Veď predsa už len Emmett... Emm! To som mohla vedieť. A Jasper... on bude isto Jazz... Bože, prečo ja? Blbá, blbá, blbá!! Toto len tak ľahko nerozdýcham.

„Vedel som to,“ ozval sa za mnou zrazu Jasperov hlas.

„A čo?“ opýtala som sa navonok vyrovnaným hlasom.

„Si to ty, však? Bella. Áno, to ty si bola tá Edwardova veľká internetová láska, však áno?“ dobiedzal naďalej.

„Nechaj ma tak.“ Zadržiavala som slzy, keď mi hlas trápne preskočil v tom najnevhodnejšom okamihu.

„To kvôli tomuto?“ Jemne štuchol špičkou topánky do môjho vozíčka.

Prerývane som sa nadýchla a pobrala sa preč.

„No počkaj, ja som ešte neskončil!“ zvolal Jazz a rýchlym krokom ma dobehol.

„Tak čo chceš?“ vyštekla som prudko a prvýkrát sa mu pozrela do očí. Odrážali presne to, čo som cítila. Hnev, potupu, smútok, bolesť... avšak stále boli neprístupné, tvrdé a vzdialené.

„Chcem vedieť, kvôli čomu si Edwarda nechala,“ odpovedal pokojne.

„Predsa si si to domyslel,“ zamrmlala som.

„Chcem vedieť podrobnosti,“ vyhlásil. „Môžem ťa niekam pozvať?“ spýtal sa napokon.

Autor: tikina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Life is change 2: