Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 8. kapitola: Vydierač

15.09.2011 (20:45) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 2588×

Let číslo dvanásť

8. kapitola

Vydierač

„Bella,“ vrčal. Strašne som sa zľakla a nedokázala pochopiť, ako ma tak rýchlo našiel. Teda áno, upírske zmysly, ale aj tak! Odchádzal na druhú stranu a mala som pocit, že ak budem dosť rýchla, tak ma nenájde. Možno som mala použiť svoju druhú časť môjho ja, a to správať sa ako upír.

Bála som sa ho a bola si plne vedomá toho, že ma prichytil.

„Nehovoril som ti, že máš byť poslušná?“ vrieskal. Nebola to otázka. „Povedal som ti predsa, že ak budeš robiť problémy, tak sa tvoji príbuzní nedožijú rána! Myslíš si, že ťa iba straším? Tak myslíš?“

„Ja... Ja...“ Nebola som schopná slova. Vedela som, že na to neexistuje žiadne vysvetlenie. Proste ma prichytil pritom, ako od neho utekám, a mám to o to lepšie, že ma vydiera s rodinou.

„Tak fajn,“ povedal a privrel oči. Siahol do vrecka nohavíc a vytiahol ten odporný mobil. Dych sa mi zadrhol a náhle som bola úplne v šoku. Čakala som a v podvedomí dúfala, že neurobí to, čo sa urobiť chystá.

„Nerob to!“ skríkla som a pristúpila k nemu bližšie. Snažila som sa mu vziať z rúk mobil, ale až taká silná som nebola.

„Prosím? Nemám to robiť? Na niečom sme sa dohodli, ak to robiť nemám, tak sa nesprávaj tak, ako sa správaš!“ vrieskal a začal vytáčať.

„Pche.“

„Čo? Chceš, aby umreli?“ opýtal sa a vytreštil oči. Srdce mi dvakrát poskočilo, ale ignorovala som jeho poznámku.

„Na pláži si povedal, že tu nie je signál. Že by si musel ísť na najvyšší kopec. Strieľaš si zo mňa?“ opýtala som sa a v duchu sa modlila za to, aby tu žiaden signál nebol a aby som mala pravdu.

„Počúvaš pozorne! Ale pre mňa nie je žiaden problém odísť niekam, kde je to dosť vysoko a tam zavolať svojim ľuďom. Sú moji podriadení!“

„Prosím, nerob to. Už to viackrát neurobím. Toto bolo poslednýkrát, čo som sa pokúsila o útek,“ povedala som a zahanbene sklonila hlavu. Týmito slovami som si znemožnila svoje plány. A teraz som v jeho moci.

„V poriadku. Bella, toto je posledná šanca. Prisahám! Už s tebou nebudem mať zľutovanie a s tými upírmi takisto. Pamätaj, že to mám v rukách.“

„Dobre,“ povedala som pokorne. Snáď má ta pokora prejde. Povedal, že mám byť dobrá a poslúchať ho. Nezakázal mi žiadne uštipačné poznámky a ani veci, ktoré sú mu napriek, takže to je jeho vina, ak sa znova pokúsim o nejakú sprostosť. Mal by si ujasniť všetky pravidlá, nielen tie, s ktorými ma vydiera.

„Verím ti.“

„Čo teraz?“ opýtala som sa celá zmätená. Boli sme niekde v strede tej džungle. Nevyzeralo to tu vôbec útulne a už vôbec nie ako vo Forks. Nesmiem na to teraz myslieť.

„Ideme na pláž. Poď sem.“

„Na čo, prosím ťa?“

„Bože,“ vzdychol. „Bella, hovorím ti, poď sem.“

„Som tu,“ povedala som nechápavo a sledovala ho. Očividne mi nedochádzala pointa, pretože na mňa pozeral ako na blázna.

Znova si vzdychol, pristúpil ku mne a pozrel sa na mňa. Stále som nechápala, takže iba zakrútil hlavou. Podišiel ku mne, zohol sa a chytil ma za nohy. Druhou rukou si ma vyhodil do náručia. Zostala som ako oparená. Nechápala som, čo to stvára. V hlave mi blikalo červené svetielko. V jeho náručí som sa cítila... Ale čo to trepem. To slnko mi už lezie na mozog. Niekto taký ako Edward by sa mi páčiť nemohol. A už vôbec nie ak by držal na rukách.

„Čo to...“ Neodvážila som sa otočiť hlavu a stretnúť sa s jeho prekliatymi očami.

„Si unavená. A ak by si na pláž utekala, tak by si potom nemala dosť síl,“ vysvetlil mi, akoby to malo byť očividné. Vzdychla som si. Mala som potrebu poriadne ho nakopať niekam, a potom ho nechať vyhladovaného aspoň rok.

Rozbehol sa. Celý beh trval dokopy päť minút. V jeho náručí mi bolo dosť nepríjemne a mala som zmiešané pocity. Hnev... Nedokázala som mu odpustiť to, ako ma vydiera s Lily a Tomom. Sú to ľudia, na ktorých mi záleží viac, než na vlastnom živote. Lily je mi viac ako matka, viac než sestra a viac než najlepšia kamarátka. Pamätám sa na ňu odkedy som sa narodila a keď som od nej odlúčená, tak to iba zbytočne bolí. Teraz, v tejto situácii, je to však ešte horšie.

Keď sme dobehli na pláž, tak som si nesmierne vydýchla. Edward ma položil na zem a ja som mu nevenovala ani najmenšiu pozornosť. Otočila som svoju pozornosť na okolie, more, stromy, piesok, šíri obzor a na čajky, ktoré poletovali nad obzormi.

„Bella, smiem ísť na to jedlo?“ opýtal sa. Otočila som sa k nemu a odvrátila zrak od tej krásy.

„Áno. Som strašne hladná, dones niečo dobré.“

„Sľubujem. Nikam nechoď, zostaň tu. Prosím.“

„Dobre, už som ti to predsa sľúbila. Aj tak sa stmieva a bála by som sa,“ povedala som a zľakla sa, že by to mohol zneužiť proti mne a nevrátiť sa. Nechať ma tu za trest a samú. Potichu som dúfala, že to neurobí. Nechcela by som zostať sama na tomto opustenom mieste.

„Neboj sa. O chvíľku som späť.“ Čudovala som sa nad tým, aký je zrazu milý a trochu ma to prekvapilo, no rozhodla som sa neriešiť to. Aspoň nie teraz.

Videla som iba jeho chrbát, ako beží naspäť do džungle a ako mu vlasy vejú pri behu. Zakrútila som hlavou a otočila sa späť k obzoru.

Odhodlala som sa a priblížila sa bližšie k moru. Prišlo mi nesmierne lákavé a plné skrytej vášne. Áno, to je to, čo mi chýbalo. A presne preto sa mi to búrlivé more zapáčilo. Bolo tu prekrásne oranžové prítmie. Slnko sa trblietalo za morom a jeho obzor dopadal až sem. More sa nádherne trblietalo, a priam ma lákalo vstúpiť do tej čistej a letnej vody. Bola som celá polepená a mala som pocit, že chcem byť taká čistá ako celé toto more a že chcem vyskúšať, aké to je, ak sa malé kamienky a voda dotýkajú mojej pokožky, ktorá v poslednej dobe zažila veľa šoku.

Pripadalo mi to tak zvláštne, že ešte pred nedávnom som Forks nenávidela a brala ho ako obyčajné mestečko. Aké zvláštne, že som Lily a Tomovi skoro vôbec nehovorila, ako ich ľúbim a čo k nim cítim. A potom som sa rozhodla odísť na dovolenku a všetko sa... skomplikovalo? Nie, všetko sa zničilo. A zničilo sa to kvôli tomu, že ma rodina chcela ochrániť.

V jednu chvíľu som nasadala do lietadla a lúčila sa s nimi. Už vtedy som pociťovala, že to bez nich bude ťažké, ale počítala som s tým, že sa vrátim. A potom lietadlo a únos. Neviem, či to malo byť šťastie, že ak by lietadlo spadlo, a nebol by tam Edward, tak som možno mŕtva. Neviem. Možno by som skončila iba so zraneniami. A možno by som to neprežila.

Alebo to bol osud. Osud, ktorý nikto nezmení. A mojím poslaním je zomrieť a byť zavraždená a vydieraná... Preto ma Edward uniesol, aby ma mohol vydierať tými, ktorých mám najradšej. To som predsa vedela. A táto situácia to všetko ešte vyhrotila. Neviem, čo bude zajtra a či sa vôbec dožijem budúcej nedele. Vlastne neviem, aký je dnes deň. Neviem, ako sa spojiť s Lily a Tomom a povedať im, že som nažive. Možno si myslia, že som mŕtva a už sa s tým zmierili. Lily sa trápi nahlas. A Tom zas trpí potichu, takže je to nerozhodné. Keby som im len mohla povedať nech sa netrápia...

Vzdychla som si a zacítila slzu, ktorá sa mi skotúľala po tvári. Uprela som oči na more, ktoré ma znova lákalo.

Opatrne som si dala dole blúzku a nohavice. Položila som ich na piesok. Pristúpila som k moru a dotkla sa ho špičkou prsta. Bolo príjemne teplé a bolo ako balzam na moju dušu. Vošla som doň celá a vychutnávala si kvapôčky, ktoré sa ma postupne dotýkali. Opláchla som si aj tvár a namočila vlasy. Sledovala som, ako sa pohybujú spolu s morom a prišlo mi to nesmierne krásne.

Toto miesto malo svoje čaro, ale toto more ma dostalo. Išla som o trochu ďalej a pozerala sa na oblohu a obzor. Srdce mi zovrelo, keď som si spomenula, že niekde za tým slnkom je môj domov.

„Bella,“ ozvalo sa za mnou šokovane. Stuhla som.

Neodvážila som sa otočiť a pozrieť sa na Edwarda. A hlavne nie vtedy, keď je moje oblečenie na brehu a ja som iba v spodnej bielizni.

Veľmi pomaly som sa otočila smerom k brehu.

Ach, tá pieseň.  Dúfam, že ste si ju k tomu pustili. A snáď sa vám kapitola páčila... Totiž, na opustenom ostrove sa toho dá robiť veľmi veľa.  Čo si myslíte? Čo sa stane? Neprezradím, ale budem sa tešiť na vaše komentáre, ktoré ma nesmierne tešia a sú proste úžasné!

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 8. kapitola: Vydierač: