Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let the time decide-4.kapitola

4.kapitola. Čo povedať? Mala som depresívnu náladu a myslím že na to na tomto odrazilo. Takže som si ešte raz prečítala New Moon a môžem ísť rovno skočiť z útesu

31.07.2009 (16:30) • Gracen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1109×

Nedokázala som to. Nedokázala som zostať pri Cullenovcoch. Povedala som že potrebujem trochu času. Nedokázala som sa pozerať do ich očí. Po prvom love som nedokázala nič. Ja viem čo som povedala. Ako sa toto začalo. Najprv som bola silná. Ale potom som prišla zaspomínať do Forksu. To bola chyba. Hneď ako sme prišli letela som do Edwardovej izby. Všetko bolo ako predtým. Ako keby tu čas neplynul. Ľahla som si na gauč. Toľko spomienok. Niečo ma na tých poličkách upútalo. Bol to papier. Vyskočila som a zobrala ho do ruky. Keď som uvidela čo je na to papieri napísané spadla som na zem.

Isabella Marie Swan,
I love you.
Sleep my love, my one and only.
I promise, to love you, everyday of forever.
This I swear to you.
I love you.
Without you, I would, die.
Isabella Marie Swan,
this I know is true.
You, stole my heart.
And I, wont ever, let you go.

Sleep my Isabella.
My little Bella.
You are so precious to me.
You are safe in my arms.
Safe from any harm.
You are heavens gift to me.
There is nothing to fear.
Not while I'm here.
Now close your eyes and dream.
Let all, your worries, melt away.
I wont ever let you go, no, no, no.

You are, the most, beautiful, soul, to me.
You never, see yourself (see yourself)
as clearly (as clearly) as me. (as me)
While you sleep, close holding me,
I'll tell you a, little secret.
That your dreams (that your dreams)
will only know (will only know) will only know.

I loved you.
When I first saw you.
I vowed to never let you get away.
Sometimes when I stay, I hear you call my name.
Only to hear it in your sweet dreams.
Isabella Marie Swan,
one day I will ask you,
to become,
Mrs. Isabella Marie Masen
But until then, I'll dream of when it'll happen.
I promise to never loose you.

You will never understand, what you mean to me.
You are, my life.
Before you I was lost.
And as I see you sleep now,
I'll let you know somehow.
Saving you, saved me.
My heart is, yours to keep.
Sleep Bella.
Sleep.

Nikdy mi nepovedal čo chcel povedať tou uspávankou. Bolo to jeho bezchybné písmo. Ani vo sne by ma nenapadlo že pre mňa zloží uspávanku a k tomu pridá text ktorý mi trhá srdce na najmenšie kúsky. Nie preto pretože by ma zranil. Ja ho nikdy nebudem počuť hrať jeho obľúbené tóny. Na ramene som ucítila ruku. Príjemnú takže niekto z mojej rodiny.

"Bell" oslovila ma Rose. Vrhla som sa jej okolo krku a vzlykala. Do izby sa nahrnula celá rodina. Rose im podala papier a oni si ho podávali z ruky do ruky. Najprv keď vstúpili nechápali ale keď si prečítali pár riadkov mojej uspávanky objavil sa na ich tvárach bolestný a ľútostný výraz. Jediné nad čím som premýšľala bol môj Edward. Tak ma miluje. Ja si to ani nezaslúžim. Tak ho milujem. Až teraz som pochopila čo preňho znamenám. Nikdy som neverila že nejaké obyčajné dievča ako ja môže mať jeho srdce. Ale ja ho mám. A on moje. Toľko krát počul vysloviť jeho meno pri mojom sne. Povedal dokonca že to znelo úžasne. Ja som mu ale neverila. Teraz hej. Teraz je ale neskoro. Už ho nikdy neuvidím. Je príliš neskoro. Keby som mu aspoň mohla povedať že som to pochopila. Bola som človek. Pripomínala som mu že aj keď je jeho srdce mŕtve stále môže niečo cítiť. Pani Isabella Marie Masen. Tak by som mu rada povedala "áno" keby sa ma to spýtal. Ja viem čo urobím. Naučím sa tieto noty naspamäť. Ale musím ísť od mojej rodiny preč. Musím. Nedokážem byť s nimi. Pozrela som sa na miesto kde bol papier Na tej poličke bol ešte jeden list.

Bella, Bell, Moja milovaná Bellinka

Alice mala víziu že ťa už nikdy neuvidím. Trhá mi to srdce. Ja na teba nikdy nezabudnem. Navždy ťa budem milovať a na to nikdy nezabúdaj. Neviem že či urobíš to isté. Tak rád by som ti hovoril Isabella Marie Masen. Ak sa niekedy stretneme môžem ti zaručiť že ti tak budem už navždy hovoriť. Ak ťa neuvidím pamätaj že budem navždy s tebou a ty so mnou. V mojom srdci ktoré je z dvoch polovičiek. Jedna je moja polovica srdca a druhá tvoja polovica. Tú moju ktorú máš ty opatruj pretože tam bude až do tvojho posledného výdychu. A u mňa večnosť.

