Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 31. kapitola: Znova lietadlo

22.09.2012 (19:00) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2457×

31. kapitola: Znova lietadlo

„Lily, ja... Čo budeme teraz robiť? Ako sa odtiaľto dostaneme?“

„Neboj sa, pôjdeme lietadlom, tu neďaleko je útes, na ktorom máme zaparkované auto.“

„Útes?“ čudovala som sa. „Veď je tu len šíre more.“

„Neboj sa, loď smeruje tam, kam má. Všetko sme mali dopredu pripravené, nastavené a keďže sme upíri, nebol žiaden problém - odrátať si pár čísel a dostať sa na loď. Uchopili sme sa kormidla a Tomovi sa podarilo zničiť ten pôvodný smerovací program lode,“ vysvetľovala a mne spadla sánka. Išli sme palubou a ja som sa zastavila na mieste.

„Tom? Opraviť program? Zničiť ho? Veď je to kopa roboty,“ povedala som v nemom úžase.

„Okrem kuchyne to celkom ovláda,“ žmurkla na mňa. Narážala na poslednú situáciu... Koľko sa toho odvtedy udialo.

„Takže keď to už má hotovo, čo bude teraz?“ Aj keď som tušila, že si pohľadá Felixa.

„Bella!“ ozvalo sa z jedných presklených dverí. Všimla som si kopec počítačov, tlačidiel, kormidiel, meračov... Panebože, dotknem sa toho a zničím celú loď. Vtedy som si všimla Toma, ako sa nádherne usmieva a ruky mal otvorené dokorán.

Rozbehla som sa k nemu a pevne ho objala.

„Konečne! Konečne sme zasa spolu!“

„Rada ťa vidím, som nadšená, že ste po mňa prišli. Tom, si borec!“ usmiala som sa a snažila sa zakryť slzy. Jeho objatie bolo naozaj priúzke a keď ma pustil, musela som trocha nechať prekrviť cievy.

„Tom... hotovo?“ zamrmlala Lily.

„Idem si po Felixa,“ štekol. Stuhla som, ale nenamietala...

„Fajn, my si tu zatiaľ počkáme a trocha sa porozprávame,“ odvetila a pohladila ho po ruke. Tom odišiel a mne sa na to smutne pozeralo... Bola som háklivá na to, keď ma ľudia opúšťali.

„Tak, čo si si myslela? Naozaj to, že som mŕtva?“ opýtala som sa jej prvú vec, ktorá ma napadla. Zamyslene si sadla do koženého kresla a zapozerala sa na mňa. Oči sa jej zaleskli.

„Vedela som, že ťa majú oni, ale Aro sa nejako vôbec neozýval. Nikto. Neviem, prečo to riešili len cez týchto pár ľudí, je to zvláštne a toto nemáme stále vyriešené. Keď prídeme domov, budeme mať od nich určite pokoj. To, že Tom zabije niekoho z ich gardy, bude pre ne naozaj výstrahou.“ Po preklade – nevieme, čo od nich môžeme čakať, ale vieme, že nás nechajú na pokoji. Zvláštne... Neviem, čo si o tom myslieť.

„Čo bude s Edwardom?“ zamrmlala som. Sklonila som hlavu a sadla si na stoličku. Začínala mi byť zima, lebo šortky a tielko sa už nezdali byť dobrou voľbou. Silou-mocou som sa snažila nemyslieť na Edwarda a dúfala som, že mierne náznaky očí Lily neuvidí.

Povzdychla si. „O toho sa nestaráme. Carlisle ho má. Chce z neho zhodiť tú ťarchu a zničiť ten dar.“

„Myslíš, že sa mu to podarí?“ Bola som asi veľmi horlivá, lebo Lily zúžila oči.

„Asi áno.“

„A čo bude potom?“ vyzvedala som ďalej. „Bude už normálny? Prestane sa správať takto?“

„V to úprimne dúfam, lebo viem to, že všetko si bude pamätať. Neznášam Volturiovcov už iba preto, že práve jeho poverili tebou. Je to odporne silný článok, ako nejaký storočný klinec,“ sykla a nechtami zaryla do sedačky tak, že trocha praskla. Zaskočilo ju to, a potom mi venovala úsmev. Prehltla som.

„Lily,“ zašepkala som, podišla k nej a kľakla si k jej nohám. Usmiala sa a pohladila ma po vlasoch, „vieš, že na nás nemá. Verila som, že prídeš. Vedela som, že ma nenecháš a som nadšená, že môžem mať takéhoto človeka ako si ty po svojom boku.

„Zbožňujem ťa viac ako svoju sestru,“ zašepkala. Pevne som ju objala a pár jej svetlých vlasov mi spadlo do tváre. Keď som sa odtiahla, začula som Felixov tuhý výkrik. Trhlo mnou, keď ma Lily vzala za ruku a ťahala preč z miestnosti a preč z podpalubia. Utekali sme obrovskou chodbou.

Keď sme vyšli von, opäť k zábradliu, čakal nás tam Tom. Loď sa nechutne zahojdala a my sme zastali. Stáli sme pred nejakým naozaj veľkým útesom, ktorého sme sa mohli normálne dotknúť. Tom a Lily neváhali, chytili ma každý z jednej strany a vyskočili.

Srdce asi zostalo za mnou, lebo keď som konečne dopadla na útes, bola som zachránená a aj tak som si nemohla spomenúť, ako pracujú dýchacie cesty. Prudko som dychčala a pevne sa držala na zemi. O chvíľku si ladne priskočili Carlisle a Edward. Všetci stále a pozerali sa na mňa.

„Nečudujte sa tak, dopekla, stále som aj človek,“ sykla som. To už sa púšťal do reči Edward.

„Zabil si Felixa, ty odporný...“ vyskakoval. Carlisle ho mal však prudko pod palcom, ako nejakého vlka. V jednom filme som to takto videla. Vlk robil problémy, a tak mu ošetrovateľ chytil pysk. Až na to, že tu Carlisle chytil Edwarda za ruky.

„To je jedno, teraz musíme držať spolu,“ vysvetlil mu Carlisle. Tom sa tváril nečitateľne. Bolo zvláštne vidieť ho takto.

„S ním? To určite, stále je to ten odporný kretén,“ štekla Lily. Postavila som sa. Zadívala som sa dole na útes.

Nechala som ich, nech sa hádajú a pozerala som sa na tú loď. Hompáľala sa na vlnách a more trúfalo zurčalo. Palubná doska na pravej strane bola celá rozbitá a loď sa ponárala ku dnu.

Otočila som sa opäť k nim, ale ani si to nevšimli. Lily a Edward sa asi chceli biť, pretože medzi nimi stál Carlisle, no ten pohľad bol naozaj komický. Tom stál naboku a vôbec sa neusmieval, iba sem-tam niečo povedal.

„Skoro som dostal do postele Bellu,“ ozvalo sa zrazu. Lily stuhla a postavila sa do obrannej pozície. Edward sa usmieval od ucha k uchu a Carlisle stál medzi nimi. „No tak, deti, prestaňte...“ Srdce mi niekoľkokrát zabúchalo.

„Ty odporný naničhodník, klameš, až sa len práši!“ A s bojovým pokrikom sa naňho hodila. Tom a Carlisle ich od seba zasa odťahovali. Povzdychla som si.

Lily sa na mňa otočila a prevrátila oči.

„Prestaňte,“ povedala som a podišla k nim. „Musíme sa odtiaľto dostať.“

„To vieme aj bez teba,“ odsekol Edward. Zavrčala som. Dal si ruky v bok a pozrel sa na Carlislea.

„Pobežíme cez les, dostaneme sa na diaľnicu, odtiaľ rovno do požičovne aut, alebo aj nejaké ukradneme, to je fuk...“ zavelil Carlisle.

„Fajn,“ povedali sme všetci.

„Tak, Bells, poď ku mne,“ usmial sa Tom. Vyhupla som sa mu do náručia a s Lily sa prudko rozbehli. Bolo to podobné, ako keď som behávala s Edwardom... Zatrepala som hlavou, ale v týchto šmuhách bolo moje myšlienky ledva cítiť.

Les sme prebehli rýchlo. Lily sa poobzerala po pár šikovných autách, ktoré tu stáli.

„Berieme toto,“ zašepkala a ukázala na nejaké červené. V autách sa veľmi nevyznám.

„Nie, Lily, myslím, že toto,“ zašepkala zasa Tom a dostal sa k nejakému čiernemu. Okrem nich tu bolo ešte jedno šedé. Prevrátila som oči, keď sa obaja začali naťahovať, s ktorým sa dostaneme len na letisko.

„Dofrasa, berte ktorékoľvek!“ skríkla som.

„Ticho!“ oplatili mi. „Môže nás ktokoľvek počuť,“ dodala Lily.

Nakoniec vyhrala Lily, mňa aj Toma do toho auta doslova hodila a už uháňala po kľukatej ceste.

„Čo Carlisle?“

„Čo by mal?“

„Dofrasa!“ skríkla som.

„Tak pôjdu tým čiernym,“ pousmiala sa Lily a pokrčila ramenami.

„Ty si teda riadne zlá...“ Tom sa naťahoval zo zadného sedadla. Pripadalo mi to ako nejaký útek.

„Tom, nestláčaj mi tu žiadne tlačidlá, takéto autá viem sťažka ovládať,“ mrnčala Lily, zatiaľ čo jej Tom niečo stláčal.

„Len upravujem dotyčnému klimatizáciu,“ ohradil sa.

„Ste ako deti!“ ziapala som.

„On je ako dieťa!“ A kruto sa vyhla strmej prekážke v podobe zatáčky. Všetci traja sme chvíľu zostali nalepení na skle.

„Ešteže som loď smeroval ja, inak by sme dopadli zle,“ skonštatoval Tom. Zasmiala som sa.

„Lily, rýchlejšie to už nejde?“ podpichla som.

„No prepáč, ale už sme skoro tam.“

„Čo je toto vlastne za mesto?“ spýtala som sa.

„Ťažko odpovedať,“ ujal sa slova Tom a Lily zas prevrátila oči, „je to nejaká moderná diera, kde majú letisko.“

„Fajn, necítim sa v tomto aute dobre,“ vysvetlila som im.

„V aute? A to, čo si zažila doteraz?“ čudovala sa Lily.

Neodpovedala som, pretože o pár sekúnd sme boli v hlavnej letiskovej hale...

...

„Dúfam, že si vzal dobré letenky,“ zašepkala som smerom k Tomovi a rukami mu naznačila, aby podišiel bližšie.

„Dopekla, buďte ticho, už aj tak vyzeráme ako otrhanci,“ naznačila Lily ústami, hoci sa stále usmievala. Strašne ma to dostalo a chcela som spustiť smiech. Tom sa ju snažil napodobniť a ľudia, ktorí čakali s letenkami v rade sa na nás zvláštne pozerali.

Keď nám letuška skontrolovala letenky a usadila nás, všetci sme si vydýchli. Sedela som s Lily a Tom si sadol za nás...

Vtedy som si uvedomila, kde sa práve nachádzam. V hlave mi začalo niečo búchať, telo treštiť, srdce biť ako o život. Lily si svedomito uhládzala tričko a zrazu sa na mňa zapozerala. Musela som sa oprieť o okienko, inak by som utekala na dámy. Oči som si prikryla rukami.

„Ježiši Kriste,“ začula som Lily z diaľky. Krv mi búšila v ušiach, lietadlo som cítila pod nohami.

„Čo je Belle?“ sykol Tom a postavil sa. Ešte sa každý len usádzal.

„Dopekla, veď ju v lietadle mučil aj ten idiot...“

„Bella, zlatko, pozri sa na mňa, si tu s nami. Nič sa ti nestane. Budeme letieť len niekoľko hodiniek. Neboj sa, ani sa od teba nepohnem,“ rozprávala a Tom horlivo prikyvoval zo svojej sedačky.

Jemne som nadvihla kútik úst, búšenie srdca už prechádzalo a ja som začala cítiť únavu. Oprela som sa o Lily a zatvorila oči... Jej chladné telo sa mi prispôsobilo a rukami ma držala za plecia. Aspoň upokojujúca vôňa domova, o ktorom som zabudla, ako vlastne vyzerá... Iba tá vôňa mi mohla teraz pomôcť.

V budúcej kapitole by nás mal čakať koniec... Tak ako sa to nakoniec rozuzlí? :)

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 31. kapitola: Znova lietadlo: