5.kapitola! Viete, táto poviedka má v originály 36.kapitol ale keďže boli hrozne krátke takže niektoré pospájam a myslím že je to dobre, nie? Snáď vás nemučím tak ako niektorý mňa, alebo áno?
01.08.2009 (10:00) • Gracen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2532×
Zaklopala som a vstúpila.
" Dobrý deň volám sa Isabella Swanová a som tu nová." Vedľa mňa je voľné. To je výhra. Je fakt pekná ale niekoho mi pripomína. Bože prečo si mi dal aj takúto schopnosť. Za desať rokov som dokázala čítať myšlienky, spomienky a obidvoje nahradzovať.
Dokázala som si aj požičať a udržať schopnosť. Dokonca môj štít nebol len psychický ale aj fyzický. Ako keby ste mali medzi sebou sklenenú stenu. Dokázala som komunikovať s ľudmi no povedzme bytosťami cez myšlienky a to aj na diaľku. Túto schopnosť som dostala ako poslednú pred mesiacom ale veľmi ma vysiľuje. Chcela som ju hlavne kvôli Edwardovy ale je to ťažké sa sústrediť a potom ma začne bolieť hlava a som slabá. Ešte že mám štít aby som ich mohla bezpečne vypnúť. Problém je že keď sa nesústredím tak sa zapnú a ja počujem otravné myšlienky. Ale priznávam že niekedy to nie je až také zlé mať takúto schopnosť. Až na to že stále všetci robia bla, bla, bla.
Myšlienky patrili nejakému chalanovi. Pripomínal mi Jacoba. Možno Mikea. A to aj tou otravnosťou.
Našťastie som smrad necítila.
Myšlienky patrili nejakému chalanovi. Pripomínal mi Jacoba. Možno Mikea. A to aj tou otravnosťou.
Našťastie som smrad necítila.
" Dobrý deň" pozdravila a podpísala mi papier.
" Prosím sadnite si máme dve voľné miesta." Ukázala na miesto vedľa toho chalana. Pane bože prečo ja! Ten chalan sa na mňa škeril ako puknutý orech. Tak to druhé. Porozhliadla som sa po triede. Ďalšie voľné miesto bolo vedľa... Rosalie. Nechápem prečo som jej vôňu nezachytila skôr. Zjavne si ma nevšimla. Tak výnimočne som použila moju schopnosť.
Bože tu je taká nuda. Kedy príde Bella. Dúfam že budeme mať s ňou nejaké hodiny. Alice si ju podá keď ju stretne za jej oblečenie.Až vtedy keď si uvedomila že sa jej niekto hrabe v hlave spozornela a pozrela sa priamo na mňa. Keď sme sa spoznali nenávidela ma ale postupne sme si k sebe našli cestu. Čo ma prekvapilo že sa postavila a hneď ma pozdravila.
"Bella!" Celá trieda sa na ňu pozrela a potom zase na mňa.
" Rose!" Rýchlo som k nej pribehla a objala ju.
" Bože Bell konečne si tu." Radovali sme sa ako päť ročné deti na pieskovisku. Potom si niekto zdvorile odkašlal a ja som mala chuť tomu niekomu niečo povedať. Celá trieda na nás zazerala. Posadila som sa a zase som vyskúšala čo si myslia. Zamerala som sa na toho chalana.
Do kelu. Ako som mal vedieť že sa kamaráti s Cullenovou? Nikto sa s nimi nebaví.
Pozrite na jej oči. Také oči by som chcela mať. Možno jej ich vyškriabem. Myslela si nejaká namyslená fiflenka.
Keď zazvonilo Rose mi rozprávala aký bol Emmett skleslý, Alice nakupovala raz za pol roka a iba sa sústredila na svoje vízie. Jasper ten s nimi často nebýval. Ani sa mu nečudujem. Ďalšie hodiny som s mojou rodinou nemala. Buď som sedela vedľa niekoho kto ma pozoroval a ja som ho ignorovala alebo sama. Žiadna učiteľka sa ma na nič nepýtala. Išla som pomaly na fyziku. Keďže ja porušujem fyzikálne zákony veľmi ma nezaujímajú. Keď som vstúpila do triedy učiteľ sa mi nepredstavil. Mal okolo 60 rokov. Divný starý dedko. Zdal sa mi že má nejakú úchylku. Hneď ma postavil pred triedu.
" Trieda keď že máme novú študentku tak sa nám prestaví." To snáď nie! To vôbec nie je fér.
" Volám sa Isabella Swanová a včera som sa prisťahovala z Anglicka za svojou rodinou." Až teraz som si všimla pochechtávajúceho Emmetta v tretej lavici. Radšej som pokračovala. " Rada hrám na klavír čítam ale väčšinou blbnem s mojou rodinou" To už Emmett nevydržal a rehotal sa na celé kolo.
" Tak slečna kam si chcete sadnúť?" Spýtal sa a ja som sledovala Emmetta ako potľapkal na miesto vedľa seba. Pomaly som išla k nemu a spaľovala ho pohľadom. Keď si všimol že idem k nemu postavil sa a v uličke medzi lavicami ma objal a na celú triedu zareval.
"BELL!" Všetci na nás pozerali.
" EMMETT" Napodobnila som jeho zrevanie.
" Škoda že sa už nečervenáš ale aj tak je to psina" pošepkal mi. Sadli sme si a nikto zo mňa nespúšťal oči.
Po hodine som sa rýchlo vyparila aby ma Emmett nestrápnil ešte viac. Pomaly som sa blížila k jedálni. Keď som vošla bolo to horšie ako v triede.. Každý na mňa pozeral. Zobrala som si jedlo a porozhliadla som sa po jedálni. Štyria nádherný ľudia, no bytosti sa na mňa usmievali.
" BELLA! BELL, BELL, BELL!" Skríkla Alice a utekala ku mne. Objala ma a div že ma nerozpučila ma ťahala k stolu. Celá jedáleň stíchla a zatajila dych. Všetci ma postupne objali a nakoniec aj Jasper. Musí byť z časti rád že som upír aspoň sa so mnou nemusí kontrolovať. Alice mala chvíľu neprítomný výraz a potom sa ľútostne na mňa pozrela.
" Belle založia fanclub." Oznámila Alice.
" Bože Emmett nechceš ich tak trochu nakopať?" spýtala som sa Emmetta.
" Jasné neboj ale vieš že mi to pripomína fanclub niekoho iného?" Hneď som vedela koho. Edwardov fanclub mal veľký úspech.
" Blíži sa jarný ples tak to budeš mať dosť práce Emmett." Zasmiala sa Rose. Tento krát som jej závidela ja. Bola krajšia ako ja ale chalani si držali odstup. Ten dôvod bol ten že Rose mala s kým ísť na ples. Ja nie. Preto sa ma to chcel každý chalan spýtať. Ja som totiž nemala nikoho. Edward bol preč. Bože ten jeho výraz keď počul myšlienky Mikea Newtona. Na tom som sa musela zasmiať.
" Čo je smiešne?" spýtal sa ma Emmett.
" No nič ja len... Edward takéto veci neznášal keď som bola človek. A teraz keď som upír by ich asi zabil" Povedala som skôr pre seba ako pre nich. Samozrejme to počuli a trochu posmutneli. Diera vo vnútri mňa bola väčšia a jej okraje ma pálili. Jasper na stoličke stuhol a s utrpením sa na mňa pozrel.
" Jasper?" Alice s ním triasla.
" Prepáč" zašepkala som. Alice sa na mňa nechápavo pozrela.
" To nič Al. Ja len Bella sa snaží neprejavovať tú bolesť. Bella ale keď ju neprejavíš tak sa to v tebe bude zbierať" vysvetľoval Jasper. Nič som nehovorila. Hrala som sa s colou. Všetci boli ticho.
" Ja... už pôjdem." Povedala som a zvihla som sa na odchod. Všetci sa za mnou smutne pozerali. Rose niečo vyčítala Jasperovi a ten len smutne hľadel z okna. Prišla som k skrinke. Niekto vedľa otvoril svoju. Chcela som mu vynadať ale na mieste som stuhla. Chalan ktorý tam stál sa podobal na Edwarda. Samozrejme to Edward nebol to by som si všimla. Mal gaštanové vlasy
nie bronzové a kratšie ako on. Oči tmavo zelené ma pozorovali. Nebol to on. Tá podobnosť bola obrovská. Črty iba pár malých rozdielov. Keď som si všimla jeho oblečenie nebol oblečený ako on. To iba dokazuje že ho Alice nestretla. Musím uznať že to čo som mala na sebe ja mi ráno nechala na posteli ešte pred cestou do školy. Nechala mi šedé tričko s bielymi dlhými rukávmi a tmavé rifle. K tomu biela čelenka, ktorá zvýrazňovala farbu mojich vlasov. Ešte nejaké doplnky ale tie som s radosťou ignorovala. On mal rifle a károvanú tmavo modrú košeľu. Ako zbohatlík nevyzeral. Nechcem povedať že Edward áno ale predsa len on mal vkus. A je jedno z ktorého storočia.
nie bronzové a kratšie ako on. Oči tmavo zelené ma pozorovali. Nebol to on. Tá podobnosť bola obrovská. Črty iba pár malých rozdielov. Keď som si všimla jeho oblečenie nebol oblečený ako on. To iba dokazuje že ho Alice nestretla. Musím uznať že to čo som mala na sebe ja mi ráno nechala na posteli ešte pred cestou do školy. Nechala mi šedé tričko s bielymi dlhými rukávmi a tmavé rifle. K tomu biela čelenka, ktorá zvýrazňovala farbu mojich vlasov. Ešte nejaké doplnky ale tie som s radosťou ignorovala. On mal rifle a károvanú tmavo modrú košeľu. Ako zbohatlík nevyzeral. Nechcem povedať že Edward áno ale predsa len on mal vkus. A je jedno z ktorého storočia.
" Ahoj. Teba som tu ešte nevidel. Teraz si sa prisťahovala?" spýtal sa milo. Ten hlas nebol taký nádherný ako Edwardov ale neobyčajný. Nie taký zamatový. Skôr nesmelý a trochu zachrípnutý. Zvrtla som sa a išla na ďalšiu hodinu. Biochémia. Vošla som do triedy. Našťastie tam bola jedna voľná lavica ale za ňou sedela Alice.
Pôsobením vonkajšej tlakovej sily na voľnú hladinu kvapaliny v uzavretej nádobe vznikne vo všetkých miestach kvapaliny rovnaký tlak. Toto je pascalov zákon. Neznášam presne ako Edward tieto jej reči. Sadla som si pred ňu. Otočila som sa a spaľovala ju pohľadom. Celkom mi to išlo presne ako Edwardovy. Myslela na newtonov zákon akcie a reakcie. Miestnosť prevoňala vôňa ruže a škorice. Zdroj vône sa približoval. Sadol si vedľa mňa. Hľadeli na mňa zelené oči.
" Prečo si musel ísť sadnúť ku mne!" povedala som horšie ako som chcela.
" To ty sedíš v mojej lavici ja tu sedím celý rok" do pekla!
" Aha" zamrmlala som. Niekto za mnou sa zvonivým hlasom zachichotal.
" Ako sa voláš?" spýtal sa milo.
" Isabella" povedala som a sledovala lavicu.
" Volá sa Bella" opravila ma tá malá elfská potvora. Otočila som sa na ňu vražedným pohľadom. Alice sledovala môjho spolu sediaceho.
" Pekné meno aj tá skratka ja som ..." Zatajila som dych.
" Edwin" pokračoval. No perfektné. Ešte sa aj volá podobne. Vymeníme len pár písmen.
Keď som sa prestala vyvalene pozerať zazvonilo. Konečne. Vyšla som z triedy a pripomínalo mi to Edwarda prvý deň keď som ho spoznala. Rýchlo som prišla k môjmu miláčikovi. Tašku som hodila na sedadlo ale zastala som opretá o auto. Ten Edwin sa ťahal pomaly k modrej dodávke. Prečo mi večnosť pripravila takéto utrpenie?
Pripomínalo mi to návrat. Návrat do jamy levovej.
Edwinov pohľad:
Zobudil ma dážď ktorý kvapkal a buchotal na okno. Prešiel som ku oknu. Moje auto bolo schované pod plachtou. Nemali sme garáž tak aspoň nech je chvíľu suché. Dnes malo prísť do školy nové dievča. Celá škola ešte stále rozprávala o tej divnej rodine čo sa prisťahovala minulý mesiac za mesto. Blízko nich tiež v lese že vraj stál ďalší dom. Nikto tam nechodil. Po prvé tie domy boli schované hlboko v lese. Po druhé, tá rodina bola dosť divná. Nechápem prečo sa to dievča prisťahovalo tak blízko. Preto si môj burácajúci nákladiačik nikto nevšimol keď som vstúpil na parkovisko. Bol tam Chris. Chris Taner je môj najlepší priateľ. Ani on nebol výnimkou. Patril do skupiny spolužiakov ktorý žili z klebiet. Nebolo to také strašné.
Ehm... dobrý deň. Ja som spolužiak Isabelly a na biochémii si zabudla zošit tak som jej ho prišiel dať" No celkom divný nástup.
" Ahoj poď ďalej Bella je vedľa." Zase sa milo usmiala a pustila ma do obrovskej haly. Biela. Bledá podlaha. Všade drahé obrazy. Ajajaj ona je teda bohatá.
" Ehm nádherne hráš" povedal som. Iba sa smutne usmiala.
" Záleží na tom čo hráš" povedala som. Nehrala som skvele. Iba jednu jedinú skladbu. Pretože ja som ju nezložila.
" Nie ja nie" Iba tá najkrajšia bytosť na planéte. Akoby zomrel. Problém je že je možno nažive. Ale ja neviem kde. Neviem ale bojím sa že keď tam prídem nájdem niečo čo nechcem. Preto radšej zostanem tu s večnou nádejou. Už zase to zúfalstvo.
" Ďakujem" zašepkal. Ja ďakujem. Nie jemu. Ale ďakujem.
"No z časti ale prišiel som ti vrátiť zošit. Zabudla si si to v lavici." Jaj ten zošit. Zase tá moja bublina ktorá ma nepustí.
Edwinom pohľad:
" Nie je to nič zlé. Nemôžeš za to koho máš rád. Ku komu cítiš istý druh náklonnosti." Povedala som. Mala by som sa o tom porozprávať s Alice.
Teda ja som vtedy narazila do nej a ona ma prvýkrát aj keď ma nepoznala oslovila so slovami "Bell, si v pohode?"
Zobudil ma dážď ktorý kvapkal a buchotal na okno. Prešiel som ku oknu. Moje auto bolo schované pod plachtou. Nemali sme garáž tak aspoň nech je chvíľu suché. Dnes malo prísť do školy nové dievča. Celá škola ešte stále rozprávala o tej divnej rodine čo sa prisťahovala minulý mesiac za mesto. Blízko nich tiež v lese že vraj stál ďalší dom. Nikto tam nechodil. Po prvé tie domy boli schované hlboko v lese. Po druhé, tá rodina bola dosť divná. Nechápem prečo sa to dievča prisťahovalo tak blízko. Preto si môj burácajúci nákladiačik nikto nevšimol keď som vstúpil na parkovisko. Bol tam Chris. Chris Taner je môj najlepší priateľ. Ani on nebol výnimkou. Patril do skupiny spolužiakov ktorý žili z klebiet. Nebolo to také strašné.
Nahradzoval ranné spravodajstvo.
" Čau Ed !" Zakričal.
" Ahoj Chris. Ako?" opýtal som sa keď som k nemu podišiel.
" No dobre. Naša škola plná klebiet iba prekvitá. Ešte stále sa tu rozpráva o Cullenovcoch. Teraz sa hovorilo že majú ďalšie adoptované dieťa. Mali to v papieroch keď bol Steven v riaditeľni. Nevidel ako sa volal ale iba videl že mal napísaných šesť detí. Sem chodili iba štyria. Takže si o tom všetci šepkajú. Ďalšie novinky nemám"
" Síce som sa nepýtal na novinky ale na to sa ty máš ale to je jedno." Ach jaj prečo som sa len dostal do školy kde všetci vedia všetko? Celkom Cullenovcov ľutujem že chodia do takejto školy ale ani sa študentom nečudujem že sa o nich zaujímajú. Moje myšlienky pretrhol Chris.
" Už idú" Ukázal na miesto kde parkovalo červené BMW a žlté Ferrari. Cullenovci vystúpili a odišli do školy. Už som chcel pokračovať keď ma zarazil Chris.
" Zostaň prosím tiež. Nechcem špehovať novú študentku sám." Chcel som ho niekam poslať ale premohla ma zvedavosť. Sedeli sme v aute. Dlho čakať sme nemuseli. Na parkovisku zatavilo červené nablýskané auto. Vyzeral ako Aston Martin. Plagát tohto auta som videl v časopise. Zaparkoval pri autách Cullenovcoch. Vystúpila. Mala gaštanové vlasy a bledé oči. Pokožka bola bledá a pripomínalo mi to niekoho. Bola ako anjel. Ladným krokom prešla do školy.
" No mám franinu tak idem. Ale stálo to zato." Povedal a odišiel. Vliekol som sa na trigometriu. Keď tá útrpná hodina skončila Chris stál pri dverách a nespokojne si niečo mumlal.
" Čo je?" spýtal som sa keď niečo vedľa mňa mumlal.
" To dievča sa volá Isabella Swanová" odmlčal sa a pokračoval " Čo je divnejšie že sa objala s tou Rosalie Halovou" Mne sa v hlave vírilo plno myšlienok. S Rosalie Halovou? To nie je možné. Prišiel som do jedálne nabral jedlo a prišiel k stolu. Pri našom stole sedávalo veľa ľudí. Do jedálne vstúpilo to nové dievča. Počkať alebo anjel? Bola nádherná. Celá jedáleň stíchla. Všetci na ňu zazerali alebo mračili. Až na štyri páry očí. Zobrala si tácku. Tvárila sa... no nechápal som prečo sa tvári tak hrozne.
" BELLA! BELL, BELL, BELL!" Skríkla tá malá čiernovláska a utekala k tomu dievčaťu. Akoby sa Poznali roky. Dotiahla ju k stolu a tam ju všetci objali. Bolo to divné. Chvíľu boli ticho a tak som sa zameral na môj stôl. Chris chcel založiť fanclub pre to dievča. Pozrel som sa na ňu. Všetci ju súcitne pozorovali. Niečo ten blonďák vedľa čiernovlásky začal na nahol sa nad stôl. Netvárili sa veselo. Zrazu vstala a odišla. Všetci sa na to dievča pozerali tak súcitne. Až teraz som si všimol že vyzerá ako anjel ale... smutný anjel. Nemal som chuť jesť tak som jednoducho odniesol tácku. Pomaly som sa plazil ku skrinke. To dievča malo skrinku vedľa mňa. Prišiel som k nej. Celá stuhla. Pozrela sa na mňa a neveriacky si ma prezerala. Ako keby som jej niekoho pripomínal. Do očí sa jej vkradol smútok a bolesť.
" Ahoj. Teba som tu ešte nevidel. Teraz si sa prisťahovala?" pýtal som sa jej milo. Pár krát zamrkala a potom odišla. Čo som sa jej spýtal? Vybral som si učebnice a išiel na hodinu biochémie. Pri vstupe som si všimol že už nesedím sám. V mojej lavici sedelo to dievča a zhrozene sa na mňa pozeralo. Pozrel som sa na ňu.
" Prečo si musel ísť sadnúť ku mne!" To ma naštvalo. A poriadne.
" To ty sedíš v mojej lavici ja tu sedím celý rok" odpovedal som jej chladne.
" Aha" zamrmlala. Za mnou sa niekto zachichotal.
" Ako sa voláš?" Radšej som zmenil tón.
" Isabella" odpovedala. Len keby som si vybavil ako ju oslovovali. Určite nie Isabella.
" Volá sa Bella" zasmiala sa zvonivo jedna z Cullenovcov. Bella. Preto jej hovorili Bell.
" Pekné meno aj tá skratka ja som ..." chvíľu som sa odmlčal. Vyzerala ako keby ani nedýchala.
" Edwin" dokončil som.. Jej tvár pohasla. Vystriedala ju maska utrpenia. Vyvaľovala na mňa oči až kým nezazvonilo. Potom sa iba zvihla a odišla.
" Takže Edwin." Ozvala sa za mnou smutne jedna z Cullenovcov.
" Áno?"
" Nič ja len niekoho mi pripomínaš" povedala smutne. A odišla. Niekoho jej pripomínam? To by znamenalo že niekoho poznala kto sa podobal na mňa? Preto je Bella taká smutná?
Plazil som sa k dodávke. Bella bola opretá o auto. Keď ma zbadala naštartovala a zmizla.
Skvelé tak teraz čo?
" Čau Ed !" Zakričal.
" Ahoj Chris. Ako?" opýtal som sa keď som k nemu podišiel.
" No dobre. Naša škola plná klebiet iba prekvitá. Ešte stále sa tu rozpráva o Cullenovcoch. Teraz sa hovorilo že majú ďalšie adoptované dieťa. Mali to v papieroch keď bol Steven v riaditeľni. Nevidel ako sa volal ale iba videl že mal napísaných šesť detí. Sem chodili iba štyria. Takže si o tom všetci šepkajú. Ďalšie novinky nemám"
" Síce som sa nepýtal na novinky ale na to sa ty máš ale to je jedno." Ach jaj prečo som sa len dostal do školy kde všetci vedia všetko? Celkom Cullenovcov ľutujem že chodia do takejto školy ale ani sa študentom nečudujem že sa o nich zaujímajú. Moje myšlienky pretrhol Chris.
" Už idú" Ukázal na miesto kde parkovalo červené BMW a žlté Ferrari. Cullenovci vystúpili a odišli do školy. Už som chcel pokračovať keď ma zarazil Chris.
" Zostaň prosím tiež. Nechcem špehovať novú študentku sám." Chcel som ho niekam poslať ale premohla ma zvedavosť. Sedeli sme v aute. Dlho čakať sme nemuseli. Na parkovisku zatavilo červené nablýskané auto. Vyzeral ako Aston Martin. Plagát tohto auta som videl v časopise. Zaparkoval pri autách Cullenovcoch. Vystúpila. Mala gaštanové vlasy a bledé oči. Pokožka bola bledá a pripomínalo mi to niekoho. Bola ako anjel. Ladným krokom prešla do školy.
" No mám franinu tak idem. Ale stálo to zato." Povedal a odišiel. Vliekol som sa na trigometriu. Keď tá útrpná hodina skončila Chris stál pri dverách a nespokojne si niečo mumlal.
" Čo je?" spýtal som sa keď niečo vedľa mňa mumlal.
" To dievča sa volá Isabella Swanová" odmlčal sa a pokračoval " Čo je divnejšie že sa objala s tou Rosalie Halovou" Mne sa v hlave vírilo plno myšlienok. S Rosalie Halovou? To nie je možné. Prišiel som do jedálne nabral jedlo a prišiel k stolu. Pri našom stole sedávalo veľa ľudí. Do jedálne vstúpilo to nové dievča. Počkať alebo anjel? Bola nádherná. Celá jedáleň stíchla. Všetci na ňu zazerali alebo mračili. Až na štyri páry očí. Zobrala si tácku. Tvárila sa... no nechápal som prečo sa tvári tak hrozne.
" BELLA! BELL, BELL, BELL!" Skríkla tá malá čiernovláska a utekala k tomu dievčaťu. Akoby sa Poznali roky. Dotiahla ju k stolu a tam ju všetci objali. Bolo to divné. Chvíľu boli ticho a tak som sa zameral na môj stôl. Chris chcel založiť fanclub pre to dievča. Pozrel som sa na ňu. Všetci ju súcitne pozorovali. Niečo ten blonďák vedľa čiernovlásky začal na nahol sa nad stôl. Netvárili sa veselo. Zrazu vstala a odišla. Všetci sa na to dievča pozerali tak súcitne. Až teraz som si všimol že vyzerá ako anjel ale... smutný anjel. Nemal som chuť jesť tak som jednoducho odniesol tácku. Pomaly som sa plazil ku skrinke. To dievča malo skrinku vedľa mňa. Prišiel som k nej. Celá stuhla. Pozrela sa na mňa a neveriacky si ma prezerala. Ako keby som jej niekoho pripomínal. Do očí sa jej vkradol smútok a bolesť.
" Ahoj. Teba som tu ešte nevidel. Teraz si sa prisťahovala?" pýtal som sa jej milo. Pár krát zamrkala a potom odišla. Čo som sa jej spýtal? Vybral som si učebnice a išiel na hodinu biochémie. Pri vstupe som si všimol že už nesedím sám. V mojej lavici sedelo to dievča a zhrozene sa na mňa pozeralo. Pozrel som sa na ňu.
" Prečo si musel ísť sadnúť ku mne!" To ma naštvalo. A poriadne.
" To ty sedíš v mojej lavici ja tu sedím celý rok" odpovedal som jej chladne.
" Aha" zamrmlala. Za mnou sa niekto zachichotal.
" Ako sa voláš?" Radšej som zmenil tón.
" Isabella" odpovedala. Len keby som si vybavil ako ju oslovovali. Určite nie Isabella.
" Volá sa Bella" zasmiala sa zvonivo jedna z Cullenovcov. Bella. Preto jej hovorili Bell.
" Pekné meno aj tá skratka ja som ..." chvíľu som sa odmlčal. Vyzerala ako keby ani nedýchala.
" Edwin" dokončil som.. Jej tvár pohasla. Vystriedala ju maska utrpenia. Vyvaľovala na mňa oči až kým nezazvonilo. Potom sa iba zvihla a odišla.
" Takže Edwin." Ozvala sa za mnou smutne jedna z Cullenovcov.
" Áno?"
" Nič ja len niekoho mi pripomínaš" povedala smutne. A odišla. Niekoho jej pripomínam? To by znamenalo že niekoho poznala kto sa podobal na mňa? Preto je Bella taká smutná?
Plazil som sa k dodávke. Bella bola opretá o auto. Keď ma zbadala naštartovala a zmizla.
Skvelé tak teraz čo?
Chcel som ísť ešte na toalety keď som zastal pred triedou biochémie. Vstúpil som a našťastie bola prázdna. Posadil som sa a premýšľal. Prečo sa tak správa? Asi sú Cullenovci jej rodina. Veľmi pravdepodobné podľa toho ako sa k nim chová. Pohľad mi zastal na zošite vedľa mňa.
Isabella Marie Swanová. Menovka sa mi vystrkovala popri obalu. Zabudla si zošit. Skvelý dôvod na návštevu. Bez váhania som išiel do riaditeľne. Zaklopal som, no nikto mi neprišiel otvoriť. Pomaly som vstúpil a nazrel do zložiek. Ako môžu byť ale príbuzný keď mená majú rozdielne? Nechápem. Isabella Marie Swanová. Všetci prišli z Forks. Dokonca aj ona. Prospech má bezchybný na to že je tu prvý deň si ju skoro zo všetkých predmetov stihli vyskúšať. Nechcel som byť veľmi dotieravý. Zložku som zastrčil späť a opísal adresu.
Čoraz viac a viac som sa blížil k lesom. Nebol som si svojím rozhodnutím istý. Predsa len sa cítim akoby som bol posadnutý. Ona je taká tajomná. Ako všetci Cullenovci. Jednoducho som zvedavý. Keď ona je tak pekná, tajomná. Že pekná. Je ako anjel. Problém že smutný. Taký smutný a strhaný. Pridal som na plyne. Nie, toto si nemôžem namýšľať. Prečo by nebola šťastná? Má rodinu, nádherné auto. Zato moji rodičia sa rozviedli. Máme malý domček v radovej zástavbe. Som priemerný študent. Tak a prečo ja nie som strhaný? Prečo nevyzerám ako keby mi každú chvíľu ubližovali? Ale čím? No dobre možno vyzerám dobre ale čo nikto nevidí že oproti Cullenovcom kde radím aj ju som úbožiak? Myšlienky sa mi rozkotúľali keď zbadal odbočku pri ceste. Za tým bol koniec mesta tak toto je jediná cesta. Nakoniec som uvidel perfektný dom. Vysoký, viacpodlažný. Biely ale celý presklený a moderný. Živý plot, upravený a perfektne zarovnaný trávnik. Čo som si nevšimol jej auto? A oblečenie? Všetko ako z časopisov. Tak prečo by mala vyzerať tak smutno? Čo jej vlastne chýba? Neviem. Nadýchol som sa čerstvého horského vzduchu. V diaľke bol počuť potok a všade vtáky. Strávil by som tu hodinu sedením a počúvaním. Ja som chcel ísť ďalej. Za ňou. Moje nutkanie bolo stále väčšie. To nebola zvedavosť! Ale posadnutosť! Prišiel som k dverám a zazvonil. Otvorilo dievča so zlatými vlasmi. Nie blond. Peroxidové. Ale zlaté. Leskly sa jej. Presne sa jej hodili zlatohnedým očiam. Prečo všetci v tejto rodine majú takéto oči? Bledá pokožka. Nebola bledá ako sneh. Nebola priehľadná a snehová ako Bellina. Táto bola až tmavšia. Ešte bledšia.
" Ahoj" pozdravila ma milo. Počkať ona s ňou býva? To ako sú rodina? Jaj ona stále čaká na moju odpoveď.
Ehm... dobrý deň. Ja som spolužiak Isabelly a na biochémii si zabudla zošit tak som jej ho prišiel dať" No celkom divný nástup.
" Ahoj poď ďalej Bella je vedľa." Zase sa milo usmiala a pustila ma do obrovskej haly. Biela. Bledá podlaha. Všade drahé obrazy. Ajajaj ona je teda bohatá.
" Poď do kuchyne určite si smädný" kuchyňa bola moderná. Priestranná.
" Ďakujem" odpovedal som. Hrkol som do seba pomarančový džús. Z obývačky hrali nádherné tóny.
" Ja som Carmen a ty?" pekné meno.
" Edwin. Veľmi ma teší. Máte nádherný dom." Zvonivo sa zasmiala. Potom prekvapene vypúlila oči. Prečo sa tak na mňa pozerá? Presne ako Bella.
" Asi by si mal ísť za Bellou poď." Priestranná presklená obývačka s výhľadom na potok ktorý som počul. Nádherná bola aj osoba sediaca pri klavíri. Isabella. Vlastne ako jej všetci hovorili Bella. Tie tóny boli plné lásky, pochopenia. Tá láska. Toľko v nej jej bolo. Bola hmatateľná. Bella sa prvý krát usmievala. Nepozerala na klávesy ale do papiera. Priblížil som sa. Na papieri boli písmená. Ani si ma nevšimla. Bola skrytá v tónoch. Vychutnávala si každý jeden tón. Znelo to ako uspávanka ale naplnená láskou a nehou. Možno to ona sama zložila. Keď dohrala akoby sa vrátila na zem. Nadskočila a vyľakane sa na mňa pozrela.
" Ehm nádherne hráš" povedal som. Iba sa smutne usmiala.
" Záleží na tom čo hráš" povedala. Určite to malo svoj význam.
" To si zložila ty?" posmutnela. Na jej tvári bolo vidieť trápenie a bolesť.
" Nie ja nie" vyzerala že sa rozplače. Ale prečo? chcel som si ešte raz vychutnávať tie tóny. Uspávanku. Možno mi zostane navždy tajomstvom kto to zložil. Radšej by som ale vedel pre koho!
" Prosím zahraj to ešte raz! Je to nádherné. A myslím že vyzeráš šťastne" povzdychla si. Akoby tá maska v škole opadla. Akoby zabudla na svoje chovanie. Nič jej nevyčítam. Asi ešte stále bola v inom svete a nie v realite. To nám má ale hudba priniesť. Úľavu. Pomaly začala. Jej prsty jemne prechádzali po klávesoch. Bolo to dokonalé. Z každého tónu sršala láska. Láska, porozumenie. Neha. Videl som jej na očiach že je neskutočne šťastná. Tóny ľahké ako pierko. Krehké. Vysoké, jemné tóny napĺňali celú miestnosť a dodávali je farbu. Akoby sa zastavil čas a z neuveriteľného čiernobieleho sveta sa stal svet plný farieb. Nechal som sa unášať tými tónmi. Akoby chcel každým tónom vyjadriť lásku. Ten kto to zložil musela to byť veľmi chápavá bytosť. Začala znovu. Nevadilo mi to. Vyžíval som sa v tónom sladkých. Láskavých. Pritom plných starostí o to aké to bude keď toto skončí. Neviem kto to napísal. Ale pre toho ktorému to bolo venované závidím. Toľko pocitov v jednej skladbe. Určite to bolo pre lásku svojho života. Aj keď svet každým dňom učí že taká nekonečná láska neexistuje ale ja jej verím. Tóny utíchli.
" Ďakujem" zašepkal som.
" Povieš mi aspoň aký mala táto skladba účel?" zaprosíkal som.
" Vyzeráš že sa hudbe rozumieš" usmiala sa neisto.
" No viem si hudbu vychutnávať." Priznal som.
" Je to o láske. Láske ktorá snáď mala prekonať všetky prekážky sveta. Aj keby mali byť nadosmrti odlúčení, ich city by sa nezmenili. Toto napísala nádherná duša" pozrela sa na mňa ala
ani ty takú dušu nemáš a keď také nič nezažiješ tak prečo sa do toho staráš. Aspoň že hudbu sme mali spoločnú.
ani ty takú dušu nemáš a keď také nič nezažiješ tak prečo sa do toho staráš. Aspoň že hudbu sme mali spoločnú.
" Ehm to je zdvorilostná návšteva?" nasadila svoju ľahostajnú masku.
"No z časti ale prišiel som ti vrátiť zošit. Zabudla si si to v lavici."
"Ďakujem." Schmatla zošit a išla hore schodmi. Išiel som za ňou. Zabočila do izby. Všetko bolo zafarbené do oranžova. Veľkú časť ako všade aj biela. Jedna stena bola presklená. Pozrel som sa na ňu a ona len prikývla. Vyšiel som na jej balkón. Dokonalý výhľad na hory. Bol vidieť aj potok. Dokonalé stálo aj vedľa mňa. Usmial som sa keď som videl ako si ma prezerá. Sklopila oči.
Bellin pohľad:
Pri ceste domov ma prepadal pocit zúfalstva. Ako hovoril Jasper veľa sa toho vo mne nazbieralo. Mal pravdu. Cítim sa akoby som sa išla zrútiť. V garáži stála Carmen. Iba som jej kývla a utiekla do izby. Moja izba sa vôbec nezmenila. Čo keď ho už neuvidím? Čo ak večnosť strávim sama? Čo ak nikdy neuvidím jeho úsmev. Prečo? Prečo toto trápenie? Alice možno mala víziu ale akú? Snáď si nemyslí že by som s tým Edwinom niečo mala? Ja som až príliš mimo.
" Edward.... Edward.... PREČO? PREČO? MALI SME BYŤ SPOLU VEČNOSŤ!!! Ty si preč!" Zmizol. Už ho nikdy neuvidím. Nikdy. Každou sekundou ma pohlcovalo zúfalstvo. Vletela som do obývačky. Carmen na mňa smutne hľadela. V miestnosti sa ale niečo zmenilo. V rohu stál biely klavír. Nádherný klavír. Za tie roky som sa naučila perfektne moju uspávanku. Sadla som si a začala hrať. Carmen ku mne podišla. Chvíľu iba pozerala a ja som si vychutnávala tie tóny.
" Krása" zašepkala
" Ja viem problém je že nikdy neuvidím hrať skladateľa." Nechápavo na mňa hľadela. Nakoniec pochopila. Carmen mi bola ako sestra. Prirástla mi k srdcu. Možno až príliš ako by mala talianska upírka. Ona ale za to nemôže. Bolesť sa stupňovala. Musela som hrať ďalej. Chcela som si pripomenúť. Akoby som cítila lásku ktorá z nôt vychádzala a hladila ma pri mojom mŕtvom srdci. Skoro som cítila jeho vôňu. Zarazil ma zvonček. Ale neprestávala som.
" Ehm... dobrý deň. Ja som spolužiak Isabelly a na biochémii si zabudla zošit tak som jej ho prišiel dať" Čože? Bože prečo musím mať taký perfektný sluch.
" Ahoj poď ďalej Bella je vedľa." Povedala milo. Ďalej som nevnímala. Uspávanka doznela.
" Ehm nádherne hráš" skoro som nadskočila. Edwin stál za mnou a pozoroval ma. Edward. Edwin. Jasne že Edwin. Edward by ma pobozkal a čudoval sa prečo ho nenechám hrať.
" Záleží na tom čo hráš" povedala som. Nehrala som skvele. Iba jednu jedinú skladbu. Pretože ja som ju nezložila.
" To si zložila ty?" uchechtla som sa. Ja by som nikdy nedokázala dať do tonou toľko neskutočnej lásky.
" Nie ja nie" Iba tá najkrajšia bytosť na planéte. Akoby zomrel. Problém je že je možno nažive. Ale ja neviem kde. Neviem ale bojím sa že keď tam prídem nájdem niečo čo nechcem. Preto radšej zostanem tu s večnou nádejou. Už zase to zúfalstvo.
" Prosím zahraj to ešte raz! Je to nádherné. A myslím že vyzeráš šťastne" to si asi všimol každý? Povzdychla som si. Začala som. Tóny ma hladili na duši. Boli ako liek na dieru v mojej hrudi. Akoby ste ju zaliali sladkým medom. Cítila som ho. Cítila som jeho bozky, dotyky. Celú jeho bytosť som cítila pri sebe. Zavrela som oči. Vedela som noty. Pripomínala mi moje najšťastnejšie chvíle. To čo už neprežijem. Videla som jeho tvár ako sa na mňa usmieva. Jeho dych ktorý ma vždy ovinul. Zabalil ma do bubliny kde sme boli iba mi dvaja. Dokázala som vnímať lásku. Lásku ktorá patrila mne. Mne a nikomu inému. Lásku ktorú mi dával najavo vždy keď mal možnosť. Nikdy som neverila že také niečo prežijem. Milovala som ho. Keď mi hral uspávanku. Ako sme s Esme na neho hľadeli. Ako sa pozeral na mňa nežnými láskavými očami. Nechcela som cítiť nič iné. Iba lásku. Napĺňala mi srdce. V tej uspávanke bol skrytý on. Jeho duša. Ako keď hráte Bethovena. Máte pocit že je pri vás. Presne tak som sa cítila ja. Až na to že som pri sebe nemala Bethovena ale Edwarda. Môjho Edwarda. Toho nádherného, milého a láskavého. Aký bol gentleman keď som si raz otvorila dvere. Ako mi povedal " prepáč" keď ma chcel zabiť James. Ako sme boli na plese. Bože ten vedel mi dávať nádeje keď sa tváril že ma premení. Vždy to myslel dobre. Až na to že nevedel že aj on má dušu. Netvor by nedokázal vytvoriť niečo plné lásky. Nedokázal by prejavovať lásku. On nebol netvor. Ani ja nie som. Tvrdohlavý. Hrozne tvrdohlavý. Ako ja. Moje tóny doznievali už druhý krát.
" Ďakujem" zašepkal. Ja ďakujem. Nie jemu. Ale ďakujem.
" Povieš mi aspoň aký mala táto skladba účel?" Účel?
" Vyzeráš že sa hudbe rozumieš" Ako Edward nie ale chápe aspoň zhruba.
" No viem si hudbu vychutnávať." Tak to aj ja.
" Je to o láske. Láske ktorá snáď mala prekonať všetky prekážky sveta. Aj keby mali byť nadosmrti odlúčení, ich city by sa nezmenili. Toto napísala nádherná duša" odpovedala som mu. Nechápem na čo sa to pýta. Nikdy to nepochopí. Žiadny človek. Nemá takú dušu. Čo tu vlastne robí?
" Ehm to je zdvorilostná návšteva?" Vážne neviem načo sa sem trepal.
"No z časti ale prišiel som ti vrátiť zošit. Zabudla si si to v lavici." Jaj ten zošit. Zase tá moja bublina ktorá ma nepustí.
"Ďakujem." Zamrmlala som. Utekala som do izby. Za mnou išli hlučné kroky.
Prezeral si moju izbu. Zastavil sa pohľadom na presklených dverách. Iba som mu kývla.
Vyšiel na balkón. Oprel sa o zábradlie. Ako Edward nevyzeral. Otočil sa ku mne. Sklopila som oči. Keby mal aspoň jeho úsmev. DOSŤ!!! Stačilo nepokračuj Bella. Edward sa nedá nahradiť. Ani to nemám v pláne ale nemusím ho porovnávať s každým chalanom na tejto planéte.
Edwinom pohľad:
Chvíľu sme sa na seba iba pozerali. Bola taká nádherná. Taká nádherná. Mala by byť šťastná. Vôbec neviem čo jej chýba. Je bohatá, má rodinu, je nádherná. Zato ja mám možno štvrtku tých vlastností.
" Takže ty si z Forks?" spýtal som sa. Najprv nechcela odpovedať. Nakoniec si povzdychla.
" Hej" odpovedala ľahostajne.
" Cullenovci sú tvoja rodina?" Chvíľu premýšľala.
" No... hej to sú. Presťahovala som sa za nimi z Anglicka. Carlise je môj strýko. Jeho deti sú pre mňa rodina... väčšina." Zasmiala sa akoby povedala vážne dobrý vtip.
" Ako väčšina?" Asi ju prekvapilo že to posledné slovo som vôbec počul.
" Ich deti sú adoptované takže... nie sme priama rodina. Ale sú veľmi dobrý."
" Aha tak preto spolu chodia." Zašepkal som. Prekvapilo ma že to počula a s bolestným výrazom ma pozorovala.
" Nie je to nič zlé. Nemôžeš za to koho máš rád. Ku komu cítiš istý druh náklonnosti." Zašepkala. Pohľad mala uprený smerom na Atlantický oceán. Vedel som to lebo myslím že sme to preberali a zhruba viem na ktorú stranu je čo.
" Už je pomaly večer ešte som sľúbila rodine že niekam zájdeme." Vyhŕkla tajomne.
" Dobre tak sa zabav. Ahoj" prehodil som ľahostajne. Išla tesne za mnou.
" Zvládnem to" Nepotrebujem vedieť kde sú dvere. Odísť sa mi nechce.
" Ja viem ale ja idem do garáže." Ups! TRAPAS!!!
" Aha" Nič lepšie ma nenapadlo.
Ťahal som sa k autu. Ku Carmen som zamumlal niečo ako "Maj sa" keď jej mám tikať. Ako som vyšiel pred dom z auta sa vyrútilo jej auto a odchádzala 150 km/ h preč.
Celú cestu som premýšľal o nej.. Jeho deti sú pre mňa rodina... väčšina .väčšina. Čo tým myslela. Chcel by som s ňou chodiť. Dotýkať sa môjho anjela. Že by som to skúsil? Nie, nemám šancu. Je úplne zjavné že som jej ukradnutý.
"Ed, ahoj. Konečne si doma!" Zavolala na mňa mama ako som otvoril dvere.
" Ahoj mami!" zavolal som jej naspäť.
Hneď ako som vošiel do kuchyne ma omámila vôňa pizze. Moje obľúbené jedlo. Jeden som si uchmatol a sadol.
" Kde si bol?" vyzvedala mala.
" Nikde" zamumlal som.
" So svojou frajerkou" dopovedala za mňa Carol. Carol je moja o rok mladšia sestra. Je hrozne otravná.
" Sklapni lebo mame poviem o tom účte za mobil" vyhrážal som sa.
" Žiadnu nemám" povedal som pravdivo. Carol vysunula bradu a odpochodovala do izby.
Zvalil som sa na posteľ a premýšľal. Ani keď som poctivo robil úlohy som neprestal o nej premýšľať. Úplne ma očarila. Neviem čím to je ale je taká tajomná. Pripadá mi akoby mi stále niečo unikalo rovno pred nosom.
Nakoniec sa nado mnou rozprestrela tma.
Sedel som v Bellinej izbe. Bol som tam sám. Napadlo ma že sa tu porozhliadnem. No jasné aj v sne musí moja povaha vykonať svoje. Na stolíku stála váza s čerstvou fréziou. Pri nej ma ale zaujala jedna fotka. Na nej som spoznal Dr. Cullena, Jeho manželku, všetky jeho deti a nakoniec pred nimi stála Bella. V tvári mala šťastný výraz a nádherne sa usmievala. Pripadala mi menej bledá ako teraz. Jej oči neboli zlatohnedé ako roztopené zlato. Boli čokoládové. Pozerala sa niekam za seba akoby niekoho hľadala. Vybral som fotku z rámika. Neviem čo ma to napadlo ale jednoducho ma to napadlo. Bolo tam iba 13.septembra 2001- Prvé narodeniny u Cullenovcoch.
" Takže ty si z Forks?" opýtal sa po chvíli hladenia jeden druhému do očí. Možno on sa v mojich strácal ale ja som potrebovala iba pevný bod aby som mohla premýšľať. Zistila som že veľa pocitov a hlavne toho trápenia si nechávam pre seba.
Nechcem aby trpeli so mnou aj ostatný. Aj keď im to zjavne neuľahčujem. Ja sa nesnažím zabudnúť. Prečo sa oni tvária akoby Edward nikdy nebol v ich rodine a namiesto neho som tam vždy bola ja? Ja som predsa posledný prijatý člen. Dokazoval do aj náramok s našim znakom. Strieborný. Na tom som sa musela zasmiať. Aspoň na nás nikto nebude skúšať nejaké stredoveké praktiky na upírov.
" Hej" odpovedala som zamyslene. Nevadí mi jeho spoločnosť ale nechcem mu dávať zbytočné nádeje.
" Cullenovci sú tvoja rodina?" Bože! Prečo ma ideš týrať vyzvedaním? Ja viem že som upír ale ja som DOBRÝ upír. Čo si mám vymyslieť?
" No... hej to sú. Presťahovala som sa za nimi z Anglicka. Carlise je môj strýko. Jeho deti sú pre mňa rodina... väčšina." Nad tým som sa musela zasmiať. Väčšina. Jé sranda. A čo som mu mala povedať. No vieš jedným z nich chodím. To určite nie.
Vážne som si povedala CHODÍM? Prítomný čas?
" Ako väčšina?" on to počul? No upír ani poloupír nie je.
" Ich deti sú adoptované takže... nie sme priama rodina. Ale sú veľmi dobrý." Jak som mala tento vzťah opísať? Že sú pre mňa ako rodina?
" Aha tak preto spolu chodia." Zašepkal. Pre môj sluch nič čo by som nezvládla. Veď sú manželia a veľmi sa milujú. Ja milujem tiež jedného člena rodiny.
" Nie je to nič zlé. Nemôžeš za to koho máš rád. Ku komu cítiš istý druh náklonnosti." Povedala som. Mala by som sa o tom porozprávať s Alice.
" Už je pomaly večer ešte som sľúbila rodine že niekam zájdeme." Na lov. Alebo iba tak do lesa. Môj náramok so znakom Cullenovcov začal nesmierne páliť.
" Dobre tak sa zabav. Ahoj" snažil sa znieť tak že ho to nezaujíma. Išla som hneď za ním.
" Zvládnem to" povedal akoby chcel naznačiť svojej mame že jesť piesok nebude. Zamračila som sa. Ja nie som jeho mama. To by mi ešte chýbalo. Ešte že som upír. K deťom som nikdy vzťah nemala.
" Ja viem ale ja idem do garáže." Ja viem synček ale idem sa ubezpečiť že tam žiadny piesok nie je.
" Aha" zamumlal.
Nastúpila som do môjho miláčika. Cestou ku Cullenovcom som mala plnú hlavu Edwarda. Možno som dosť silná aby som mohla použiť svoju schopnosť. Musím ho počuť. Musím.
Alice ma čakala pred domom. Dom majú kúsok odo mňa ale nechcela som byť nápadná pred Edwinom.
" Ahoj Bell" Bell tak ma oslovovala hneď ako sme sa spoznali.
Teda ja som vtedy narazila do nej a ona ma prvýkrát aj keď ma nepoznala oslovila so slovami "Bell, si v pohode?"
Niesla som si ku kabínkam tričko aby som si ho vyskúšala. Musela som myslieť na môj sen ktorý sa opakoval už od mojich 16. Niekto mi v tom sne povedal "Bell, Si v pohode?" A to je jediné čo si z môjho sna vždy pamätám. Ako som premýšľala zakopla som o moje vlastné nohy.
" Bell, si v pohode?" Videla som ako mi niekto podal bledú ruku. Rýchlo som sa pozrela nad seba. Stálo tam dievča. Pekné. S čiernymi, krátkymi neposlušnými vlasmi. Bola zlatučká. Vyzerala milo.
" Som Alice" pokračovala. V hlave som mala guláš. Ona povedala tú vetu z toho sna? Tým istým vysokým hlasom ako zvonkohra z môjho sna?
Odvtedy mi hovorí už len Bell. Edward občas teda dosť často hovoril Belli, Bellinka. Ostatný Cullenovci Bella a od Alice sa naučili Bell. Charlie a Jacob Bells ale to bolo ako Jingle bells tak som to v láske nemala.
" Al" to bol Jasperov nápad. Al jej hovoril často keď Alice je také príliš neosobné.
" Videla som že pôjdeme so lesa."
" Áno takú prechádzku hm?"
" Fajn"
Pomalým krokom sme sa blížili k lesu a ja som premýšľala ako začať.
" Alice ja... mám starosti." Ozvala som sa pri tichej prechádzke. Mala som starosti ale táto bola to najmenej.
"Myslíš že niekedy bude E... Edward doma? Teda kedy sa toto skončí? Ja mám totiž pocit akoby sme ho už nikdy nemali vidieť."
" Bell ale my ho už ani vidieť nemáme."
" Budem sa tváriť že som nič nepočula Alice. To by som už bola v blázinci. Ale vy sa tvárite akoby nikto okrem vás a mňa nikdy nebol nikto v rodine. Myslím tým aj Carmen."
" Bella my sa nesnažíme zabudnúť. Možno naňho nemyslieť je ľahšie. Hlavne pre teba."
" Vy mi týmto ale nepomáhate. Nemôžete prehliadať to že existoval." Povedala som smutne. Alice chvíľu premýšľala. Otvorila pusu ale nič z nej nevyšlo.
" Alice čo si videla?" spýtala som sa na rovinu.
" Čože?" vytreštila neveriacky oči.
" Alice povedz mi o tvojej vízie. Nezabúdaj že dokážem presne to čo Edward" prekvapilo ma že vždy keď som Edwardove meno vyslovila vôbec som necítila dieru. Iba lásku.
" Videla som ťa s Edwinom. Zabudla si na Edwarda." Toto bola ako rana do srdca. Priamy čistý úder. Preletel mnou a ja som to neuniesla. Zosunula som sa na zem a vzlykala.
" Bella ale potom sa vízia zmenila. Tvoju budúcnosť kontrolujem stále. Zmenila sa ako si prišla domov Bella čo si doma robila že si dokázala zmeniť budúcnosť?" pomaly som sa nadýchla ale nešlo to. Moje vzlyky utíchli a začala som pracovať v mojej dokonalej pamäti.
" ja... ja... hrala som na klavír. Moju uspávanku." Povedala som pravdivo.
" A čo si pritom hraní zistila?" spýtala sa netrpezlivo.
"že... že ja nikoho iného nechcem. Nikto nebude taký dokonalý ako Edward. A ešte že je to akoby presne vtedy stál pri mne. Radšej strávim večnosť bez neho akoby som ho mala nahradiť" Alice ma objímala a ja som ju drvila v zovretí.
" Nechceš to aspoň skúsiť?" prepadla som zúfalstvu. Sedeli sme na tráve. Akoby som si tú bublinu ktorá bola pri mne desať rokov znovu naťahovala nad seba. Z očí sa mi kotúľali slzy. Ale ako to? Ako môžem mať slzy? Veď som upír. Alice sa na mňa prekvapene pozrela.
" Bella ty... máš slzy?" iba som prikývla. Konečne som mohla mať svoj vlastný vodopád. Ani neviete ako sa vám uľaví keď zalejete tvár slzami. Je to oslobodzujúce. Neviem koľko sme tam iba sedeli.
" Alice ja nikdy nikoho... nikto mi Edwarda nenahradí. Môže sa snažiť akokoľvek."
" Ja viem Bella. Ja viem." Hladkala ma po vlasoch. Bola som zúfalá. Nikdy nechcem nikoho iného. Nakoniec ma Alice zvihla. Postavila som sa na roztrasené nohy.
Kráčali sme späť k domu.
Kráčali sme späť k domu.
Pred domom som sa zastavila a zhlboka nadýchla aj keď som vzduch nepotrebovala.
" Al kde ste boli?" spýtal sa Jazzi keď vyletel z dverí. Išiel Alice pobozkať ale tá ho iba odstrčila a kývla hlavou ku mne. Keď sa na mňa Jasper otočil tak zase stuhol.
" Prepáč Jasper." Zamumlala som ako som vchádzala do dverí. V dome panovalo ticho. Keď som prišla ku Cullenovcom všade boli farby, vône a rodinná pohoda. Teraz bolo všade ticho ako v hrobe. Doslova.
" Kde sú všetci?" spýtala som sa.
" Carlise v nemocnici, Esme išla pre nové plány na dom, s Emmettom pozeráme telku a Rosalie si robí niečo s autom." Podľa mňa sa všetci snažili zabudnúť a asi sa aj snažili si nejako vsugerovať že žiadneho Edwarda Carlise nikdy nezachránil. Že na miesto Edwarda Masena zachránili neskôr Isabellu Swanovú. To bol môj názor. Každý robil tie isté činnosti ako doteraz. Až na jedného člena. Člena ktorý neverí bytostiam ale ich činom ktoré vidí. Večný optimista. Moja sestra a zároveň najlepšia kamarátka. Alice. Tá verila iba tomu čo vidí. Bohužiaľ odkedy odviedli Edwarda budúcnosť je rovnaká. Ja som sama a Edward hnije v kopkách. Fuj ani na to nechcem pomyslieť. Radšej na to myslieť nebudem. Ako som hovorila až na dnešný deň sa vízie nezmenili. Ja som odmietla mať niečo s Edwinom. Nemám ho rada. Nedá sa povedať že by som ho neznášala jednoducho nič. Nemám pri ňom žiadne pocity. Nie ako pri Edwardovy. To elektrické napätie.
Každý ale vedel že kto nám chýba. Lepšie by bolo keby boli nervovo zhrútení a ako ja. Ja som na to mala desať rokov samoty aby som pozorovala omietku a vzlykala. Stále si neviem spomenúť čo som robila. Pamätám si iba útržky. Bola som v akejsi bubline ktorá ma oddeľovala od sveta. Viem že som väčšinu času bola zavretá hlavne v Európe. Anglicko, Švédsko... dokonca som zabila asi troch Ľudí ale to iba od zúfalstva. O tom by som radšej pred Carlisom pomlčala. Nechcel by asi počuť že som si občas zajedla trochu ľudí. Ale prečo musí byť nejaký bezvýznamný človiečik taký šťastný a pritom má pred sebou pár desaťročí keď ja nemôžem byť večne so svojou láskou? Možno už nemám v sebe cit pre ľudí ale rozhodne nie sú takí ako som si myslela keď som bola človek. Milujú iba povrchne. Svojich partnerov vystriedajú za život asi toľko krát ako ponožky za týždeň. Chcú iba zachovať rod. Keď sa ľutujú stačí im spadnúť z mosta a je pokoj. Z mojich úst to znie veľmi jednoducho.
" Bella! Zem volá Bellu ideme hrať baseball. Pridáš sa?" Aj tak sú moja rodina a chcú mi pomôcť aby som to mala ľahšie. Preto sa na nich nemôžem hnevať. To je ale divné. Moje názory sa menia ako kedysi Alicine vízie.
" Nie Emmett rozhodne nemám chuť sa nechať zasiahnuť pálkou aj keď mi neublíži. Ak dovolíš budem sa pozerať kto vyhraje!" snažila som sa aby to znelo radostne. Jasper to nemohol cítiť pretože ešte stále vo mne ževraj bola veľká vrstva bolesti ktorá dávala moje ostatné pocity do úzadia. Jediný kto vedel odhaliť to že klamem bol Edward. Nevšimol si to iba preto lebo som bola červená. Jednoducho to vždy nejako vycítil. Emmett radostne nadskočil. Chytil Rose okolo pásu. Tá sa na mňa radostne usmiala.
" Rose?"
" Áno Bell?"
" Alice ma chce vytiahnuť na nákupy. Nepomôžeš mi aby som prežila?"
" Jasné aj tak som chcela ísť na nákupy" oplatila mi úsmev a ja som zase bola rada že sme na minulosť zabudli. No ako sa to vezme. Na tú časť minulosti. Brala ma ako sestru. Alebo ako náhradu za brata?
Neviem. Každopádne ja som zmenila názor. Neviem síce či sa snažia zabudnúť a nahradiť ma za Edwarda ako ďalšie dieťa alebo súrodenca, možno mi to chcú uľahčiť. Ja si stojím za svojím. Nikto pre mňa okrem Edwarda nebude existovať.
Celú noc som čítala knihy. Musím uznať že Edward mal skvelé knihy. Keď som si ich brala mala som v jeho izbe príjemný pocit. Cítila som jeho vôňu. Bola všade.
Alice mi volala že dnes bude slnečno. Hneď ako svitalo bežala som k nim. Ja som pomáhala Esme s jej záhradkou. Nakoniec som sa rozhodla trochu sa prejsť a možno to využiť na lov.
Chcela som ísť sama a prevetrať si hlavu. Prešla som cez malú rieku pri našom dome. Stretla som srnku. Nemala som už chuť tak som sa ľudskou chôdzou prechádzala. Možno som hľadala lúku podobnú tej našej. Vietor fúkal ku mne takže veľa pachov som necítila.
Niečo sa pri mne mihlo. Skôr niekto. Spozornela som a zaujala obranný postoj. To niečo išlo ku mne ale vietor mi neprial. Tieň sa mi konečne ukázal. Nebol to tieň. Bola to osoba. Osoba ktorú som dlhé roky nevidela. Osoba na ktorú sa zabudlo. Zabudlo sa na ňu až príliš. Všetci zabudli na naše stretnutia. Stratená v tieni. Alebo v úzadí? Stála predo mnou a bola prekvapená tak ako ja. Osoba ktorá sa mi v snoch vybavovala keď som bola ešte človek. Ryšavé vlasy plné lístia poletujúce vo vánku na baseballe. S očami tvrdými, zlomyseľnými patriace najhoršiemu druhu stvorenia. Živiace sa ľudskou krvou. Upírovi. Nie vegetariánovi.
Victoria...
Prezerala si ma presne tak ako ja ju. Toto nečakané stretnutie prekvapilo aj ju. Nečakala že ma uvidí ako upíra.
" Victoria" zašepkala som. Jej hravé oči sa jej zaleskli nenávisťou.
" Ale, ale pozrime že na koho som to narazila. Samotná Isabella. Akože ťa to volajú?" Vždy mala hravú náladu. Vždy. Akoby sme sa poznali veky.
" Bella" odpovedala som.
" Jasné Bella, Bell, Belli. A nebolo to aj Bellinka? Niekto ti tak hovoril nie?" Áno Bellinka mi hovoril občas Edward. Pripomínalo mi to škrečka ale bolo to celkom pekné.
" Pozrime že ty si upír. No konečne nie si krehký malý človiečik. Kde máš svojho Edwarda?" Čo jej mám povedať.
"Nie je tu. Je to už dlho čo sme sa nevideli" Veď môžem povedať pravdu či nie?
" Musel ma opustiť. Už je to viac ako desať rokov čo sme sa nevideli. Odviedli ho Volturiovci kvôli tvojmu Jamesovi." Pokračovala som s pravdou.
" O to je smutné. Zaslúžil si to. Ale vidím že ty si upír ako to? Už sa k tomu odhodlali?" opýtala sa zvedavo. Posadila som sa do trávy.
" Nie, ako ma Edward zachránil nechal tam trochu jedu. Ten sa šíril a premena začala až keď odišiel. Nevie že som upír. Myslí si že mám už 28. Aspoň si to myslím. Neviem čo mu povedali. Najhoršie na tom je že mám pred sebou večnosť. To som chcela ale po jeho boku. Nie sama" celú pravdu som povedala upírovi ktorý ma nenávidí.
" Môžeš ma zabiť" povzdychla som si. Zviezla sa na zem oproti mne.
" Nie keď už vieš aké je to tráviť večnosť v samote tak už som dokázala čo som chcela. Teraz vieš aký je to pocit. Nepotrebujem ťa zabíjať" tieto slová mi k nej naozaj nesedeli.
" Skvelé keď konečne chcem smrť tak mi ju nikto nechce dať ale keď o ňu nežiadam všetkým by bola moja smrť po chuti." Chvíľu sme tam iba tak sedeli.
" Čo budeš robiť ty?" opýtala som sa.
" Ja? Tráviť večnosť." Odpovedala mi uvoľnene.
" To asi aj ja takže keď sa ma nechystáš zabiť ja už pôjdem. Prajem príjemnú večnosť osamote"
" Aj ja tebe" priala mi.
Posledný krát sa za mnou obzrela a zmizla v tieni. Chvíľu som ďalej sedela v tráve ale nakoniec som si povedala že predsa len by som sa mala vrátiť domov. Naproti mi išla rozrušená Alice a v pätách je bol Jasper. Iba som mu kývla a zamerala sa na tú malú nebezpečnú upírku predo mnou.
" BELLA? AKO TO ŽE SOM NA CHVÍĽU NEVIDELA TVOJU BUDÚCNOSŤ?" zakričala.
" Pokoj Alice iba som stretla Victoriu." Dnes hovorím pravdu viac ako zvyčajne. Vypleštila oči.
" Pokoj? To by si mi povedala keby som ťa načapala ako telefonuješ s Jamesom?"
" Neporovnávaj Victoriu s Jamesom. Victoria ma nechala nažive!" povedala som ostrejšie ako som pôvodne chcela.
" Takže čo? Prežila si a to teraz ideš hľadať ďalšieho upíra?"
" Úprimne stráviť večnosť sama alebo nemať žiadnu vyberiem si druhú možnosť Alice! Ty máš aspoň Jaspera ale ja Edwarda nemám. Nechala som ho odísť. Už sa nevráti tak teda áno máš pravdu. Možno stretnem Laurenta!" Alice zostala ako zmrazená stáť a pozerať.
" Bell, Ja... mne je to hrozne ľúto. Máš pravdu neviem aké to je tak sa na mňa prosím nehnevaj že neviem ako sa pri tebe chovať" pravda bola vonku. Iba nevedia ako sa pri mne majú správať. Či majú byť šťastní alebo smutní.
" To je v poriadku Alice mne prepáč ten výbuch." Objala som ju tuhšie ako človeka. Som šťastná že na Edwarda nezabudli a že ho navždy ako ja budú mať v srdci. Nechcem hľadať ďalšieho upíra. Nechcem o moje spomienky prísť.
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Zobudilo ma slnko páliace do mojich očí. Keďže nikdy nebývalo slnečno tak som si nechával rozostreté závesy. Väčšinou žiadne slnko nebolo a v noci mesiac bol skrytý za mrakmi cez moje okno neprenikalo žiadne svetlo aj bez závesov. Ako každý deň keď som sa postavil k oknu sa mi naskytol pohľad na moje autíčko. Suché a špinavé. Veľmi som ho neumýval spravil to za mňa dážď. Hneď ako som sa obliekol ma zasiahla vôňa párkov a čerstvého pečiva. Býval som iba s mamou môj otec zomrel keď som mal skoro 2 roky. Odvtedy moja mala pracovala skoro stále. Je právnička. To by sme mali mať veľké čiastky financií ale keďže nemala manžela stačilo to akurát. Takže som sa musel vždy uspokojiť s menej vecami. Nikdy mi to nevadilo. Bol som vždy šťastný. Pri jej práci sa o nás veľmi nestarala. U nás platilo pravidlo postaraj sa o seba sám. Každý jedol čo našiel v chladničke. Preto ma toto ráno prekvapilo. Skvele začínajúci deň.
" Ahoj Edwin sadni si. Ako si sa vyspal?" začala mama ako som vošiel do kuchyne. Carol už sedela na stoličke a čakala. Sadol som si oproti a pozoroval mamu ako tancuje v kuchyni.
" Dobre. Mami odkedy pripravuješ raňajky?" Musel som sa to opýtať.
" Súd nám posunuli až na obed takže mám veľa času." Áno súdy o rozvodoch boli vždy presúvané kvôli tomu že sa ľudia nedostavili. Pravdaže keď chce si rozdeliť majetok urobí to po svojom nie? Na stôl priniesla omeletu. Hneď ju rozporcovala a podala mi ju aby som si naložil. Môj tanier bol uspokojivo naložený. Párky hltala Carol. Spomenul som si na svoj sen.
Bella Cullenová no Swanová ale patrí medzi Cullenovcoch
sedí na tráve. Odrazu niečo počuje a rýchlo vyskočí. K nej pristúpi žena a o niečom diskutujú. Žena má čierne oči a ryšavé vlasy plné lístia. Navzájom sa prezerajú. Nakoniec si obidve sadnú a diskutujú v tieni. Bella má strhaný výraz ale o čom sa bavia nerozumiem. Zvuky sú tlmené. Žena sa postaví pozdravia sa a odíde. Bella chvíľu sedí v tráve a potom obraz zmizne. Bella sa objaví pri nejakom dome podobnom tomu jejmu. Z dverí vyletí tá čiernovláska a začne na Bellu niečo kričať. Bella niečo zakričí a čiernovláska zmrzne. Potom sa na Bellu pozerá súcitne a Bella strhane. Nakoniec sa objímu a obraz zmizne.
sedí na tráve. Odrazu niečo počuje a rýchlo vyskočí. K nej pristúpi žena a o niečom diskutujú. Žena má čierne oči a ryšavé vlasy plné lístia. Navzájom sa prezerajú. Nakoniec si obidve sadnú a diskutujú v tieni. Bella má strhaný výraz ale o čom sa bavia nerozumiem. Zvuky sú tlmené. Žena sa postaví pozdravia sa a odíde. Bella chvíľu sedí v tráve a potom obraz zmizne. Bella sa objaví pri nejakom dome podobnom tomu jejmu. Z dverí vyletí tá čiernovláska a začne na Bellu niečo kričať. Bella niečo zakričí a čiernovláska zmrzne. Potom sa na Bellu pozerá súcitne a Bella strhane. Nakoniec sa objímu a obraz zmizne.
"Edwin? Edwin?" mávala mi pred rukou mama.
"Čo?" opýtam sa.
" Pýtam sa či už ideš do školy inač nestihneš." Pri tom ukázala na hodiny. Za štvrť hodiny začína hodina. Rýchlo poďakujem za raňajky a idem. Na parkovisku čaká Chris.
" Dobré ráno zaspal si? Rachel ťa chce pozvať na rande." Áno pre dievčatá zo školy som prekvapivo príťažlivý. Kiež by to platilo aj o Belle Swanovej. Rachel je jedna otravná baba.
Keď už hovoríme či skôr premýšľame o Belle nikto z jej rodiny tu nie je.
" Chris tá nová tu nie je?" Len tak medzi rečou dúfam že to nebude podozrivé.
" No vieš ako Cullenovci chodia do lesa na túry a tak. Možno sa k nim pridala." Povedal pokojne. Tak týmto dnešný deň z plného počtu desať dostáva tri.
Celý deň bol ešte horší. Mne sa snívalo o Belle v lese. Môj prvý sen s tou fotkou som si musel vymyslieť. Hnedé oči nemá. Ale čo ten dátum na fotke? Kašlem na to.
Majú predsa chodiť cez slnečné dni do lesa. Nie je to divné? Asi začínam byť mimo.
Majú predsa chodiť cez slnečné dni do lesa. Nie je to divné? Asi začínam byť mimo.
Na obede bol ich stôl prázdny a na moju smolu si vedľa mňa sadla Rachel. Je to baba ktorá ma otravuje odvtedy čo som sem nastúpil. Dnes som biochémiu nemal. Škoda aj tak by tam nebola.
Mál som pocit že dnešný deň čím ďalej tým horší. Ani som nemal chuť do jedla.
Kým som robil domáce úlohy bolo to už neúnosné. Stále sa mi vkrádala do myšlienok. Myslím že som už posadnutý.
Mama sa vrátila o piatej a celý čas čo som bol dole ma pozorovala. Asi som jej prišiel s tým spávaním divný. Ja som si tak pripadal sám a ešte aj pre okolie. Carol ma nepustila do kúpeľne ešte dve hodiny po tom čo tam vošla dona. Do kúpeľne som sa dostal o jedenástej.
Zaspával som pri myšlienke na Bella Swanovú. Ja som si ju odteraz pomenoval Bella Cullenová aby som ju automaticky priradil ku Cullenovcom.
Celú noc som iba hrala. Carmen to ohromne liezlo na nervy. Síce so mnou súcitila ale aj tak toho mala dosť. Ráno som okamžite odišla ku Cullenovcom či bude slnečno. No k mojej rodine ale zvyk hovoriť im Cullenovci bol jednoducho zvyk.
Hneď ako som otvorila dvere všade bolo rušno. V kuchyni sedela Esme s laptopom na kolenách. Carlise tu ako vždy nebol. Jasper bol garáži a Emmett pri ňom. Nakoniec som sa rozhodla ísť za zdrojom kriku. V miestnosti bola Rose s Alice a poriadne sa hádali
" ... PRESTAŇ ALICE. TÁ VÍZIA SA NESTANE A POVEDALA TO AJ SAMOTNÁ BELLA!!!" kričala Rosalie a mala výraz ako pre tým keď sme sa nemali radi. Lenže týmto pohľadom nespaľovala mňa ale Alice. Rose ma prijala do rodiny a vytvorili sme si vzťah skôr ako s Alice. Ako najlepšie kamarátky. Edwardovi by sa to páčilo. Ja som vedela že sa bavia o mne a o vízii. Keď ma uvideli ustali.
" Ktorej?" opýtala som zvedavo.
" O tej v ktorej sa dáš s tým chalanom dokopy" vedela som už pochopiť Rose. Tentokrát som bola na jej strane. Mala naňho taký názor ako na mňa keď som bola človek. Iné to bolo v tom že mňa prijala do rodiny ale automaticky ma priradili skôr ako Edwardovu manželku. Aj ja som si tak pripadala preto mi Alicina vízia nebola po chuti.
" ALICE! Zakazujem ti premýšľať o tej vízii!" Zahrmela som. Rose si ma spokojne prezerala a smerom k Alice naznačila očami " hovorila som ti to".
Alice sa urazila a vypochodovala do izby.
" Neznášam tú víziu ale nechápem prečo sa ešte nezmenila." Povedala som porazene a zvalila sa na gauč. Rose si ku mne prisadla.
" JA... ja nechcem s ním byť ale neviem ako ju mám zmeniť." Povzdychla som si.
" Vieš Bell podľa mňa ju môže zmeniť jediná bytosť." Pokynula hlavou k fotke kde stojíme pri mojom novom aute. Ja som človek. Všetci sú okolo mňa. Edward stojí za mnou a objíma ma okolo pása. Ja som oňho opretá a upokojene pozerám dopredu. V očiach máme obidvaja iskričky šťastia. Pripadalo mi to ako iný svet. Taký vzdialený.
" Kiež by tu bol" povzdychla som si a postavila na nohy.
" už by som mala ísť do školy. Uvidíme sa na parkovisku."
" Ideme do školy!" zavolala Rose aj keď nechápem prečo tak nahlas. Vyšla som z domu a zamierila do domu. Na posteli mi ležala krabička. Vyzerala ako na šperky. Pri nej bol lístoček.
Keďže patríš do rodiny tak to musí byť aj spečatené. Viem že ho už máš na náramku ale ja nosím niečo podobné na krku a aj Alice. Dúfam že sa Ti bude páčiť.
Rose, Alice
Šťastne som otvorila tú záhadnú krabičku. Alice má na krku niečo ako stužku so znakom. Rose myslím že má hrubšiu retiazku skôr reťaz s obrovským znakom. Veľké veci vždy uprednostňovala. Pomaly som ju otvorila. Retiazka bola taká aby udržala znak Cullenovcov. Perfektne sa mi hodila. Vážne je lepšie keď ho nebudem mať ako prívesok na náramku ale na retiazke. Retiazka bola jemná zo striebra ale silná ako na medailón. Hneď som si ju zapla a utekala za Carmen.
" Carmen čo myslíš" vyhŕkla som keď som sa vrútila do jej izby. Nemusela pristúpiť bližšie jej zrak bol perfektný.
" Bella je nádherný. Tebe sa dokonale hodí" spomenula som si na hodiny.
" Ďakujem mala by som letieť. Čau" zavolala som za ňou. Vážne som bola nadšená že ma považujú za člena rodiny a som jej nenahraditeľnou súčasťou. Keby mi niekto povedal že budem skvele vychádzať dokonca aj s Rose tak by som sa mu vysmiala.
Vstúpila som na parkovisko. Celá MOJA rodina sa opierala o autá a čakala. Nadšene som vystúpila vedľa nich.
" Ľudia vy ste úžasný! ĎAKUJEM, ĎAKUJEM, ĎAKUJEM!!!" kričala som. Všetci sa tvárili nadšene ako ja. Emmettovi prišiel nápad na vtip a zaiskrilo mu v očiach.
" Keby sme ľudia boli" povedal pobavene Emmett. Všetci sme sa zasmiali. Vrhla som sa Rose okolo krku.
" Ďakujem za všetko Rose. Aj za to že ma máš rada" zašepkala som jej do ucha. Pristúpila k nám Alice. Urazene ma od nej odtrhla.
" Bella tú retiazku som vyberala ja!" povedala urazene Alice. Vrhla som sa aj ňu. Upokojene sa odo mňa odtiahla.
" Všetkým vám ďakujem." Postupne som ich objímala a po prvý krát za dlhých desať rokov som sa cítila naozaj šťastná.
" Ja idem neskoro!" spomenula som si a utekala ľudskou rýchlosťou do školy.
Celý deň ubehol rýchlo. Prezerala som si na každej hodine môj darček. Bola som šťastná ale aj tak tu bol vždy ten smútok. Šťastie ho tentoraz zatlačilo do úzadia ale stále tam bol a vyčkával.
Po hodine ktorú som s nikým z MOJEJ rodiny nemala som sa plazila k jedálni. Vybrala som si šalát a colu.
" Ahojte!" sadla som si k nim. Jazzi si ma podozrievavo prezeral. Asi skúmal moje pocity. Nakoniec sa na mňa pokrivene usmial.
" Ako bolo?" spýtala sa Rosalie. Opäť ma zavalil pocit šťastia z toho ako sa ku mne správa a Jasperov úsmev sa ešte rozšíril. Nebol ako kedysi keď všetci ukazovali biele zuby a smiali sa. Toto sa dalo pokladať tiež za pokrok.
" Bella, Edwin nás pozoruje" povedal potichu Jasper. Mne moja nálada opadla a aj on to cítil. Znovu mi to pripomenulo víziu. Obzrela som sa. To bola chyba. Jeho pohľad nebol taký že by ma uväznil a ja by som strácala niť myšlienok. Bol obyčajný. Nič som pri ňom necítilo a to ma uspokojilo. Čiže môžem ísť spokojne na biochémiu. Oči mal opatrné a skúmal každý môj pohyb.
Keď som prišla na hodinu už tam sedel. Zase ma pozoroval. Sadla som si a pozrela naňho.
" Ahoj" povedal zase priateľsky.
" Mh-hm" odpovedala som nezaujato.
" Pekný medailón" pochválil. Že si to všimol to bolo prekvapujúce ale keď ma tak pozoruje tak mu to neušlo. Počkať medailón?
" Ako medailón?" až teraz som si všimla keď som prešla po mojom darčeku. Nebol úzky. Bol tučnejší. Pozrela som naň. Vážne mal pravdu. Vpredu bol znak našej rodiny. Vzadu bol iba strieborný. Prešla som prstom po malej štrbine medzi tými stranami. Roztvorila som ho. Bola tam fotka mojej rodiny presne taká na akú ukazovala ráno Rose. Bolo to perfektne vymyslené. Teraz mám znak klanu a aj fotku.
" Ďakujem za upozornenie bez teba by som to nezistila" nech mu poviem aj niečo iné ako urážky a hmkanie.
" Nemáš za čo. Rád som pomohol." Odpovedal. Celú hodinu som sa s MEDAJLÓNIKOM hrala. Rýchlo som vyšla na parkovisko. Tam už čakala moja rodina.
" Prečo ste mi o tom nepovedali?" spýtala som sa keď som už bola skoro pri nich a ukázala na fotku vo vnútri.
" PREKVAPENIE" nadšene kríkla Alice. Usmiala som sa. Celý deň som trávila pri mojej rodine. Od každého som si vypýtala obzrieť ich znaky. Zistila som že Carlise ho má na prsteni na rozdiel od ostatných s mužským pohlavím.
Stále som musela myslieť na Edwina a ako on zapadá do tohto príbehu. Vyskočila som na nohy a zhrozene som pozerala na ostatných. Rose sa postavila a čakala na vysvetlenie.
" Už viem koho mi Edwin pripomína. On mi nepripomínal Edwarda. Pripomína mi mňa." Všetci sa na chvíľu zamysleli. Prvá sa ozvala Alice.
" To dáva logiku."
" Premýšľajte. Má podobné auto. Stále pokukuje po našom stole ako ja k vášmu vo Forks. Tiež ho tak zaujímame ako mňa vy" zhrozene som vykríkla. Rose to došlo.
" To ale znamená že sa mu páčiš."
"Toto je ale obrátená situácia až na jeden detail" áno to je.
" Až na to že ty už máš koho milovať" dokončila Alice. Všetci sme prikývli. Je to akoby bol moje zrkadlo.
Edwinom pohľad:
"AU!!!" Zakričal som. Dal som facku sám sebe. Tento deň horšie nemohol začať. Zlé bolo aj to že slnečno rozhodne nebolo. Mrholenie bolo veľmi hlasné a kvapky po okne stekali. Našťastie žiadny silný dážď nebol. Už je ráno a moja nálada je na 2 z 10. Nič moc.
Pri raňajkách mi padala hlava do taniera. Ani neviem čo to bolo za jedlo. V živote som takú zlú náladu nemal. Carol toho využila a vpálila do kúpeľne po raňajkách lebo vedela že až po nich si idem umyť zuby a urobiť celú rannú hygienu. Musel som čakať ale nakoniec sa mi ju podarilo predsa len vyhodiť. Tentokrát moja hygiena bola iba rýchla. Aj keď som uvažoval či pozvem Bellu na ples. Neviem ako, ale v noci ma to zrazu napadlo. Chris to chcel urobiť skôr ale nenabral odvahu. Žeby som sa jej to spýtal ja? Po tom predvčerajšku možno ale bol som u nej iba na návšteve. ZOBUĎ SA EDWIN!!! Ona očividne nevie čo chce. Teda zdá sa mi iná. Jednoducho sa v nej nevyznám.
Do školy som kvôli Carol prišiel neskoro. Už bolo 10 minút po zvonení. Moja nálada stúpla akonáhle som zbadal Belline auto na parkovisku. Chcel som si až pískať od skvelej nálady. Vedel som že to aké pocity vo mne vzbudzuje že je to viac ako kamarátstvo. Hovoril som s ňou predsa poriadne len raz aj to hneď musela niekam ísť ale aj tak
Sdílet
Autor: Gracen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Let the time decide-5.kapitola:
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!