Milujem ťa

Edward

Edward. Len keby vedel že tam bude ešte dlhšie ako do výdychu. Ja mám totiž takisto ako on večnosť.

"Musím ísť" zašepkala som do ticha.

"Nie Bell" prosila ma Alice

" ona vie čo robí. Verím jej. Neurobí nič hrozné" povedala Rose. Všetci ma objali. Všimla som si že Rose stojí pri okne a v ruke drží text k uspávanke.

"Rose"

" budeš mi chýbať. Prepáč že som prvé mesiace bola na teba taká. Myslela som si že to nič nie je že ty za chvíľu odídeš a on zabudne za päť minút že si existovala. Ale keď vidím toto. Ach Bell môj brat nikdy tak úprimne nedokázal nič vysloviť iba napísať." Obidve sme vzlykali. Musela som odísť. Vlastne oni musia byť v Denali. Ja budem asi chodiť po štátoch a potulovať sa.

" Správna odpoveď je Anglicko, Írsko, Fínsko a ešte nejaké krajiny Bell. Máme tam domy."

Alice na chvíľu odišla a hneď bola späť. Podala mi adresy.

"ďakujem. Dúfam že ma pochopíte." Všetci prikývli. Naposledy som sa poobzerala po tej najkrajšej izbe. Keď si predstavím ho sedieť na gauči a počúvať hudbu alebo pri okne. Pohladila som gauč. Ešte stále tu bola cítiť jeho vôňa. Slabá ale stále bola tu. Naposledy som sa objala s mojou rodinou. Ešte je jedno miesto na ktoré som zabudla. Lúka. Rozbehla som sa. Na lúke to bolo presne také aké si pamätám. Keby som vtedy v škole vedela už keď mi hovorili kto sú Cullenovci najradšej by som ich objala. Zbohom Forks. Aspoň mi dal Edward šancu pochopiť ako veľmi ma miluje. Som úplne vymletá keď som jeho slová nebrala vážne.

Ale už to viem. Teraz áno. Keď je neskoro. Prešla som hranice štátu Washingtonu...
Láska je vášeň, posadnutosť. Je to niečo čo by ti rozum normálne zakazoval. Ja som svoju posadnutosť zažila. Už nezažijem. Edward chcel aby som bola šťastná. Vlastne chce ale aj tak je to akoby bol mŕtvy. Ja som šťastná. Ale svojím spôsobom. Som šťastná že mi život dal takúto možnosť. Že som prestala byť tou nesmelou obyčajnou Bellou v dave úplne obyčajných ľudí. Keď som bola s Edwardom mala som pocit že dokážem byť iná. Šťastnejšia. Nielen tá Bella schovaná v dave. Ukázal mi to v čo som ani nedúfala. Celé tie roky môjho bezvýznamného života. K životu potrebujeme lásku, inač náš život nemá zmysel. Nemá smer cesty, ktorým by sa mal uberať. Áno možno keby som neodišla do Forsku moje zvláštne sny o tom že príde zvrat v mojom živote. Po čase by som si na ne zvykla. Za chvíľu by ma čakal posledný ročník školy. Išla by som na vysokú. Vlastne som ani nepremýšľala čo by som chcela robiť. Možno som tušila že takou cestou sa nikdy nevydám. Možno. Tie sny by mali nenaplnený význam. Po čase by som sa nimi prestala zaoberať. Keby ma nič nezrazilo tak by som umrela ako stará osamelá starenka večne čakajúca na zvrat v jej nudnom živote. Bez lásky, sama. Prežila som tie najkrajšie chvíle odkedy som prišla do Forks. Moja sestra by sa vydala do muža ktorého by milovala iba povrchovo. Ľudia niesu schopný takej veľkej lásky. Iba ja som bola výnimka. Toho nikdy neľutujem. Mala som možnosť poznať Edwarda. Preto som šťastná. Je to šialenstvo? Možno áno. Ja žijem večne pre spomienky pre ktoré kvôli smrti nemienim prísť. Tá najťažšia otázka je za mnou. Problém, že je tu ešte jedna otázka: Je toto šťastný koniec...alebo nie?

O desať rokov neskôr...

Čas plynie.

Aj keď sa to zdá nemožné.

Aj keď každý pohyb sekundovej ručičky zabolí,

ako keď sa do modriny nahrnie krv.

Plynie nerovnomerne ,

podivne skáče alebo sa pokojne naťahuje,

ale plynie.

Dokonca aj pre mňa

(New Moon str. 97)

NIEKDE V USA:

Ako je to možné. Ako som sa tu vlastne ocitla. Trhá mi srdce pri každej spomienke na môjho milovaného Edwarda. Moja láska k nemu sa nezmenšila. Práve naopak. Čo sa stane keď váš dôvod na každú radostnú chvíľu večnosti je preč? Čo sa s vami stane? Budete robiť akoby ste ten dôvod nikdy nespoznali? A čo keď je neskoro? Pre mňa už úplne. Nedokážem sa ani nadýchnuť bez pomyslenia na neho. Trhá mi srdce pri pomyslení že ho už neuvidím. Ja viem čo som povedala že sa nevzdám. Ale ja už nemám sily toto vydržať. Nemám chuť prežívať a ubíjať sa večnosťou bez neho. Bez neho nie. V krku ma páli nie pre smäd ale pre neho. Prahnem po ňom. Ani keby som ochutnala ľudskú krv nebola by pre mňa taká potrebná ako on. Moja droga. Môj život . Je pre mňa ako pre človeka vzduch.

Bežala som lesom do Forks. Áno môj bývalý domov. Musím sa ísť pozrieť. Spomienky ma prenasledujú pri každej myšlienke. Ja som im to sľúbila. Sľúbila som im že najneskôr za desať rokov sa vrátim. Je to tu. Zastavila som sa pred veľkým domom. Toľko spomienok. Ako som chcela vystúpiť a Edward mi podržal dvere. Prišla som dovnútra. Všetko bolo akoby čas nič neznamenal. V strede miestnosti klavír. Moja uspávanka. Zadržala som vzlyky ktoré sa mi drali z hrdla. Kuchyňa. Tu som videla našu neočakávanú rannú návštevu ktorá mi zmenila život. Nenávidela som Ara. Tak ako Edward milovala.
Tak rada by som ho objala. Ucítila tú vôňu. Radšej som odišla z môjho bývalého domova. Čo je asi s mojou sestrou? Jessica mala bledšie vlasy ako ja. Bronzové. Oči zelené. Tvár sme mali podobnú. Vždy bola veľmi obľúbená. Svoju minulú rodinu som zanechala vo Forkse. Ja teraz idem za rodinou ktorá mi je bližšia dokonca viac ako tá pravá. U nich mám skutočný domov. Ale z časti aj u neho.
Vydala som sa na cestu do Denali. Za chvíľu má svitať a ja musím ísť s Cullenovcami do školy. Oni tam chodia už mesiac. Ja budem mať prvý deň. Nedokážem to. Ale musím. Konečne som prišla k môjmu cieľu. Denali. Zastavila som pred domom. Presne ako si ho pamätám keď som ho opúšťala. Netrpezlivo som otvorila bránu. Otvorili sa dvere. Plnou silou mi vletela do náručia Carmen.

"Konečne Bella. Tak rada ťa vidím. Je to strašne dávno." Jej zlaté vlasy mi padli do tváre. Ešte som si pamätala jej jemnú vôňu. Veľmi príjemná vôňa.

" Ja viem tiež som tu rada Carmen" No trochu môžem klamať. Nemôžem jej povedať že už aj slovo o biológii môže spôsobiť niť spomienok a moje obrovské vzlyky. Ale čo, veď som nechcela zabudnúť. Tak si svoje spomienky nechám.

" Tvoje nové auto je v garáži. To tvoje bol model spred desiatich rokoch." Samozrejme. Ich autá. Museli mať najnovšie modeli. Myslím Cullenovcov. Od Alice som dostala správu že Vouturovci jej dali slobodu pod podmienkou že sa pridá ku Cullenovcom. Vtedy som bola veselá keďže nám všetkým prirástla k srdcu.

"Ďakujem" Rozbehla som sa dole schodmi do suterénu. Už som sa nemohla dočkať až svojho miláčika uvidím. Odkedy som bola upírom autá som nešetrila. Stál tam nablýskaný červený Aston Martin. Nádhera.

"Mala by si už ísť inač zmeškáš" napomenula ma Carmen a podávala mi pritom ruksak.

" Dobre. Uvidíme sa. Ahoj"

"Maj sa." Zakričala. Nastúpila som a porozhliadla po vnútri. Poriadne rýchle auto. Tento môj zázrak som vôbec nešetrila. Dala som mu presne to čo chcel. Rýchlu jazdu.

Čas plynie. Každá sekunda zabolí. Ale nezabije. Nikdy ho neprestanem milovať. Nikdy. Vždy som ho milovala. Milujem a navždy budem.

Autor: Gracen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let the time decide-4.kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text: