Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 32. kapitola: Koniec + Epilóg

28.11.2012 (15:30) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2736×

32. kapitola: Koniec

Spala som celý čas a predsa som mala pocit, že som všetko prebdela. Naozaj som nechápala, aký pocit sa vo mne miešal. Sťahovalo mi žalúdok a tiež sa vo mne niečo pomaly triaslo. Tušila som, že dnes sa stane niečo zvláštne a že niečo je mimo mojej mysle, no nemohla som vedieť čo.

Pozerala som sa na náš domček, v ktorom som len prednedávnom trávila všetok svoj čas a riešila v ňom rôzne problémy týkajúce sa školy, či iných záležitostí. Ako mi Lily stihla vysvetliť, školský rok sa začal, a tak oznámila učiteľom, že som na dlhšiu dobu odcestovala kvôli rodinným problémom (alias úmrtie starej mamy), za čo som jej bola povďačná.

Avšak žijem prítomnosťou a stále som nemohla vytriasť z hlavy to, čo sa dialo doposiaľ. Všetky tie zmeny prostredia... Ostrov, pláž, more, pálivé slnko, moja pokožka, jeho pokožka... Bodajúce slová, pocity lásky, pocity odporu, pocity pokoja, pocity búrlivosti, nenávisti, trhavosti... ľútosti. Prehltla som. Potrebovala som sa zakryť až po hlavu. Potrebovala som ležať vo svojej posteli a pozrieť sa na svoju svetlú izbu. Alebo som potrebovala more, piesok a tie pocity, na ktoré som tak bola zvyknutá? Na čo to, preboha, myslím? Veď mám pri sebe Lily a Toma, ktorí sa teraz o niečom rozprávajú a vždy na mňa očkom pozrú, ako sa tvárim. Toto je môj domov. Nemusí ma zaujímať, čo robí on. Čo sa vlastne dialo?

„Lily? Kde je teraz Carlisle aj s... ním?“ Musela som sa na to opýtať. To je základ, aby som zostala pokojná a aby tie hnusné pocity prešli.

„Bella, zlatko, nie si rada, že si doma?“ spýtala sa ma s úsmevom a podišla ku mne. Objala ma.

„Možno je len dezorientovaná, nemám ju prefackať?“ rozhorčene sa ozval Tom.

Lily zavrčala a hodila po ňom otravným pohľadom. Len pokrčil plecami a venoval sa zamykaniu kartou. Toto auto určite pôjde vrátiť tam, kam patrí. Tie naše autá totiž stáli pred garážou a boli nedotknuté.

„Som rada, že som doma. Nepýtaj sa také hlúposti, vieš predsa, že som bez vás už naozaj nemohla vydržať,“ vysvetlila som jej. Prikývla.

„Carlisle a ten idiot sú vo Volterre,“ zašepkala a náhle posmutnela. Teraz som musela objať ja ju. Tom sa šokovane zapozeral.

„Čo sa deje, Lily?“ snažila som sa, aby som ju z tej melanchólie vytrhla.

„Moja mama a Carlisle...“

„Ale, Lily... Vieš predsa, že to bolo dávno, nechaj to tak.“ Tom.

„Ale keď... Mám ju stále pred očami, zomrela, keď som bola tak mladá.“

„Nechaj to už tak, prosím, Carlisle sa určite zastaví, a potom nám porozpráva, ako to bolo. A ja s Bellou,“ pozrel sa na mňa, „budeme vtedy stáť po tvojom boku.“

Horlivo som prikyvovala a Lily sa pomaly uvoľnila. Bola veľmi silná a dokázala svoje myšlienky, ba dokonca aj pocity prekonvertovať v niečo iné. Musím tomu ešte prísť na chuť a naučiť sa to.

Vošli sme do domu a všetko ma to bodalo ako tisíc nožov. Každá miestnosť, všetko vo mne rozpaľovalo môj starý život. Tak rada by som sa vrátila v čase a nikdy nešla na tú „dovolenku“. Tí ľudia, ktorí so mnou leteli do Austrálie sa toho ani nedožili. Všetci kvôli mne zomreli. Aj ja som mohla vtedy zomrieť, keďže Edward mi strelil facku, aby som odpadla. Nemusela som sa prebudiť. Najhoršie na tom je, že zabil aj tých, ktorí prežili ten pád. Keď som si spomenula, ako chodieval s nožom v ruke... nabehli mi zimomriavky.

Let číslo dvanásť ma jednoducho strašne zmenil a votrel do mňa niečo nové... Pokrútila som hlavou, aby som zahnala takéto myšlienky. Otvorila som svoju izbu, zbadala kopec fotografií s normálnymi ľudskými kamarátmi, s Lily a Tomom... Podišla som k stoličke, na ktorej boli prehodené moje veci. Všetko zostalo presne tak, ako som to po sebe nechala. Nič sa nezmenilo. Tepláky boli na stoličke a tielko na posteli. Nič nebolo porušené.

„Chodievala sem plakať do tvojho oblečenia, keď sme si mysleli, že si mŕtva,“ ozvalo sa za mnou a ja som podskočila.

„Nariekala, že nemôže roniť slzy, a tak robila to najhoršie, čo mohla – trápila sa, trápila a v tejto miestnosti trávila každú chvíľku. Bol som zúfalý. A to nevravím, ako som bol na tom ja, keď som si myslel, že je po tebe. Ale to nech ti už porozpráva Lily, pretože som chlap a nebudem sa ľutovať.“ Podišla som k Tomovi a surovo ho objala, až sa potkol. Jemne som sa pousmiala a snažila sa zastaviť slzy.

„Nechám ťa... Idem odniesť to auto.“ A otočil sa smerom k dverám.

„Tom?“ zavolala som.

„Áno?“

„Mám ťa rada.“

„To ja predsa viem,“ zazubil sa, „aj ja teba.“ Žmurkol a odišiel. Asi nechcel dávať najavo svoje pocity. Ale ja som mu ich stihla povedať.

Keď odišiel, zhodila som zo seba oblečenie z lode a obliekla si to, ktoré bolo prehodené cez stoličku. Zahrabala som sa pod perinu, hoci bolo pomerne teplo. Bolo mi to jedno. Schúlila som sa a pokúsila zaspať.

Len čo som zatvorila oči a mohla cítiť vôňu domova, zaspala som ako zabitá. Hneď som cítila pražiace slnko a studený piesok s morskými vlnami.

Keď som sa zobudila, slnko nesvietilo až tak, akoby by mohlo. Síce som cítila slnečné lúče, ale bolo vidieť, že je koniec letných dní a začínajú tie chladnejšie. Nebola som na to zvyknutá, pretože na Pallas pripekalo stále, a úprimne – asi mi to chýbalo.

Podišla som k oknu, keď som zacítila ľahký prievan. Prikladala som to k tomuto prefíkanému počasiu a snažila som sa ignorovať to. Podoprela som okno, aby zostalo otvorené, a keď som už chcela odísť, otočila som sa späť.

Bleskurýchle som vyskočila von oknom a už uháňala do lesnej časti za domom. Utekala som pomerne rýchlo, ale tak, že som nevnímala stromy, iba okolie.

Keď som bola hlboko v lese, sadla som si na zem a vôbec mi neprekážalo, že je studená. Čo horšie sa mi môže stať?

Položila som si hlavu na kolená a vnímala som len piskot vtákov a nejakých lesných zverí. Bolo mi jedno, že je ich tu dosť, chcela som jednoducho nemyslieť. Avšak znova som zacítila ten jemný vánok. Bolo to zvláštne, ale bála som sa zdvihnúť hlavu. Srdce mi začalo búchať o niečo rýchlejšie než bežne a ruky sa mi jemne začali potiť. Dofrasa... To...

„Hádaj kto som!“ ozval sa veselo a položil svoju studenú ruku na moje vlasy. Ani som sa nepohla, nevedela som, či mám panikáriť, alebo sa smiať.

Prudko som zodvihla hlavu a uvidela... jeho! Naozaj jeho! Stál tam, už zasa perfektne upravený, v nohaviciach a saku. Nechápala som, kde sa tu vzal?

„Znova ma sleduješ?“ vyprskla som, avšak miernila som sa.

„V domácom prostredí si nejaká iná,“ skonštatoval. Uškrnula som sa.

„Carlisle sa chcel stretnúť s Lily, takže je u vás doma...“

„Ako si ma našiel?“ opýtala som sa pokrčila čelom. Potom mi to došlo, keď si s úsmevom poťukal po nose, a potom sa dotkol toho môjho. Ten pocit... Och!

„Ech, už chápem,“ pretisla som pomedzi zuby. Iba zodvihol ruky nad hlavu a zaškeril sa. Premýšľala som, čo sa asi tak bude diať teraz. Mala som toľko otázok. Toľko nevyriešených hádaniek, toľko otázok o ňom... Čím len začať?

„Ako je to teda s Carlisleom, Lily a tým všetkým?“ vydýchla som. Posadil sa vedľa mňa a zapozeral na strom oproti. Ruky si zložil pod bradou a zahľadel sa vopred. Nie vopred ako pred seba, ale vopred ako niekoľko rokov.

„Práve sme boli vo Volterre. Carlisle sa tam rozprával s pár ľuďmi, strhlo sa to vo väčšiu hádku,“ začal vysvetľovať a ja som mala pocit, že väčšia hádka medzi upírmi muselo byť ako drobné peklo, „ale Aro a jeho bratia to nakoniec pochopili a nechali si zavolať upíra s tým darom, ktorý im prináša vždy nové posily do gardy. Vybavilo sa aj to, myslím, že mi spadol obrovský kameň zo srdca...“ Vzdychla som a uvoľnila sa.

„Ale neteš sa. Vyrastal som medzi nimi, dokonca som s nimi prežil dosť veľkú časť môjho života. Som stále jeden z nich, aj keď so svojím vlastným rozumom.“ Super, tak pekne začal, a tak to pokazil!

„Vždy tak neprístupný,“ precedila som. Hodil po mne pohľadom a ja som uhla. Teraz sme zmenili pozíciu. On sa pozeral na mňa, ja som sa pozerala inam.

„Chceš ešte vedieť, ako to je s Carlisleom?“ Pokrčila som plecami.

„No takže mama Lily...“ Trhlo mnou. „Ona si s Carlisleom začala. Ja som bol naozaj malý, mal som sedem. Vravel, že si niekoho našiel, a vždy sa mi venovali. Pamätám si na ňu, avšak, Lily mi nikdy nepredstavila, dokonca ani teba nie. Netuším prečo. Bola taká, no nepamätám sa dosť na jej osobnosť, zato Carlisle ju uctieva až doteraz.“ Skontroloval, či mu venujem pozornosť, a ja som napäto počúvala.

„Sheryl teda Carlislea asi milovala, lenže zistila, čo je zač. Chcela sa nechať premeniť,  vedela že zostarne. Neskôr zistila, že je tehotná. Lily a ty ste stále o ničom nevedeli, boli ste mimo hry. Chcela si to dieťa nechať, chcela ho vychovať, chcela byť jeho matkou. Carlisle jej to vyhováral, doslova šalel, keď sa to dozvedel. Nevedel si vysvetliť, ako sa to mohlo stať, ako mohol upír... No, a tak Sheryl zomrela, dieťa sa jej nepodarilo vynosiť, čo jej aj samozrejmé. Ibaže Sheryl to dieťa zabilo, teda ten plod, či ten malý diabol, či ako to vlastne nazvať. Rozhrýzlo ju to zvnútra. Carlisle to dieťa zabil, zničil ho, pretože ešte nebolo vyvinuté...“ Striasla som sa. Nevedela som sa ani ozvať. Pol slovíčka som nedokázala povedať. Panebože...

„A keďže Lily mala pätnásť, ty si bola ešte úplne maličká, postarala sa o teba. A zvyšok už vieš. Lily si našla Toma, zhodou okolností tiež upíra a zostala s ním, aby mohla žiť večne s tebou. Aspoň vidíš, ako vaša rodina priťahuje upírov. Už od tuhých koreňov, aj keď ty pochádzaš z iného kraja,“ zasmial sa.

Vložila som si hlavu medzi kolená a snažila sa vstrebať to, čo mi povedal. Tak zvláštne to pichalo. Ako nejaké tŕnie, ktoré sa pohne zakaždým, ak mám problém.

„Ale Sheryl vôbec nebola prekvapená z toho, že Carlisle je upír. Vedela, čo si ty. A myslela si, že také bude aj to dieťa. Verila v to. Musela, veď si jej vyrastala pred očami,“ zašomral. Prosím, nech už radšej nepokračuje. Veď aj moja vlastná mama by nechcela, aby som o tom vedela. Bolo to medzi Carlisleom a Sheryl.

„Je to hrozné...“ zašepkala som. Edward sa posunul bližšie ku mne a naozaj ma objal. Stuhla som a netušila, či mi viac bije srdce, alebo či mi viac víria myšlienky. Je v poriadku?

„Ja neviem, či môžem,“ zamrmlal, „ale asi by som nemal.“ Ehm... Mal, mal, mal!

„A čo také by si chcel, Edward? A zaslúžiš si to vôbec?“

„Neviem... Možno? Zmenil som sa.“

„Práve si povedal, že si sa nezmenil,“ zamrmlala som a odhrnula si vlasy z čela. Snažila som sa, aby sa ma nedotýkal, no nejako som mu nechcela odsunúť tú jeho ruku.

„Ale môžeš ma zmeniť ty.“

„Vyspala si sa dobre? Dával som na teba totiž pozor,“ usmial sa a znova bol nebezpečne blízko.

„Tak to si bol ty!“ vykríkla som a postavila som sa. Zaškeril sa.

Stále sa približoval o jeden krôčik. Ja som vždy ustúpila o krôčik dozadu. Robil mi to naschvál! Narazila som o strom a už nebolo úniku.

„Prestaň, Bella, inak bude padať dážď. A kvapky ti zničia blúzku,“ zašepkal a schmatol ma.

Dofrasa!

„Pre-pre-prestaň, prosím, ty vieš, že to nechcem,“ zašepkala som, ale nemohla som sa brániť, držal mi ruky. A keď ich pustil, tak mi zovrel tvár.

„Ale chceš,“ zamrmlal a vydýchol mi do tváre.

To už som sa nebránila, ale nechala sa unášať srdcom. Mozog predsa treba niekedy vypnúť. Pomaly som mu vytiahla tričko nad hlavu a pritiahla si ho najbližšie, ako sa len dalo...

Nechcem myslieť na to, čo bude potom. Chcem myslieť na to, čo sa deje teraz. A chcem si užiť aspoň pár chvíľ vo svojej večnosti práve s ním.

...

„Nič nestíham,“ zakliala som a rýchlo sa obliekala. Ešte stále som bola v šoku a v nemom úžase. Žalúdok mi drnčal ako mobilný telefón a Edward nevyzeral o nič lepšie, no sústredene si zapínal gombíky.

„Nevedia, kde si, no nie? Nevytváraj paniku,“ upozornil ma s úsmevom. Len som po ňom hodila pološialený pohľad a naďalej sa obliekala. Keď som bola hotová, schmatla som ho za ruku.

„Poďme!“ zavelila som a obaja sme sa rozbehli. Držal so mnou krok, ale bolo vidieť, ako by ma rád predbehol. Čo aj pokojne mohol.

Dobehli sme pred náš dom, a naozaj, bolo tu tmavé auto – Carlisleovo a Edwardovo.

„Bella,“ zašepkal a chytil mi tvár, „pamätaj, tento život je o nás, nie o tvojich, či mojich rodičoch. Je to o tom, čo chceme my.“ Pustil ma a vykročil dovnútra. Tak z tohto som bola naozaj mimo. Nedokázala som premýšľať, najradšej by som sa vrátila do lesa.

„No fajn, Bella nie je v izbe,“ zašvitorila Lily, keď Edward vošiel. Mala perfektný hlas. Musela som sa pousmiať. Vzápätí som vošla ja. Cítila som, že sa usmievam, a že nedokážem prestať. Za to môže on!

„Ehm... Kde si bola?“ usmiala sa na mňa trpko Lily. Carlisle mi len kývol na pozdrav a Tom nás neprítomne sledoval. Chudák, Tomovi pokiaľ niečo dôjde, to skôr aj Vianoce budú.

„V lese?“ zamrmlala som otázku a sklonila hlavu.

„Našiel som ju,“ vložil sa do konverzácie Edward a postavil sa vedľa mňa.

„Dobre teda, prečo stojíte a nesadnete si? Ste v poriadku?“ vyzvedala ďalej. Ale je to predsa môj život...

„Fajn, sadnime si.“ A sadla som si. Edward sa uvoľnene usmieval.

„Tak Carlisle, kde teraz bývate?“ zapojila sa opäť do konverzácie Lily.

„No momentálne sme si zvolili dom južne od...“ A ďalej som ho nepočúvala. Sledovala som Edwardove ústa, prechádzala som ku krku, a potom som skončila na jeho hrudi...

„Bella!“ zreval niekto a ja som vyskočila tri metre do vzduchu.

„Čo je?“ ohradila som sa a sledovala vinníka. Lily. Prepaľovala ma pohľadom.

„Vieš čo? Musíme sa porozprávať,“ zamrmlala. „V kuchyni.“

Prevrátila som očami, ale dvakrát mi to jedno nebolo. Každý sa staral o svoje záležitosti. Carlisle sa po mne pobavene pozeral, Edward takisto, len Tom bol zvláštny.

Keď som sa vybrala do kuchyne za Lily, Tom sa ozval: „Veď sa jej len spýtaj, či použila prezervatív a detaily si nechajte na potom.“

My dve sme stuhli, len mužské osadenstvo zostalo šokované, okrem upíra, ktorý niečo také vyslovil.

„Tom, ja ťa už naozaj zabijem,“ zrevala som a vzala prvé, čo mi prišlo pod ruku – vankúš.

„No tak, nebi ma, prestaň. Je to nepríjemné, Bella,“ rehotal sa.

Edward mal hlavu v dlaniach a sem-tam zakukol pomedzi prsty.

„Bella, to je... Nesmierne arogantné, čo si urobila v tom lese.“

„Lily, musíme to riešiť teraz? Veď ani nevieš, čo som urobila,“ odsekla som.

„Ha! Ale vieš, že ja to viem, preteká ti voda pomedzi prsty,“ odsekla teraz ona. No chápete, kam tým mieri? Lebo ja nie!

„Je tu Carlisle,“ zaškrípala som zubami.

„Od môjho syna je to nezodpovedné,“ ozval sa následne.

„Vy ste mimo. Veď o ničom neviete.“

„Ale na tebe je to vidieť, drahá, takže odkráčaj do kuchyne. My dve sa porozprávame. Edward nech si uteká po veci a vybalí sa ešte dnes a ty Tom, drž hubu,“ vyslabikovala Lily. Zamračila som sa.

„Kam sa Edward sťahuje?“ Toto bol dosť drastický šok.

„No predsa k nám, čo si si myslela? Že budeš žiť ako šarlatáni?“

A skočila som jej okolo krku... 

Epilóg 

Mladé tmavovlasé dievča sedelo na verande a vlasy jej viali spolu s vetrom... Studené obdobie ju nemámilo, no dokázalo jej sfarbiť líčka. Bola nesmierne šťastná, pretože jej rodinné osadenstvo sa nachádzalo v dome. Jej upír sedel vedľa nej a pozeral sa na jej vejúce vlasy. Šikovne chytil svojho malého syna, ktorý sa mu štveral po nohe. Isabella tušila, že syn je dar od matky, alebo možno súvisí s jej osudom. Milovala ho viac než svoj život a dala by zaňho aj nemožné. Bol malý, usmievavý a hlavne milovaný. Svojou tetou, ujom, starým otcom a v neposlednom rade – rodičmi.

Čo viac si mohli priať k šťastiu? Let číslo dvanásť zmenil Isabelle život a vedela aj to, že už nikdy viac nebude letieť na dovolenku, pretože už nijaká nedopadne takto. Prešla si mukami, trápením, ale nakoniec má všetko, čo chcela a o čom ani len nesnívala. Svojho upíra s dokonalými schopnosťami bojovať, a samozrejme syna, či milujúcu rodinu.

Takže fakt, úplný koniec. Je mi to trocha ľúto, lebo táto poviedka so mnou prešla niečo vyše roka, ale práve preto som sa s koncom neponáhľala a nechala som si záležať, nech to dopadne presne podľa mojich predstáv. Snažila som sa ich dať na papier v pravom slova zmysle a dúfam, že sa mi to aj podarilo. Týmto sa ospravedlňujem za čakanie, ktoré bolo naozaj dlhé, ale tak, snáď vám to vynahradil ten koniec. Oni si to totiž zaslúžia, Edward sa predsa zmenil k lepšiemu. S Bellinou biologickou mamou som to nekomplikovala, aby ste nemali väčší guláš, ale verte, že aj jej príbeh by sa dal prehrýzť. :) 

Týmto by som sa chcela poďakovať všetkým verným čitateľkám, ktoré nezanevreli ani po dlhej pauze a dokonca i naďalej čítali túto poviedku. Musím osobitne pozvihnúť Lulu, Nikol a všetky tie baby, ktoré nezabudli. 

Naozaj si to cením a už mám v hlave kopec ďalších nápadov. :D Takže týmto sa Let s vami lúči. 

Vaša Bubu.

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 32. kapitola: Koniec + Epilóg: