Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 4. kapitola: Záhadný muž

21.08.2011 (13:00) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 2586×

Let číslo dvanásť

4. kapitola

Záhadný muž

Let sa práve začal...

Pozerala som sa na voľné miesto vedľa seba. Sedela som sama, v tejto leteckej triede nebol skoro nikto, takže som mala súkromie. Nestihla som si ani pozrieť, kto sa tu so mnou delí o triedu, ale veľmi ma to nezaujímalo. Určite tu sú samé páry a ja ich netúžim spoznať. Zvláštne je už iba to, že sama letím na dovolenku. Nechápem prečo. Je to iba moja vina, že si v škole nikoho nevšímam, alebo nie? Naozaj o mňa nestoja? Nie, stoja, ale ja ich nevnímam, ignorujem alebo si na nich vylievam nervy. Je ťažké priznať sa, že odháňam chalanov, pretože... Neviem. Nemám náladu na vysvetľovanie a podávanie odpovedí na otázky typu: „Prečo si taká bledá, nie si náhodou chorá?“

Zatriasla som hlavou a prestala myslieť na tieto veci. Vedela som, že cesta lietadlom bude nudná, ale nie až tak. Vytiahla som z kabelky - ktorú som mala pri sebe na sedadle – mp3, vložila do uší slúchadlá a začala som počúvať piesne. Usadila som sa hlbšie do sedadla, zatvorila oči a vypla okolitý svet...

•••

Nespala som dlho. Zobudila som sa na letuškin oznam a vravu ľudí v lietadle. Úspešne sa mi podarilo odopnúť pás. Mp3 som vhodila do tašky a posadila sa priamo.

Premýšľala som nad tým, či sa mi oplatí sedieť tu. A či vôbec dostanem zaslúžený oddych. To je moje premýšľanie. Odísť na dovolenku, zaplatiť si posledný let a nepremýšľať nad dôsledkami. Vlastne sa ani nemám čoho báť, keď sa tak zamyslím, pretože ak lietadlo spadne, tak odkráčam po svojich. Povrchové zranenia na mojej tvrdej koži mať nebudem. Určite.

Zapozerala som sa na malú obrazovku - vsunutú do sedadla pred sebou. Zapla som tlačidlo na spustenie. Okamžite ma uvítal nejaký akčný film, ktorý vyzeral nesmierne nudne. Ale na rozptýlenie to stačilo.

„Slečna, nie. Prosím, prestaňte. Dohodli sme sa na niečom úplne inom. Vraveli ste, že nebudem sedieť sám. A sedím.“

„Pane, máte číslo triedy také, aké ste si zaplatili. Nemôžete si vybrať triedu štvrtú, ak zaplatíte tretiu.“

„Prosím? Viete vôbec, kto som?“

Tento rozhovor ma upútal a vytrhol z mojich úvah. Zodvihla som hlavu a pred sebou zazrela letušku, ktorá mi bola otočená chrbtom. Oproti nej stál nejaký muž, ktorého nebolo poriadne vidieť, kvôli sedadlám, no podľa hlasu, to bol nejaký obchodník alebo herec. Teda, možno.

Letuške sa triasli kolená, takže musel byť veľmi pekný... Alebo sa ho bála? Neviem, no rozhodne je to zaujímavejšie, než nejaký akčný film.

„Pane, dúfam, že sme to vyriešili. Spätnou cestou si vyberiete sedadlo, ktoré budete chcieť, ale teraz prosím, aby ste nerobili problémy. Ďakujem,“ povedala letuška, vzdychla si a odkráčala späť. Keď prechádzala okolo mojej uličky, všimla som si, že mala v očiach strach a bála sa nepríjemností. Mohla mať okolo dvadsiatky, bolo pochopiteľné, že sa bála o prácu.

Bola som zvedavá na toho muža so zvonivým hláskom. Potajme som dúfala, že ešte neodišiel do vedľajšej miestnosti. Vyklonila som sa z uličky a uvidela ho.

Bol ku mne otočený zozadu a niečo písal do mobilu. Stál v uličke. Ľudia sa naňho pozerali, no očividne mu to neprekážalo. Bol mohutnej a vysokej postavy, takže pôsobil štíhlo, ale vypracovane. Čierne nohavice mu sedeli ako uliate a kockovaná košeľa s krátkym rukávom odhaľovala jeho ruky. Vlasy mal ležérne strapaté – bronzovej farby.

Vyzeral ako model, no to si všimlo celé lietadlo ľudí. Každá žena sa naňho pozerala. Aj vydaté ženy, aj ženy s deťmi, mladé ženy... Poniektorí chlapi vyzerali dosť závistlivo.

Vtom sa ten chalan otočil a ja som si ho mohla obzrieť spredu. Samozrejme, že prvé, čo ma zaujalo, bola jeho očividná krása. Bol perfektne bledý a nesmierne sa to k nemu hodilo. Vyzeral strašne milo a prívetivo.

Sledovala som jeho oči, ktoré boli čudnej tmavej farby. Ale asi sa mi to iba zazdalo, pretože stál ďaleko. Jeho pohľad sa stočil smerom ku mne. Dotykový mobil zasunul do vrecka, nadhodil šarmantný úsmev, z ktorého som sa chcela roztopiť, a myslím, že som nebola jediná. Pustil sa do kroku. Mala som pocit, že smeruje ku mne. Dúfala som v to, ale na druhej strane som sa toho obávala. Nepoznám ho, takisto jeho výzor. Nevyzerá veľmi... priateľsky?

Ako správna alternatíva mi napadlo, že by bolo fajn pozorovať ho, ale iba z diaľky...

Smeroval ku mne. Asi som nebola taká nenápadná, ako som si myslela. Srdce sa mi rozbúchala a sem-tam som aj cítila, ako sa mi tam zasekáva prúdenie krvi.

Bol už tesne pri mne. A ja som si mohla všimnúť jeho tvár a postavu znova...

Do frasa! Že som si to nevšimla! To je to „moje poloupírstvo“. Je jasné, že z takejto diaľky som si to všimnúť nemohla, až tak vyvinuté zmysli nemám. On je upír! Má karmínové oči a na nich modré šošovky. To preto sú také tmavé! Ja som ale hlúpa. Som naozaj naivná. Toto mi malo napadnúť už vtedy, keď som si ho prezrela z diaľky. Ak by mi skôr zaplo, nemusela som sa naňho tak pozerať. A takisto si to nemusel všimnúť. Celé som to pokašľala.

Je naozaj zaujímavé, že som v lietadle stretla upíra, ktorý má červené oči, takže sa, samozrejme, živí ľudskou krvou. Ešteže Lily a Tom sú tí dobrí upíri, ktorí sa živia iba zvieracou krvou a lovia v noci. A tam, kde smú. Tento si asi prišiel zaloviť do lietadla...

Roztopašne som sa usmiala... Toto je moje prekliatie. Priťahovať smolu, upírov, nehody a zlých ľudí. Raz sa vyberiem na dovolenku a aj vtedy mi ju niekto pokazí. Úprimne, ani nechcem vedieť, čo má tento upír za lubom.

Nechápem, prečo chce upír ísť na dovolenku – do plného lietadla. A do hotela – plného ľudí. Je vôbec normálny? Naozaj sa chce najesť? Veď to môže urobiť niekde inde.

Pomaličky som zdvíhala hlavu a srdce mi búchalo ešte rýchlejšie, ako obvykle. Pomaly som zdvíhala pohľad od jeho topánok, až som sa zastavila pri jeho tvári. Srdce sa nedalo zastaviť a nejako mi vyschlo v krku. Modlila som sa, aby neprišiel na to, že som poloupír. Asi som jediná svojho druhu. Tom a Lily sa to za každú cenu snažili utajiť, aby nikto – nikdy v živote – neprišiel na to, čo som zač.

Nechápem, ako sa im to podarilo, no vďačím im zato, že mám pokoj a nikto si ma s nimi nemýli. Možno tento upír netuší, že existuje niečo také. A keďže Lily a Tom môj pôvod úspešne taja, tak to určite nevie nikto na tomto svete.

Nadýchla som sa a znova pozrela do jeho tváre. Snáď si nevšimol môj vnútorný boj. Ako sa zdá, tak asi nie...

„Zdravím, slečna,“ ozval sa melodickým hlasom, ktorý som počula už prv, keď sa bavil s letuškou. Vtedy bol mierne naštvaný, vyzeralo to, že mu niečo nevychádza podľa plánu...

„Dobrý deň. Potrebujete niečo?“ Na slušnú výchovu netreba zabudnúť. Toto asi Lily a Tomovi nepoviem, pretože by boli schopní po mňa prísť. Ak dovtedy, samozrejme, neodíde.

„Nie. Iba som si všimol, že sa na mňa pozeráte.“

„To asi všetci,“ usmiala som sa.

„Všetci? To je jedno. Ja som si všimol práve vás,“ povedal a žmurkol na mňa. Potlačila som svoje pocity, trochu si odkašľala a pomrvila sa, aby som sa zbavila šteklenia v žalúdku, a pozorne sa naňho zadívala. Asi som naozaj potratila rozum, pretože s inými upírmi ako sú Lily a Tom som sa ešte nebavila, takže toto je prvý raz, čo sa rozprávam s upírom, ktorý sa živí ľudskou krvou.

Prišlo mi to nesmierne desivé. Nie som na to zvyknutá. Ten nepríjemný pocit v celom tele ma ubíjal. Náš očný kontakt, ktorý trval mimoriadne dlho – teda aspoň pre mňa – prerušila letuška, ktorá tadiaľto prechádzala.

„Pane, choďte na svoje miesto. Môžu nastať turbulencie,“ povedala milo a pokynula mu vpred.

„Jasné. Prisadnem si tuto k slečne, ak vám to teda nebude vadiť,“ obrátil sa s otázkou v očiach na mňa. Celé telo mi drnčalo zvnútra. Pocit nepríjemného a príjemného sa stupňoval. Netušila som, ako odpovedať, aby som ho neurazila. Letuška sa tvárila skepticky, asi nebola šťastná, keď sa ľudia presúvajú zo sedadla na sedadlo, alebo si možno myslela, že by bol ochotný porozprávať sa práve s ňou.

„Ech... No... Ja... Áno,“ povedala som rozpačito, pretože srdce som mala v krku. Letuška mykla plecami a odkráčala preč. Vzala som zo sedadla tašku a položila ju pod svoje sedadlo. Chcela som ju mať čo najbližšie. Muž ku mne vystrel ruku.

„Som Edward, potykajme si.“

„Bella,“ povedala som a prijala jeho ruku. Ten dotyk ma iba utvrdil vtom, čo som už dávno vedela, ale trochu dúfala, že to nie je pravda. Pravda to ale je. On je upír. Aspoň má pekné meno. Musel sa narodiť v dávnej dobe. Možno je osamelý a žije sám.

„Letíte na dovolenku? Veľa práce?“ opýtal sa a zapozeral sa na moju tvár. Ja som sledovala svoje ruky, ktoré som mala na nohách. Premýšľala som, čo asi chce. A prečo sa rozhodol hrať na človeka, no jeho hru s radosťou prímam. Ani za svet by som mu nepovedala, že viem, čo je zač a že ja som to isté, len je tam to „polo“, takže ak sa budem správať rozumne, možno sa ho zbavím. Dúfam. Nesmiem prezradiť niečo, čo netuší nikto na svete. Pochybujem, že nejaký poloupír existuje. Tom a Lily určite vedia, čo robia... Ak to mám tajiť, tak im verím. Nikdy by mi nič zlé neurobili.

„Áno. Chcem si vychutnať zaslúžený pobyt,“ klamala som.

„Chápem,“ povedal uštipačne a rukou zasunul záves cez celé okno. Opatrne som ho sledovala. Netušila som, čo urobí. Ale byť s ním v tme, tak toho som sa bála!

Ale vyzeral milo, takže asi sa naozaj chcel porozprávať. Otočila som hlavu a pozrela sa do vedľajšej uličky, kde sedela nejaká matka s trinásťročnou dcérou. Samozrejme, že ubrániť by som sa mu vedela, ak by sa o niečo pokúsil, ale pochybujem, že si dovolí niečo, keď je tu toľko ľudí. A pritom naozaj vyzerá priateľsky... Radšej o tom nebudem premýšľať.

Otočila som hlavu späť k nemu. Chcela som zodvihnúť hlavu, ale bála som sa, že z mojich očí vyčíta strach. Tak som nechala hlavu sklonenú a sledovala svoje ruky. Edwardova ruka sa začala nebezpečne približovať k mojim nohám. Zadržala som dych a úzkostlivo premýšľala.

Panebože, čo teraz? Nezdal sa mi od začiatku...

Svoju ruku položil na moju, ktorá sa – zhodou okolností – nachádzala na mojom stehne. Nahlas som prehltla. Neodvážila som sa podniknúť nič... Nechápem prečo. Mala som pocit, že som zamrzla. Na jednu stranu – bolo mi to nepríjemné. Na druhú stranu – cítila som všade zimomriavky.

Zrazu som sa, presne povedané, prebudila. Surovo som ho – druhou rukou – chytila, a jeho ruku vrátila späť na operadlo sedadla. Zodvihla som hlavu. Pozeral sa na mňa s úškrnom, ale ruku nechal na operadle. Striasla som sa a znova sa pozrela na jeho tvár. Zodvihol jedno obočie.

„Nedotýkaj sa ma!“ povedala som odhodlane a zaškrípala zubami.

Iba sa usmial a priklonil sa ku mne. Perami sa dotkol môjho ucha a zašepkal: „Isabella, nerob problémy, lebo sa odtiaľto nikdy v živote nedostaneš...“

Táto kapitola je dlhšia, takže dúfam, že ste si ju užili. Kapitoly budem pridávať podľa ohlasu. Veľmi ste ma potešili svojimi komentárami. 

Aj k tejto kapitole, prosím, o vyjadrenie. Ďaľšiu kapitolu pridám podľa ohlasov, takže je to na vás.

Začína sa to rozbiehať. Nechcem prezrádzať, ako Edward bude postupovať, pretože chcem, aby ste boli napätí...

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 4. kapitola: Záhadný muž: