Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 23. kapitola: Chyba

12.06.2012 (19:45) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1812×

„To je naozaj skvelé, že nevieš,“ sykla som. Raní ma hlbšie a hlbšie, no on ani netuší, že to robia hlavne jeho slová. Ak by mal o mňa aspoň trochu záujem, bol by ku mne aspoň milý a chránil by ma. Ale nie, on si vybral svojich... 

„Toto nemá zmysel,“ povedal zrazu, „už sa o tom nebudeme viac baviť. Budeš sa správať podľa toho, ako sa správať máš.“ Už je to tu. 

„Lebo inak?“ odsekla som. 

„Csss,“ odfrkol. 

Na to som naozaj nemala odpoveď. Zostala som ticho a otočila som sa mu chrbtom. Pozrela som sa na opačnú časť ostrova, ako som práve stála. Prezrela som si stromy, trávu, rastliny, kôry stromov a v rohu kríka som si všimla aj rastúce trojlístky, aké patetické. 

„Nevidíš do mňa, jasné? Nemôžeš vedieť, ako sa cítim,“ vyprskol zrazu. 

„Je mi to jasné. Ty totiž nemáš srdce,“ zamrmlala som. 

„Ako myslíš.“ 

„Ja nemyslím, ja to viem.“ 

„Fajn,“ sykol vyrovnane. 

„Nepotrebujem ťa, si mi ukradnutý a aby si vedel, tak ľahko ma k nim nedovedieš,“ hlesla som. Vtedy ma napadla istá odporná myšlienka. On celý čas vedel, čo sa deje s Lily a Tomom. Veď čoskoro to zistím aj ja. Len sa budem musieť dostať preč od Edwarda. 

„Odíď,“ povedala som. 

„Čože?“ 

„Zmizni.“ Ak nevie, čo znamená odíď... 

„Nerozumiem.“ To sa na idiota iba hrá? Má byť predsa vycvičený na takéto situácie. Ako sám vraví, narodil sa pre to. Zatiaľ som nevidela známku rozvážnosti a presných predpísaných krokov. 

„Nechaj ma samú a choď preč. Nestoj pri mne a nepozeraj sa na mňa.“ Dúfam, že toto mu už zrozumiteľne vysvetlené bolo. 

„Nemôžem ťa nechať samú! Ako si to vôbec predstavuješ? Čo chceš robiť? Práve si mi zničila všetky plány a na ostrove je nejaká žena. Bože, horšie to už byť nemôže,“ výrazne sykol. On po mne iba syčí, toto už nie je rozhovor, ale druh istej nahnevanosti. 

„Tak ty si sa stratil vo vlastných plánoch? Výborne, neschopnejšieho upíra som nestretla.“ 

„I... Bella, viem, že si naštvaná, ale ja mám rozum, viem, čo mám robiť.“ 

„Tak to vyklop. Horšie, ako to, že si ma odrezal od civilizácie, to už ani byť nemôže,“ vyhŕkla som mu rovno do tváre. Zamračil sa. Prešiel si rukou po vlasoch a potom si ich založil vbok.

„No náhodou, radšej by som bol tu, než všetko riešil tam.“ 

„Chudáčik, chápem ťa. Nechceš pohladenie?“ opýtala som sa, samozrejme, ironicky. Inak by to ani nešlo. 

„Chcem.“ 

„Jasné, zožeň si ho od nejakej... No nič.“ 

Pokrútil hlavou. „Tak poď, ideme.“ Strhol ma za ruku a rozbehol sa. Stalo sa to tak prudko, že som žalúdok ťahala za sebou, alebo tam možno aj zostal. Chcela som mu vynadať, alebo aspoň začať kričať, no v tom prívale vzduchu, som nemohla otvoriť ani ústa, nieto oči. 

Keď sme zastali, ocitli sme sa na pláži. Tentoraz však na tej, ktorá bola opačne. Všetko bolo rovnaké, ibaže akoby prevrátené. Slnko tu až tak nepražilo a dalo sa tu viac dýchať. 

„Prečo si ma dotiahol sem?“ Nepovedal nič, len ma vlastnoručne otočil. Zo mojím chrbtom sedela žena. Sedela na naplavenom kameni a vyzerala, akoby sa jej nechcelo ani len žiť. Smutne zazerala na obzor a vyzeralo to, že si nás vôbec nevšímala. Keď som ju uvidela, ihneď som s ňou súcitila. 

Svoje blond vlasy mala stiahnuté v gumičke, no vyzerali dosť zanedbane. Ostatne, ako všetko naše oblečenie. Pozrela som sa na Edwarda a on ženu netrpezlivo skenoval, znova som sa otočila na ňu, no tá sa ani nepohla. Mohla mať okolo tridsať. Na tvár bola veľmi pekná, len v šoku. 

Chcela som podísť bližšie, ale Edward ma zdrapil za ruku a zasunul za seba. Neveriaco som sa naňho pozrela. Nechal ma stáť za sebou a hrozivým krokom sa priblížil k žene. Zdvihla pohľad a zahľadela sa mu do očí. Bola som šťastná, že som sa rýchlo spamätala, priskočila som k Edwardovi a postavila sa pred neho. Stihla som to v pravej chvíli. Tváril sa vyrovnane a zastal. Pokrútila som hlavou a jemne doňho strčila. Bolo mi nepríjemné, čo i len sa ho dotknúť. Na jednej strane – bolelo to a veľmi. Aspoň chvíľku som si mohla myslieť, že tu bol niekto, kto ma mal skutočne rád, hoci sa podľa toho nesprával. A na druhej strane, bola som rada, že som to zistila skôr, ako by bolo neskoro. 

„Nechaj ju na pokoji,“ povedala som zrozumiteľne každé jedno slovo. 

„Už sme sa o tom bavili.“ 

„Skús niečo a končíš, pohoríš na celej čiare.“ Po tomto zostal ticho a nemo otváral ústa. Otočila som sa mu chrbtom a zapozerala sa na ženu. Podišla som k nej a kľakla si pred ňu. Ignorovala som Edwarda. 

„Dobrý deň,“ povedala som slušne. Skoro som vyskočila do nebies, keď mi odpovedala. Konečne človek, žiadny upír. 

„Ahoj,“ hlesla žena a zapozerala sa na mňa svojimi bledomodrými očami. Pripomenula mi ženu z môjho sna, ihneď som k nej zacítila to imaginárne puto. 

„Ja...“ A náhle som stratila reč. Naozaj, Bella? Práve teraz jej nemáš čo povedať? 

Cítila som na sebe Edwardov pohľad. 

„Bella, to by stačilo,“ vyštekol náhle. Otočila som sa. Vyzeraj ako naozajstný a nezameniteľný upír. 

„Edward, čo...“ 

Nestihla som to ani dopovedať. Zrazu sa pohol, odstrčil ma od ženy – ocitla som sa od nich asi päť metrov – a zastal tesne pred ňou, že som ju ani nemohla vidieť. Vytreštila som oči. Naozaj som netušila, čo sa chytá urobiť, vlastne, stalo sa to v priebehu niekoľkých sekúnd. Dokonca ani pre poloupíra nebolo možné zareagovať. 

Zohol sa k nej. Žena nestihla ani vykríknuť. Ozvalo sa odporné trhnutie a ženina ruka ovisla. Jej telo spadlo na kameň. Jasne bolo vidieť, že je mŕtva. Z jej krku sa dral malý vodopád červenej krvi... 

„Nie!“ vykríkla som a vyskočila na rovné nohy. Edward sa pre ženu zohol a jednoducho – začal piť jej krv. 

„Nie, nie, nie! Bože, nie!“ vrieskala som a pritláčala si ruku na ústa. Bola som v šoku, nedokázala som rozmýšľať a už vôbec som nevedela, čo mám robiť. 

„Edward, prečo...“ plakala som. Vlastne som sa ani nemohla nadýchnuť. Ona je mŕtva. Nikto mi už nepomôže. Nikto nepomôže jej. Určite mala rodinu, určite si mysleli, že v lietadle zomrela, no ona prežila. Ľudia, ktorí ju ľúbili sa už nedozvedia, že ju zabil upír. 

„Nemáme čas na divadielka a ľudí, ktorí by nás iba zdržiavali,“ povedal a utrel si ústa.

„Beriem všetko do svojich rúk, jasné, Bella?“ Pomalým krokom sa vybral ku mne. Začala som ustupovať dozadu. Slnko príliš pražilo a ja som nemala žiadne sily. Nejedla som, už ani neviem, ako dlho. Aspoň mi to tak prišlo, ale to mi bolo ukradnuté. Ak by som aspoň nazbierala svoju silu, mohla by som niečo urobiť. No to by som musela mať svoju potravu. A tú nemám. 

„Nepribližuj sa,“ zašepkala som. Plakala som stále, už mi to bolo jedno. Bolela ma nielen hlava, ale aj srdce... 

„Neboj sa, nič ti neurobím. Pochopíš to neskôr, musel som ju zabiť, nemali sme na výber.“ Prečo by aj? Veď som tomu mohla zabrániť, ale ja som ustrnula, ako v nejako filme. 

„Prepáč,“ vydýchol a podišiel bližšie ku mne. Opatrne ku mne natiahol ruku. Pozrela som sa do jeho očí, boli znova červené. Rubínové. Svoj pohľad som stočila na jeho dlaň natiahnutú ku mne. 

Skrčila som svoje prsty na ruke. Nechcela som mu podať svoju ruku. Nechcela som sa ho dotknúť. 

Vzdychol si a prišiel až tesne ku mne. Chytil ma za plecia. Ja som sa pozerala priamo pred seba, nevnímala som ho. Nechcela som vnímať. Bola som v tranze.

Sám a sebestačne si ma vzal na ruky. Ovisla som na ňom, štítila som sa ho, no nemala som na výber. Videla som predsa, ako behom piatich sekúnd zabil ženu, nie som o nič ľudskejšia, môžem dopadnúť rovnako. A rozbehol sa.

Bežali sme niekam do húšťavy, niekam, kde vládla tma, na úplne opačný koniec ostrova. Ešte som tam vôbec nebola. Tráva tu bola vyššia a všimla som si aj mäsožravú rastlinu, okolo ktorej sme len tak prebehli. Zamračila som sa. 

Len tak sme leteli okolo všetkého a žalúdok som mala na vode. Už druhýkrát. Naozaj, toto nemá žiaden zmysel. Po dvadsiatich minútach zastal. Ani som netušila, že ostrov je takýto veľký. 

Naďalej ma držal v náručí a vykročil dopredu. Vtedy som si to všimla. Stáli sme oproti menšej búdke, možno menšiemu domčeku. Bol celý z dreva a vyzeral ako z rozprávky. Bol pripevnený na kamenných prírodných schodíkoch. Za ním bol menší potôčik. A v jeho rohu sa lemovala vysoká palma, ktorá to všetko iba podtrhovala. Bolo to prekrásne magické, ak by išlo o dovolenku, či svadobnú cestu. Keď som si to pomyslela, vzdychla som. Edward sa na mňa zapozeral, no po chvíli stúpal po schodíkoch. Postavil ma, až pred dverami. 

Edward otvoril dvere. Prerývane som sa nadýchla, no našťastie, nikto tu nebol. Všetko tu bolo precízne vybavené. Samá moderná technika. Asi desať telefónov, plno káblov, odpočúvacie zariadenia. V strede bol stôl, na ktorom bol položený kufor. Bol zatvorený a určite ma nelákal. Nechápavo som na Edwarda zazrela a zabolela ma hlava. Stále som si dookola opakovala Lilyno číslo...

„Bella, na chvíľku tu zostaneš sama, musím ísť niečo nájsť a... Pozri sa sem, tu je tácka s ovocím, vezmi si to. Ničoho sa ani len nedotýkaj, lebo vieš, čo bude nasledovať a ver mi, nové problémy ti nechýbajú. Vrátim sa o pár minút. Za ten čas sa najedz, a potom si poviem, čo bude ďalej,“ vysvetľoval rýchlo. Prikývla som. Čistil si nôž, takže som nemala šancu a ani chuť, vystrojiť niečo. To mi ako varovanie stačilo dostatočne. Vybehol z domčeka a keď zišiel schody, otočil sa na mňa. Očami mi naznačil, že ma pozoruje a zmizol. Zabuchla som za ním dvere. 

Prešla som k tácke s jedlom, ale povedala som si, že radšej umriem hladom, akoby som si mala zobrať niečo z ich rúk. A pochybujem, že tu rástli aj jablká, keďže sme asi v subtropickom pásme. Je jasné, že jedlo je dovážané. 

Vtedy vo mne niečo hrklo a otočila som sa k mobilom. Dopekla! Dofrasa! Neboli tam. Edward ich stihol za tých pár sekúnd, čo čistil nôž, niekam ukryť. Len tak zo zvedavosti som otvorila dolnú skrinku a nemohla som uveriť vlastným očiam. 

Na prvýkrát som našla niečo, čo som skutočne hľadala a potrebovala. Telefóny tam boli nahádzané. Nedal si veľa námahy. Šupol to do prvej veci, ktorá mu prišla pod ruku. 

Okamžite som ich vytiahla. Vybrala som prvý. Signál tu bol. Síce slabý, ale bol. Asi to bolo jediné miesto, kde sa signál nachádzal. Aj preto tu možno stojí táto búdka. 

Rýchlo som napísala číslo Lily a ruky sa mi triasli, ako keby som sa chystala spáchať samovraždu. Srdce mi búšilo tak, že som ho počula aj ja.

Mobil som si priložila k uchu a netrpezlivo zostala kľačať pred skrinkou. Zvieralo mi hrdlo a žalúdok zároveň. 

Zvonilo to. A zvonilo a znova zvonilo. Keď som to už chcela vzdať, niekto to zodvihol. 

„Prosím?“ ozvalo sa bezvýrazne - bez života. Keď som začula ten hlas, chcelo sa mi plakať a kričať zároveň. Chcela som spustiť rýchly monológ. Chcela som, aby si pre mňa prišla. 

„Lily,“ zašepkala som. Na viac som sa nezmohla. 

„Be... Be... Bella.. Bella, si to ty?“ zhíkla a rozplakala sa.

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 23. kapitola: Chyba: